Výchova orientovaná na potreby: O čom je gentle parenting

Claudia Kowarik, čo rozumieme pod pojmom gentle parenting?

Gentle parenting popisuje štýl výchovy, ktorý je orientovaný na potreby detí a podporuje ich v regulácii emócií. V širšom zmysle ide o to, ako možno vzťahy medzi rodičmi a deťmi organizovať s rešpektom pri komunikácii vo výške očí. Gentle parenting má svoj pôvod v teórii pripútania Johna Bowlbyho a Mary Ainsworthovej.

Na akých princípoch funguje táto výchovná metóda?

Empatia, porozumenie a rešpekt – to sú ústredné prvky. Rodičia podporujú svoje deti, aby dokázali vedome rozpoznávať svoje potreby a pocity. Deti sa tým učia (lepšie) regulovať svoje emócie a napokon rešpektovať želania iných ľudí. Cieľom je harmonizovať potreby všetkých členov rodiny.
Vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi je od začiatku nerovnováha moci, pretože najmä malé deti sú závislé od rodičov, ktorí napĺňajú ich potreby - jedlo, teplo, istotu a bezpečie. Uvedomenie si týchto mocenských vzťahov a zodpovedné správanie rodičov sú ďalšími základnými princípmi gentle parenting.

Čoho sa vo výchove orientovanej na potreby treba vzdať?

Každé dieťa má právo, aby s ním bolo zaobchádzané s rešpektom a láskou. V princípe ide o to, aby sme s deťmi zaobchádzali s rovnakou úctou ako s dospelými. To znamená, že akýkoľvek druh násilia, ako napríklad krik, trestanie, zahanbovanie alebo znevažovanie, je absolútne no-go. Gentle parenting sa vyhýba aj trestom, vyhrážkam a príkazom. Namiesto toho by sme mali deti chápať. Chápať, aké majú potreby a sprevádzať ich v ich pocitoch, aby sme im ponúkli možnosti, ako konať a ako veci riešiť.

Aké má gentle parenting výhody?

Vďačný, láskavý a na prepojenie orientovaný prístup k dieťaťu ho podporuje v jeho rozvoji. Deti sa cítia ako autonómne bytosti, ktorých želania a potreby sú uznávané. V ideálnom prípade dostávajú „pomoc, aby si vedeli pomôcť sami". Deti sú potom citlivejšie a v ideálnom prípade z nich vyrastú dospelí, pre ktorých je samozrejmosťou správať sa k druhým s rešpektom a rozvážnosťou.

Má tento štýl výchovy aj nevýhody?

V dynamike vzťahu orientovanej na potreby by sa mali vnímať a rešpektovať potreby všetkých členov rodiny. Často sa však stáva to, že najmä matky prehliadajú samy seba. Prekračujú vlastné hranice, aby mohli čo najlepšie chápať svoje deti. Mnohí rodičia sú preto pod tlakom, zanedbávajú sami seba a čoskoro sa ocitajú na konci svojich možností. Deti si zvyknú, že niekto je vždy poruke, aby rozpoznal, pomenoval a aj uspokojil ich potreby. Ak sa z toho neskôr vyvinie model, v ktorom rodičia preberajú na seba riešenie potrieb a konfliktov namiesto toho, aby deti viedli k tomu, aby si riešenie našli samy, vzniká nepriaznivá a nežiaduca dynamika.

Takže proti výchove orientovanej na potreby sa ozývajú aj kritické hlasy?

Gentle parenting sa vlastne vzťahuje na základný postoj citlivosti a ochoty nadviazať vzťah. Tieto elementy sa však často vytrhávajú z kontextu a balia sa do akejsi „škatuľky tipov a trikov" pre úspešné rodičovstvo. To môže viesť k tomu zodpovedajúcim presvedčeniam: Deti treba dojčiť, nosiť ich a nechať ich spať v rodičovskej posteli čo najdlhšie. To však samo o sebe nie sú usmernenia, ktoré treba dodržiavať, aby sa naplnili potreby detí. Gentle parenting je tiež často terčom kritiky za to, že táto forma výchovy je až príliš zameraná na dieťa, pričom rodičia sa stávajú takpovediac „otrokmi svojich detí" a umožňujú im rásť bez stanovenia akýchkoľvek hraníc. Opak je však pravdou: Pravidlá a hranice sú nevyhnutnou súčasťou výchovy, najmä pokiaľ ide o bezpečnosť a sociálne interakcie. Tieto pravidlá sa však nekomunikujú v rámci autoritatívneho rozdielu moci medzi rodičmi a deťmi, ale v rámci partnerského vzťahu, ktorý sa vyznačuje rešpektom a porozumením.

Nie je gentle parenting do istej miery výchova pod tlakom?

Podľa môjho názoru sú rodičia v súčasnosti všeobecne pod veľkým tlakom. Citlivo pristupovať k vlastným deťom, neopakovať (údajné) chyby generácie vlastných rodičov, napĺňať potreby a želania a zároveň zabezpečiť finančnú bezpečnosť a stabilitu v krízou zmietanom svete - to sú naozaj enormné výzvy. Čím menej sú rodičia schopní vnímať, pomenovať a napĺňať svoje vlastné potreby a pocity, tým menej sú v konečnom dôsledku schopní plniť svoje požiadavky v súvislosti s výchovou svojich detí. Starostlivosť o seba by preto mala mať v rodinnej dynamike oveľa vyššiu prioritu.

Ako vlastne v bežnom živote funguje výchova orientovaná na potreby?

Vo svojej praxi rodinnej psychologičky sa opakovane stretávam s nasledujúcimi situáciami:

Príklad 1: Žiadne sladkosti pri pokladni v supermarkete

Všetci sme to zažili: Dieťa niečo chce, ale nedostane to a reaguje hnevom - napríklad sladkosti pri pokladni v supermarkete. V súlade s princípmi gentle parenting-u rodič pomenuje pocit dieťaťa: „Viem, že si teraz nahnevaný a sklamaný. Chápem, že sa tak cítiš, pretože práve teraz chceš niečo iné. Je v poriadku byť nahnevaný." Rodič teda dieťa pokojne podporí v jeho emocionálnom výbuchu. Dieťa sa tak uistí, že rodičia sú spoľahlivými opatrovateľmi, aj keď prežívajú negatívne emócie. Rodičia potom dieťaťu ponúkajú možné riešenia, čím mu dávajú možnosť voľby a pocit vlastnej účinnosti. Inými slovami, rodičia trpezlivo analyzujú:
1. čo dieťa chce (potrebuje): Napríklad, že je hladné, nudí sa atď.
2. ako sa cíti (emócie): Rodič pomenuje pocit svojho dieťaťa.
3. a komunikujú jazykom primeraným dieťaťu, čo teraz od svojho dieťaťa očakávajú a aké sú pravidlá (hranice): Napríklad zásadne nekupovať výrobky v „zóne fňukania" v supermarkete. Namiesto toho podporujú samostatnosť pri nakupovaní tým, že dieťaťu dovolia vybrať si napríklad kúsok ovocia.

Príklad 2: Chvíľka pokoja len pre rodičov

Rovnako dôležité je však aj to, aby svoje vlastné potreby a hranice komunikovali aj rodičia - napríklad po stresujúcom dni v práci: „Milé deti, potrebujem chvíľku kľudu a čas pre seba, potrebujem si oddýchnuť. Chcel by som si desať minút poležať sám na gauči. Kým si oddýchnem, môžete si počúvať audioknihu alebo skladať puzzle." Týmto spôsobom je deťom jasné, čo sa od nich žiada a prečo. Deti sú ochotné spolupracovať a zvyčajne sú schopné sa vcítiť do dospelého viac, ako si myslíme. A učia sa „na základe modelov", t. j. pozorovaním svojich rodičov. V ideálnom prípade bude dieťa neskôr schopné povedať, že potrebuje niekoľko minút pre seba.

Príklad 3: Dieťa reaguje nahnevane len tak „z ničoho nič"

Ak dieťa plače, je nepokojné alebo nahnevané zdanlivo bez príčiny, rodičia sa môžu pokúsiť zistiť, aká potreba sa za týmto správaním skrýva a prejaviť dieťaťu empatiu. Prihovoriť sa dieťaťu vo výške jeho očí, nadviazať s ním fyzický kontakt a sprostredkovať mu pocit bezpečia, to sú skvelé spôsoby, ako nadviazať kontakt s emočne rozrušeným dieťaťom.
- V stresových situáciách treba zachovať pokoj,
- treba rozpoznať potreby dieťaťa,
- pomenovať a podporiť jeho pocity,
- a takisto aj venovať pozornosť vlastným potrebám, to sú kľúčové aspekty úspešného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.