Janka Slačková: Tanec je moja celoživotná láska

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o tanci, kráse, cestovaní a aj dmLIVE stream shoppingu s tanečníčkou, modelkou a moderátorkou Jankou Slačkovou. Janka, vitaj!

Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Jani, dnes sa budeme určite rozprávať aj o dmLIVE stream shoppingu, ktorý je v aplikácii Moja dm a ktorého si druhou moderátorkou, ale poďme sa najprv porozprávať o tebe a priblížiť tak trošku našim poslucháčom, kto je Janka Slačková. Ty miluješ tanec, to je o tebe všeobecne známe, a známe je aj to, že si už mnohokrát povedala, že tanec je tvoja najväčšia láska, ktorou chceš pretancovať ideálne celý život. Kedy si sa teda do tanca zaľúbila?

Ako si správne spomenula, je to taká vášeň a celoživotná láska. Do tanca som sa zaľúbila, keď som mala asi nejakých šesť rokov. Mamina ma prihlásila na tanečnú, ja si to úplne pamätám, vtedy som preplakala celý večer, lebo som im povedala, že nechcem chodiť na tanečnú, že chcem chodiť na výtvarnú, že prečo ma prihlásila na tanečnú. No a teraz som jej teda veľmi vďačná, že tak urobila, napriek tomu, že ja som sa v tom skorom veku videla niekde úplne inde. Ten tanec, to je vášeň, láska, nepotrebuješ slová, aby si niekomu niečo povedala, skrátka tancuješ a vieš dať zo seba von tie emócie a pocity, ktoré momentálne máš, ktoré prežívaš, no a vďaka tancu som precestovala aj kus sveta a spoznala veľa ľudí, takže som mu vďačná za to všetko, čo mi zatiaľ do života priniesol.

Ako sa vyvíjala tvoja tanečná cesta? Začala si Kolo, kolo mlynské a potom si prešla možno ľudovým tancom, až si došla k nejakému hip-hopu, alebo ako táto cesta prebiehala?

Bolo to tak, tak nejako to vyzeralo. Najskôr základná pohybová príprava, potom tam bola všetka tá Hafanana a Mandarinky Darinky, no a potom, keď už som počula hudbu a cítila rytmus, tak som začala robiť disco dance. To si predstav BPM 500, všade flitre, vytiahnuté copy, také, aký mám dnes, taký, že úplne ti vytiahne oči a uši až k hlave. Tak to bolo disco dance, rozhadzuješ rukami, robíš výkopy, šnúry, mlynské kolá, no skrátka všetko. :) Kondička jak ďábel brutálna v tom čase, no a potom som si povedala, že, lebo vieš, keď robíš disco a musíš mať kondičku a musíš mať tú dynamiku, tak keď máš meter päťdesiat, tak ešte úplne nevieš korigovať tie ruky, nohy. Čiže to vyzeralo ako taká splašená žirafka, ktorá sa snaží niečo zatancovať. Aj keď som tancovala a robili sme napríklad formácie – to je to, keď nás je na parkete viac –, tak ja som bola vždy vzadu a to bola celkom nuda. Mamina prišla na vystúpenie, ani ma nevidela, lebo ja ako najvyššia som bola vzadu. Tak som si potom povedala, žebudem robiť asi hip-hop, že tam sa môžeš aj prikrčiť, a teda nemusím byť všade najvyššia. Žebudem prikrčená a budem hip-hoperka. Tak som začala robiť hip-hop a ten ma drží dodnes. Aj keď už som z neho trošku upustila, lebo už robíme skôr také komerčné veci, ako napríklad televízne projekty alebo reklamy. Ale vo vnútri som stále stará hip-hoperka. :)

Tancuješ v nejakej skupine?

Momentálne som externou súčasťou viacerých tanečných skupín, pretože už nie je ani toľko času, ani toľko priestoru, aby som s nimi dennodenne trénovala. Ale keď je čas a priestor, tak veľmi rada idem s nimi na vystúpenie alebo robíme nejakú šou. Takže mám niekoľko takých tanečných rodín.

Už si spomínala, že si vďaka tancovaniu aj veľa zažila aj veľa precestovala, a aj to je o tebe známe, že si tancovala po boku JLo, Cher, Robbieho Williamsa, účinkovala si v klipe Rickyho Martina – o tom si už veľa veľakrát rozprávala, ako si si požičala jeho fukár a jeho uterák. :) A mňa by zaujímalo, na ktorý z týchto zážitkov s týmito hviezdami spomínaš najradše. Ktorý bol pre teba taký najemotívnejší?

Zážitok s Rickym Martinom, a teda natáčanie tohto klipu bol obrovský, ale ja som si to uvedomila paradoxne až vtedy, keď ten klip vyšiel von. Keď som sa vrátila na Slovensko a začal sa okolo toho ten taký akože menší rozruch. Lebo ja som bola v čase natáčania klipu v Miami, tak mne to neprišlo tak, že akože sa udialo niečo extra. Som tanečníčka, som modelka, tak si ma vybrali do klipu Rickyho Martina, nejako som tomu neprikladala takú dôležitosť a vážnosť. No ale keď som sa vrátila na Slovensko, tak sa ten rozruch okolo toho začal. Vtedy som si povedala, že asi to teda nie je úplne také bežné, že sa niekto objaví v tomto klipe.

Bol to zážitok. Ráno som išla na natáčanie, ešte som nevedela, že vlastne s kým idem točiť, lebo nám to nemohli prezradiť, iba nám povedali, že to bude veľká latinskoamerická hviezda, a povedali mi, čo tam približne budem robiť. Ale nevedela som, že to bude Ricky Martin, ani len mi to nenapadlo. Tam v Miami je tých latinskoamerických hviezd veľa, vtedy bol napríklad populárny Maluma, aj keď ja som nevedela ani to, kto je Maluma. Teraz je to obrovská hviezda, podľa mňa taký nový Ricky Martin. No a keďže som nevedela, s kým točíme, tak som sa ani nemala na koho tešiť. Potom sme pracovali, potom sa to celé skončilo večer, takže som išla domov a vyspala som sa. Vtedy som ešte bývala aj s inými modelkami, a keď som im povedala, že som bola s Rickym Martinom, boli úplne užasnuté. Neviem, neprišlo mi to vtedy tak, ale ja som ho vtedy vnímala z pár pesničiek, un, dos, tres, tam trošku bok doprava, bok doľava :) a nebola to moja šálka kávy a ani nebol môj sen stretnúť ho. Ale keď sa to stalo, tak to bol výborný zážitok, do konca života si ho budem pamätať.

A najzábavnejší? :)

Najzábavnejší tanečný zážitok… ako tanečníci sme museli mať na sebe veľakrát rôzne kostýmy, hocijaké kostýmy, napríklad v Dubaji na teba dajú bežne dvadsaťkilový kostým nejakého huňatého psa a v tom máš odtancovať, lebo dubajskí šejkovia si zmysleli, že huňatý pes v Dubaji je to, čo potrebujú. :) Raz som bola na tanečnej prehliadke a bolo to také celé také vážne, také alternatívne, a tam mi dali taký umelý trávnik cez prsia, na ktorom bola taká vrtuľa, čo sa točila. :) A ty si predstav, že toto sa ti deje na tele, ty s tým trávnikom ideš po móle, točí sa ti na hrudi vrtuľa a ty musíš byť normálne statická, nesmiať sa a úplne s celou vážnosťou to prejsť. Alebo raz mi na prehliadke dali obrovské svadobné šaty a k nim topánky na takých obrovských platformách a ja som išla po tom móle ako-tak subjektívne dvadsaťpäť minút, to bolo strašné. Takže veľa kostýmov, veľa takýchto zážitkov. Celkovo ten tanec prináša rôzne úsmevné situácie. :)

Ja si predstavujem ten trávnik s tou vrtuľkou aj toho huňatého psa, ono to má asi aj nejaký zámer…:)

Áno, áno, áno. Vždy, keď robíme takéto eventy alebo takéto šou v zahraničí, tak vo väčšine je to na kľúč. Dajme tomu, že ten klient má presnú predstavu, ako to má vyzerať alebo čo tam chce, alebo je to nejaká značka, ktorá predáva plyšové psy, tak mu pripadá vhodné obliecť tanečníkov do plyšových kostýmov.:)

A čo bolo zámerom toho huňatého trávnika na hrudi s vrtuľkou?

To bolo nejaké vyjadrenie nejakých pocitov návrhára, ale teda neviem, či sa úplne sa pretavili aj do toho publika. :) Ale tak bol to zážitok, lebo ja som sa musela sústrediť na to, aby som sa nerozosmiala na tom móle a aby sa mi do tej vrtule nezamotali vlasy… a teraz som si spomenula, ešte keď sme pri týchto zážitkoch, raz v Rakúsku na prehliadke mi dali na hlavu strom. :D

Nejaký bonsaj? :D

Normálne regulárny strom. :D

Akože v kvetináči alebo ako ti ho tam dali? :D

To urobili takú nejakú čelenku, na ktorú dali konáre, tam na tom boli ešte listy, takže som mala na hlave pätnásťkilový strom. :D S tým stromom som musela prekráčať celé mólo a to bolo najlepšie, lebo ten strom, keď mi ho dali na tú hlavu, začal vädnúť, nie že rásť. Lebo ho museli zafixovať na tej hlave už dve hodiny predtým, ako sme išli na mólo. A vieš, keď máš na hlave dve hodiny mŕtvy strom, tak ho potom tesne predtým, ako sme šli na mólo, museli ešte rozprašovačom postrekovať, lebo vädol, takže asi tak. :D

Aj si rozkvitla s tým stromom, keď ťa poprašovali? :)

Nie, ja si vravím, že Jani, toto je to, čo si chcela vždy robiť? :) Ale ukážem vám fotku, môžeme to potom nejako doplniť aj divákom a poslucháčom.

Táto tvoja tanečná história prináša mnohé úsmevné zážitky, no ľudia ťa poznajú aj ako modelku. A asi tie zážitky prináša aj svet modelingu. Ako si sa teda k nemu pretancovala?

Tým, že som bola taká chudá, vysoká žirafka, tak ťa objavia štandardne v nákupnom centre, podľa mňa ako každú modelku. Čiže tam objavili aj mňa, mala som nejakých štrnásť-pätnásť rokov, a teda, že poď, budeš robiť modelku. Tak som si povedala, že to vyskúšam. Aj keď to bolo zaujímavé, ja v srdci hip-hoperka, kapsáče nohavice, proste som nosila obrovské veci, to na mne celé vialo, a oslovili ma. Tak sme nafotili prvé fotky a potom už to tak nejako išlo.

Prvá cesta do zahraničia bola, keď som mala pätnásť rokov a poslali ma do Milána na tri mesiace. A to bola taká skúška ohňom, najväčšia. V škole máš jednotky z angličtiny, tak si povieš, že čo je Miláno, jasné, poďme hneď, okamžite. No a potom tam prídeš, dajú ťa na byt s ďalšími piatimi modelkami a zrazu si máš navariť, oprať a zrazu sa máš o seba postarať, dajú ti obrovskú mapu do ruky, napíšu ti desať adries, ktoré máš za ten deň navštíviť, a ty chodíš po kastingoch. Prvé dva týždne som iba plakala a motala sa s tou mapou po Miláne. No ale potom som sa čo-to naučila a po troch mesiacoch už bolo dobre. Takže tak sa začala moja modelingová kariéra.

Ty si sa aj potom zúčastnila súťaže Miss Slovensko. Ako si spomínaš na tento zážitok?

Bol to skvelý zážitok. Do tejto súťaže som paradoxne išla nie s tým, že idem byť Miss Slovensko, ale mne sa veľmi páčilo, že v tom čase, keď som sa tam prihlásila ja, neboli voľné disciplíny, ale ako keby všetky tie dievčatá mali jednu tanečnú prehliadku na štýl Victoria’s Secret s chalanmi z The Pastels. Tak si vravím, že toto by som si dala, vieš, že máš dobré oblečenie, do toho si vravím, že tak asi jediná tam budem vedieť tancovať, že možno výhoda, a to som si tak akože splnila. Bol to brutálny zážitok. Mali sme aj taký tanečný opening, takže za mňa to úplne nebolo, že idem vyhrať Miss, ale chcela som si zažiť takúto šou – televíznu šou na štýl Victoria’s Secret – a to sa mi splnilo.

Ešte sa modelingu stále venuješ?

Venujem sa mu stále, ale covid trošku pozmenil aj tú modelingovú scénu, takže už tak veľa necestujem, ako som cestovala niekedy. Predsa už som sa začala venovať aj iným veciam, pracovala som v rádiu, v televízii. Takže sa už skôr venujem týmto veciam. Ale keď príde niečo zaujímavé aj zo sveta modelingu, tak rada idem.

A čo ťa tento modelingový svet, teda okrem mnohých zážitkov a toho cestovania, naučil? Čo ti dal do života?

Modeling ma naučil – alebo teda ešte stále ma učí – byť sama so sebou a byť v pokoji, keď som sama so sebou. Lebo ja som dosť spoločenský človek a predsa – keď cestuješ a si niekoľko mesiacov sama v zahraničí, tak tam nadviažeš kamarátstva s modelkami, ale vo väčšine prípadov to nie je celoživotné kamarátstvo. Takže naučilo ma to byť sama so sebou, byť v poriadku s tým, že som niekde sama. Naučilo ma to riešiť naozaj rôzne kritické a krízové situácie, pretože tieto moje cesty osamote priniesli niekoľko takýchto situácií. Takže modeling zo mňa urobil samostatnú jednotku, nebojím sa cestovať, nebojím sa rozprávať, nebojím sa hocičo riešiť. Dodal mi odvahu.

Už si spomínala aj to cestovanie, že si veľa cestovala ako modelka. Keby si sa mohla vrátiť len do jednej krajiny alebo na jedno konkrétne miesto, ktoré si zažila či už vďaka tancu, alebo modelingu, ktoré by to bolo a prečo?

Mne učarovalo Miami. Predtým som to brala ako takú komerčnú destináciu, ktorú poznáš z nejakých klipov, a vravela som si – čo tam ja budem. Jednak teda s mojou povahou a jednak s mojou postavou, ale nakoniec mi to Miami tak učarovalo, že som sa tam vrátila štyri roky po sebe, vždy na nejaké tri-štyri mesiace. Tá energia, slnko, more, každý deň som tam cvičila, dobre jedla, celé ma to tak veľmi inšpirovalo a nakoplo. Asi to Miami zanechalo takú najväčšiu stopu. Napríklad bola som aj v Indii, tam som bola tiež nejaké štyri mesiace a to bol tiež taký kultúrny zážitok.

V čom?

Tak vieš, predstav si, že ideš na kasting, vezú ťa v tom aute, ideš asi päť hodín, lebo proste tam krava ide cez cestu, hocičo sa tam udeje v tej Indii na cestách, a potom prídeš, prejdeš v tých lodičkách cez nejaké bahno, zrazu si v nejakej miestnosti, kde je ďalších pätnásť Indov … potom ti niekto robí vlasy, podľa mňa prvýkrát v živote mi vtedy robili vlasy. Mala som lokne, ako mávajú sudcovia parochne. :D Podľa mňa prvýkrát držali kulmu, aspoň tak to vyzeralo. No celé zle. Ten modeling v tej Indii nie je úplné terno, ale je to krásna krajina, veľmi inšpiratívna. Hocikedy som si objednala na ulici rikšu, nasadla do nej a len tak som sa vozila po Mumbaji a obdivovala, čo všetko a ako to tam majú. Takže India bola pre mňa taká asi najinšpiratívnejšia krajina.

Máš ešte aj nejaký cestovateľský sen?

Chcela by som sa pozrieť do Ázie, tú som úplne neprebehala podľa svojich predstáv, nebola som ešte nikdy v Austrálii, takže tam by som išla, a možno aj tá Južná Amerika. Vlastne by som išla všade, kde som ešte nebola. Aj keď v Južnej Amerike som bola, tam som išla do Peru na jedno fotenie, do Limy, a tak som si povedala, že už keď som tu, tak si idem prebookovať letenky a pôjdem na Machu Picchu. Aj keď vieš, ja som išla na fotenie, mala som takú striebornú kabelku cez rameno, vysoké čižmy, veď ideš na fotenie a nečakáš, že sa pôjdeš niekam štverať.

Nevedela si, že ideš do Peru?

No, vedela som, že idem, ale nečakala som, že si zmyslím, že pôjdem ešte niekam inam, ako je Lima. Takže som si prebookovala letenku, išla som do Cusca, tam môžeš ísť takým vlakom, že Peru Rail, tri hodiny do Aguas Calientes, to je mesto pod Machu Picchu. Ale ja si vravím, prečo pôjdem takto jednoducho, tak som si nejaký dvojdenný trip bookla autobusom, najhoršie životné rozhodnutie. To si proste išla takými serpentínami, dvanásťkrát som si myslela, že zomriem, lebo to sa pozrieš dole z autobusu, brutálny spád, vravím si, že toto ako on môže odšoférovať. No je to krásny zážitok, keď tam vyjdeš potom hore. Spala som v nejakom hosteli, no to by sme tu boli do rána, keby som vám porozprávala svoje zážitky z Peru. :) Takže vravím si, že tak idem ušetriť, že keď už tie letenky toľko stáli, tak som si bookla hostel. To bola tragédia, spala som celú noc na igelitke – rozprestrela som si igelitku, kúpila som si také rukavice a bundu z alpaky, lebo však tam bola zima, a sedela som tam v klbku na tej igelitke do tretej rána, kým som teda odišla z hostela a išla hore na ten kopec.

Igelitka je niečo, čo si prenajímaš v tom hoteli ako miesto na igelitke? :)

Nie, nie, nie, to som v nej mala nejaké topánky a vravím si, že na túto posteľ si neľahnem ani za nič. Tak som rozprestrela igelitku, sadla som si na ňu a na nej som prečkala.:)

Si mohla meditovať.

Vieš čo, teraz, keď o tom hovorím už o pár rokov staršia, tak si vravím, že môj pud sebazáchovy v tom čase bol nula. Žiaden. Z autobusu ma vysadili v meste Hydroelektrika. A ja sa pýtam toho šoféra – no veď ale ešte nie sme tam, kde mám byť. A on že no nie, to pôjdete takých desať-pätnásť kilometrov tuto cez prales, popri vlakových koľajniciach, a dostanete sa do Aguas Calientes. Takže som išla neviem koľko hodín cez prales sama, normálne som svojim rodičom len posielala esemesku, že som v nejakej Hydroelektrike, keby som náhodou nedošla tam, kam mám, tak tu som bola naposledy. Podľa mňa moji rodičia kvôli mne začali predčasne šedivieť.

To si viem živo predstaviť.

Hej, ale mne to vtedy neprišlo, že robím nejakú blbosť. Vravím, pud sebazáchovy bol v tom čase nulový.

Čiže prežila si to, prešla si cez ten prales, aj si tam mala nejaké zaujímavé zážitky?

Iba si pamätám, že som bola naozaj výborne pripravená do pralesa. Strieborná kabelka, roláčik, strašne teplo tam bolo cez deň a ja som si vyhrnula rukávy, asi o dve minúty ma tak doštípali komáre. A tie komáre tam štípu tak, že ťa uštipnú a vycucnú ti krv hore na pokožku, takže si vravím – ja tu ešte maláriu dostanem. No proste hrozné. :D Ale potom som sa tak nejako pozviechala a došla som do tej dediny pod Machu Picchu a všetko bolo dobré, až na ten hostel.

A ten zážitok, keď si vyliezla hore?

To bolo neuveriteľné, predstav si, že všade tam sú alpaky a ja som si ešte aj zabookovala takého sprievodcu, ktorý celú skupinu previedol tým mestečkom a bol to zážitok. Tam normálne cítiš energiu tých Inkov. Dal nám požuť také lístočky koky, z ktorých sa potom robia ďalšie produkty, ale tie som neskúšala. :D Je to vysoko, takže aby som nemala nejaké závraty, bolesti hlavy a podobne, tak všetci tam pijú čaj z koky a žujú tam tieto lístočky. Tak sme si aj my požuli lístočky a bol to brutálny zážitok, to bolo neuveriteľné. Vybrala som si tam mandarínky, zrazu tie alpaky zhora prišli k tebe a začali ti to jesť. Takže to bol naozaj jeden z najkrajších zážitkov.

Mnoho zážitkov z tanca, mnoho zážitkov z modelingu, potom si sa posunula trošku ďalej, začala si študovať žurnalistiku, potom si začala moderovať Teleráno, rannú šou v rádiu Europa 2, Citronáda šou. Čo ti viacej sedí: ten živý éter alebo kamera?

Ja som išla, ako si spomenula, z Telerána, kde som bola nejakých päť-šesť rokov. Takže to bol ranný živý prenos, už o šiestej ráno musíš vyzerať príčetne, potom som išla do rádia tiež do rannej šou. Inak neviem, čo má kto s týmto mojím ranným vstávaním, ja neznášam ráno vstávať, ale tak robila som v Teleráne, robila som rannú šou.

Keď som išla som do rádia, mala som pred tým obrovský rešpekt, pretože som v živote nerobila v rádiu, ja som robila v telke, to bola moja jediná skúsenosť, a predsa v tom Teleráne je málo času, čiže v tom malom priestore, ktorý ti je daný, musíš povedať čo najviac a musí to mať hlavu a pätu. V tom rádiu musíš prerozprávať celé to ráno a previesť toho poslucháča celým ránom, a tak som si hovorila, že čo ja budem tomu národu hovoriť takto skoro ráno, čo mu ja vlastne poviem. Začínala som s jedným svojím kolegom, ten po dvoch dňoch ochorel, takže som zostala na tretí deň v rannej šou sama. Čiže to nie, že ma hodili do vody a plávaj, to bolo že pripútali mi kamene o nohy a tak ma hodili do vody, aby som plávala. Zrazu si predstav, že zostaneš v štúdiu sama.

Moderátor, pokiaľ viem, si púšťa aj reklamy a tak, nie?

Všetko, všetko, ja som vtedy nevedela nič. Takže som zavolala šéfovi, že teda kolega neprišiel, kolega je chorý, šéf sa zrútil psychicky, ale potom mi poslal technika, že technik mi bude aspoň mixovať, lebo ja som vtedy ešte naozaj nič nevedela – veď tretí deň v práci. :D Prišiel technik a že no, čo ideme? Ja vravím, že neviem, ty povedz, čo ideme, tak dačo pusti. Takto vyzerala naša ranná šou.

Čiže ste mali celú rannú šou iba pesničky? :)

Nemali sme pesničky, aj som sa prihovorila, ale bolo to, takto spätne to hodnotím, tragické až tragikomické. Lebo som začala hovoriť a nevedela som, kedy skončiť. Možno aj teraz sa nám to tu deje, že hovorím a neviem, kedy skončiť, ale v rádiu to trošku problém, keď hovoríš desať minút. :D Bolo to, akože bola to brutálna skúška to rádio. Ale som mu veľmi vďačná za to, čo mi dalo, čo ma naučilo. Potom už teda prišiel môj kolega naspäť a tak sme si tam akože „bačovali“ ten rok, čo som tam bola spolu s ním, a bola to obrovská škola, obrovský zážitok a naozaj veľa vecí ma to naučilo.

Čo ti to teda dalo a čo ťa to naučilo?

Získala som sebavedomie pri moderovaní a teraz už vďaka tomu viem, čo si môžem dovoliť, čo si nemôžem dovoliť, čo znie dobre, čo neznie dobre. Dalo mi to takú moderátorskú a rádiovú zručnosť. No a bola to zábava. V tom rádiu, v ktorom som teda bola ja, sme si ráno mohli dovoliť veľa vecí a mňa bavilo, že to bolo interaktívne. Poslucháči, ktorí nás počúvali, nám písali a nikdy nevieš, čo ti napíšu, ako sa to vyvinie. Tá interaktivita ma na tom bavila najviac. Navyše s Láďom, mojím kolegom, sme si výborne sadli, úplne tá chémia zafungovala, že ja som tam bola taký ten, dúfam, že toto nepočúva Láďo, taký ten alfasamec a on tam bol taký ten citlivý, jemný.

Ty si veľa rozprávala a on ťa počúval? :)

Práveže ani nie, on bol ten zodpovedný, ten, ktorý povedal všetko, čo bolo treba, všetko, čo sa od nás očakávalo, a ja som potom niečo niekedy zaklincovala, niekedy sme si to aj vymieňali. Navyše sme tam začali tancovať, urobili sme si také piatkové tanečky, takže vždy v piatok sme na instagrame Europy 2 tancovali a to bolo brutálne. Doteraz sa ma ľudia pýtajú na piatkové tanečky, že prečo nemôžeme pokračovať a prečo sa to celé skončilo. Predstav si, že ja viem tancovať a Láďo úplný drevák, on nemá rytmus, on nevie korigovať nohy s rukami, ani len jednu ruku s druhou rukou, akože brutálna zábava.

Teraz si mu nezlomila sebavedomie, či?

Nie, nie, myslím si, že tento podcast on nebude počúvať, ale možno jeho partnerka, teda už manželka, že si to vypočuje, tak verím, že ma nezradí a že mu nepovie, čo som o ňom narozprávala. :) Bol to výborný kolega, on je v rádiu veľmi dlho, takže veľa vecí som sa od neho naučila, a teda možno keby sa nám raz pracovné cesty spojili, tak budem veľmi rada.

Máš psíka Lunu. Ako si ťa Luna našla? Ako si spolunažívate?

Ja som si našla paradoxne ju a som veľmi rada, že sa tak stalo. V Teleráne som videla reportáž, že si môžeš zobrať psíka do dočasky, tak ja som im napísala, že keď budú potrebovať nejakého psíka umiestniť do dočasky, že by som si teda rada zobrala nejakého psíka na týždeň, na dva. Nečakala som, že mi tak rýchlo napíšu, že by mi jedného dali do dočasky, a že teda bude u mňa ten psík, pokiaľ mu nenájdu nového majiteľa.

No a Luna je u mňa v dočaske už druhý rok, a teda už je to taká trvalá dočaska, pretože ja som sa jej nevedela vzdať. Pamätám si, ako vždy, keď som sa vrátila z rádia a plakala som, ku mne pribehla ešte taká maličká. A ja som plakala, že ja sa ťa nemôžem vzdať. Potom mi písali, že už pre ňu majú niekoho, kto by o ňu mal záujem, lebo som ju dávala aj na instagram, takže veľa ľudí ju videlo. No proste som preplakala dva týždne. Potom som im povedala, či mi ešte nemôžu dať týždeň k dobru, že sa potrebujem ešte rozhodnúť, že možno si ju nechám, ale že ešte to potrebujem tak doklepnúť to rozhodnutie. No a teda už zostala u mňa, už je mojou súčasťou a je to jedno z najlepších rozhodnutí, aké som kedy urobila. Toľko lásky, čo ona dokáže vyprodukovať, to je neuveriteľné.

Poďme sa teraz porozprávať o dmLIVE stream shoppingu, ktorého si druhou moderátorkou. Čo ťa na tejto pracovnej ponuke oslovilo a prečo si sa rozhodla ju prijať?

Tak ja mám dm veľmi rada, dlhé roky, už od tínedžerských čias, keď som začala registrovať, že nejaká dm existuje a že v nej majú rôzne maľovátka, krémy a masky. A tak som do nej rada chodila. Vždy, keď ma tam mamina zobrala, som sa z toho tešila. Keď som dostala ponuku na moderovanie niečoho takéhoto, tak si vravím, že toto je normálne pre mňa, že to musím a potrebujem robiť. Predstav si, že ty vlastne skúšaš produkty a rozprávaš sa o produktoch, ktoré si pred niekoľkými rokmi chodila do dm obdivovať a prosila si maminu, nech ti ich kúpi. Takže pre mňa to je skvelá skúsenosť. Som veľmi rada, že takáto príležitosť prišla, navyše vždy tam máme nejakého odborníka, s ktorým sa rozprávame na aktuálnu tému, takže aj sa niečo dozviem, aj som hlbšie v tej problematike, aj mi to trošku otvorí nejaké nové obzory. Som veľmi rada za túto možnosť a ponuku.

Takýto live stream shopping je v podstate akýsi nový formát vysielania. V čom ťa oslovuje? Čo sa ti na ňom páči?

Tak je to naživo, je to live, je to za mňa veľmi inovatívne. Predstav si, že si doma, v pohodlí domova, sedíš na gauči a zrazu ti sa ti niekto prihovára do tvojho smartfónu a rovno môžeš tie produkty, ktoré ti exkluzívne naživo ten človek prináša, hodnotiť, môžeš si ich nakúpiť. Zároveň existuje v dm aj služba expresné vyzdvihnutie, môžeš si ich teda nakúpiť, oni ti ich pripravia, ty si ich pôjdeš do dm len vyzdvihnúť. Čiže žiaden stres, nemusíš nič hľadať. Pre mňa to je obrovský posun vpred, čo sa týka aj online nakupovania a celkovo nakupovania, takže ja tomu fandím a veľmi by sa mi páčilo, keby to bolo napríklad aj s inými značkami, s inými produktmi. Že ti ukážu nejakých dvadsať kúskov oblečenia a ty si ich rovno pozrieš, oblečú sa tam, otočia sa ti tam, rovno dáš do košíka, vyzdvihneš a vybavené. Takže pre mňa je to veľmi inovatívne, ja tomuto projektu veľmi fandím.

Už si niekoľko live streamov aj moderovala. Ako sa ti moderovalo?

Je to výborné, pretože sme tam taký malý, ale veľmi dobrý tím, je tam na pľaci zábava. Vždy som veľmi rada, keď tí ľudia sú na jednej vlne, lebo predsa len s nimi stráviš nejaký ten čas, niekoľko hodín v rámci toho dňa. Preto je fajn, keď ste všetci na jednej vlne. Ja sa tam vždy zasmejem, zabavím, urobia nám očká s vajíčkovou nátierkou a je to výborné. Mám rada aj tú energiu okolo toho, aj celý ten štáb, celý ten tím.

A čo ti doteraz tak najviac zostalo zapísané v srdiečku či pamäti?

Akože každý je niečím špeciálny, každý mi niečo prinesie, ale napríklad v jednej časti som tam mala ako hostku dermatologičku a rozprávali sme sa o produktoch značky L‘Oréal Paris, a ja som teraz už tretí rok slovenskou ambasádorkou značky L‘Oréal Paris. Takže to bola pre mňa taká srdcovka, že si v tej téme úplne doma, rozumieš tomu, používaš to, máš s tým skúsenosť, takže sme sa rozprávali s pani doktorkou od kyseliny hyalurónovej, kofeínu, vitamínu C, všetkého možného, takže to bolo také, že som si vravela, že wau. Ja sa tu rozprávam s dermatologičkou, ktorá mi rozpráva o nejakých látkach, a ja tomu ešte aj rozumiem. Je to príjemné zistenie. Alebo napríklad sme mali jeden diel, kde sme sa rozprávali o upratovaní, a mali sme tam pána, ktorý tam doniesol nejaký filter z umývačky riadu a zrazu mi ukazoval, ako ju mám očistiť, ako mám očistiť ten filter, takže také praktické rady sa tam ja dozvedám do svojho života a to je veľmi príjemné. Ideš sa večer porozprávať o produktoch, ktoré používaš dennodenne, ktoré máš rada. Je to taká príjemná práca.

dmLIVE je o kráse, starostlivosti, zdravej strave a o celostnom zdraví. Ako vnímaš krásu ty? Čo je pre teba krásne?

Moje vnímanie krásy sa za tých pár rokov vyvíjalo a vyvíja. Predsa len, keď som bola mladšia, tak za krásne som považovala len to, čo bolo vizuálne krásne, predsa aj ten modeling ma v tomto nejakým spôsobom ovplyvnil a formoval. Krása bola len tá vonkajšia. Čím som staršia a čím tú krásu spoznávam viac, tak mi záleží aj na tej vnútornej kráse. A keď sa spojí tá vonkajšia krása s tou vnútornou, tak je to ultrakrása, a som rada, keď stretávam takých ľudí a chodia mi do života. No najmä to, čo je krásne, je veľmi subjektívne. Mne niečo pripadá krásne a ty mi povieš, že ale Jani, to je úplne škaredé, to sa mi absolútne nepáči. Čiže idem teraz skôr po tom vnútornom krásne ako po tom vonkajšom. To vonkajšie je taký akože príjemný doplnok, mám rada krásne veci, rada sa pozerám na krásne veci, ale keď tam chýba tá vnútorná krása, tak je to také prázdne.

A ako sa o to vonkajšie krásno staráš ty?

Ja nie som úplne až taká zodpovedná, čo sa týka starania sa o to vonkajšie krásno. Keď som sa stala ambasádorkou L’Oréal Paris, tak som na to začala dbať viac, ale niekedy tá moja starostlivosť o pleť bola obmedzená na jeden krém a tam sa to začínalo a končilo. Pamätám si, keď som bola mladšia, keď som mala nejakých trinásť-štrnásť rokov a chodila som ešte na základnú, tak som si namiesto mejkapu dávala na tvár Aknecolor. Ty si to pamätáš?

Jasné, veľmi. Roky sme to chodili nakupovať.

No, len ja som až potom zistila, že to si máš dať len na nejakú nedokonalosť pleti, a ono ti to vysuší. Ja som si to dala na celú tvár.

Ja mám teda asi násobne viac rokov ako ty a v našich časoch to bol vlastne mejkap a Aknecolor bolo niečo, čo si si dávala ako mejkap. :)

Tak, ja som ho teda taktiež využívala ako mejkap, také príjemné oranžové odtiene, to je to, čo dodá tvojej pleti zdravú farbu a ešte tuto dole pod čeľusťou si mala taký fajný pás a pod bradou. Veď načo si to dať aj na krk, nebudeš predsa míňať toľko Aknecoloru. Takže keď som bola mladšia, krém, Aknecolor, špirála, dovidenia a ešte niečo, ak som mamine ukradla z jej maľovátok. No a teraz už teda tej starostlivosti o pleť dávam viac, aj času, aj sa o to viac zaujímam. Ale vravím, to, aby som sa o to začala zaujímať viac, mi priniesla až tá dlhoročná spolupráca s L’Oréalom.

Máš aj nejaké rituály, ktoré sa napríklad nemenia, ani keď sa menia trendy?

Rada používam masky na pleť, na tvár. Vždy, keď už cítim,že mám unavenú pleť, alebo aj po foteniach mi to veľakrát padlo vhod. Predsa len tie fotenia sú také, že ťa napríklad trikrát za deň nalíčia, odlíčia, sú to také tie naozaj hutné mejkapy, tak potom tá maska na tvár tú pleť tak krásne, upokojí a dodá jej to, čo jej chýbalo. Teraz sú veľmi populárne a trendy hydrogélové masky pod oči. Napríklad aj Balea má také masky, dáš si to do chladničky a potom si to nalepíš pod oči a stiahne ti to trošku ten opuch a vyživí očné okolie. Toto mám veľmi rada, vždy nosím so sebou nejakú masku, keď niekam idem, hocikam. A čo je ešte taký „must“? Keď som bola ešte mladšia, tak hrozienková mastička, to si pamätáš? Taká maličká mastička, taká ružová, pri pokladni to predávali, ešte možno aj teraz to tam predávajú.

Viem. Taký maličký ružový šulček.

Áno, áno, najskôr som to jedla, za mojich mladších čias, a potom som si teda natierala ústa a to bolo také moje obľúbené. :) Musím mať hydratovanú tvár a pery. To je také, čo musím mať. A potom, čo sa týka tej dekoratívnej kozmetiky, tak taký „must“ je špirála, nejaký korektor, rúž, ale nikdy to nepreháňam, pokiaľ to nie je potrebné.

A ako sa staráš o to vnútorné krásno?

Čím som staršia, tým na to dbám viac, lebo aj tá práca, ktorú robím, si vyžaduje mať to vnútorné krásno v pohode a pekné. Takže som už dávnejšie začala robiť jogu, to som zistila, že ma dokáže vrátiť do toho môjho pomyselného stredu a upokojiť, lebo to moje ADHD, no nie je to sranda. Som taká roztržitá, neviem sa sústrediť, aj na joge, keď mi prvé roky hovorili, že sústreď sa na svoj dych, tak to bolo pre mňa, že chcela som tej lektorke povedať, že „ty sa sústreď na svoj dych“. :D Nevedela som to. Sedíš, medituješ a teba rozptyľuje, že počuješ sanitku, že počuješ vrabca preletieť, že niekto si kýchol a všetky tieto vnemy a pre mňa to bolo na konci dňa vlastne celé rušivé, že som si tam nešla oddýchnuť. Ale už som sa naučila dať sa do svojho vnútra, upokojiť, meditovať a na chvíľu vypnúť.
Raz za čas zájsť na terapiu a vyrozprávať sa je fajn, a teda hodiť tie svoje problémy na chvíľu na niekoho iného je príjemné. :) Poradiť sa a pozrieť sa aj na nejaký iný uhol pohľadu na tie moje problémy, ktoré mám. A tanec. Tanec, to je pre mňa výborná terapia. Je ti zle, dáš si slúchadlá na uši, nič neexistuje, vytancuješ to zo seba, vypotíš sa a ešte máš dobrý pocit, že si spálila nejaké tie kalórie. Toto sú asi také tri veci, ktoré ma vedia upokojiť a dať do takého stredu.

A keď chceš tancovať, voláš Láďovi? :)

Keď chcem tancovať, tak tancujem sama. Keď sa chcem smiať, tak volám Láďovi, lebo ten jeho tanec je, nechcela som povedať, že na smiech, ale vie pobaviť. :) Takže keď sa potrebujem tak, že vypnúť a zresetovať, tak dám slúchadlá na uši a tancujem sama, ale tancujem rada aj s inými ľuďmi. Ale keď to má byť terapia tancom, tak sama.

dmLIVE je aj o zdravej strave. Ako vnímaš zdravú stravu alebo možno nejaké vedomé stravovanie ty ako tanečníčka, modelka a moderátorka?

Keď som bola mladšia… ja inak všetko začínam, že keď som bola mladšia, ako keby som mala päťdesiatdeväť rokov, ale v tých takých pubertálnych modelingových a tanečných časoch som na tú stravu tak nahliadala. Nikdy som nemala nejaké poruchy príjmu potravy alebo podobné veci, ktoré sú v tom modelingu občas, najmä pri tých mladých dievčatách prítomné, ale vždy som jedla rada zdravo. Čiže veľa zeleniny, veľa ovocia, málo mäsa. Vždy som vyhľadávala také ľahšie jedlá, nedala som si nikdy pečený bôčik alebo podobné veci, lebo som vedela tak nejako prirodzene, intuitívne, že mi po tom nebude dobre a že keď si to dám, tak ďalšie dve hodiny nebudem spať. A toto mi ostalo asi až dodnes, že mám rada tie ľahšie, zdravšie jedlá. No veľmi rada mám sladkosti, takže cukor môj každodenný, to musí byť. Aj keď si dám niečo zdravé alebo veľa zeleniny, ovocia, tak vždy po jedle si musím dať niečo sladké, nejaký dezert, niečo, čo ma poteší na duši. Ale zase sú dni, keď si rada doprajem a dám si, ako napríklad včera, keď som bola lyžovať, tak som si dala kapustnicu a preložila som to obrovskou kysnutou parenou buchtou.

Čo má v strede slivkový lekvár, povidlu a preliata vanilkovým pudingom?

Áno, tak, vanilkový puding, dali mi na to granko, ešte som si išla vypýtať, či mi nemôžu ešte mak s cukrom dať. Takže sú také a také dni. Snažím sa tak v živote, ako aj v tom stravovaní nájsť nejaký balans.

Teraz ti položím otázku, ktorú som položila aj Vere. Keby si mala tú zázračnú guľu alebo by tu bol ten zázračný škriatok a mohla by si si do dmLIVE zavolať hocikoho, hocikoho z celého sveta, koho by si si do dmLIVE zavolala?

To je ťažká otázka. Asi teda vychádzame z toho, že dmLIVE je zameraný na krásu, zdravú stravu a takéto nejaké krásno, takže asi by som tam úplne nezavolala nejakého nie, že chlapa, chlapa by som tam zavolala, ale niekoho mimo témy. No a kto by to bol? Možno Beyoncé. Beyoncé, pretože ona je aj speváčka brutálna, krásna žena, tanečníčka, vyzerá výborne, stará sa o seba, tie mejkapy, vlasy, všetko, čo za svoju kariéru mala na sebe, mňa by to strašne zaujímalo. To, ako sa líči, teda ona sa asi nelíči, ale keď ju líčili, možno nejaké vychytávky v líčení, nejaké v stravovaní. Ona je pre mňa taká komplexná osoba, čo sa tohto týka, že podľa mňa pre dmLIVE by bola úplne výborná.

Čiže pýtala by si sa jej aj na to krásno, na kozmetiku, líčenie. A keby si jej mohla položiť jednu takú naozaj osobnú otázku z duše, čo by si sa jej spýtala?

Ja by som sa jej opýtala, čo ju v živote teší, z čoho má v živote najväčšiu radosť a čo jej v živote najviac pomohlo, možno keď jej bolo ťažko. Čo je pre ňu hnací motor. Ale určite by som jej položila ešte ďalších dvanásť podotázok. :D

A čo teší v živote najviac teba?

Poviem, ako mi veci napadajú. Luna je obrovský tešiteľ môjho života. Ona proste v akomkoľvek mojom rozpoložení ma dokáže vždy potešiť a spraviť mi náladu. Ďalej rodina, priatelia, tanec, cestovanie. Pre mňa je cestovanie úžasný odpočinok, relax, aj teraz nedávno som bola v Barcelone na tri dni, len tak som si kúpila letenku a odletela som sama do Barcelony a tam som sama nachodila tridsaťpäť kilometrov. Takže cestovanie, to je to, čo ma teší. Snažím sa v každodennom živote nájsť si nejaké veci, ktoré ma potešia, ktoré mi spravia radosť, a nemusí to byť ani nič veľkolepé, nič megalomanské. Také úplne bežné základné veci.

A čo pomáha tebe, keď máš nejakú ťažkú chvíľu?

Budem sa asi opakovať, ale asi ten tanec, to je také, že tam proste povieš všetko bez toho, aby si čokoľvek povedala. Nech máš akékoľvek vnútorné rozpoloženie, dáš si tie slúchadlá na uši a necháš už len tie endorfíny, nech sa vyplavujú a nech ti je lepšie. Takže to je pre mňa. Niekto si ide zabehať, niekto si prečíta knižku, niekto ide do kina, pre mňa je to ten tanec.

Čiže tancom sme začali tento podcast, tancom sa aj blížim k jeho záveru. Náš dm podcast je o inšpirácii a mňa by zaujímalo, čo v živote inšpiruje teba a akú inšpiráciu v tom nachádzaš.

Mňa inšpirujú ľudia, ktorí na sebe pracujú, ktorí si idú za tým svojím, ktorí sa nevzdávajú. Nemusia to byť nejakí workoholici alebo nejakí ľudia zapálení pre veci, to sú bežní ľudia v bežných situáciách, ktoré zažívam dennodenne. Inšpirujú ma moji rodičia, moja sestra, inšpirujú ma kamaráti. Vždy sa snažím obklopovať sa ľuďmi a mať takú tú svoju bublinu, ktorej nielenže ja niečo prinášam, ale ktorá aj mne niečo prináša. Mám rada svoj okruh ľudí, a keď sa vieme navzájom inšpirovať, tak je to príjemné. Sú to pracovití, pozitívni ľudia a tí, ktorí sa nevzdávajú. Že aj keď padneš úplne na dno a je ti úplne nanič, tak sa proste z toho dna odrazíš a ideš ďalej.

Jani, ďakujem ti za tento radostný, milý a hrejivý rozhovor. Nech ti tento úsmev na tvári zostane čo najdlhšie. Želám ti, nech sa ti darí, nech stále máš takú radosť zo života, ako z teba ide, ako z teba sála, a ktorú šíriš všade okolo teba.

Ja ďakujem krásne za pozvanie, bolo to veľmi, veľmi príjemné a som veľmi rada, že som si mohla takto vyliať srdiečko. :)

My sme veľmi radi, že si si ho vyliala práve v tomto našom dm podcaste, taktiež sa na teba tešíme opäť aj niekedy v rámci dmLIVE stream shoppingu.

Budem sa tešiť aj ja, ďakujem. :)