Eva Kováčová: Starajte sa o svoje zdravie, lebo nie je samozrejmosťou

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o každodennej pomoci onkologickým pacientom, ich rodinám i blízkym. V našom štúdiu vítam Evu Kováčovú, výkonnú riaditeľku Ligy proti rakovine. Evka, vitajte!

Dobrý deň prajem, ďakujem pekne za pozvanie.

V Lige proti rakovine pracujete už vyše dvadsať rokov ako jej výkonná riaditeľka. Čo vás vtiahlo do tejto práce?

Stále, keď to rozprávam, tak sa ľudia čudujú, že prepánakráľa, ako mohol človek z komercie odísť do neziskového sektora a ešte pred dvadsiatimi rokmi. Začalo sa to veľmi nevinne, pracovala som v komerčnej spoločnosti, v jednej veľkej advokátskej kancelárii, a v tom čase alebo v tých rokoch, pred dvadsiatimi piatimi rokmi, nebolo bežné, že by sa na Slovensku robili benefičné koncerty. A keďže tá firma, v ktorej som pracovala, mala prepojenia na zahraničie, tak sme odpozerali takýto model a ponúkli sme Lige proti rakovine, že by sme radi tú našu komerčnú činnosť trošku posunuli aj do inej roviny, a začali sme pre ňu organizovať benefičné koncerty. Tie som mala na starosti a vlastne som ich robila päť rokov. Veľmi sa mi to páčilo. Páčilo sa mi to, že ľudia, ktorí sú z biznisu, na ten benefičný koncert prišli, prepli myšlienky, boli úplne iní, zaujímali sa o to, čo podporujú.

Ako to už v živote býva, je niečo medzi nebom a zemou, asi po piatich rokoch prišla ponuka zo strany Ligy proti rakovine, keď odchádzal vtedajší riaditeľ, či by som ju neprijala. A keďže mňa táto práca naozaj bavila, aj som navnímala, čo Liga robí, čím sa zaoberá, tak som si povedala, že prečo nie. No a tam boli tie otázky môjho okolia dvadsať rokov späť – skutočne z komercie do neziskovky? Stalo sa, urobila som ten krok a môžem veľmi zodpovedne povedať, že ešte nebol deň, kedy by som to oľutovala, lebo ak si niekto myslí, že práca v neziskovke je nudná, tak sa veľmi mýli. A ak si niekto myslí, čo veľmi rada zdôrazňujem, že v neziskovke robia iba tí, ktorí sa nevedia inde upichnúť, mýli a tiež. Dnes v neziskovke musí mať človek širokospektrálny záber, musí sa vedieť orientovať v čomkoľvek, aby naozaj tá nezisková organizácia fungovala a udržala sa.

Ako si spomínate na svoje začiatky v Lige proti rakovine? Z toho veľkého korporátu ste zrazu došli do neziskovky na pozíciu výkonná riaditeľka, takže mali ste tam široké pole pôsobnosti už od začiatku.

Viete, ono to znie naozaj tak bombasticky, výkonný riaditeľ alebo výkonná riaditeľka, a ja tak s obľubou hovorím, a už sa opakujem veľmi často, ale mne sa to páči, že v takejto organizácii je výkonná riaditeľka dievča pre všetko. Keď od vás odídem, zrejme sa prezlečiem a budeme pokračovať v balení balíkov na Deň narcisov, potom pôjdem na tlačovú konferenciu, tak zase sa prezlečiem do niečoho iného, aby som reprezentovala, a možno večer, tak ako včera večer, skončím na stretnutí s rodinou pacienta, ktorá potrebovala poradiť. To znamená, že výkonný riaditeľ nie je v tom typickom klasickom ponímaní, že rozhoduje a panuje, ale naozaj je výkonný. Keď porovnám časy spred dvadsiatich rokov a dnes, tak opäť je to diametrálne odlišné. Jednak sa zmenila doba, takže prostredie formovalo aj vývoj našej neziskovej organizácie, aj iných. Keď som do Ligy nastúpila, boli sme tri mimo prezidentky, pani doktorky Evy Sirackej, ku ktorej sa zrejme ešte dostaneme, a vlastne všetky sme robili všetko. Bola tam účtovníčka, PR manažérka, ja ako výkonná riaditeľka, takže vidíte, výkonný riaditeľ pre dvoch ľudí. A pani doktorka Siracká ako prezidentka. Zase musím povedať, že keď si robím takú súkromnú anketu dnes, čo si ľudia myslia, koľko je v Lige proti rakovine zamestnancov, keďže ten náš rozsah je na celé Slovensko a pre všetkých onkologických pacientov, zväčša sú odpovede, že päťdesiat – sto ľudí. Je nás šestnásť, na ten rozsah činnosti je naozaj tak na hrane, aby sme to všetko postíhali, čo však znamená, že oproti tým pôvodným trom a dnešným šestnástim sa to naozaj zmenilo.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Tak toto je taká veľmi zaujímavá otázka, lebo sa na ňu nedá odpovedať. Ja ráno vstanem a mám v hlave nejaký časový plán, čo dnes všetko urobím. Okamihom vstupu do kancelárie sa tento plán mení. A to je to, čo ma tak nekonečne baví, že sa nenudíte. Ak mám naplánované niečo, čo chcem robiť napríklad na počítači, zmení sa to v momente, lebo napríklad príde pacient. Potom zavolá agentúra, že potrebujeme niečo vylepšiť na kampani alebo pripraviť rozhlasový spot. Potom príde niekto z partnerskej neziskovej organizácie a chce sa poradiť. Potom je napríklad tlačová konferencia. Jednoducho už som si po tých rokoch vedomá, že ten plán síce urobím, ale nikdy nie je dodržaný, a to je na tom to krásne. Že váš deň plynie a na konci dňa, keď môžem urobiť odpočet, že som urobila niečo užitočné, tak sa mi hneď ide lepšie spať.

Liga proti rakovine pomáha onkologickým pacientom, ich rodinám a blízkym, ale čo všetko robí? Možno veľa ľudí si spája Ligu proti rakovine len s Dňom narcisom, ale určite to nie je len tak.

Presne, ako hovoríte. Ak sa ma onkologické ochorenie netýka, tak zväčša ľudia hovoria – nemám dôvod sa zaujímať. Alebo zareagujú nie, nie, mne o tom nehovorte, mňa to nezaujíma, mňa rakovina nezaujíma. A preto mnohí z hľadiska vizibility vnímajú Ligu proti rakovine práve na ten Deň narcisov. O pár dní je Deň narcisov a my sa snažíme robiť osvetu v tom, že naozaj to je jediný deň, keď prosíme ľudí o súčinnosť, o podporu, aby sme potom následne v priebehu celého roka mohli robiť to, čo robíme. Takže sú to dve základné oblasti činnosti.

Tú prvú ste pomenovali, je to venovanie sa a pomoc onkologickým pacientom a ich rodinám. Toto je taká veta, ktorá znie ako klišé, pomoc rodinám, pomoc pacientom, takže ju o chvíľočku rozmením na drobné. Tá druhá veľká oblasť, ktorej sa venujeme, je, takisto to znie tak naučene, ale je to fakt, práca s verejnosťou v tom zmysle, že poskytujeme informácie, robíme rôzne edukačné kampane, informačné kampane o tom, ako sa starať o svoje zdravie, ako neopomínať, že prevencia je to najdôležitejšie, čo môžeme urobiť pre svoje zdravie. Takže toto sú tie dve základné oblasti.

A ak sa vrátim k tej prvej, čo sa týka pomoci onkologickým pacientom a ich rodinám, znamená to… skúsim to tak premostiť na našu kampaň, že umelá inteligencia dokáže čokoľvek, dokáže napísať básničku, dokáže vymyslieť text pesničky, ale ľudskosť nikdy nenahradí. Tá kampaň sa týka dvoch percent a stavili sme presne na toto, lebo chceme zdôrazniť, že to, v čom sme jedineční, je osobný prístup k onkologickým pacientom. Ktokoľvek k nám môže prísť, môže sa prísť poradiť, môže sa prísť informovať aj zo zdravej populácie, ale teraz, keď sa bavíme o onkologických pacientoch, máme takzvanú Onkoporadňu pre pacientov, ktorá funguje sedem dní v týždni a v ktorej je veľa odborníkov z rôznych oblastí, či už sú to onkológovia, výživoví poradcovia, sociálni poradcovia, poradcovia ku genetike. A ten osobný prístup znamená, že onkologický pacient si môže zavolať, prípadne aj dohodnúť stretnutie a prísť sa poradiť o tom svojom konkrétnom probléme. A to je niečo, čo je dnes veľmi vzácne, pretože vždy hovorím, že lekárov síce máme veľmi dobrých, ale sú takí vyťažení, že nemajú čas na to, aby sa pacientovi venovali dlhšie, aby mu veci vysvetlili. Práve na to slúži naša Onkoporadňa, tam má človek čas na váš konkrétny problém a zodpovie vám ho.

Čo sa týka príbuzných, máme sieť onkopschológov, ktorí sú pripravení venovať sa tak pacientom, ako aj príbuzným. Je to tiež niečo, čo sa u nás hľadá veľmi ťažko, a možno si to mnohí neuvedomujú, ale ak je v rodine onkologické ochorenie, netrpí len pacient sám, ale postihuje, samozrejme, celú rodinu. A v tom prípade je veľmi dobré, keď rodina vie, ako sa s týmto vyrovnať. To je tá oblasť v rámci venovania sa konkrétnej osobnej pomoci onkologickým pacientom. Samozrejme, v tejto oblasti robíme aj mnohé ďalšie veci, či už je to takzvaný fond pomoci v hmotnej núdzi, čo v preklade znamená, že ak sa pacient dostane do situácie, že príde o príjem, pociťuje to aj ekonomicky a naozaj sa mnohí ľudia čudujú, že čo už človeku môže pomôcť našich tristo-štyristo eur, ale verte, že keď čítame tie žiadosti alebo prosby o pomoc, ktoré k nám chodia, ľudia často žijú z dvesto-tristo eur na mesiac, takže sú to pre nich veľmi veľké peniaze, ktoré im v danom momente pomôžu. A potom hovoríme o rekondičných pobytoch pre pacientov. Opäť pre neznalých: je to týždňový pobyt pre ktoréhokoľvek pacienta, ktorý je či už v liečbe, alebo maximálne päť rokov od liečby. Robíme takéto pobyty ročne dva až tri, zíde sa na nich zhruba stovka onkologických pacientov, na každom jednom. Pre nich to znamená niečo také, ako keby vy ste sa s niekým zoznámili, kto sa vyzná v istej oblasti, ktorá vás zaujíma, a porozprávali sa o nej. Tu sa zíde sto ľudí, ktorí bojujú s onkologickým ochorením, a vymenia si skúsenosti, spriatelia sa, hlavne psychicky zistia, že je tu mnoho ľudí, ktorí majú taký istý problém ako ja, nie som v tom sám, takže keď na tie pobyty chodím, na začiatku stretávam ľudí, ktorí sú depresívni, nevedia, čo ich čaká, a na konci, asi to môžem povedať, pri diskotéke sú to úplne iní ľudia, pri rozlúčkovom večeri vidíte, že sú to ľudia, ktorí nabrali energiu a chuť, lebo zistili, že dá sa aj s týmto ochorením vyrovnať a žiť.

Onkologických pacientov na Slovensku stále pribúda, postihuje rakovina stále viac a viac aj mladšie ročníky?

Žiaľ, toto vnímame veľmi citlivo. Vzhľadom na to, že som v Lige vyše dvadsať rokov, pamätám si tie začiatky, keď k nám chodili zväčša pacientky, to je tiež také niečo, čo treba spomenúť, že ženy sú tie, ktoré majú viac odvahy prísť sa popýtať a niekde sa socializovať a rozprávať o svojich problémoch. Dnes je to trošku inak. Vtedy to bola veková skupina šesťdesiat-sedemdesiat plus a dnes naozaj vnímame päťdesiat, štyridsať a nižšie. Takže áno, onkologické ochorenie sa dnes týka veľmi širokej cieľovej skupiny ľudí aj v mladšom veku a to, čo som spomenula na začiatku – kedysi sme o mužoch nepočuli, respektíve nikdy sa u nás neukázali, a keď sme začínali s prvým rekondičným pobytom spred dvanástich rokov, mali sme, myslím, dvoch mužov. Na ostatnom sme mali aj osemnásť mužov, takže naozaj je to téma, ktorá sa dotýka ktoréhokoľvek pohlavia.

Aj ktoréhokoľvek veku?

Aj ktoréhokoľvek veku, žiaľ.

Ako sa starať o svoje zdravie, kým nie je neskoro? Sú možno nejaké kľúčové zásady, čo sa týka onkologických ochorení, respektíve prevencie voči onkologickým ochoreniam, ktorých sa treba držať a na ktoré treba myslieť a prihliadať?

Dnes sa už, našťastie, o tom veľa hovorí, ale naozaj opäť sa vrátim do tých čias, keď som nastúpila do Ligy a ešte možno aj desať rokov po. Vtedy sa o nejakých preventívnych kampaniach veľa nehovorilo, nepočulo. Celú túto agendu týkajúcu sa informovania verejnosti o tom, prečo a ako sa starať o svoje zdravie, brali na svoje plecia organizácie nášho typu. Dnes, našťastie, už môžem povedať, že vzhľadom na to, že je onkologické ochorenie aj iné ochorenia, ale hlavne onkologické, žiaľ, na vzostupe, je to inak. Napríklad poviem jednu štatistiku, aby sme veľa nehovorili o číslach, ale táto je zaujímavá: V roku 2020 bolo ročne dvadsať miliónov nových onkologických prípadov v rámci sveta, v roku 2040 sa počíta nárast o sto percent. Na Slovensku ročne ochorie okolo štyridsaťtisíc onkologických pacientov, čiže to sú naozaj alarmujúce čísla, a aj korona spôsobila, že dnes už sa hovorí o pandémii rakoviny. Odborníci sa k tomu takto vyjadrujú, pretože naozaj tých prípadov pribúda, preto je namieste, aby sme už nielen my ako nezisková sféra hovorili o prevencii, ale aby sa v tejto otázke angažoval aj štát. My máme naozaj dlhoročné skúsenosti, keď Liga proti rakovine chodila po školách s projektom tzv. Onkologická výchova na školách, a nešlo len o onkológiu, ale vôbec, hovorili sme s mladými ľuďmi o tom, prečo a ako sa starať o svoje zdravie a aké sú rizikové faktory. Minulý rok sme tiež urobili šnúru v zásade na objednávku ministerstva školstva aj zdravotníctva a pediatrickej spoločnosti a ukázali sme tzv. pilotný projekt na desiatich stredných školách, kde sme pripravili edukáciu o predchádzaní rôznym onkologickým ochoreniam, či už je to rakovina prsníka, u mužov rakovina prostaty, hrubé črevo, pľúca, koža. A opäť sa potvrdilo, že mladí ľudia sú tí, s ktorými treba pracovať, ktorí tieto veci vnímajú, vedia sa pýtať a sú aj možno najlepšou cestou posúvania informácií do rodín. Preto naozaj pripravujeme veľké množstvo rôznych letákov a informácií, kde vysvetľujeme, v ktorom veku, na akú preventívnu prehliadku je potrebné ísť, keďže tie prehliadky máme zadarmo, máme na ne nárok. Učíme ľudí, aby to nezanedbali, aby sme naozaj následne nemuseli riešiť zásadné onkologické ochorenie neskoro, pretože až polovica onkologických ochorení je preventabilná a polovici prípadov rakoviny sa dá včasnou prevenciou predísť. Opäť, ak sa rakovina zachytí včas, je liečiteľná a vyliečiteľná, to je taká mantra, ktorú dookola opakujeme, ale uvedomujeme si, že toto je to, čo sa môže a musí opakovať každý deň.

Teší nás, že spolupracujeme už aj s ministerstvom zdravotníctva a vymýšľajú sa rôzne projekty, aby sa vo verejnosti vytvorilo to vedomie o potrebe prevencie. Teraz pracujeme na tzv. onkokontrole, kde sa vysvetľuje, čo sú skríningy, že sú to bezplatné skríningové programy, prečo ich nezanedbávať, takže toto je veľmi dlhá cesta a neustále opakujúce sa slová, ktoré budeme hovoriť ľuďom. My máme takú krásnu brožúrku pre pánov, ako sa starať o svoje zdravie, na ktorej je vyobrazené auto a odkaz, že so svojím autom chodíme do servisu každý rok a staráme sa oň – a čo to naše telo? Ono si to tiež zaslúži, slúži nám každý deň.

Máte pocit, že vám štát pomáha dostatočne?

Sú tu dva uhly pohľadu. Možno práve toto je čas, keď treba povedať, čo mnohí ľudia nevedia, že ako nezisková organizácia nemáme od štátu absolútne žiadnu finančnú podporu, preto sa obraciame na ľudí s prosbou o pomoc, aby sme všetky tie projekty a aktivity zvládali robiť. Nemáme ani žiadne úľavy, jednoducho nemáme od štátu z ekonomickej oblasti nič.

Čo sa týka takej ideovej roviny, naozaj v ostatných rokoch môžeme konštatovať: keď sme pred piatimi rokmi prišli s formátom onkokonferencia, kde sme kompetentným hovorili o tom, aké sú problémy v onkológii, tak sa niektoré drobné veci podarili, vznikol napríklad Národný onkologický inštitút, národný onkologický plán. Minulý rok – veľký úspech, po dlhých rokoch sa pristúpilo k novelizácii zákona č. 363/2011 Z. z. o liekoch, čo v preklade znamená, aby ľudia porozumeli: ide o novelu zákona o liekoch v tom zmysle, že sem príde, bude mať prístup viac onkologických liekov, ktoré u nás chýbali. Opäť, všetko toto si vyžaduje trpezlivosť, nie je to jednoduché, zákon musí nadobudnúť účinnosť, platnosť a tak ďalej, ale podarilo sa a treba byť trpezlivý, aby sa veci posúvali.

Takisto čo som spomínala, takzvaná onkokontrola, informácia pre ľudí o tom, prečo chodiť na skríningy, je už v spolupráci s ministerstvom zdravotníctva. Tým, že pracujeme v tejto oblasti, v ktorej pracujeme, vieme, že všetko je to len o pevných nervoch, trpezlivosti, opakovaní. Je to dlhá cesta, ktorá sa nerobí za štyri roky, teda za obdobie, na ktoré príde jednotlivá vláda. Čo nás mrzí, je to, že keď sa ľudia na rôznych postoch menia, tak opäť treba znova vysvetľovať, opakovať, zdôvodňovať prečo. Budeme naďalej trpezliví, lebo vieme, že to má zmysel, aj keď sú to malé a pomalé kroky.

Keď má nejaké onkologické ochorenie človek alebo jeho rodinný príslušník, ktorý je súčasťou tohto celého procesu , – ako sa dostane pod vaše krídla? Ako prebieha ten proces? Naozaj stačí zavolať len na telefónne číslo uvedené na vašej webstránke?

Spomínala som projekt Onkoporadňa, je tu bezplatné telefónne číslo 0800 11 88 11, prípadne mailová adresa poradna@lpr.sk. Tu si stačí zavolať alebo napísať. Na našej webstránke takisto máme rozpis jednotlivých odborníkov v poradni, takže ľudia si vedia nájsť, ktorý kedy je, či už pacient, alebo príbuzný. Potom je tu veľmi dôležitý projekt, takzvaná Sieť onkopsychológov. Naprieč Slovenskom máme dvadsaťjeden psychológov, ktorí sú či už vo svojich ambulanciách, alebo v nemocniciach pri onkologických oddeleniach pripravení pomôcť tak pacientovi, venovať sa mu, robiť mu poradenstvo psychosociálne, prípadne aj príbuzným. Zaviedli sme, myslím, pred troma rokmi projekt PÍNIA, ktorý sa venuje aj pozostalým, teda ak niekto príde o rodinného príslušníka a má s tým problém, nevie sa s tým vyrovnať, môže sa opäť u nás prihlásiť do tohto projektu, do tohto skupinového sedenia, tiež máme skupinové sedenia pre pacientov, pre príbuzných, ktorí nielen prišli o svojho rodinného príslušníka, ale jednoducho ten rodinný príslušník stále žije, ale má onkologické ochorenie a potrebujú sa poradiť, ako s ním komunikovať. Takže všetko si ľudia nájdu na našom webe a kedykoľvek môžu zavolať aj na našu telefónnu linku, povieme akékoľvek informácie. Čo sa týka spomínaných psychológov, tiež majú uvedené svoje telefónne čísla na stránke v rubrike Sieť psychológov.

A tieto formy pomoci sú bezplatné?

Všetky naše projekty, ktoré poskytujeme či už pacientom, alebo príbuzným, sú bezplatné, preto je pre nás mimoriadne dôležitý príjem tak z dvoch percent, ako aj zo Dňa narcisov, aby sme nemuseli onkologickým pacientom spoplatňovať nejaké služby.

Akú formu pomoci u vás ľudia najčastejšie vyhľadávajú?

Myslím si, že naozaj Onkoporadňa je to, čo je nenahraditeľné, naozaj si neviem predstaviťkam by sa ľudia, mnohí ľudia, ktorí si túto službu nájdu, obrátili. Jednak ich zaujíma druhý názor lekára, v rámci svojho ochorenia sa chcú poradiť, zaujímajú ich sociálne otázky, pretože, žiaľ, to, o čom stále hovoríme a čo budeme stále prízvukovať a čo nám tu stále chýba, sú multidisciplinárne tímy v rámci nemocníc, to znamená, že ak sa človek dostane do statusu pacienta, mal by sa ho niekto ujať, hovorí sa tomu manažment pacienta, takže sprevádzanie počas choroby, od momentu dozvedenia sa diagnózy, počas liečby, ale aj po liečbe. A to je práve to, čo suplujeme, čo zastupujeme v rámci sociálneho poradenstva, právneho poradenstva, ak človek príde napríklad o prácu, respektíve po chorobe sa chce vrátiť do práce. Žiaľ, nájdu sa stále aj takí zamestnávatelia, ktorí nedokážu vyhodnotiť potrebu toho človeka a myslia si, že keď je po onkologickej diagnóze, už nebude prínosom, a chcú sa ho zbaviť, na druhej strane máme veľa zamestnávateľov, ktorí sú veľmi prístupní. Aj v tejto téme sa snažíme nejakým spôsobom podávať informácie tak zamestnancom, ako aj zamestnávateľom, a keďže sme členom European Cancer League, Medzinárodnej únie pre Ligy proti rakovine, tak sme spoločne vydali brožúrku pre zamestnávateľov aj pre zamestnancov, ktorá hovorí práve o možnostiach návratu do práce. Zamestnávateľ dostáva rady, ako sa správať k zamestnancovi, ako mu vyjsť v ústrety, zamestnanec zase, naopak, na čo má právo, nárok, prečo sa nemusí báť, ak je nútený dať výpoveď, že tak musí urobiť, v tom mu poradí práve tá naša sociálna poradkyňa. To znamená, že Onkoporadňa je projekt, na ktorý sme mimoriadne hrdí, Sieť onkopsychológov je takisto projekt, ktorý veľmi pomáha.

Bohužiaľ, až korona nám ukázala, že duševné zdravie je niečo, na čo sme predtým nemysleli, čo bolo možno tabuizované, tak ako kedysi rakovina, a na ten názor, ktorý prevládal, že ja keď mám problém psychický, tak som blázon, poukázala, že to tak nie je. Pamätám si začiatky našej Siete onkopsychológov, keď sme ju chodili ponúkať do nemocníc, že máme takýto záujem a myslíme si, že by to veľmi pomohlo, lebo ak príde k lekárovi, k onkológovi pacient, ktorý je psychicky „dobre nastavený“ a ktorý proste nie je deprimovaný, je to aj pre lekára veľká výhoda, tak si pamätám jednu odpoveď, že také niečo my nepotrebujeme, ale nové sedačky by sa nám zišli. Nekonkretizujem to, ale do dnešného dňa si to pamätám, pretože to bol pre mňa veľmi „silný“ zážitok. Tak sa dnes tešíme, že sme prišli s týmto projektom, že je účinný a že všetci sme pochopili, že duševné zdravie je veľmi dôležité. Čokoľvek by som spomenula v rámci tých našich projektov, podľa mňa každý má svoju hodnotu – tak pobyty, ako aj pomoc v hmotnej núdzi, ešte sme nespomenuli možno projekt Vystrihaj sa Slovensko, parochne pre onkologické pacientky, kde opäť sa to možno mnohým zdá ako triviálna pomoc, ale aj zo včera mám čerstvý zážitok, že dáma odmietala chemoterapiu, lebo sa bála o to, že príde o vlasy, a teda nebude plnohodnotná žena. Takže toto sú denné prípady a príbehy, s ktorými sa stretávame a ktoré možno naplno precíti len ten človek, ktorý ich či už zažije vo svojom okolí, alebo sa s nimi stretne, preto je dobré o tom hovoriť, aby si ľudia uvedomovali, že ak som tu a teraz zdravý, nemusí to tak byť vždy. Pomoc vyhľadávame, keď sa nám niečo stane, a človek, ktorý dostane takéto závažné onkologické ochorenie, tú pomoc potrebuje neustále, celý čas, od okamihu diagnostiky cez liečbu až po vyliečenie.

Chcem sa ešte pristaviť pri projekte Vystrihaj sa Slovensko. Možno nie všetci vedia, o čo v ňom ide a ako sa môže bežný človek zapojiť a prispieť.

Pred pár rokmi tento projekt vznikol veľmi spontánne. Oslovila nás dáma, zavolala k nám s otázkou, že by rada darovala svoje vlasy na nejakú dobrú vec a nevie, čo s tým. Nebola to už prvá otázka, ale veľmi sme sa nad tým nezamýšľali. Vtedy, keďže fungujú takzvané Murphyho zákony, sa stalo, že kratučko nato nám zavolala iná dáma, ktorá sa zasa zaoberala výkupom a spracovaním vlasov. Stretli sme sa, dali sme hlavy dokopy a vznikol projekt Vystrihaj sa Slovensko. V reáli to znamená, že ktokoľvek, kto má vlasy dlhšie ako štyridsať centimetrov, nepoškodené a nefarbené, môže ich darovať nám do Ligy proti rakovine. My tieto vlasy následne pozrieme, odovzdáme, tie, ktoré sú vhodné na výrobu parochní – vhodné v zmysle, že naozaj nie sú farbené, poškodené, majú tú dostatočnú dĺžku – odovzdáme parochniarke, ktorá z nich vyrába na mieru parochne zo živých vlasov.

Vlasy, ktoré nie vo všetkých kritériách vyhovujú na výrobu parochní, ale stále sú to vlasy výborné, takže ľudia sa nemusia báť, že tie vlasy sa znehodnotia alebo ten dar je neúčinný, tie sú vhodné na odpredaj, tak ich táto naša spolupracujúca kolegyňa odkúpi a financie, ktoré sa takto naakumulujú, sa používajú na nákup parochní z hotových vlasov. Onkologická pacientka príde, my ju pošleme do spolupracujúceho parochňového štúdia, tam si parochňu vyberie a my jej ju uhradíme. Takže sú tieto dva spôsoby. Buď výroba parochní zo živých vlasov, čo je však proces veľmi náročný, jedna parochňa sa vyrába aj dva-tri týždne, pretože tam sa naozaj pracuje s každým jedným vláskom a, žiaľ, vlásenkárok na Slovensku je málo – my sme ich vlastne ani nenašli, máme jednu jedinú spolupracujúcu dámu, tak veríme, že jej to čo najdlhšie vydrží, že s nami bude robiť. Niekto však zase uprednostňuje parochňu hotovú, pretože o ňu nie je taká náročná starostlivosť ako o parochňu zo živých vlasov. Vlasy nám daruje ktokoľvek – ženy, muži, dokonca deti nám tieto vlasy darovávajú. Informácie nájdu takisto na našej stránke www.vystrihajsaslovensko.sk.

Aký je záujem o tieto parochne? Stíhate vôbec pokrývať dopyt?

Zatiaľ sa to stíha, lebo naozaj, ak niekto chce rýchlo, tak si vyberie parochňu z hotových vlasov, ak je niekto trpezlivý a počká na tú zo živých, tak si počká. Najväčší zážitok mám asi z mladej dámy, ktorá sa mala vydávať a potrebovala parochňu, ktorá by pripomínala jej pôvodný účes a mala vlasy dlhé po pás. Podarilo sa, bol to krásny zážitok.

Máte aj krásny projekt OnkOlympiáda. Je ešte aktívny?

Korona prerušila sem-tam nejaké vecičky, medzi iným aj OnkOlympiádu, ale keďže tie otázky máme od ľudí stále, predpokladám, že sa k tomu opäť vrátime. Momentálne však máme na mysli aj nejaké nové projekty, ktoré by mali byť veľkým prínosom pre pacientov. Nebudem ešte asi prezrádzať, ale tak v horizonte dvoch mesiacov dáme vedieť, o čo ide. Naozaj sa dotýkajú predovšetkým pacientov a boli by pre nich veľkým prínosom. Aspoň niečo naznačím – súvisia s tým spomínaným manažmentom pacienta. Projekt OnkOlympiáda bol určený pacientom, ktorí nás už poznajú, aj novým pacientom a opäť ukazoval na to alebo odtabuizovával tému, ktorá rezonovala u pacientov dlhé roky v minulosti: nepohybuj sa, šetri sa, keď máš rakovinu, oddychuj… Odborníci hovoria o tom, že aj keď máš onkologické ochorenie, v rámci tých svojich možností je potrebné, aby bol človek aktívny, aby sa pohyboval, tak keď sme zdraví, ako aj v tej chorobe, v rámci svojich síl a možností. Treba svoje telo rozmaznávať a dopriať mu pohybu.

Vo svojej práci sa stretávate s bolesťou, s ťažkými osudmi a mnohokrát aj so smutným koncom. Ako sa vyrovnávate s príbehmi ľudí, ktorí sú svojím spôsobom súčasťou vášho každodenného života?

Je to tak, že človek by sa mal odosobniť, to je také možno pravidlo, ktoré sa hovorí. Nie vždy to ide, samozrejme. V mojej hlave aj v mojom srdci zostanú zapísané niektoré dámy, ktoré naozaj presiahli ten absolútny pracovný vzťah tým, ako bojovali, aké mali nastavenie, akú mali povahu, ako sa správali k ľuďom, ako veľmi chceli žiť. Zostane v mojej hlave zapísaná Gabika, ktorá vymyslela úžasný projekt Kozy. Išlo o to, že Gabika bola prvotne pacientka s diagnózou rakovina prsníka, a jej zmysel pre humor bol taký láskavý a milý, že zostane navždy v hlavách ľudí, ktorí ju poznali a ktorí sme s ňou mali česť sa stretnúť. Vymyslela projekt Kozy a pointa bola v tom, že ak som prišla o tú svoju kozu, tak nech mám nejakú náhradu – dnes ju práve nemám, včera som mala.

Takže asi to vyrovnanie spočíva v tom, že myslím na ľudí, ktorí tu boli, ktorí niečo dokázali a dali príklad onkologickým pacientom, ako sa dá fungovať, a aj keď nás opustili, nechali nejaké posolstvo v nás. A potom tá druhá skupina, ktorá bojuje s liečbou, dotiahne ju do víťazného konca, vrátia sa k nám po dvoch-troch rokoch a prídu povedať, ako sa im darí. Tak to sú tie momenty, keď si človek povie, že to stojí za to. A potom, keď stretnete napríklad ľudí, ktorí všetko odmietajú a nejakým láskavým prístupom, spôsobom, zoznámením s inými pacientmi sa nám ich podarí presvedčiť, nech napríklad absolvujú tú chemoterapiu, nech sa nevzdávajú, a z tých ľudí, ktorí boli na začiatku morózni alebo ako by som ich pomenovala, proste neboli veľmi socializujúci, sa na záver stanú ľudia, ktorí prídu a venujú sa iným pacientom. Čiže vždy si hľadáme nejaký mód, ktorý nás posúva ďalej, aby nám ukázal, že aj keď je tá práca náročná, má svoje pozitíva v tom, že vidíte výsledok. Lebo tak ja, ako aj všetky kolegyne, aj jedného kolegu máme, musíme vidieť zmysel tej svojej práce. Momentálne je to napríklad aj o tom, že chodíme k partnerom, vysvetľujeme im, čo robíme, a sme radi, keď ich presvedčíme práve tým, že vidia, že za tou našou prácou sú aj nejaké výsledky, a rozhodnú sa pre podporu. Milujeme tradičných partnerov, ako je aj dm, čomu sa naozaj tešíme, lebo máme pocit, že toto je tá odozva a vyjadrenie nejakej dôvery voči našej práci. Nie je jednoduché získať partnera, samozrejme, ale keď získate partnera, ktorý s vami ide mnoho rokov, tak je to potvrdenie, že niečo robíte dobre, niečo má zmysel.

A o čom máte pocit, že tí partneri nevedia? Čo vysvetľujete najviac?

Možno si mnohí naozaj myslia, že v neziskovke nie sme v istých smeroch profesionáli, a možno sa toho partnerstva aj obávajú, ale my tí profesionáli v každej oblasti musíme byť alebo sa snažíme aspoň tomu priblížiť. A možno práve preto, že tí partneri sa rozhodujú dobrovoľne, nič ich k tomu nezaväzuje, nič ich do toho nenúti, tak im chceme dokázať, že to, čo robíme, robíme poctivo a poriadne. Či už je to PR, marketing, ekonomika, keď hovorím z toho biznisovského uhla pohľadu, a musíme mať ľudí, ktorí sa v týchto sférach vyznajú, a naozaj v neziskovke je človek od psychológa cez marketéra, PR, ekonóma všetko. Na druhej strane musia aj vidieť, že ten výsledok v podobe odozvy od pacientov tu je evidentný, a musia vnímať, že to, o čom hovorím, nemám iba naučené a načítané, ale že tým žijem. Takže to je presne o tom a niekedy sa stane, že jeden rok partner povie, že nie, rok nás trpezlivo sleduje a o rok vlastne ponúkne partnerstvo sám. Takže chcem presvedčiť partnera, že tým, o čom hovorím, aj žijem a rozumiem tomu.

Čo vám vaša práca dala?

Presvedčenie, že pred dvadsiatimi rokmi som neurobila zlý krok, a ľudia, ktorí vtedy sa po mne tak divno pokukávali, mi dnes hovoria, že to robím dobre. Neľutujem naozaj nič, no nebolo to jednoduché. Nebolo jednoduché udržať organizáciu, ako je Liga proti rakovine, tridsaťtri rokov na Slovensku. Nedá mi nespomenúť zakladateľku, pani doktorku Sirackú, ktorá nás 21. februára opustila, a vždy budem spomínať na jej slová, ktoré povedala pri 25. výročí Ligy proti rakovine, niečo v tom zmysle, že sme zasiali malé semienko a dúfali sme, že z neho vyrastie veľký strom. A ja dnes s úctou a hrdosťou hovorím, že tento strom sa rozkošatil a poskytuje ochranu mnohým ľuďom, a veríme, že v tom jej diele budeme môcť naďalej pokračovať, lebo mne osobne všetko, čo robíme, dáva zmysel. Keď sú dni, a sú, samozrejme, že povieme, že už dosť, že končíme, lebo treba si uvedomiť, že aj keď tu hovorím o tom, že pacientom pomáhame, často sa nám stáva, že nám pacient vynadá. Už naňho všetko doľahlo, jednoducho jeho psychické nastavenie sa dostalo do módu, že už tie veci nezvláda a obracia sa kamkoľvek, kde by mu pomohli, a sú veci, ktoré naozaj nedokážeme urobiť ani my. Ani pri najlepšej vôli nedokážeme zariadiť, aby ho operovali o týždeň, nedokážeme zariadiť, aby tridsaťtisíceurový liek mal do troch dní. Jednoducho, sú veci, ktoré zariadiť nie je v ľudských silách, ale pokúšame sa robiť maximum. A keď sa takýto človek následne ospravedlní, lebo uvidel tú našu úprimnú snahu, tak to je také zadosťučinenie, to, čo mňa ešte teší. Moja stará mama zomrela na rakovinu žalúdka, tak vždy, keď si na ňu spomeniem, tak mám také déjà vu, že som ju veľmi milovala, a že robím niečo, čo možno, keby som bola vtedy dokázala a mohla robiť, tak by jej to pomohlo.

Vy už ste spomínali pani Evu Sirackú, ktorá, žiaľ, odišla z tohto sveta. Ako si na ňu spomínate ako na osobnosť?

Pani doktorku Sirackú asi každý na Slovensku poznal. Aj vzhľadovo, aj povahovo sme boli veľmi rozdielne osobnosti alebo bytosti. Pani doktorka bola znamenie býk, ja baran. Pani doktorka bola odborníčka lekárka, ja mám vyštudovaný marketing a obchod. A tak si spomínam na všetky tie naše debaty a možno aj na rozdielne názory, ako sme hľadali nejaký súlad, aby sme našli to najlepšie ako výstup, čo môže Liga proti rakovine ponúknuť. Ona vždy hovorila, že nie je ješitná, tak som sa popri nej naučila, verím, že diplomacii, ale aj takému správnemu možno sebavedomiu, lebo to, čo dokázala, že 19. 1. 1990 založila vtedy spoločne s profesorom Dienstbierom z Prahy vtedy ešte stále Československú ligu proti rakovine, čo nebolo jednoduché, a následne sa tieto dve ligy rozdelili a oni stále v kontakte zostali, tak to bola nesmierna odvaha a nesmierna zásluha. Takže vždy si na ňu budeme spomínať ako na človeka, ktorý zavŕšil svoje dielo do dokonalosti, a bude to pre nás aj záväzok, aby toto dielo naozaj pokračovalo. V okamihu, keď budem mať pocit, že to nemá zmysel, vždy všetkým hovorím, aby sme si uvedomili, kedy je čas sa niečoho vzdať alebo niečo robiť inak, ak to, čo robíme, nie je správne. My preto stále vymýšľame nové projekty a programy, aby sme v tom diele dokázali pokračovať a aby sme ho rozširovali tak, že bude mať efekt pre kohokoľvek, kto sa na Ligu proti rakovine obráti. A verím, že to dokážeme ešte pár rokov.

Pani Eva Siracká bola inšpiráciou pri mnohých, mnohých veciach. V čom bola tou najväčšou inšpiráciou pre vás osobne, v čom by ste chceli vy ako v nejakom osobnom odkaze pokračovať či už vo svojom osobnom, alebo v pracovnom živote?

Nevzdávala sa, jednoducho bola presvedčená, že tie skúsenosti, ktoré načerpala v zahraničí, je možné presadiť aj u nás, pretože za svojich mladých čias jednak študovala v zahraničí, a aj koncept Ligy proti rakovine vlastne priniesla odtiaľ. Takže osobne si myslím, že to bol jej veľký prínos, že sa nikdy nevzdávala. Nemala taký falošný rešpekt, ak to takto nazvem, pred nikým, kto bol aj hore, a dokázala povedať ten svoj názor všetkým, ktorí by ho mali počuť. A práve to naše spojenie viedlo k tomu, že ak ona s niečím prišla, o čom si myslela, že má zmysel, tak ja som to premietala do praktických ďalších krokov. Takže tak ako hovorievala, všetko, čo robíme s nasadením, a všetko, čo má zmysel, treba v tom vydržať.

Už ste spomínali Deň narcisov. Ako tento nápad vôbec vznikol a prečo práve žltý narcis?

Opäť to bol koncept, ktorý sme priniesli zo zahraničia. Myslím, že vznikol niekde v Amerike, ale v Európe v Írsku funguje dlhé roky. S Dňom narcisov sa začalo sedem rokov po založení ligy, v roku 1997. Ja som nastúpila v roku 2002 a ešte stále to bolo v takom menšom rozsahu. Bolo zapojených pár škôl, zväčša len vo veľkých mestách na Slovensku, no a následne sme z tých možno dvadsiatich-tridsiatich škôl nabaľovali ďalších a ďalších spoluorganizátorov. Dnes máme zapojených zhruba šesťsto škôl, ale aj iné subjekty, rôzne domovy dôchodcov, zdravotnícke zariadenia, skautské oddiely, Červený kríž a podobne. Deň narcisov považujeme za taký národný sviatok venovaný onkologickým pacientom, pretože my hovoríme jedno, ono je to, samozrejme, pre nás o tom, aby sme vyzbierali dostatok zdrojov a mohli zabezpečovať počas celého roka všetko, čo robíme, ale na druhej strane my to vnímame aj trošku inak. Vnímame to v rovine, že vychovávame, respektíve odovzdávame mladej generácii isté posolstvo, že ich učíme o tom, že spolupatričnosť, pomoc, podpora, to jednoducho prináleží človeku, toto nikto iný neurobí, aj keď tu máme spomínané moderné technológie, umelú inteligenciu, ale tá vás nepohladká po ruke ani z nej nevidíte tú emóciu. Práve onkologickí pacienti počas Dňa narcisov tento deň vnímajú veľmi intenzívne, preto som ho nazvala sviatkom. Dáva im takú nejakú nádej, vieru, silu, že stále sú tu ľudia, ktorí im dokážu pomôcť, myslia na nich, takže preto aj narcis voláme kvetom nádeje.

A je záujem zo strany možno študentov alebo dobrovoľníkov o tú pomoc vám práve s predajom narcisov?

Hneď opravím to slovo „predaj“, toto všetkých učíme, že narcis sa naozaj nepredáva, narcis ponúkame za dobrovoľný finančný príspevok a našim dobrovoľníkom hovoríme, ak naozaj niekto si chce ten narcis pripnúť a práve nemá pri sebe ani financie, pokojne mu ho pripnite, aby symbolizoval práve tú podporu a spolupatričnosť. V zásade nikdy nevieme, či ten človek sa doma nerozhodne a nepodporí nás, ale keby aj nie, chceme, aby v ten deň ľudia silno vnímali spolupatričnosť. Deň, keď ukazujeme to, že sme tu pre vás, podporíme vás.

Čo sa týka dobrovoľníkov, mávali sme ich pred koronou na Slovensku okolo pätnásť- až šestnásťtisíc, myslím, že dnešné číslo je okolo dvanásťtisíc. Samozrejme, je to spôsobené aj tým, že mnohí pedagógovia, ktorí boli v školách a s ktorými sme spolupracovali dlhé, dlhé roky, odišli. Korona urobila mnoho vecí, ktorých dôsledky vnímame aj dnes, a aj toto je to, že opäť v ľuďoch musíme trošku vyburcovať nadšenie, musíme ich vrátiť tam, kde sme boli predtým, potrieť trošku ten individualizmus, ktorý vznikol, vyvolať v nich záujem o veci verejné. O to väčší zmysel má pre nás pracovať s dobrovoľníkmi, napríklad v týchto dňoch, keďže sme v Bratislave, ponúkame bratislavským školám a chodíme sa rozprávať so študentmi a vysvetľujeme im, čo je Deň narcisov, vôbec téma rakovina, hovoríme im aj o prevencii. Jednoducho, aby sme sa vrátili tam, kde sme boli, lebo to je to, čo u nás funguje, a čo je také moje osobné krédo, nie odísť od vecí a vzdať sa, ale vytrvať a prežiť aj to ťažké obdobie, to je to dôležité.

So zbierkou ku Dňu narcisov vám pomáha aj dm ako spoločnosť, pre ktorú je veľmi dôležité jej pôsobenie aj v oblasti sociálnej zodpovednosti, a to tak zbierkou ku Dňu narcisom medzi spolupracovníkmi dm, tento rok už jedenástou, ako aj zbierkou v predajniach dm. Tá sa bude v apríli tohto roka konať v dm už po tretíkrát. Pomáha vám, keď sa spoločnosti zapájajú do vašich aktivít napríklad aj takýmto spôsobom, prípadne keď vás podporia finančne?

Bezpochyby áno. Práve aj našou snahou je oslovovať spoločnosti a firmy s tým, že im ponúkame možnosť v rámci tak často spomínaných CSR aktivít, teda spoločenskej zodpovednosti a pracovať aj so svojimi zamestnancami v tejto oblasti. Firmy to majú rady a vedia, že je to dôležité, pretože si myslím, respektíve aj nejaké odborné štatistiky hovoria o tom, že zamestnanec, ktorý pracuje vo firme spoločensky zodpovednej, tú firmu vníma inak a jeho vzťah k nej je iný, lepší. Preto oslovujeme firmy a prosíme ich o to, či by z radov svojich zamestnancov nenašli dobrovoľníkov a neurobili zbierku priamo vo firme. To je prípad firiem alebo spoločností, ktoré nemajú takú možnosť, akú má dm. Tu si veľmi ceníme naozaj to nasadenie, pretože verím, že nie je jednoduché nabrífovať všetkých pokladníkov, aby ľudí oslovovali, aby ich informovali o tom, že je Deň narcisov. Vieme, že je za tým veľké úsilie, a mimoriadne si to vážime. Takisto si veľmi vážime to, že máme s dm nielen takúto spoluprácu, teda že umožňuje, aby Deň narcisov prebiehal v jednotlivých predajniach vo forme možnosti zobrať si narcis pri pokladni a prispieť, ale zároveň že nás podporuje aj finančne, to nás naozaj milo prekvapilo. Boli sme dojatí, keď nám kolegovia od vás oznámili, že podporia Deň narcisov aj finančne. Tam ide o to, že my potrebujeme pokryť nevyhnutné náklady na zbierku. Rozumejme pod tým narcisy, možno ľudia vôbec nevnímajú, že dostanem narcis, ale ten narcis je naozaj nevyhnutný náklad, ktorý sa uhradiť musí. Máme vonku do milióna narcisov a to niečo stojí. Aby sme minimalizovali náklady, prosíme partnerov, ktorí nemajú inú možnosť, len podporiť nás finančne, o úhradu práve takýchto nákladov. dm okrem toho, že bude robiť zbierku v predajniach, nás podporila aj finančne, preto tu zdôrazňujem, že je to naozaj nasledovaniahodný príklad, a verím, že vaši zamestnanci sú hrdí, že pracujú v takejto spoločnosti.

Deň narcisov 2023. Kedy a ako bude prebiehať?

Asi v úvode som spomenula, že už len jeden mesiac, dvadsiateho apríla je ten deň, keď je možné stretnúť dobrovoľníkov v uliciach. Keďže sme z kovidových rokov poučení, respektíve mali sme to obmedzenie, že sme do ulíc nemohli ísť, tak aj vo vašich prevádzkach a v prevádzkach iných obchodných spoločností takéhoto typu zbierka prebiehala tri dni. Inak v uliciach vždy prebieha jeden jediný deň, ale aj tento rok sme teda aj na základe skúseností či už dm, alebo ostatných spolupracujúcich spoločností rozšírili zbierku v interiérových priestoroch predajní o ďalšie dva dni. Nebude to inak ani tento rok a v dm drogériách bude možné získať narcis aj dvadsiateho prvého a dvadsiateho druhého, teda v piatok, sobotu, keď jednak je asi predajnosť aj návštevnosť najsilnejšia, a v uliciach budú dobrovoľníci iba dvadsiateho. Ale dvadsaťjeden, dvadsaťdva je ešte možnosť získať narcis v predajniach.

Ku Dňu narcisov bude pravdepodobne aj kampaň. Aká je téma tej tohtoročnej kampane?

Téma tohtoročného Dňa narcisov je podľa mňa veľmi zaujímavá. Každý rok sa bojíme, že už nevymyslíme nič nové, už tu všetko za tých predošlých dvadsaťšesť rokov bolo, a nekonečne sa tešíme, keď sa opäť podarí. Je to naozaj tvrdý vnútorný brainstorming, s čím vyjsť. Ono sa to môže zdať veľmi jednoduché, ale nie je, pretože berieme ohľad jednak na ľudí, ktorí prispievajú, aby dostali silný odkaz, ale zároveň berieme do úvahy aj onkologických pacientov, aby ten odkaz nebol taký, ktorý by ich dostal do stavu nepohody alebo by ich urazil, alebo by z neho boli smutní. Téma je „Ďakujeme, že vidíte život aj z inej strany“. Veríme, že keď ľudia uvidia narcis pripnutý naopak, pochopia. Tou inou stranou myslíme to, že keď sa človek dozvie svoju diagnózu, jeho život sa obráti naruby a naozaj ho nevníma z tej pozitívnej, ale presne z tej inej strany. Veríme, že každý, kto to precíti, si ten narcis pripne.

Čiže prvýkrát sa budú zapínať alebo pripínať narcisy naopak?

Nie, to bude len téma komunikačnej kampane, ale narcisy sa budú pripínať klasicky, iba na vizuáloch kampane bude narcis pripnutý naopak, aby ladil s posolstvom kampane.

Ako sa teda môžeme zapojiť? Môžeme sa zapojiť formou dobrovoľnej zbierky v uliciach, môžeme sa zapojiť či už v dm, alebo u vybraných partnerov priamo v ich prevádzkach, ako ešte?

Pokiaľ niekto nemá možnosť, že je napríklad odcestovaný, je mimo Slovenska alebo jednoducho sa nedostane von a nevie si narcis pripnúť, od sedemnásteho do dvadsiateho ôsmeho apríla je možné u všetkých mobilných operátorov podporiť zbierku zaslaním SMS, tá má hodnotu tri eurá. Často sa ľudia pýtajú, či nám ide celý výnos zo zaslanej SMS, áno, celé tri eurá idú na podporu zbierky. Takisto je možné prispieť priamo na číslo účtu, ktorý je zriadený špeciálne k zbierke, ten si ľudia nájdu jednak na letákoch, sú uvedené na vizuáloch, ale sú uvedené aj na stránke, ktorá je špeciálne vytvorená ku Dňu narcisov, čiže www.dennarcisov.sk. Ak niekto napríklad je v uliciach a nemá možnosť prispieť hotovosťou, tak na pokladničkách je uvedený QR kód, cez ktorý je možnosť prispieť, a takisto vo vybraných predajniach – aj vašich – budú k dispozícii terminály. Opäť, ak niekto chce platiť kartou, môže prispieť aj týmto spôsobom, takže tých možností je naozaj veľa, každý si tú svoju nájde, ak bude mať záujem.

Ak je medzi našimi poslucháčmi niekto, kto sa ešte napríklad nezapojil do Dňa narcisov a tento rok zvažuje, že sa teda zapojí, čo by ste mu odkázali?

Ja som to v nejakej relácii hovorila, že nikdy nechceme byť tí, ktorí pracujú so strachom. My vás neprosíme o pomoc preto, že robíme s takou témou, ktorá v ľuďoch vyvoláva strach, ktorá bola v minulosti tabuizovaná. Naozaj chceme len podčiarknuť to, že v našich životoch sa často vyskytne, respektíve každý sa dostane do módu, keď potrebuje pomoc, v akejkoľvek situácii. A 20. apríla je presne ten deň, kedy si to treba uvedomiť, že mám možnosť človeku pomôcť a to, čo dávam, sa mi niekedy vráti, lebo vždy myslíme na to, že mne niekto pomohol, tak teraz ja mám možnosť pomôcť. Nehovoríme o nijakých horibilných sumách, nikdy nehovoríme dobrovoľníkom, že musia tie peniaze pýtať. Takisto si ceníme päťdesiat centov ako päťdesiat eur, je to presne o tom, že dávate kus zo seba, a veríme, že máte to presvedčenie, že tu a teraz je môj čas a môžem svojou kvapkou prispieť. Ďakujeme každému, kto sa tak rozhodne.

Už niekoľko rokov sa zúčastňujete so svojím edukačným stánkom aj dm ženského behu. Aký je záujem zo strany ľudí o edukáciu na takomto podujatí?

Moja kolegyňa by o tom vedela rozprávať s nadšením, lebo každý rok chce ísť práve na ten dm ženský beh, lebo jednak sama behá a jednak je veľmi nadšená pre tú prácu, ktorú robí. Takže ak Janka bude počúvať tento podcast, vie, že hovorím o nej, a väčšinou príde nadšená. Jednak tam musí byť človek v tom našom stánku, ktorý nadšený je a ktorý o našej práci veľa toho vie, a je potrebné, aby dokázal pritiahnuť ľudí. Opäť, pútavou formou hovoriť o tom, čo je pre nás dôležité. Vidíme za ostatné roky posun, že ľudia si postupne uvedomujú aj vzhľadom na to, v akom móde sa nachádza náš zdravotný systém, že naozaj je zdravie to jediné, čo máme, a neskoro je plakať potom, keď sa už niečo udeje. Teraz to hovorím možno pod takou emóciou, lebo tiež riešim jednu zo svojich kamarátok, ktorá dlhodobo odmietala preventívne prehliadky a, žiaľ, momentálne riešime veľmi vážnu vec, práve túto diagnózu a veľmi ťažko sa mi teraz hovorí jej o tom, že keby si nebola bývala… Ale presne toto je aj odkaz onkologických pacientov: hovorte tým ľuďom, že nezanedbávajte svoje zdravie, starajte sa oň pravidelne, lebo možno keby sme to boli robili my, tak nie sme tu a teraz a neriešime túto závažnú vec. Takže to je jediný odkaz. Nič vám neurobí zobrať si leták a pozrieť sa, v akom veku a kedy máte ísť na akú preventívnu prehliadku, nič vám nebráni tomu, keď dostanete domov do schránky pohodlne pozvánku na skríning, aby ste ho neabsolvovali. Využime to, čo je bezplatné, možno raz to tak nebude.

Aké sú vaše plány ako Ligy proti rakovine do budúcna?

Určite by sme boli radi, aj vždy, keď sa o tom s kolegami rozprávame, aby sme zachovali tie projekty, v ktorých zmysel vidíme, a to sú tie, ktoré som spomínala, a takisto vždy načúvame ľuďom. Zisťujeme, aké majú problémy, čo ich tlačí, a väčšina tých našich projektov vznikala práve na základe toho, že sme mali spätné väzby od pacientov, to je napríklad projekt psychológov, no a teraz som spomínala úmysel venovať sa manažmentu pacienta. Závisí naozaj od toho, do akej miery budeme naďalej schopní, respektíve kto príde do kompetentných inštitúcii a do akej miery bude schopný nám načúvať. Každopádne vždy budeme reflektovať na aktuálnu dobu a na potreby pacientov, takže to, čo je, by sme veľmi radi zachovali a chceme prichádzať s novými vecami, ktoré vnímame a čítame od pacientov ako potrebné.

A aké sú vaše osobné plány do budúcna? Máte pred sebou možno nejakú výzvu alebo je niečo, čo ako výzvu vnímate?

Vždy chválim celý náš tím a ja by som bola rada, keby som stále bola obklopená ľuďmi, ktorí s rovnakým nadšením, ako zatiaľ stále aj po dvadsiatich rokoch mám ja sama, pracovali na projektoch, aby tá práca nebola pre nich len práca, ktorá ich živí, ale aby to bolo niečo, čo ich aj zaujíma, baví, posúva ďalej, čo im dáva veľký zmysel. Takže len v zdraví vytrvať a robiť na projektoch a pracovať s ľuďmi tak, aby to pre nich prinášalo úžitok. To je moja taká osobná ambícia.

Čo vás v živote okrem vašej práce baví najviac? Čo vás napĺňa?

Ono to fakt znie ako klišé, že moja práca ma veľmi napĺňa, ale ona ma napĺňa a okrem toho sa veľmi teším, že mám po boku partnera, ktorý akceptuje moje ranné odchody a neskoré večerné príchody, lebo to je dnes takisto veľmi vzácne. Mám dcéru, dve krásne vnúčatá, takže to je asi to, čo mi dáva priestor, aby som svoju prácu robila s tým nasadením, s akým ju robím, a robím to tak rada.

dm podcast je o inšpirácii. Čo v živote inšpiruje vás?

Stále sa točíme okolo toho istého, ale ja by som nemohla byť v práci, kde by som nevidela žiadny zmysel, a nemohla by som byť v práci, ktorá je nudná. Takže mňa inšpirujú nové výzvy, napríklad v rámci Ligy, počúvať ľudí, čo zlyháva, čo je potrebné riešiť. Inšpiruje ma, keď natrafím vo svojom okolí na ľudí, ktorých strhne tá naša lavína nadšenia. Inšpirujete ma aj vy ako partneri, lebo ak nás podporíte, tak mám pocit, že naozaj toto je to, čo nám dáva signál toho, že áno, robíme to dobre. Takže tých inšpirácií je denne veľa a inšpiruje ma každý človek, ktorý na začiatku príde a je, ako sa hovorí, dole a od nás odchádza a je niekde inde, takže nič také vzletné. Sú to bežné denné momenty, ktoré nás posúvajú ďalej.

Náš podcast sa dostal k svojmu záveru. Je ešte niečo, čo by ste na záver chceli našim poslucháčom odkázať?

Už som to tu asi spomenula, ale naozaj zdravie máme iba jedno, takže kým je v poriadku, tak sa oň starajme, lebo nie je samozrejmosťou. Tak nech si nemusíme v budúcnosti hovoriť, že keby som bol býval… tak, ako to počúvame od našich návštevníkov. Starajte sa o svoje zdravie a využite to, čo denne môžete.

Evka, ďakujem vám za veľmi príjemný rozhovor. Želám vám všetko dobré, veľa síl do vašej zmysluplnej práce a veľmi držím palce, aby sa vám počas Dňa narcisov podarilo vyzbierať čo najviac finančných príspevkov.

Ďakujeme veľmi pekne, tak za tento rozhovor ďakujem ja osobne dm drogerie markt naozaj za to, že je partner, ktorého si môžeme vážiť. Nečakali sme, že tak, ako nás podporil tento rok, že sa to stane, a bol to pre nás veľmi príjemný sviatočný deň, keď ste nám oznámili, že okrem spolupráce v rámci umožnenia zbierky nás podporíte naozaj nádhernou finančnou sumou. Ďakujeme.

My veľmi pekne ďakujeme a ešte raz želám všetko dobré.