Juraj Hipš: Pri učení o životnom prostredí sa paradoxne učíme hlavne o sebe

Vyštudovali ste filozofiu, potom pracovali ako kurič a zároveň učiteľom. To je skvelá no netradičná kombinácia. Ako k nej vôbec došlo?

Nemali pre mňa v škole dostatok hodín, tak som aj kúril. Ale bolo to skvelé spojenie, keď od metafyziky prejdete k radiátorom. :)

Ako ste sa potom dostali k environmentálnym aktivitám? Alebo to bolo niečo, k čomu vás ťahalo odmala?

Vyrastal som v Petržalke v paneláku na ôsmom poschodí. S rodičmi som chodil na dovolenky do Tatier, ale nebol som žiadny skaut. A pamätám si, ako sme cez víkendy chodili k babke na dedinu a z duše som nenávidel, keď sme museli ísť robiť do záhrady. Práve včera som svoje dve adolescentné dcéry nútil, aby mi pomohli sťahovať drevo z lesa, pretože bývame na lazoch. Tvárili sa rovnako ako ja pred tridsiatimi rokmi. :) Kruh sa uzavrel.

Takže úplne odmala to asi nebolo. :)

V prvom rade som sa pekelne nudil na gymnáziu. Čakal som na koniec vyučovania a väčšinou som sa tešil, ako si budem môcť doma čítať knihy. Raz som narazil na plagát, ktorý propagoval festival Ekofilm, tak som sa tam večer vybral. Išiel som sám, nikoho z kamarátov to nezaujímalo. A tam som prvýkrát videl aj film Rainbow Warriors – Dúhoví bojovníci. Bol som z toho taký nadšený, že hneď na druhý deň som sa prihlásil ako dobrovoľník pre Greenpeace.

A to bola postupná cesta k založeniu Živice...

Ako aktivista som po niekoľkých rokoch vyhorel. Venoval som dobrovoľníckym aktivitám všetok svoj voľný čas. Mnohé kampane, ktorých som sa zúčastnil, boli aj psychicky náročné a človeka to po čase vyšťaví. Zrazu prišla ponuka, aby som zaskakoval za jedného učiteľa ekológie a zobral jeho hodiny. Učenie ma nadchlo tak, ako predtým film Rainbow Warriors. Zároveň som zistil, že školský systém ma v mnohom zväzuje, tak som založil aj Živicu, aby sme mohli prinášať inovatívne formy vzdelávania do slovenských škôl.

O aké inovatívne formy šlo?

Snažil som sa učiť tak, aby to bavilo mojich študentov aj mňa. Vyhýbal som sa prednášaniu, pretože presne tento spôsob mne samému na školskom systéme prekážal. Skúšal som preto najrôznejšie simulačné a rolové hry, diskusné techniky aj projektové vyučovanie. Čerpal som mnoho nápadov zo zahraničia a neskôr som si výučbové programy vymýšľal sám.

Aj ste vysvetľovali žiakom, o čom je priväzovanie sa reťazmi k stromom?

Aj o tom som učil, lebo je to podľa mňa dobrý príklad, ako vysvetliť princípy nenásilných priamych akcií. Mala by to však byť tá posledná možnosť, ktorú v demokratickej krajine zvolíme na poukázanie neprávosti. Ale učil som na strednej škole hlavne o environmentálnych problémoch a neskôr filozofiu. Neskutočne ma to bavilo, aj keď učenie je možno väčšia drina ako byť niekde pripútaný reťazami. :)

Čo pre vás tvorí obsah environmentálnej výchovy?

Pri učení o životnom prostredí sa paradoxne učíme hlavne o sebe. Považujem stav životného prostredia za odraz toho, v akom stave sa nachádza naša myseľ. Je to pre mňa prepojenie filozofie a environmentálnej etiky. Ja neučím prioritne o stromoch, ale o sebapoznaní. Keď budeme viac poznať seba samých, aj životné prostredie na tom bude lepšie.

Naozaj? Takže, ak spoznáme seba, pomôžeme nie len samým sebe ale aj prostrediu?

Nie je nič ťažšie ako sebapoznanie. Už v antickom Grécku sa zdôrazňovalo „Poznaj seba samého“. Možno to vyzerá na prvý pohľad jednoducho, ale skúste si na hodinu sadnúť a pozorovať svoje myšlienky. Pre mnohých z nás je to väčšia výzva ako zabehnúť maratón. Sme nepokojní a túto nespokojnosť sa často snažíme zahnať rôznymi spôsobmi. Niekto nakupovaním zbytočností, iní cestovaním. Všetci veľkí mudrci nám ukazujú, ako je možné byť šťastný aj bez hromadenia hmotných vecí. Tým znižujeme aj svoj vplyv na životné prostredie.

Poďme ešte k Živici. Ktorý z projektov považujete za najobľúbenejší a prečo?

To sa nedá povedať. Všetky projekty, ktoré v Živici robíme, sú pre mňadôležité. Inak by sme ich nerobili. Mám rád projekty, ktoré sú výzvou a prinášajú skutočne niečo nové. Takým je napríklad projekt Mestské včely. Pôvodne som sa obával, že ak začneme dávať včely na strechy budov v mestách, verejnosť bude reagovať podráždene. Ukázal sa pravý opak. Ľuďom sa včely v meste páčili a začali sa hlásiť aj ďalšie mestá. Zrazu boli včely obľúbenejšie ako psíky a mačičky.

A ako sa včelám na Slovensku darí?

Paradoxne sa im darí často lepšie v mestách ako na vidieku. Postreky na poliach aj monokultúrna výsadba spôsobujú včelám obrovské problémy. Je preto nesmierne dôležité, že aj vďaka projektu Mestské včely sa nám aj s inými environmentálnymi organizáciami podarilo túto tému na Slovensku otvoriť.

Počuli sme aj o otvorení Zaježovskej školy. Čo všetko v nej môžeme nájsť?

V škole nájdete skvelú učiteľku. To je alfa a omega dobrej školy. Okrem toho tam je 14 detí vo veku šesť až desať rokov, ktoré sa učia spoločne. Zároveň u nás nájdete asi ako v jedinej škole pec na drevo, kde si kúrime. Na Zaježovských lazoch nie je plyn ani sa nemôžeme pripojiť na nejaké ústredné kúrenie, vyrábame teda teplo tak, ako to robili všetci lazníci.

Takže, deti sa učia spoločne v podobe jednotriedky. Je to pre nich dobré?

Niektorí tvrdia, že nie je dobré, keď sú deti takto pomiešané. Ja si, naopak, myslím, že je to veľmi prospešné. Ani v bežnom živote nefungujeme rozdelení do skupín podľa veku. Deti sa v takejto rôznorodej skupine môžu učiť tolerancii, navzájom si pomáhať a vidieť, že tento svet je rôznorodý. Považujem to za skvelú devízu do života.

Je niečo, čo by ste zmenili v našom školskom systéme?

Naše školy majú tri základné problémy. Jedným z nich je, čo sa na školách učí. Je tam toľko zbytočností, až to bije do očí. Načo napríklad majú deti vedieť, aká je plocha Zeme? Kto z nás dospelých to číslo vie? Druhým problémom je, ako sa učí. Často ide stále o diktovanie poznámok, pričom všetky výskumy o mozgu ukazujú, že je to absolútne neefektívny spôsob učenia. A tretím problémom je, kto učí. Máme veľa skvelých učiteľov, ale aj takých, čo učiť absolútne nevedia a sú na školách len preto, že si nenašli inú prácu.

Tuším že s tým sa spája aj váš sen, že? :)

Áno, rád by som ešte založil pedagogickú fakultu. Myslím, že skutočná zmena v školstve bude možná len vtedy, ak budeme mať špičkových učiteľov.

V Zaježovej máte okrem iného aj možnosť pobytu v ústraní v tme. Na čo môže byť takýto pobyt dobrý?

V Živici vychádzame z presvedčenia, že skutočná zmena prichádza zvnútra. Preto je súčasťou našich aktivít aj vytváranie priestoru, kde človek môže byť v tichu a sám so sebou. Dnes je to už luxus. Okrem ústrania v tme máme aj meditačné ústranie, čo je malý domček na samote kúsok od nášho vzdelávacieho centra. Chcel som tam tento rok stráviť pár dní, ale nepodarilo sa mi to. Bolo stále obsadené. Dopyt tu značne prevyšuje ponuku. Keby sme boli podnikatelia, môžeme na tom zarábať (smiech). Pobyt v tme aj v ústraní je dobrý pre kohokoľvek, koho to tam volá. Hoci – stáva sa, že ľudia si myslia, ako si oddýchnu, keď budú osamote, a mnohokrát sa ukáže, aké je nesmierne ťažké byť v tichu a sám čo len pár dní. Nie sme na to zvyknutí.

Myslím, že je jasné, že duchovno a spiritualita u vás idú ruka v ruke s environmentálnymi aktivitami. Povedzte nám o tom ešte niečo. :)

O Sokratovi sa traduje historka, ako chodil každý deň na trhovisko a obzeral si tam veci. Nikdy si však nič nekúpil. Keď sa ho spýtali, prečo nič nenakupuje a napriek tomu je stále na trhovisku, odpovedal, že sa len chodí pozerať, bez koľkých vecí je úplne šťastný. To môže povedať len hlboko spirituálny človek. A taký človek zanecháva aj najmenšiu ekologickú stopu.

A ako sa vám do cesty priplietla spolupráca s dm?

Jedna moja bývalá študentka pracovala v dm a oslovila nás, či by sme prišli porozprávať o svojich aktivitách na ich vianočný večierok. Zobral som so sebou tri žiačky Zaježovskej školy a vyrazili sme do civilizácie. Asi sa im to páčilo, lebo nám darovali 7 000 €, za ktoré sme postavili prírodné detské ihrisko na Zaježovej. Deti boli na svoj výkon na vianočnom večierku nesmierne hrdé.

Na akých projektoch s dm spolupracujete?

Hľadali sme partnera, ktorý by finančne podporil rozbeh projektu Mestské včely aj komunitné záhrady. dm nám bola blízka hodnotovo, kládla dôraz na životné prostredie a nebol to u nich len módny výstrelok. Im sa páčila myšlienka prinášať prírodu aj do mesta a vznikla dlhodobá spolupráca. V tomto roku sa stali aj partnerom najväčšieho environmentálno-výchovného programu na svete Zelená škola.

V čom vidíte prínos tejto spolupráce?

Snažíme sa, aby naši donori neboli len finančnými podporovateľmi, ale aby tam bolo skutočné partnerstvo. Pri dm sa to darí. Prišli už niekoľkokrát ako dobrovoľníci na Zaježovú, niektorí zo zamestnancov budú konzultanti pre Zelené školy, vzdelávame pracovníkov dm aj v rôznych témach životného prostredia.

Pri tom vzdelávaní máte pocit, že sa ...lepšíme? Že sú ľudia eko-aktivitám naklonení alebo je ešte nevyhnutná osveta?

V prieskumoch ľudia deklarujú, že im na životnom prostredí záleží, ale v reálnom živote je to, bohužiaľ, často inak. Stačí sa pozrieť na množstvo vyprodukovaného odpadu a už len takú elementárnu vec, ako je separovanie. To by mala byť úplná samozrejmosť, ale zďaleka nie je. Niektorí tvrdia, že keď sa budeme mať ekonomicky lepšie, môžeme sa venovať ochrane životného prostredia. To je veľmi nebezpečné, lebo potom možno už nebude čo chrániť. Bol som v Dánsku, ktoré je nepochybne bohatou krajinou, a ukazovali nám svoju prírodnú rezerváciu. Bolo to asi päť stromov, u nás by som to nenazval ani parčíkom. Ale lesy mali vyklčované, tak si chránili už posledné zvyšky. Slovensko je bohatá krajina a nemali by sme čakať, keď budeme v zúfalstve chrániť už len zvyšky toho, čo ostane.