Jana Šimkovičová: Vzdať sa je jednoduché

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o cvičení, zdravom stravovaní a o tom, ako si udržať čo najviac vitálnej energie s trénerkou, influencerkou a zakladateľkou portálu www.cvicte.sk, dnes už fitnes platformy www.supershape.sk, Jankou Šimkovičovou. Janka, vitaj!
Ďakujem krásne za pozvanie. Ahojte všetci!
Kedy ste sa ty a šport skamarátili? Bolo to už v detstve alebo k tomu prišlo neskôr?
Nie, v detstve to nebolo. Ja som vôbec nebola vedená k nejakému konkrétnemu športu. Vôbec som nebola to dieťa, ktoré by športovalo. Pričuchla som k nemu až na gymnáziu, keď sme pripravovali vystúpenie na stužkovú. Tam som začala chodiť do posilky. To však bolo len také zacvičenie si, ale už v tom som videla, že keď tomu telu dáte trochu pohybu, tak sa vie krásne kreovať. A osemnásťročné telo sa vie vykreovať veľmi rýchlo. A potom zase dlho nič. Musím však povedať, že sme v rodine veľa turistikovali. To sa snažíme robiť aj s deťmi, že aj keď sa nechce, tak sa proste ide. Dnes viem, prečo to robili moji rodičia a prečo to robíme s našimi deťmi aj my. Celé sa to zlomilo až vtedy, keď som prišla z Vranova do Bratislavy a pričuchla k velikánskym aerobikovým akciám. Vtedy ma to začalo veľmi baviť. Tá energia toho celého pohybu, tých ľudí. Kým som sa však dostala na úroveň tej pravidelnosti, tak to trvalo.
Najprv si teda mala cvičebnú zostavu na stužkovej, potom si povedala, že dlho nič, potom prišli aerobikové maratóny, .... a ako ťa to zaviedlo k tomu, že si sa športu v konečnom dôsledku začala venovať pracovne?
Ono to všetko išlo postupne. Ja som tak pravidelno-nepravidelne absolvovala v podstate rôzne skupinové cvičenia. Počas vysokej školy som chodila do posilky, to bolo obdobie asi jedného roka. Potom sa to celé zlomilo asi zhruba v dvadsiatich siedmich, keď som psychicky riadne vyhorela. Ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, tak dobré to bolo na to, že som si uvedomila to, aký život chcem a aký nechcem.
Veľkú rolu vtedy zohral pohyb, a to konkrétne power joga, na ktorej som sa ocitla úplne náhodou. Ja som opäť išla na aerobik a vtedy som to vnímala tak, že keď ideš cvičiť, tak sa proste musíš poriadne spotiť, jednoducho musíš mať svalovicu, musíš vedieť, že si cvičila, že to má byť tak. To sa tak vtedy aj hovorilo – kto nešiel domov mokrý, tak jednoducho necvičil poriadne. No a na jednu hodinu neprišla trénerka a zrazu prišiel niekto, že dáme náhradu a bude to power joga. A ja že – tak ja asi odchádzam, pretože to je nuda, ja sa tu hodinu nebudem len naťahovať.
Žiadna nuda to nebola, pretože kto dnes už vie, o čom je power joga, tak je hlavne o sile. A mňa to vtedy doslova uchvátilo, ako to krásne plynulo a zároveň tam boli veci, ktoré som absolútne nevládala urobiť aj napriek tomu, že už som na nejaké tie drepy bola zvyknutá. A pamätám si, že som počas cvičenia asi prvýkrát v živote cítila energiu a to malo veľké čaro. Vtedy ma to uchvátilo natoľko, že som tam začala chodiť pravidelne, až som si urobila inštruktorský kurz a začala sa tomu venovať profesionálnejšie. Ale keď som spomínala vyhorenie, tak mne vtedy tá power joga veľmi pomohla v tom, že ma naučila dýchať, zvládať stresové situácie a vrátila ma späť k intuícii. To bolo také zvláštne obdobie, ktoré ma nasmerovalo úplne iným smerom, než som dovtedy v živote fungovala.
Začala som skupinovo cvičiť s ľuďmi a viedla som päť rokov skupinu ľudí, až kým som neotehotnela s druhým synom. Potom sa to už nedalo zvládať, keďže tie skupinovky sú väčšinou večer. Vtedy som začala rozmýšľať, že som sa ocitla druhýkrát na materskej, dve deti, už to nie je sranda, už nevieš len tak jednoducho odísť z domu ako dovtedy, že čo ja budem robiť, čo budem cvičiť. Tak som si tak cvičila doma z toho, čo som vedela. A potom som si hovorila, že power joga je síce fajn, je to o sile, flexibilite, mobilite, ale ja by som potrebovala trošku kondíciu, ktorú ti ona úplne nedá. Tak som začala špekulovať, že čo teda cvičiť. Pomaličky sa tá myšlienka z toho, že čo cvičiť doma preniesla do toho, že sme rozbehli portál a platformu www.supershape.sk.
Rozbehli znamená s kým?
Najprv som tam bola ja a potom som do toho natiahla manžela, lebo potom to tak rástlo, že už som to nezvládala sama. Tak sme z toho urobili taký rodinný biznis. Stavili sme všetko na túto jednu kartu, no a našťastie to vyšlo.
A čo bolo tým pôvodným zámerom vtedy ešte www.cvicte.sk?
Fungovalo to ako mediálny portál. To znamená, že ako akýkoľvek iný portál či už o ekonomike alebo lifestyle. V tej dobe, keď www.cvicte.sk vznikalo, tak nebolo nič špecializované v tejto oblasti a ja som chcela prinášať ľuďom viac informácií o zdraví a cvičení. Dať informácie na jedno miesto aj pre trénerov, aj pre inštruktorov, ako napríklad podujatia a podobne. Že si ich u nás môžu inzerovať, dávať o nich vedieť a ľudia si to nájdu na jednom mieste. To ešte nebola éra blogerov, influencerov už vôbec nie. Vtedy bolo všetko v plienkach. Veľmi sme nepoznali ani Facebook, čiže ešte stále sme fungovali najmä na webových stránkach. Naozaj sa to veľmi dobre rozbehlo, aj sme si na Slovensku podchytili tú „cvičiacu“ komunitu. Potom sa to všetko zmenilo, keď prišli sociálne siete, prišli blogeri, začali sa písať blogy a všetko sa to začalo trieštiť. Následne prišla doba videa a tá spravila veľmi veľa zmien. Ľudia prestali čítať. Aj dnes je to v tom čítaní veľmi povrchné a všetci si žiadajú videá. A čím kratšie, tým lepšie.

A to bol ten moment, kedy sa www.cvicte.sk zmenilo na www.supershape.sk?
Áno. Vtedy sme začali zase uvažovať o tom, ako s tými videami naložiť. Lebo keď sme ich začali robiť veľmi profi a chceli sme robiť reportáže a podobne, tak sme zistili, že vyprodukovať jedno video, aby bolo kvalitné, stojí veľa peňazí. A keď sme to naceňovali klientom, tak tí tiež len otvárali oči, že to toľko? A my, že áno. Takže sme začali rozmýšľať, že čo by bolo také, že to budeme mať aj na webe a zároveň to budú ľudia konzumovať, čiže to bude platený obsah. No a vtedy sme sa dopracovali k tomu, že skúsime urobiť cielené tréningové videá rôzneho typu, v ktorých sa ľudia nájdu, ktoré im v niečom pomôžu.
Niekto hľadá tréningy, ktoré mu pomôžu zbaviť sa bolesti chrbta alebo potrebuje cvičiť a precvičovať svalstvo, aby ten chrbát držal. Niekto potrebuje cvičenie viac na spaľovanie, niekto chce budovať svaly. Takže v podstate sme to začali takto natáčať a produkovať, aby si u nás každý niečo našiel, ale zväčša je to žena. Možno aj preto, že to vediem od začiatku ja, tak sme to cielili primárne na ženy. Dnes máme také heslo, že sme tu pre ženy v každom veku, pretože máme programy najmä pre ženy. Napríklad pre ženy, ktoré sa snažia otehotnieť, aj keď to sa netýka len ženy, ale to sa týka páru ako takého, pretože každý piaty človek má dnes podľa štatistík problém s plodnosťou. Takže sme dali dokopy program FERTILITY, ktorý sa na to pozerá z pohľadu výživy, pohybu a ešte trošku iných vecí – ako si vieme pomôcť, aby sme ten problém zmiernili a možno ho odstránili úplne.
Čiže už čoraz viacej ideme do viac zdravotných tém. Nie je to len o cvičení, nie je to len o chudnutí, lebo to nás už až tak veľmi nebaví. Je to skôr naozaj o tom, že poďme si pomôcť, keď si vieme pomôcť. Máme tam napríklad program pre ženy v menopauze, o čom sa ešte veľa nerozpráva. Tie konkrétne veci – čo tej žene dokáže pomôcť, na čo sa má zamerať, prečo by mala trošku viac navýšiť fytoestrogény v stave, čo jej pomôže zmierniť návaly, čo jej pomôže, aby tak nepriberala. Vy ste s tým tento rok ako dm-ka veľa pracovali. Ono je to veľká téma. Žena sa totiž často necíti dobre, celý život bola zvyknutá byť v nejakej podobe a zrazu sa to deje inak.
Venujeme sa aj ženám po pôrode, pretože po pôrode máme všetky tie kilá navyše. Jednoducho, je to tam a je to opodstatnené. Všetky však chceme veľmi rýchlo schudnúť, ale málokto sa zamyslí nad tým, že čo sa vlastne počas tehotenstva a po pôrode v tom tele deje, že to vnútro vyzerá, akoby tam padla bomba. A my všetky tie svaly, celý ten „core“ máme naozaj veľmi oslabený. Čiže sme sa zamerali na to, ako to len za osem týždňov vieme krásne spevniť a všetko spojiť a vrátiť späť, aby sme potom mohli naskočiť na akýkoľvek iný pohyb – behať, skákať, posilňovať. Ale keď ten dom, to vnútro, nebude mať pevný základ, tak ja si potom len viac uškodím. Snažíme sa teda ísť aj do takých tých osvetovejších tém, aby sme dali svetu aj pohľad prevencie, aj pohľad toho zdravia.
No a potom ešte robíme rôzne výzvy, pretože máme krásnu komunitu žien, ktorá je s nami už naozaj dlho. Niektoré od začiatku a sú rady, keď ich vedieme. Takže aj teraz v januári máme spustenú reštart výzvu, ktorá je úplne iná než doterajšie, pretože tam máme mentálneho kouča, ktorý s nami z týždňa na týždeň rozoberá témy, ktoré sú pre ľudí veľmi pálčivé. Z týždňa na týždeň otvárame témy ako zlyhanie, sebahodnota, prečo sa nám nedarí, keď sme pod tlakom a stresom a čo vtedy robiť. Čiže nie je to vždy len o strave a pohybe, ale je to veľakrát aj o mentálnom nastavení, že ako to, čo chceme, celé aj dosiahnuť. Pripravujeme aj rôzne jedálničky a snažíme sa vytvárať komunitu žien, ktorá sa k nám pripája v rôznych veciach.
Napríklad robíme aj bežecké výzvy, tie sú veľmi obľúbené. Presne tak ako aj dm ženský beh. Také rôzne aktivačné programy, do ktorých sa môžu ľudia pripojiť kdekoľvek sa nachádzajú. Sú také programy, v ktorých sa vieme stretnúť aj osobne a sú také, v ktorých sme každý niekde sám ale aj tak viem, že v tom nie som sám.
A v čom je tvoja platforma špecifická, v čom je odlíšiteľná od iných? Čo je to, čo nájdu ľudia v Supershape, čo inde nenájdu?
Toto je veľmi zaujímavá otázka. Ja veľmi nenavštevujem tie ostatné platformy, ale ak by som to mala povedať z toho, čo poznám, tak u nás nájdete tú hĺbku. Hĺbku tej informácie, pretože tie naše programy či už sme rozoberali ženský cyklus, či už spomínané fertility o plodnosti, či už je to menopauza – to sú všetko také prácne veci, ktoré sú naozaj opreté o štúdie, ktoré treba vyhľadávať, treba ich naštudovať, treba ich interpretovať do zrozumiteľného jazyka bez zbytočných výrazov, ktorým mnohokrát nerozumieme a v podstate zostaviť ako program. Takže asi tá hĺbka informácie. Že keď človek chce, keď si za tým ide a keď to pochopí, tak z toho naozaj vyťaží pre seba to maximum.
Poďme sa teraz porozprávať o pohybe ako takom. Ako ty vnímaš to pohybové, nazvime to minimum, respektíve optimum v závislosti od veku človeka?
Minimum a optimum? No, sú nejaké odporúčania, ktoré tu máme z WHO. Ono v podstate my si musíme uvedomiť jednu vec a to je, že za posledné desaťročia sa nám tak zmenil životný štýl, že my sa musíme hýbať cielene. Že to inak nejde. A bojujeme s tým, že náš mozog nechce, pretože my sme odjakživa boli ľudia leniví, cielene sa nehýbal nikto, práveže to bolo opačne. My sme sa nechceli hýbať, pretože toho jedla, tej potravy nebol dostatok. To znamená, že my sme po tisícročia tú energiu šetrili, pretože bol stále nedostatok. A teraz sme sa za posledných možno štyridsať rokov ocitli vo veľkej hojnosti a prebytku a to, čo sa stalo prebytkom, nám teraz ubližuje. To znamená, že my sme sa prestali hýbať, príliš veľa jeme a nejeme veľmi zdravo, jeme veci, ktoré nás upchávajú. Čiže ten dôsledok je presne to, že každý rok pribúdajú diabetici, každý rok pribúdajú infarkty, a to už aj v mladom veku. Toto sú dôsledky.
Ja sa dnes na to pozerám tak, že každý deň by sme sa mali dostatočne hýbať. To znamená, že ten prirodzený pohyb by mal byť to prvé. Mnohí z nás máme prácu, že sedím, potom idem do auta, preveziem sa niekam, trošku sa prejdem, niečo nakúpim a keď sa nám tie trošky spočítajú, tak zistíme, že ja som dnes prešla tritisíc krokov. To je nič. Na to, aby sme v tele rozhýbali všetky sústavy, ktoré potrebujeme, od kardiovaskulárneho cez lymfatický systém a všetko ostatné, je to nesmierne málo. Čiže preto tu sú nejaké v podstate oporné body, ktoré napríklad vydalo WHO. A my sa tu smejeme, že prešla si už dnes desaťtisíc krokov? Desaťtisíc je tiež málo. To je v podstate len nejaká spodná hranica toho, aby to telo malo pohyb, a aby to na to zdravie vplývalo v pohode. A do toho, keď chceme pracovať aj na svaloch, tak by sme jednoducho mali cielene cvičiť.
A čo je to optimum... No, väčšinou sa hovorí, že minimálne trikrát do týždňa si dajte nejaký tréning. Tá svalová hmota sa nikdy nevybuduje sama a nedosiahneme to ani prechádzkami. Tam jednoducho potrebujeme cielený tréning. Sú rôzne tréningy, sú také tie bežné, ktoré sú aj vo fitku so závažiami, kde je v podstate dostatočný odpor, s ktorým sa pracuje. Svalová hmota sa dá budovať aj pomocou cvičenia s vlastným telom, aj napríklad power joga a pilates vedia veľmi pekne vypracovať svaly. Čiže všetko, kde idem do nejakej sily.
Ty už si spomínala, že v rámci online programov máš rôzne výzvy. Sú ľudia náchylnejší reagovať takto na nejaké dvoj- trojmesačné výzvy ako cvičiť celoročne?
Áno, sú. Sú, pretože je tam taká spolupatričnosť a človek má pocit, že áno, teraz som tam s viacerými ľuďmi. Teraz mi niekto niečo predložil a ja podľa toho môžem ísť. Tam je veľmi veľa faktorov, že prečo sa pridajú, ale je to také niečo, čo ich nabudí, taká tá počiatočná motivácia, ktorú by sme veľmi chceli, aby vydržala navždy, ale s motiváciou to tak nefunguje. Takže áno.
My sa ich snažíme ťahať a preklopiť z tých výziev na to, aby na sebe makali celoročne, aby to nebola proste len tá jedna výzva. Vždy to vysvetľujeme. My máme vo výzve napríklad jedálničky, ale sú to všetko vzorové veci. Ale takto nemáme fungovať, nemáme fungovať podľa jedálničkov. To, čo vám predpíšeme teraz, tak to budete teraz jesť s nejakými obmenami celý rok? Takto to nefunguje. A druhá vec je, že ani to tak nemôže fungovať, lebo každý z nás sme inak stavaní a každý z nás aj športuje inak a má úplne iné ciele. Ja som napríklad mala polročný cieľ vymakať sa v behu, a teda stravovala som sa inak než ten, kto potrebuje nabrať svalovú hmotu. To sú dosť odlišné veci a každý si to svoje miesto musí nájsť sám. Preto sa snažíme ľudí edukovať.
Si maminou dvoch synov. Ty si cvičila aj počas tehotenstva?
Áno, cvičila a dosť odlišne. S prvým som cvičila iba gravid jogu. Bolo to také naťahovanie sa, aby sa človek počas toho tehotenstva trošku povystieral. Keď sa malý narodil a keď som ho kojila tak ma veľmi boleli kríže a to naťahovanie za tých deväť mesiacov bolo síce príjemné, ale nestačilo to. Svaly ochabli.
Pri tom druhom som si povedala, že veď zdravá som, telo je už zvyknuté sa hýbať, lekár povedal, že všetko je v poriadku, takže idem cvičiť o niečo viac silovo. Čiže normálne som cvičila – drepy, výpady, s metlou, mŕtvy ťah. Držala som tie svaly naozaj v činnosti, aby ostali pevné a cítila som velikánsky rozdiel v tom, ako to telo funguje a akou je oporou. Že aj keď som deti dvíhala, aj keď som ich kojila, to telo bolo zrazu pevné a ja som nemala absolútne žiadny problém.
No a práve preto sme aj na Supershape urobili s fyzioterapeutkou také cielené tréningy, ktoré sú koncipované tak, že jedno video v konkrétnom mesiaci a ty ho proste cvičíš celý mesiac, napríklad trikrát do týždňa. Je naozaj robené tak, že je prispôsobené mesiacu, v ktorom sa žena nachádza. Lebo do tretieho mesiaca môžeš cvičiť viac-menej všetko, potom sa už v podstate uberá na priamom brušnom svale, potom vo vyššom štádiu tehotenstva už musíš podporovať bedrá, stehná, gluteu, zadok. Lebo to je to, čo v podstate to telo drží a nosí. Čiže naozaj krásne pripravené fyzio zostavy, ktoré zvládnu tie ženy úplne v pohode.
Dokonca ich cvičíme aj všetci v rámci Supershape a veľakrát ich zaraďujem do rôznych tréningových plánov preto, lebo je to naozaj výborné fyzio cvičenie nielen pre tehotné. Krásne si podľa toho ponaťahuješ aj posilníš telo, pracuje sa tam aj s panvovým dnom. Alebo sú vhodné, aj keď je niekto po chorobe.
A kedy si začala cvičiť po pôrode?
Pri prvom, to bol prirodzený pôrod, som pomaličky začala po mesiaci, po tých štyroch týždňoch. Druhý pôrod bol cisarák, takže tam po šiestich týždňoch, keď mi bolo odobrené, že áno, všetko je v poriadku, jazva sa dobre zhojila. A, samozrejme, že bezpečne, nie hneď do vývrtky, ale presne to, čo som spomínala pri fyzio tréningoch. Najprv si dať do poriadku vnútro a potom naskočiť na také akčnejšie tréningy.
Čiže netreba čakať celú materskú dovolenku, kým začneme cvičiť po pôrode.
Toto si dobre povedala. Ja si myslím, že čím viac otáľame a čím viac sa čaká, tým je to horšie. To sa proste ťažšie začína. Už aj tým, že tá hlava nie je zvyknutá, to telo nie je zvyknuté a väčšinou po pôrode máme to telo iné, máme ho viac nabalené. Obidve tehotenstvá som nabrala okolo dvadsať kíl, a to som si v živote nemyslela, že toto sa mi stane. Aj som počas tehotenstva cvičila ani som sa neprejedala, nemala som výkyvy a aj tak som to nabrala, pretože ja mám odjakživa nábeh na obezitu. Máme to v rodine, môj dedo bol veľmi obézny, určitá časť rodiny bola veľmi obézna a ja proste dnes viem, že keby som necvičila a nemala tú stravu takú akú mám, tak jednoducho mám tie kilá navyše. Už som to v živote zažila a necítila som sa dobre, preto som to vlastne chcela zmeniť, preto ma to stále ťahalo k tomu, že poď sa hýbať, poď cvičiť.
Robila si aj cvičenie s bábätkami?
Nie, to nie. Toto sme nerobili. Ani nám to nikdy vlastne nenapadlo. Pre mňa bolo vždy dôležité, aby ma deti videli cvičiť, aby odmalička chápali, že ten pohyb je súčasťou života a tak to vlastne fakt je a funguje. Ony nikdy nepovedali, že ja nechcem športový krúžok alebo, že ja nebudem chodiť cvičiť, hýbať sa, alebo čokoľvek. V podstate sa to u nás stalo aj takým pravidlom, že musia mať jeden šport. Ale väčšinou s tým nie je problém, lebo ony si samy vyberajú pohybový krúžok, striedajú ich, zisťujú, že čo ich asi z toho baví najviac. Ale musí tam byť. No a potom ich ťaháme aj my a to je tá fuška dnešného rodičovstva, pretože keď sme boli malé deti my, tak sme jednoducho behávali po vonku a nebolo nás. Dnes deti vyháňame. Naozaj je problém, že sa deti nestretávajú tak ako niekedy, a tým pádom sú oveľa viac doma. Ja to vidím aj na našich synoch. Prídu zo školy a ak nemajú svoje krúžky – sedia alebo ležia. To už je také to polihávanie, posedkávanie. Preto, hoc sa mi už niekedy nechce, zoberieme bicykle a ideme sa ešte niekam povoziť. Zaradili sme cez víkendy pravidelné turistiky, keď jeden deň z víkendu ideme niekam na výlet, kde sa chodí. Buď je to príroda, alebo je to spoznávačka nejakého mesta alebo niečo podobné.
Čo je to, čo ťa materstvo naučilo?
Dať seba na prvé miesto.
Ale to je to najdôležitejšie zistenie...
No u koho ako. Niekto by sa na to mohol pozrieť úplne inak a povedať, že to čo je za sebeckú osobu. Ale v podstate my ženy sa vieme veľmi rýchlo stratiť v záplave všetkých povinností aj preto, že sme k tomu neboli historicky vedené, žena nikdy nemala úlohu myslieť na seba. Vždy len počúvala a plnila určité povinnosti. Až teraz sa to mení a to je super. Ja som si vybrala partnera, ktorý je naozaj partnerom a tiež to vidí tak, že tá žena má nejaké svoje postavenie v rodine, že to nie je len o obhospodárení rodiny. Takže to som sa naučila.
Ako vyzerá to tvoje dávanie seba na prvé miesto – čo je to, čo si dopraješ, ako sa o seba staráš?
V prvom rade vnímam alebo som sa naučila vnímať a vôbec pozastaviť sa nad tým, ako sa mám. Keď vediem hodiny či už na našich pobytoch, alebo na eventoch, tak mnohokrát na začiatku hodiny dám ženám otázku – spýtajte sa samy seba ako sa máte. Kedy ste to urobili naposledy? A to je také to vnímanie toho, že napríklad „som unavená“. Také prijatie, že niečo nejako je. A potom na seba nezabudneš a rešpektuješ to, že v poriadku, mám teraz takýto stav, tak už o ňom aspoň viem. Keď už o ňom viem, tak s tým potom viem ďalej pracovať. Napríklad, keď som unavená, tak sa pozriem do diára a vyškrtám to, čo dnes nemusím robiť, lebo nie každý deň musím stihnúť všetko.
Tak si zodpoviem – čo mi najviac pomôže, keď som unavená? Dostať sa čím skôr do postele, lebo spánok je najlepší liečiteľ všetkého. Nebudem cvičiť, načo? Len si zbytočne telo zase vystresujem, unavím ho, čiže sa radšej dobre vyspím. A druhý deň môže vyzerať úplne inak. Na toto veľakrát zabúdame a od toho sa pritom odvíja mnoho ďalších vecí.
Tu by sa niekto mohol opýtať, že ako mám rozoznať kedy je to únava a kedy „lenivosť“?
Niekedy sa nepýtajme zbytočne veci, ale dajme si tú námahu zistiť a dozvedieť sa o sebe viac. My sme s príchodom Google a všetkých prehliadačov prestali kriticky rozmýšľať, prestali rozmýšľať normálne, sedliackym rozumom a len sa pýtame. Strašne si to uľahčujeme vo všetkom možnom – ako to mám vedieť, ako to mám urobiť,... Niekedy je to v podstate len o tom stíšiť sa a vtedy, keď sa stíšim, tak zavnímam svoju intuíciu. Ženy ju majú veľmi rozvinutú a majú ju aj chlapi. Treba sa na chvíľočku naozaj ukľudniť, opýtať a počúvať svoj vnútorný hlas. Väčšinou to je to, čo nám napadne ako prvé a to je to správne. Neísť proti tomu, nešpekulovať, nevymýšľať. Lebo my všetci chceme návody, ale nie je možné dať návody plošne na všetko. My sme naozaj ostali odpojení, lebo len konzumujeme. Konzumujeme kto čo hovorí na sociálnych sieťach. Ale je to skutočne pre mňa dobré? Veď keď má niekto totálne triašky a nerobí mu tá studená voda dobre, tak nech nelezie v zime do jazera len preto, lebo niekto povedal, že otužovanie je super. A keď mu nerobia dobre ani sprchy, tak nech to nerobí vôbec. Tak potom stačí, že nebude mať v pätnásť stupňovej zime na sebe štyri vrstvy a bude to v poriadku, keď bude mať len dve a nebude sa prehrievať. Ale jednoducho nemusíme všetko robiť plošne len preto, že sa hovorí niečo a že je to trendy. Nebuďme ako, s prepáčením, teľatá.
Čo pre teba znamená v tom tvojom poňatí zdravá strava, respektíve zdravý životný štýl?
Zdravý životný štýl je pre mňa taká spleť vecí, aktivít a formy života, kedy sa cítim dobre a som zdravá a spokojná. To znamená, že nechorľaviem, neopakuje sa mi to, že som v priebehu jedného roka niekoľkokrát chorá, neopakujú sa mi výkyvy hmotnosti. Som proste vnútorne spokojná, mám sa dobre. Nie je to stále. Málokto z nás podľa mňa žije v takomto nastavení, že je stále spokojný. Ten život plynie v cykloch a je super si to tak aj priať, aj uznať, aj povedať, že áno, tak jeden deň mám takýto a druhý deň mám úplne iný, zlý a nedobrý, niečo sa proste deje.
Veľakrát to závisí aj od vecí, ktoré my často podceňujeme a to je napríklad spánok. My v spánku regenerujeme a keď sa dobre vyspíme, tak všetci cítime, aké to je. Tak prečo si potom predlžujeme dobu toho, že sme hore a do neskorej noci pozeráme seriály a potom sa nestíhame dobre vyspať a sme chronicky unavení. A to je kolotoč, ktorý potom vie ovplyvňovať mnohé – imunitu či to, že sa nedarí chudnúť. Toto ľudia naozaj podceňujú. Stále riešime čo máme jesť a čo máme cvičiť, ale potom zabúdame na stres, spánok a napríklad na mentálnu pohodu. Ja môžem mať vyšperkovanú stravu, ale keď mi uchádza niektorá z týchto vecí, tak nebudem v pohode. Čiže napríklad spánok si ja veľmi strážim a aj s mužom sme tak nastavení, že naše decká, aj náš pubertiak, musia chodiť spať tak, že o pol deviatej sú v posteli, ešte si možno čítajú, do deviatej spia. Bodka. Ja viem, že keď sú pubertiaci starší, tak tam sa to niekde láme a oni naozaj reálne nemôžu za to, že sa im nechce spať aj o tej jedenástej. Zatiaľ to tak nemáme. My sme s mužom v posteli o nejakej pol desiatej, čítame a zaspávame. Takže ja si tých svojich pekných osem hodín strážim. A najväčšou výzvou je stres a tlak si ho zmanažovať. Na tom chcem aj ja viac popracovať.
Čo sa týka stravy, tak ja to mám za tie roky tak, že žiadne potraviny nie je potrebné vyraďovať, čo už je aj vedecky podložené. A že cukor nie je jed. Aj keď stále sú nejaké trendy, tak ja som dospela k tomu, že je úplne v poriadku, že jeme všetko. Dôležité je koľko ješ, kde je nejaká tá porcia toho celého a že či keď sa naješ, tak si spokojný alebo si telo pýta ešte niečo viac. To sú také veci, ktoré by sme podľa mňa mali sledovať. Lebo keď si zakaždým po nejakom hlavnom jedle vypýtaš sladkosť, tak asi niečo nie je v poriadku. Niečo tam nefunguje a treba pátrať čo. To môže byť aj to, že som nevyspatá, chýba mi energia a ja si potom tú energiu niekde doháňam. Ďalšia vec je, že keď v tej strave niečo chýba, napríklad sacharidy, tak aj to telo si niekde pýta, že potrebuje to dohnať. Čiže nie som zástancom vyhadzovania vecí z jedálničkov, ale mám také svoje interné pravidlo a to je, že nejem už veľmi dlho vysmážané. Ani to doma vôbec nerobím, málokedy to vôbec niekde máme. To je niečo, čo všetci vieme, že vysmážané nie je zdravé. Keď si to človek raz za čas dá, je to v poriadku, ale keď to proste ješ opakovane, tak ti to vie narobiť dosť zdravotných problémov.
Nie som zástancom toho, že biela múka nie, ale vždy si kladiem pri výžive otázku, že okej, dám si bielu múku, čo z toho mám? Iba to, že ma to zasýti alebo z tej stravy viem dostať aj viac? To znamená aj nejaké živiny, minerály, vitamíny. Tak prečo by som mala jesť bielu múku, keď tá celozrnná má tých živín omnoho viac? A má vlákninu, ktorá je jedna z najdôležitejších vecí a pre nás Slovákov úplne najviac, pretože sme zase v popredných priečkach rakoviny hrubého čreva. Tá vláknina nám v strave chýba a potrebujeme denne aspoň tridsať gramov. Tridsať gramov vlákniny, to je niekedy obtiažne dostať a napríklad tie celozrnné potraviny nám k tomu vedia dopomôcť. Čiže prečo by som mala jesť biele cestoviny, keď si môžem urobiť celozrnné. Konkrétne dm-ka má najlepšie celozrnné špaldové cestoviny aké som jedla, čiže ja cestoviny nakupujem len v dm-ke, pretože všade inde mi nechutia. Sú čudné, a keď sú až príliš hnedé, tak to už je zase zafarbené. To máte presne ako s chlebom, keď je až príliš taký tmavý, tak to už nie je chlieb z celozrnnej múky, lebo zase ona až taká tmavá nie je. Takže pri výžive sa vždy pýtam – keď teraz budeme jedávať toto, čo z tohto máme? Opačne som sa na to začala pozerať.
Teraz je január. V januári si mnohí ľudia dávajú novoročné predsavzatia. Posilňovne sú plné, možno aj online programy vtedy praskajú vo švíkoch, ľudia sa začínajú zdravo stravovať. Vieme, že to trvá pár týždňov. Akú máš ty skúsenosť s novoročnými predsavzatiami či už u seba, alebo u svojich klientov?
Ja si ich nedávam, pretože nečakám na nový rok, keď chcem niečo zmeniť. A u mňa ten symbol nového roka ani nikdy nebol nejaký zásadný, že teraz máme Silvester a od nového roka sa niečo dramaticky mení... Nikdy som to tak nevnímala, ale áno, veľa ľudí si dáva výzvy, dáva si predsavzatia a chcú niečo zmeniť, čo je super, lebo keby to tak nebolo, to by znamenalo, že už asi všetci vo všetkom rezignujeme, a to tiež nie je dobre. Ja ocením vždy ľudí, keď povedia, že začínajú znova. Aj ja som znova začínala. Vždy oceňujem ľudí, ktorí to jednoducho nevzdávajú a začínajú znova, pretože ty nikdy nevieš, kedy bude ten bod, v ktorom sa to jednoducho prelomí. Čo budú tie faktory, ktoré to veľakrát ovplyvňujú. Možno stretneš nejakých ľudí, ktorí ťa potiahnu, niekde ti bude príjemne. Možno niekto niečo povie, čo ti zarezonuje alebo možno sa vekom dostaneš jednoducho do toho bodu, kedy pochopíš, prečo to chceš, prečo je tá zmena pre teba dôležitá. Lebo ja si myslím, že mnohokrát nám chýba to, že my nevieme, prečo to chceme, čo je za tým, čo je ten dôvod.
Ja už dávno necvičím preto, že chcem schudnúť alebo chcem mať na bruchu pekáč, ale viem, že mi je vždy lepšie. Viem, že toto je prevencia, pretože ja chcem žiť ten aktívny život aj keď budem v zrelom veku, aj keď budem senior. Vidím, ako niektorí seniori dokážu fungovať, keď sú zdraví. To je nádherný život, však deti máš veľké, nemusíš okolo nich behať, keď máš k tomu aj peniaze, aké to je super. Môžeš cestovať, môžeš sa stretávať, môžeš chodiť na kávičku, môžeš hocičo, keď si zdravá. Na tom treba proste pracovať skôr, to sa neudeje zo dňa na deň. Aj tie svaly sa z roka na rok budujú ťažšie. To znamená, že ja nechcem byť ženou, ktorá po menopauze bude mať osteoporózu. A deje sa to jednej z troch. Jedna z troch žien má osteoporózu, no ďakujem pekne. A to nie je niečo, čo vieš zreparovať, to už proste máš.
A to ani nehovorím o nejakých ďalších veciach, chorobách a podobne. My mnoho vecí nemusíme mať a máme len preto, lebo žijeme ako žijeme. Keď človek pochopí, prečo to robí a čo mu to dáva, čo mu to prináša, prečo to chce zmeniť. A najmä by sme to mali robiť sami pre seba, lebo keď to robíme pre partnera, pre deti alebo pre niekoho iného, tak to nefunguje. Vzdať sa je veľmi jednoduché. Veľmi jednoducho si povedať, že „tak to zase nevyšlo, tak počkám zase o rok“. Tak keď ti to nevyšlo, tak si povedz – dobre, možno teraz bude iná konštelácia hviezd alebo niečoho, tak to skúsim znova, tak zase proste začnem pomaličky cvičiť. A možno teraz naozaj začnem pomaličky, lebo vždy, keď do toho ideme s tou vervou a s takým tým zanietením, tak tam to väčšinou zhasne. Pretože naskočíme na niečo, čo nám nie je prirodzené.
Tie postupné a malé kroky sú tie, ktoré budú trvalé. A veľmi by som si priala, aby sa ľudia vykašlali na všetky skratky a aby sa nenechali zlákať či už nejakými výživovými trendmi, či nedajbože liekmi, lebo dnes už tu nemáme na chudnutie len prášky, ale už sa tu reálne užívajú na chudnutie aj lieky. A my nikdy nevieme, čo nám to z dlhodobého zdravotného hľadiska prinesie. Žiaľ, poznám mnoho ľudí, ktorí si týmito opakovanými diétami v tele naštrbili biochemické procesy, metabolizmus a to fungovanie tak, že to už jednoducho nie je zvrátiteľné, už s tým naozaj nejde nič robiť. A to je škoda.
Ty si prednedávnom začala spolupracovať s dm. Čo bolo to, čo ťa na ponuke na spoluprácu oslovilo?
Lebo mám dm ako značku rada odjakživa. Podľa mňa je to vynikajúci koncept, veľmi kvitujem klientsky servis no a potom je to tá ponuka, ktorú tam nájdem. Pre mňa napríklad už len v tej strave. V dm sú v ponuke produkty, ktoré viem, že nikde inde nekúpim, že sú to veci, ktoré nám najviac chutia. Pomer cena – výkon tam je. A navyše ja, ako žena, tam vykryjem naozaj mnoho oblastí. Od hygienických vecí, cez veci na upratovanie, potraviny, kozmetiku... Všetko.
Aký je tvoj vzťah ku kozmetike?
Tak ja som „beauty lover“, teda veľmi priaznivý. Ja milujem vône, takže všetko, čo dobre vonia je moje. Rada sa upravím, líčim, mám rada aj módu. Ja si myslím, že to, ako vyzeráme, tak to je aj taký – angličtina má na to dobrý názov – statement. Dávaš v podstate najavo kto si aj tým ako vyzeráš, ako vystupuješ.
A máš aj nejaké kozmetické rituály, o ktoré sa s nami podelíš?
Nabehla som na guashu, ktorou si ráno pekne prekrvím celú tvár a normálne ma to začína aj baviť. Keď si ráno umyjem tvár, tak si nechávam čas na to, aby som si vyčistila pleť, aby som si dala dobré sérum, aby som si prešla guashou svaly na tvári, aby som si dala dobrý krém, SPF-ko – to už je nutnosť aj v zime. Potom večer mám večernú rutinu, ktorá vyzerá veľmi podobne, akurát mám trošku iné krémy. Ale v podstate si vyčistím tvár a nanesiem všetky veci až po ten krém.
A potom milujem oleje na telo. Moja mama ma naučila, aby som nenechávala uschnúť svoju pokožku. Takže po každej sprche, a to je niekedy dosť často, lebo v lete, keď sa viac potíme, tak mám aj tri sprchy denne, tak to, že zvlhčím pokožku buď krémom, alebo olejom, tak to je nutnosť.
No a potom ešte tým, že cvičím väčšinou naboso, tak sa veľmi starám o chodidlá. Takže pravidelná pedikúra a premasťovanie doma. Pri nočnom stolíku mám vždy svoje krémiky, kedy viem, že už nevstanem z postele, takže pekne si ponatieram chodidlá, päty, všetko, trošku premasírujem a potom idem spať.
A ako sa vysporiadavaš s pribúdajúcimi rokmi, so starnutím ako takým?
Toto je krásna otázka. Vieš čo, asi tak, že som prešla na blond, aby mi nebolo vidno toľko šedín. Ja som bola celý život tmavovlasá a už ma to prestalo baviť tak často chodiť ku kaderníčke a nechať si prefarbovať šediny, lebo ja ich mám po mamine dosť skoro.
No, nebudem hovoriť, že mi to nič nerobí. To by som klamala. Niekedy sa na seba pozerám tak, že mentálne som niekde na dvadsať päťke. Metabolický vek mám niekde na úrovni tridsať – tridsaťjeden rokov. Ten skutočný kalendárny je štyridsaťdva a tam to vidno. Môžeš byť mentálne aj metabolicky niekde inde, na tej pleti to proste vidno a čím je tá baba štíhlejšia, tým je to horšie. Niekedy si vravím, že ja to nechcem. Áno, vidím, že mi začína starnúť krk, že sa prehlbujú tie vrásky.
A potom je druhá vec, že zisťujem, že v mojom aj širokom okolí som jedna z mála, ktorá napríklad nemá botox, nemá napichané hyalurónky alebo nemá nejaké úpravy. Tak si hovorím, že no vám sa žije, tak akože vy ste tu všetci vyglazúrovaní, natiahnutí a ja tu jediná budem reálne starnúť. Tak niekedy špekulujem a priznávam to, že či si teda aj ja nepôjdem dať niečo vylepšiť. Potom si hovorím, treba mi to?
Neviem. Je to tak, že keby som povedala, že mi to nič nerobí, tak to nie je pravda, začínam si to tak viac uvedomovať, že áno tá pružnosť pomaličky odchádza. Chodím pravidelne ku kozmetičke, ktorá mi vždy dá perfektnú liftingovú masáž a rôzne procedúry, ale nie sú invazívne. Ja sa vždy potom tak čudujem, keď sa pozriem na tie ženy a si hovorím, že, bože, ako to ona robí? A potom zistím, že majú botox. A tak si hovorím – do kelu, fakt to už inak nejde? Takže snažím sa s tým nejako zmieriť, že to asi iné už nebude, že to starnutie patrí k životu. A možno sa prestanem toľko pozerať do zrkadla a budem vnímať len to, ako sa mentálne cítim. Vieš, na tých dvadsaťpäť.
Keďže joga ti je blízka a v joge je blízky princíp tu a teraz, ako sa ti darí žiť skrze tento princíp?
Ja som sa to naučila už veľmi dávno. To bolo práve v období toho vyhorenia. Dovtedy som žila taký rýchly život a neviem, kde sa to vzalo. Keď som bola na strednej, tak už som chcela byť na výške. Keď som bola na výške, tak už som chcela pracovať. Vždy som niekam utekala. Vždy som si myslela, že keď sa tam dostanem, tak mi bude lepšie, že ten život bude krajší, ľahší a neviem aký. No a ono to tak nie je. Vždy som niečo robila a oceňovala som seba na základe výkonu a práve preto sa mi stalo to vyhorenie. Lebo to ide len do určitého obdobia a niekde sa ten hrniec naplní a potom vykypí.
To sa ti stalo relatívne skoro, v dvadsiatich siedmich.
A ja som za to vďačná. No, lebo som sa uštvala. Pracovala som v korporáte šestnásť hodín denne a mala som pocit, že nič iné neexistuje a že keď budem robiť viac a viac, tak budem spokojnejšia a spokojnejšia. No a to máš ako toho škrečka, lebo raz z toho kolotoča, chudák, vypadne. Vtedy mi tá joga priniesla do života návrat k intuícii a začala som sa počúvať. To mi ten život tak uľahčilo, že keď sa počúvaš, tak vieš, čo je zhruba pre teba dobré a kde chceš byť. No a išlo to ruka v ruke a s tým vlastne prišlo aj to žiť tu a teraz. Ja už málokedy riešim, čo bude o týždeň. Vôbec. Ja viem, že niekde mám byť a ja tomu nevenujem pozornosť. A potom sa ma ľudia pýtajú – ty už si si toto zabezpečila, už si nachystaná? Kúpila si si? Ja že – nie. Proste som sa naučila nejako vnímať tú realitu a fakt sa mi žije ľahšie.
Čo je to, čo máš na svojej práci najradšej?
Tú kreativitu. To, keď niečo skladáme, v čom vidíme zmysel, keď tomu dávame potom už tú podobu, keď sa ide natáčať, že sa vymýšľa, špekuluje, debatuje, brainstormuje fotí, ... Ja som veľmi vďačná za to, že mám ten pracovný kolektív taký, aký mám a potom, že máme také spriaznené duše. S mnohými influencerkami sme sa tak skamarátili, že už sme reálne kamarátky, a keď sa ide niečo robiť, čokoľvek, napríklad bežať od Tatier k Dunaju, tak proste to nie je, že koho by sme zavolali, ale že máme len dvanásť miest. A potom sa tak strašne tešíš z toho, že ľudia chcú s tebou stráviť čas a že ten Supershape aj mňa, aj ľudí okolo vnímajú ako trošku taký lovebrand. A že je im s nami veľmi dobre. A to je podľa mňa aj tým, že sa snažíme byť takí, akí sme, že sa na nič nehráme a hlavne, že nám asi ľudia veria to, že to, čo robíme, tak to máme radi, že to nepredstierame, lebo to nejde. Lebo my robíme kopec somarín, od rôznych skialpov a bežky v zime, cez tieto behy až po všelijaké športové aktivity. A je to aj preto, aby sme aj ľuďom ukázali, že ten pohyb má mnoho tvárí a je úplne v poriadku, keď ty nejaké obdobie necvičíš jogu, lebo to tak teraz necítiš a jednoducho teraz viac behávaš, lebo ťa to viac baví, lebo máš proste komunitu žien a máš aj nejaký spoločný cieľ. Snažíme sa ukázať, že v tom pohybe je veľa radosti a že ťa to môže brutálne baviť. A že to fakt nie je len o tom ako vyzeráme, ale naozaj, že ten život vie byť taký pestrejší, radostnejší, krajší.
A čo je to, čo ťa baví najviac na živote?
Užívať si ho plnými dúškami. Keď nie si unavená, keď si tak super v pohode a máš chuť hocičo robiť. Proste také to užívanie si života v zdraví.
dm podcast je o inšpirácii. Ty si inšpiráciou pre mnohých ľudí. Čo je to alebo kto inšpiruje v živote teba?
Mňa inšpirujú ľudia v zrelom veku, ktorí sú vitálni a ktorí nám ukazujú, že ten život v päťdesiatke nekončí tak, ako to poznáme. Mnohokrát to poznáme od svojich starých rodičov, ktorí proste boli buď veľmi zrobení, alebo sa tam niekde v dôchodku zastavili a už to bolo len také to posedávanie. Ja aj na sociálnych sieťach sledujem ľudí, ktorí napríklad mali aj vážne choroby a to, ako niekedy vyzerali pripútaní na lôžku a to, kde sú dnes, je neuveriteľné. Veľakrát si pozriem tie ich príbehy a videá znova a neverím tomu, že to je stále ten istý človek a že čo všetko má za sebou, že sa takto dokázal vyhrabať z rôznych vecí.
A potom ma veľmi bavia tie ženy, ktoré v šesťdesiatke vytlakujú takú váhu, že ty na to pozeráš, že kde to vzala. A proste čo všetko tí ľudia dokážu a ako si to užívajú. Toto je presne to, že ty sa na nich pozrieš a vidíš tú spokojnosť a vidíš takú tú sebahodnotu, sebadôveru, že oni ten pohľad majú taký pevný. Toto ma veľmi baví a to si vždy tak poviem, že a ty kde budeš, Jana? Dáš aj ty toto, keď budeš mať sedemdesiat rokov?
Ako si odpovedáš?
Že chcem. Ja keď vidím, aký je svet krásny a pestrý, tak chcem oveľa viac cestovať. A na to, aby si ťahala seba a ešte aj nejaký kufor, naozaj potrebuješ byť fit a v pohode. Ale hlavne keď sa dostaneš na nejaké to miesto, aby si tam vedela vyjsť, niečo vyšliapať a vidieť. Fakt mám ten obraz o živote taký, že chcem byť aktívna a vitálna, lebo vidím, že sa to dá.
Na čo by sme teda nemali v živote zabúdať a čo by sme nemali podceňovať?
Nemali by sme zabúdať žiť a ten život si užívať. Asi toľko. A nepodceňovať zdravie, lebo to sa stalo takým klišé – prajem si iba zdravie. Ale ono keď ho nemáš, tak ti je veľmi ťažko. A druhá vec je, že načo si ho zhoršovať, keď nemusíme? Toto je pre mňa niečo, čo mi je absolútne nepochopiteľné, kam sme sa dostali. My robíme mnohé veci, ktorými si kopeme svoj vlastný hrob a neuvedomujeme si to. Keď má niekto v štyridsiatke upchaté cievy, ono sa to nestalo minulý mesiac. To je proces, ktorý sa deje dvadsať rokov. Možno sa teda trošku zamyslieť nad tým ako žijem a ako by som mohol žiť nejako inak. A hlavne dať tú prevenciu niekde medzi prvé miesta a to nie je len o tom ísť k zubárovi raz za rok.
Jani, ďakujem ti veľmi pekne za tento inšpiratívny a krásny rozhovor. Želám nech sa ti darí žiť život plnými dúškami, plný radosti, spokojnosti a takého krásneho úsmevu, aký máš na tvári aj teraz. Ďakujeme.
Ďakujem krásne za pozvanie.