Alena Schulczová: Najkrajší mejkap je úsmev

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o kráse, vizáži aj o trendoch v líčení s mejkap artistkou Alenou Varga Schulczovou. Ali, vitaj!

Ahoj, teší ma, rada som prišla.

Ako ťa môžu ľudia spoznať? Aká je tvoja značka?

Značka je Ateliér Alena Schulczová, to ostalo pôvodné. Keďže som sa vydala, tak Alena Varga Schulczová už bolo dlhé a myslím, že takto je to kratšia a krajšia verzia, ale v princípe ľudia ma aj tak stále volajú iba Schulczová. Takže tam ani nie je veľká zmena.

Si profesionálna mejkap artistka, líčeniu sa venuješ už dlhé roky. Ako to bolo v detstve? Už odmalička si rada líčila tety, mamy, bábiky?

Nie je to úplne tak. Aj keď som rada maľovala už odmalička, tak v podstate som vždy chcela byť speváčka alebo herečka. Aj keď som teda pričuchla k maskérstvu, keď som bola malá a spievala som v opere, už vtedy som vnímala tie tety maskérky, ale nebolo to príliš veľké lákadlo, keďže boli také trošku namosúrené, že musia robiť, vieš, ešte ten socialistický duch – za málo peňazí veľa muziky. Tak my deti sme sa museli líčiť samy. Alebo nám spôsobovali všelijaké boliestky v hlave, keď nám dávali vlásenkami parochne. Takže tam pre mňa tá emócia maskérstva nebola príliš veľkým lákadlom, ale keď ma skúšala taká pani profesorka, či mám talent na operný spev, zistili sme, že vlastne ešte musím zmutovať. A za ten krátky čas, čo som prešla tou mutáciou, mi sestra vymyslela umelecké maskérstvo. Tam som sa dostala proste úplnou náhodou. O túto školu bol totiž naozaj veľký záujem a úplne ako „blbí mějí štěstí“, tak som sa tam dostala. Uchádzalo sa okolo dvesto-tristo detí a zobrali nás šesť. Tak to bolo veľké šťastie a veľmi som za to vďačná, pretože remeslo v rukách, to je najviac. A je to krásna práca, ktorá ma naozaj už neskutočne dlho baví najmä preto, že je naozaj rôznorodá, je to krásna a zaujímavá profesia. Som teda veľmi vďačná a šťastná, že mi to sestra vymyslela.

Ty si s tým musela aj súhlasiť, nie?

Vieš čo, ja som bola také dieťatko, no kde ma posadíš, tam budem, teraz to je úplne opak, punk, ale vtedy som bola naozaj taká, že ona povedala, dobre, pekne kreslíš, maľuješ, baví ťa to, tak táto škola je pre teba. Pripravovala som sa na prijímačky, lebo prijímačky boli úprimne ťažké. Takže som to nebrala na ľahkú váhu. Ale mne by to ani nenapadlo, že nejaké umelecké maskérstvo, ani som v podstate nevedela, že sa to študuje. Bola som také dieťatko, naozaj, možno nevýrazné? Keď to teraz porovnám, tak som naozaj bola taká.

Čiže to bola stredná škola?

To bola stredná škola. U nás neexistuje vysoká škola. Je to až, myslím, že v Drážďanoch, možno v Prahe, neviem, ale vtedy to nebolo. U nás bola len stredná škola, štyri roky, ale vtedy aj tá škola mala podľa mňa úplne inú úroveň. Nás učili naozaj takí vážni maskéri. Praxovali sme napríklad v STV s Lenkou Šóošovou a podobne, čiže malo to vtedy naozaj úroveň. Nechcem teraz nikoho urážať, že by to teraz možno už tú hodnotu nemalo, ale vieš, ako to je, že pedagóg a pedagóg. Ľudia, ktorí nás viedli, boli v tej brandži veľké pojmy už vtedy, tak určite ti dajú iný prínos ako len učiteľ. Boli to naozaj ľudia, čo mali za sebou neskutočnú prax, a podľa mňa tá prax je alfa-omega v akomkoľvek odbore.

Keď si doštudovala túto strednú školu, tak si bola profesionálna mejkap artistka?

To sa volá umelecký maskér, dokonca umelecký maskér a parochniar. Vedela som robiť aj parochne. Táto škola v podstate trvala štyri roky, ale prax sme mali nejaké dva roky. Niektorí išli do televízie, niektorí do divadiel.

Počas školy ste veľa praxovali – a čo bolo potom? Aké boli tvoje začiatky ako umeleckej maskérky?

Moje začiatky boli také, že v podstate už počas tej praxe v STV sa mi začali odvíjať také prvé roboty, prvé projekty, ktoré ma učili. Tá prax získaná v škole predsa len nie je až taká ako tá prax naozaj už v  realite. Po týchto projektoch už ani neviem ako, priznám sa, že si to už nepamätám, lebo už to bolo dosť dávno, som sa dostala do televízie VTV, pamätáš si to?

Pamätám.

To bola taká prvá súkromná televízia a to bola teda mega prax. Tam som chvíľku bola normálne radová maskérka, dve-tri sme tam boli, to bola malá televízia, čiže nebolo nás veľa. Ale potom, po odchode jednej kolegyne som sa stala šéfkou maskérok, až takéhoto množstva. Ale bola to veľká skúsenosť, bola som veľmi vďačná. Tam som dokonca mala tú česť učiť aj už nebohého Alexa. Ľudia, čo sledujú túto našu profesiu už dlhodobejšie, si ho určite pamätajú. Bola to sranda, no aj veľká zodpovednosť. Ja som sa vlastne ešte doúčala v priamom prenose. Ale nebola to moja cesta. Proste bola som interne zamestnaná iba rok svojho života a vybrala som si potom radšej tú ťažšiu cestu, možno pre niekoho komplikovanú, nemať tú úplnú istotu, ale zase cestu, kde je možný posun. A ja som veľmi kreatívny človek a tým, že som sa rozhodla byť samostatná a nebyť nikde zamestnaná, som sa musela viacej obracať.

Ale aj som mala viac možností – robila som pri filme, divadle, pre televízie, individuálne záležitosti, ako napríklad fotenia. Bolo to pre mňa také neskutočne bohaté a zaujímavé. Navyše ja ako blíženec potrebujem zmenu. Kto je blíženec, vie, o čom hovorím, a pre mňa tá istota a monotónnosť je niečo, čo keby bolo každý deň niekoľko rokov, to si ani neviem predstaviť. To nie je ušité na moju povahu. Takže to, že som mohla byť raz s umelcami, potom som učila napríklad bankárov, ako sa majú líčiť, to bolo naozaj také zaujímavé a iné každým dňom, až ma to vlastne udržalo v tom, že to robím skoro tridsať rokov. Len vďaka tomuto, že to bolo stále iné, to človek dokázal robiť tak dlho a veľa rokov.

Ty si aj známa tým, že si bravúrna v technike, že vieš nalíčiť každého so všetkým a zároveň máš aj veľké umelecké cítenie. Je to niečo, s čím sa človek narodí, alebo sú to len roky drilu a skúseností?

Myslím si, že človek sa musí naozaj aj narodiť s mierou talentu. To bolo napríklad aj to, že nás zobrali na umeleckú školu, inak by nás nezobrali, keby ten talent nebol, lebo určité veci sa nenaučíš. To je ako s herectvom - buď si talentovaná, alebo nie si. Sú naozaj ľudia, ktorí sú totálni makači, poznala som také dievča, ktoré som učila líčiť a nebola až taká talentovaná, ale hrozne chcela. A vieme, že tá miera chcenia je určite významná. Ale bez talentu podľa mňa v tomto odbore nemôžeš dosiahnuť nejaké veľké úspechy. Myslím si, že tí úspešní, najúspešnejší ľudia musia mať mieru veľkej fantázie. To vidíš na prehliadkach, vieš, že je to proste kreatívne. No ešte ani to nemusí stačiť, ani talent nie je úplne všetko. Čiže ja keď učím vizážistky líčiť a ukážem im tie technické základy, tam je potom ten dril podstatný. Ale nenaučím a nevložím im do hlavy zmysel pre cit, fantáziu, farby. To už je niečo, čo už buď v sebe máš, alebo nemáš.

Akurát som sa ťa aj chcela spýtať, či máš nejaký svoj rukopis. Podľa čoho spoznáme, že aha, tak túto babu líčila Alena Schulczová?

Mojou dominantou sú vraj oči. Vidíš, a to je napríklad vec, ktorú ak človek nevidí, tak ho to nenaučíš. Lebo mne nikto nehovoril „ako“. Ja som sa to naučila sama, za pochodu. Proste – keď to vidíš, tak to vidíš, keď to nejde, tak to nejde. Pozdravujem Zdenku Prednú. :) Je to ako keby technika a zase videnie – vidíš, že to oko treba vystavať. Tie oči som vždy vedela urobiť tak, že mali tú hĺbku, a vedela som ich vystavať tak, ako vraj iní nie. Možno sa to už zmenilo, že už je veľká konkurencia, ale vidím aj teraz, že niektorí vizážisti robia a líčia tak, že nevedia to oko vystavať, nevedia tými tieňmi urobiť tú hĺbku oka a musia použiť barličku – dajú umelé mihalnice.

Umelé mihalnice sú super, ale nie je to vždy úplne to, čo chceme. Nie všetky ženy chcú byť také až príliš výrazné, lebo tie umelé mihalnice ti dajú naozaj také špecifikum, že to oko už je proste pre niekoho až príliš. Čiže myslím si, že vystavané oko je tá moja dominanta. A to som sa snažila vždy aj na tých kurzoch sebalíčenia alebo na tých vizážistických kurzoch, ktoré vediem, naučiť, ukázať, lebo podľa mňa každá žena chce mať väčšie oči, chce ich mať vystavané. Až keď sú ženy nalíčené týmito technikami, pochopia, čo tá šminka, ten mejkap dokáže, aké zázraky. Že naozaj vieme oddialiť plastického chirurga o nejaký rok, dva, tri, štyri, päť, šesť. Samozrejme, nechcem brať chirurgom prácu, ale je super vedieť to. Je krásne vedieť byť prirodzene sama sebou. Ani ja nie som za to, že ísť vysypať smeti v mejkape, ale vedieť sa pekne upraviť je podľa mňa naša výhoda, to je náš benefit, čo máme my ženy, čo muži, bohužiaľ, nemôžu, buď sú pekní, alebo nie sú. Pozdravujem mužov. :)

Ale trochu to tiež vedia tou bradou tak očarovať.

Ale áno, vedia, jasné, vedia tam niečo urobiť. A čím sú muži starší a majú šediny, sú krajší, „zožužlaní“, tak je to paráda a my, bohužiaľ. :)

To zožužlanie už nie je taká paráda.

Nám to už tak nesvedčí, ale tiež je to relativita, je to uhol pohľadu. Poznám ženy, herečky, po celom svete ich máme, ktoré vedia priznať vrásky, vedia to, čo je pre niekoho defektom, povýšiť a sú krásne. Prečo? Pretože aj tak – najkrajší mejkap je úsmev a aj tak tá krása vychádza znútra. A keď vnútri je to všetko v harmónii, a keď sa cítime krásne, tak tá krása preráža aj navonok a je jedno, či máš štyri šediny alebo dve vrásky navyše, je to proste všetko len uhol pohľadu a krása je relatívny pojem.

Sleduješ novú mladú generáciu vizážistov? Máš medzi nimi nejakého svojho favorita, favoritku?

Priznám sa, že nie som až taký závislák od tejto novej vlny internetu. OTikToku viem, že je, a tam sa to asi končí. Instagram robím tiež veľmi zle, chatrne, mám strašne málo sledovačov, málo tam pridávam, robím to teda naozaj veľmi zle. Ale nie som úplne mimo tohto vnímania. Vnímam, evidujem, poznám. Odo mňa je mladšia generácia, ako napríklad Veronika Vargová a podobné baby, ktoré sú veľmi šikovné a darí sa im. Podľa mňa je to tá istá generácia vizážistov, len boli vekovo mladší. No a oni už robia tie veci na Instagrame a internete lepšie, sú kvalitnejší, predajnejší, vedia sa predať, vedia si urobiť lepšiu reklamu. Všetkým, ktorí to robia lepšie ako ja, veľmi fandím, podporujem ich a obdivujem.

Je to možno vec, ktorú by som vedela, ale ako keby som sa nevedela do toho dostať. Lebo nie je problém každý deň natočiť video, ako sa líčim, alebo robiť okolo seba to, čo treba. Ja viem, čo by bolo treba, ale nejakým spôsobom sa do toho neviem donútiť a dostať, a možno je to preto, že moja duša ako keby potrebovala už narásť, ako keby som cítila potrebu viac učiť, možno stať sa takou motivačnou maskérkou, neviem. :) Nebohá pani Sipeky, pamätáš si ju? Ona bola vlastne motivačná trénerka a pomáhala ženy rozvibrovať, nájsť v sebe tú vnútornú krásu, ktorá by u mňa mohla expandovať v tom vizuáli, v tej vonkajšej kráse, lebo je to prepojené. Ja verím na to, že tie veci sú prepojené, a keď jedno nefunguje, druhé hapruje. Niekedy ľudia povedia, že to je povrchnosť.. Mejkap je vlastne niečo povrchné, ale v podstate si myslím, že taká zdravá stredná cesta, taký balans medzi tým vnútrom a vonkajškom je v poriadku, je to v harmónii. Prečo nevyzerať krajšie, keď môžeme? Prečo si nepomôcť, keď nie sme úplne dokonalé? Možno sme, ale aj to je vlastne iba o tom, ako chceme vidieť, ako máme nastavené projekcie, ako vieme vnímať problémy. Všetko je to vlastne odrazom tej našej duše.

Práca ako taká ma baví a neskutočne ma napĺňa, keď môžem posunúť ženu vo videní seba samej, keď ju učím líčiť a ona ani nemá tucha, nemá tú predstavu, tú fantáziu, nevie si predstaviť alebo nevedela si, kým prišla ku mne, predstaviť, ako môže vyzerať. To ma neskutočne nabíja a napĺňa, keď sa cíti krajšia, mladšia, keď jej to ukážem technicky. A vlastne je to veľmi jednoduché, pár fínt, ako sa môžeš namaľovať a vyzerať aj o desať rokov mladšie. Takže je to úžasné a toto ma nabíja a napĺňa pocitom, i keď nie som plastický chirurg, nie som lekár, nie som taká významná, ale to potešenie, keď je tá žena neskutočne šťastná, keď ma objíma a keď sa proste cíti fantasticky, tak to mi robí neskutočnú radosť.

Vlastne už hovoríš o svojich kurzoch sebalíčenia, vizážistických kurzoch a osobnom poradenstve, ktoré ponúkaš?

Áno, to  vo svojom ateliéri ponúkam a robím už veľmi, veľmi dlho. Prišla mi aj teraz taká veľmi zaujímavá ponuka, kde by sa mohlo nachádzať v priestore vo veľmi krásnom prostredí viacej žien a bolo by to niečo podobné ako so Zorkou Czoborovou, kde by som bola taký mentor a kde by sme už netešili len ten vizuál, ale aj tú dušu, a kde by ženy mohli nájsť možno samy seba, ak sa stratili, alebo sa len potešili a posunuli niekam ďalej, tam, kam potrebujú. Veľmi ma baví učiť líčiť a veľmi ma napĺňa, keď viem pomôcť. Myslím si, že každá z nás sa potrebuje cítiť krásnou, a keď sa cítime krásne, sme aj šťastné, keď sme šťastné, sme aj krásne, je to poprepájané.

Predsa len, na tých kurzoch sebalíčenia alebo vizážistických kurzoch, tam je len nejaký obmedzený počet? Už si niekedy učila líčiť aj veľkú skupinu ľudí?

Áno, už som takto učila. Kedysi vo veľkých nemenovaných firmách sme na pódiách učili a veľmi ma to bavilo. Toto je možno aj to, čo ja cítim ako svoj posun, myslím si, že tá zaujímavá ponuka, ktorá mi prichádza do života a veľmi sa na ňu teším, bude obohacujúca pre všetky strany. Tak pre mňa, ako aj pre dámy.

Bola si súčasťou mnohých televíznych projektov. Ktorý bol úplne ten prvý a ako si naň spomínaš?

Jooj, tých projektov bolo veľmi veľa. No taký najvýznamnejší, pre mňa prelomový, bola televízna relácia Zmenáreň. Bolo to niečo, čo by sa v tom čase dalo prirovnať k dnešnému influencerstvu, dávala som podpisy, ľudia ma spoznávali a touto cestou mi vznikla veľká popularita. :) Na základe toho sa odvinulo aj ďalšie neskutočné množstvo prác, samozrejme, lebo čím si úspešnejší, čím si viditeľnejší, keď ťa ľudia viac poznajú, tak sa ti potom aj z toho odvinú ďalšie zaujímavé projekty. Zmenáreň bola pre mňa aj veľká škola, lebo okrem mejkapu ma baví a aj som robila aj celkový styling, nielen mejkap, ale aj vlasy. To málokto vie, že som vyštudovaná umelecká maskérka, a teda robím aj vlasy a venujem sa účesovej tvorbe odjakživa. Niekto si myslí, že len líčim, ale ja robím aj vlasy, češem a do toho ma baví aj styling.

Ono to prichádzalo v podstate tak prirodzene, že sme fotili pre agentúry modelky, sety, booky a vlastne všetko robil jeden človek. Čiže ja som na foteniach modelky a modelov aj obliekala. Síce to oblečenie možno doniesol niekto iný, ale ja už som vybrala ten konečný styling. Vlastne celý ten vizuál bol pod mojou hlavičkou, pod mojím vedením, a toto ma aj veľmi baví.

Už si spomínala, že mejkap nám dokáže dodať krásu, odvahu, dokáže nás omladiť aj o desať rokov, keď vieme, ako na to. Vnímaš líčenie aj ako akúsi formu masky?

Samozrejme, dá sa za mejkap aj schovať. Aj sa to teraz deje, že ženy sa príliš maľujú, že vytvárajú masku. Myslela si to síce inak, pochopila som to, ale naskočila mi aj táto emócia, že internet nás na jednej strane tiež posúva a otvára nám fantáziu alebo nás inšpiruje, ale zároveň niekedy, keď nemáš dobrú technickú zdatnosť, je to také klamstvo, nie je to realita. To, čo tam tá mladá baba urobí na sebe a dá si to množstvo produktov, ale zároveň potom použije tisíc filtrov, to realita nie je. A potom, keď sa tie mladé baby takto nalíčia do reálneho sveta, už je to niekedy príliš. Vždy je menej viac a influencerky v podstate potrebujú predať produkty. Tak sa potom niekedy množia a vytvárajú zbytočné nánosy, maska, ktorú si spomenula.

Čiže niekedy možno tá realita v tom reálnom svete, to je to, prečo chodiť ku mne na kurz. Z internetu to totiž nie je úplne prenosné a veľa ľudí si to nevie preniesť. A niekedy potom robia aj chyby, ktoré škodia. Čiže tieto novodobé mejkapy môžu byť aj kontraproduktívne a sú pre mňa príliš.

Zázračný škriatok za tebou dôjde a povie ti: „Ali, môžeš teraz si povedať jednu osobu z celého sveta, ktorú môžeš nalíčiť.“ Kto by to bol?

Wau, ty mi dávaš zaujímavé otázky. Vidíš to, tá krása, ktorá je vonkajšia, je aj vnútri, tá fantázia, ktorá v tebe je. Toto sa ma ešte nikto v živote nespýtal, na škriatka. Dobre. Kohokoľvek? Muža? Môže to byť aj muž?

Môže to byť aj muž. Kohokoľvek z celého sveta.

Keď ja tak milujem filmy, ja som filmový a divadelný fanatik. Dajme tam Brada Pitta, prečo nie? Teraz som si predstavila celú dvanástku, ani George Clooney nie je zlý, ale idem na tých mužov, vidíš to? Áno, však celý život líčime aj mužov. To v tých starých filmoch ešte vidíš, aká bola tá maskérčina potrebná. Napríklad herec, ktorý nemá až takú iskru v oku, to naozaj tam vidím, že tam sú techniky, to je tá stará maskérčina, to je to, čo sme my študovali. Teraz? Fotíš a fotograf ti potom povie, ale že Ali, si super, ale vieš, že už ťa až tak veľmi nepotrebujem? Že mne už to pekne spraví aj ten počítač a ja už vlastne toho maskéra až tak nepotrebujem, pretože mi to už urobí tá technika. To je hrozná doba a toto sú aj filmy, tie veci sa už používajú inak. Samozrejme, že keď je to taká maskérčina, tak nikdy to nenahradí žiaden počítač, ale sú už veci, kde nás možno o neviem koľko rokov nebude treba a už bude všetko robiť len počítač. Aj to je možné. Už to bude taká akože archívna záležitosť. Kedysi sa tým hercom dávalo toho mejkapu ešte viac. Niekedy to bolo možno už aj viac ako dobré, ale ja si myslím, že to vidím ja ako profík, že to bežný človek nevidí. Ale naozaj aj tým mužom sa veľmi veľa dokáže pomôcť.

Ako často líčiš mužov? Lebo niekto by si myslel, že k tebe naozaj chodia len ženy.

:) No, tak jasné, že tých žien je viacej, ale v televíznych projektoch a reláciách sa stále líčia muži. No a, samozrejme, takéto šouky ako Let’s dance a podobne, tak tam je mejkap naozaj potrebný, keď sa tancuje latino a chceš dať tomu mužovi tú iskru, ten drive. Tam potom použiješ tie tiene alebo tú čiernu ceruzku do oka. Toto sa používa stále, len o tom nehovoríme, lebo je to proste také akože zženštilé, ale ja si to nemyslím. To sú len také predsudky, že je to niečo, čo patrí ženám, ale ja si myslím, že je to umenie a v dnešnej dobe už je veľká sloboda. Nech každý robí, čo cíti, nech sú ľudia šťastní, to je dôležité. Iba to je dôležité.

Tvojou prvou spoluprácou s dm bolo uvedenie novej dekoratívnej kozmetiky trend IT UP pred pár rokmi. Aký je tvoj vzťah k dekoratívnej kozmetike?

Aký maskér by nemiloval dekoratívnu kozmetiku? Samozrejme, však na tom je postavená moja práca. Milujem to, som závislá, už síce menej ako kedysi, keď som musela v podstate všetko mať, ale je to vášeň, je to láska. Dnešný trh je už taký neskutočne široký. Teraz už je všetko. Už aj chápem, že z toho môže mať človek úplný miš-maš, tie baby si vlastne nevedia vybrať. Toto napríklad, vidíš, keď učím u seba v ateliéri líčiť, tak vyberám ženám produkty na mieru a viem im vybrať, samozrejme, aj podľa cenovej relácie, aj podľa toho, čo ony konkrétne potrebujú. Lebo v tom je taký hokej, už je tak veľa produktov. Naučiť človeka líčiť je jedna vec, ale aby si to potom vedel aj preniesť do života, je vec druhá.

Ja napríklad učím tak, že vlastne spolu so ženou vyberieme veci konkrétne na ňu, to je ako učenie v autoškole, že sa naučíš a ideš. Tu proste  na to, aby si vedela ísť, len naštartovať nestačí, treba si vedieť najprv vybrať produkty. Nemusí ich byť veľa, ale bez niektorých vecí sa proste nepohneš. Nenamaľuješ si obočie s ceruzkou na oči, čiže treba vybrať všetko to, čo potrebuje konkrétna tá daná osoba, a už s tými vecami sa ako v prípade šoférovania učíme jazdiť. Túto ceruzku takto, tento štetec takto. Je to taká lopata, lenže toto je to, čo robím podľa mňa inak ako ostatní, že tie ženy naozaj naučím líčiť. Pretože keď ju vedieš ako to dieťatko, tuto ruka, takto – preto, tak zrazu v tom má jasno a už potom je to len tréning, opakovať si to a naozaj zakódovať, zautomatizovať si to, čo som ti ukázala, a vieš sa líčiť.

Minulý rok si školila pre dm stopäťdesiat jej spolupracovníkov počas workshop festu. Učila si ich, ako predať look. Ako si spomínaš na toto možno nie úplne typické školenie?

Bolo to fantastické školenie. To bolo presne to, že zažila som milión robôt a projektov a všetkého možného, ale toto je také, že mi to vliezlo pod kožu, nikdy na to nezabudnem a ešte doteraz o tom rozprávam ľuďom v nejakých zážitkoch. Bolo to neskutočne kúzelné, bavilo ma, že môžem vlastne ľuďom, ktorí pracujú aj v predajniach a s týmito produktmi sa stretávajú každý deň, dať niečo navyše, čo nevedeli, netušili. Bolo to vlastne veľmi príjemné aj preto, že tam bol naozaj ten extra záujem. Takže bolo to veľmi osviežujúce a aj ja som sa možno niečo naučila, pretože niektoré tie produkty, priznám sa, som nemala úplne také vyšperkované a objavené a aj ony tí spolupracovníci dm mi vlastne odovzdávali nejaké informácie. Bolo to naozaj také interaktívne a veľmi príjemné.

Už si spomínala tie svoje vizážistické kurzy, kurzy sebalíčenia a ja viem, že na týchto kurzoch veľakrát odkazuješ ľudí aj na produkty dm. Aký je tvoj možno najobľúbenejší produkt alebo nejaká línia dekoratívnej kozmetiky z dm?

Tak produkty v dm, to vieme, že sú naj. Sú tam presne tie značky, ktoré potrebujem. Je pravda, že som možno používala predtým aj iné, ale od istého momentu som pochopila, že toto je cesta, kde sú drahšie, lacnejšie veci, dostupné. Keďže učím aj mladšie dievčatá, tak ony budú potrebovať nie špirálu za päťdesiat eur, ale nájsť si naozaj kvalitnú vec, lebo sú tam veľmi kvalitné značky. Dnes sa tak posunul kozmetický priemysel, že v tejto dekoratívke tie lacnejšie značky naozaj dosahujú takú kvalitu, akú kedysi ešte tie produkty nemali ani v tých vyšších, kvalitnejších radoch drahších značiek.

Naozaj milujem robiť s lacnejšími produktmi a ukázať, že sa to dá, pretože veľakrát nachádzajú ženy také alibistické argumenty, že nemám na to alebo nie je to pre mňa dostupné. Je to dostupné, líčiť sa môže každý. V dnešnej dobe a v dm-ke sú také kvalitné produkty a viem s nimi urobiť fantastický mejkap. Čiže všetko je možné, dá sa to. No a potom je dôležitá tá technika. V podstate drahý, lacný produkt, najdrahšie značky sveta alebo dostupné ceny, ako sú v dm, je to isté, len je to o technike. Keď vieš používať správnu techniku, vieš, kde sa čo má, prečo a ako urobiť tie fixačné záležitosti, aby to všetko fungovalo, držalo ďalší deň. Je to naozaj tak, že správna technika, dobre zvolený produkt, ale myslím textúrou, farbou, a podobne, a kvalitné veci, ktorých dm ponúka naozaj nespočetné množstvo, a dajú sa robiť zázraky.

Farba tohto roka je Viva Magenta. Platí to aj v líčení?

Teraz sa momentálne v líčení vraciame už k rokom, myslím, že to je nejaký taký deväťdesiaty piaty rok, kde sa vracajú ako keby dva druhy mejkapu. Ale toto vlastne platí podľa mňa roky rokúce, že keď sú výrazné ústa, treba menej nalíčiť oči a naopak, aby to nebolo príliš vulgárne. Iba teraz internet tak trošku pomiešal karty, že bolo všetkého veľa. Ale keď teda výrazné – a magenta, tak výrazné pery, možno aj očné tiene, ale vidím to viac na tie pery. Vidím tú mladosť, žiarivosť, teraz je v trendoch totálne lesklý vinyl, opäť rozžiarenosť, líčka, ktoré sme ešte teraz nedávno také nemali, lebo viac bol akcent a fokus na bronzéry. Teraz sa to už potláča a viac sa budú používať líčka, výrazné, naozaj mastné efekty. Pery krásne vyrysované, viem si predsa dať tú magentu na krásne vyrysované pery, nebáť sa kontúrok, naniesť dokonale, precízne buď tú ceruzku, alebo rúž, a potom na to lesk. Veľký efekt, nebáť sa, čím viacej lesku, tým lepšie. Keď sa spravia takéto výrazné pery, tak oči už menej, samozrejme, pretože už by to bolo vulgárne.

No a myslieť na to, že keď mám dvadsať, môžem si dovoliť niečo iné, ako keď mám päťdesiat, a keď mám pórovitú alebo mastnú, nedokonalú pleť, vtedy nemôžem používať niektoré veci, aj keď sú moderné. Vtedy treba myslieť na to, aby sme boli pekné, aby to bolo fungujúce pre nás, nie kontraproduktívne. Čiže móda a nejaké nasmerovanie, to je fajn, ale zase treba trošku cítiť a vnímať, čo sa komu hodí. A to vlastne rozprávajú teraz aj ľudia, ktorí udávajú trendy, že najviac trendy je, aby človek nosil to, v čom sa cíti dobre a čo sa mu hodí a čo na ňom funguje.

Blíži sa leto, čas dovoleniek, kúpalísk, pláží. Ako sa nalíčiť napríklad na pláž, aby to bolo kompatibilné s tým miestom, kde sa nachádzam?

Menej je viac, podľa mňa vždy. Keď už, tak podľa mňa je to vodoodolná špirála, samozrejme, aby sme neboli celé rozmazané, aby sme neboli také malé pandičky. V dnešnej dobe už sú naozaj kvalitné špirály, ktoré to dokážu, sama som to minule testovala, bola som veľmi zvedavá, či tá špirála vydrží, a vydržala, naozaj som v nej plávala, nebola som rozmazaná, takže klobúk dole. Kvalita už naozaj je veľmi veľká. A zase tie lesky. Tá pláž, to sú tie lesky, to sú tie pery, dám si lesk na pery, ale žiadne tieňovanie, vymaľované oči – to sa mi tam už nehodí. Trošku to obočie, dnes má už skoro každá žena urobené obočie, tak tam už stačí naozaj málo, špirála, lesk na pery, mastné líčka. To veľa žien nepozná, že existujú mastné líčka, ale keď nemám mastné líčka, tak si ich vyťukám aspoň rúžom. Môžeme si pekne vyťukať pery domalinova. Špirála a úsmev na tvári – a je to tam. :)

Máš aj nejakú svoju obľúbenú každodennú rutinu v tomto líčení, ako sa každý deň líčiš? Pokiaľ teda nejdeš na nejakú špeciálnu príležitosť.

No, ja, priznám sa, sa už skoro vôbec nemaľujem, pokiaľ nejdem na príležitosť alebo tak medzi ľudí. Ak idem na kávu, tak sa, samozrejme, namaľujem, ale keď idem odniesť malého syna do škôlky, tak nejdem namaľovaná. Nie som, našťastie, otrokom mejkapu. Napriek tomu, že som profesionálka a nechodím ako obuvník, ktorý chodí bosý, že milujem maľovanie, milujem sa namaľovať, mám rada a chcem dobre vyzerať, ale nie som, našťastie, otrokom. Som taký slobodný človiečik.

Už si spomínala odličovanie aj to, že je veľmi dôležité. Ako teda uchopiť podľa teba to odličovanie, aby sa odlíčila pleť tak, ako potrebuje?

Veľmi pekne ďakujem za túto otázku a treba priniesť trošku osvety do tejto sféry pre ženy, pretože ženy sa podľa mňa veľmi necitlivo odličujú a zbytočne sa aj vytvárajú vrásky okolo očí. Veľmi si derú pokožku, keď používajú tampóny, a vieš, na základe čoho to viem? Že učím líčiť, a keď sa predo mnou tie kočky odličujú, tak to vidím. Mnohokrát ich musím kárať ako mama, moma, motivačná maskérka. Je potrebná citlivosť, nedrať si to očné okolie, to je podľa mňa alfa-omega.

Ja napríklad milujem a moja rutina je odličovanie sa v sprche. Čiže používam produkty, kde si namydlím celú tvár, oči a tohto sa ženy nejako boja, že sa neodlíčia dokonale, ale odlíčim sa totálne dokonale, úplne všetko je proste preč. Navyše si nederiem tvár a mám to dva v jednom, takže som spokojná. Niekedy je to veľmi zdĺhavé, a preto mi napríklad ženy povedia, že ony sa nelíčia preto, aby sa nemuseli odličovať, pretože je to zdĺhavé. Ale aj tu musím upozorniť, že hoci sa žena nelíčila, mala by sa aj tak odličovať, pretože máme vonkajšie znečistenie. Sú to také chabé alibi, rovno sa treba nalíčiť a odlíčiť, pretože toto nefunguje, že nemaľujem sa, tak sa nemusím odličovať, nemusím sa starať o pleť.

Treba sa odličovať, aj keď nie sme namaľované. Treba sa starať, hýčkať, učíme sa, lebo sme neboli učené si naozaj dopriať. Podľa mňa to tak bolo, že aj tie naše mamy obetavé – bolo to neprístojné alebo to nebolo tak nastavené ako teraz. Že si treba dopriať, treba sa starať a nie je zhýralé starať sa o seba. Kedysi proste tá žena mala byť obetavá mama pre deti so zásterou a bol to rozmar. Toto nie je rozmar, a keď sme krásne a šťastné, keď sa cítime fantasticky, tak sme aj lepší ľudia, sme lepšie mamy a všetci sú okolo nás šťastní, čiže ono aj tieto zdanlivo nepodstatné veci sú podľa mňa podstatné.

V čom vidíš najväčší zmysel svojej práce?

Zmysel… Ťažká otázka. Dochádza mi, že naozaj nie som lekárka, že nemám také významné povolanie, ale urobiť ženu, osobu, človeka naozaj šťastnejším, ukázať mu jeho rozmer, ktorý doteraz nevidel, je povznášajúce, blahodarné a teší ma to a napĺňa neskutočnou radosťou.

Jeden taký malý príklad, na ktorý nikdy nezabudnem: bolo to už naozaj dávno, netrúfam si ani povedať, pred koľkými rokmi, ale nikdy na tú ženu nezabudnem. Už neviem, ako sa volá, ako vyzerá, ale bolo to proste školenie, kde som učila ženu maľovať sa, upravovať si vlasy, vyberali sme styling, takže komplexne, kompletne som, poviem slangovo, „vytunovala“ ženu, ktorá mala oslavu štyridsiatky, kde spätná väzba bola síce aj od nej, ale tá najväčšia bola od jej manžela, a to sama dobre vieš, že keď ti povie chválu muž, to je asi stokrát viac ako žena. Zimomriavky som mala až na nohách, keď mi zavolal, že mi neskutočne ďakuje, ako sa ona posunula nielen vizuálne, že je krajšia, lebo jemu sa zdala krásna určite aj predtým, keďže ju miloval a miluje, verím, že sú doteraz spolu. Ďakoval mi za to, že ona zmenila identitu. Fakt to bol krásny telefonát, naozaj, úplne ma nabilo. Vidíš, doteraz mám ten príbeh v srdci, urobilo mi neskutočnú radosť, že táto žena zmenila správanie, že ju to tak posunulo, tak ju to naštartovalo. Zrazu sa pocítila a našla v sebe tú ženskosť, tú krásu, ktorú máme každá jedna v sebe. Takže pre mňa je to asi… poslanie? Asi áno, je to poslanie. Robiť ľudí šťastnými robí proste šťastnou mňa.

Čo je tvojím hybným motorom v živote?

Láska. Myslím, že to je každého hybným motorom v živote. A možno nepotláčať veci a otvárať sa všetkému novému, dávať priestor, učiť sa nielen dávať, ale aj prijímať. Myslím, že som taký šťastný človek v tom, že sa teším vlastne z maličkostí. Tešiť sa z maličkostí, tešiť sa z toho, že sme. My si neuvedomujeme, akí sme vlastne šťastní, čo máme. Je v nás veľa negativizmu, často počúvam okolo seba lamentovanie, jajkanie, aké je všetko ťažké, aké komplikované. Sme tu, sme šťastní ľudia, narodili sme sa v krásnej krajine a máme sa dobre. Treba sa tešiť z maličkostí a treba milovať, byť milovaný, nič nie je viac.

O čom snívaš?

Ja snívam každý deň. Snažím sa aj si sny plniť a ešte aj tie sny je dobré naozaj si tak prisnívať aj v tej realite, zhmotňovať si ich. Niekedy sa až bojíme zhmotniť si to, čo máme vysnívané, čo je v nás, čo v nás drieme. Bojíme sa, že na to nemáme právo, že proste máme nejaké obmedzenia, sme otrokmi svojich hláv a obmedzení a ja sa učím naozaj si plniť sny a nebáť sa snívať. Viem, že pre veľa ľudí som asi šialená, crazy, ale ja som vlastne také decko, taký človiečik, že sa fakt teším z blbostí, z toho, že slnko svieti, a forever young, no. Podľa mňa moje dieťa, keď bude mať dvanásť, sa bude za mňa hanbiť, že ježiš, mama, lebo budem možno ešte väčšia pubiška, ako bude on. Podľa mňa veľa ľudí sa bojí tešiť, bojí sa radovať, bojí sa prejavovať emócie, pocity, stále niečo riešime a stále máme strachy, čo, kto a čo o nás ľudia povedia. Podľa mňa si treba normálne užívať život, snívať, prežívať, zhmotňovať a tešiť sa z každého jedného dňa, ktorý máme. Naozaj je to veľké šťastie, že tu sme, tak sa tešme.

Ali, ja ti ďakujem za to, že si k nám prišla. Ďakujem ti za tvoje rady, tipy, za energiu, ktorú si priniesla do tohto podcastu a želám ti veľa spokojných zákazníčok, zákazníkov, veľa krásne krásnych ľudí, ktorí od teba odídu s úsmevom a budeš dostávať často také telefonáty, aký si spomínala pred malou chvíľkou, od spokojných manželov a spokojných žien. Nech si šťastná a nech ti to dieťa v tebe ostane navždy.

Ďakujem veľmi pekne, bolo to krásne. Ďakujem za túto príležitosť, že som sa mohla s tebou takto krásne porozprávať. Ďakujem za tvoju krásu, ktorá urobila aj mne ešte krajší deň. Ďakujem. :)