Katarína Del Rio a Bianka Urbanovská: Postavte sa za seba

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o prevencii sexualizovaného psychického a fyzického násilia s Biankou Urbanovskou, zakladateľkou a riaditeľkou občianskeho združenia Za seba a Katkou Del Rio, podpredsedníčkou občianskeho združenia Za seba, zodpovednou za vzdelávanie na školách. Bianka, Katka, vitajte!

Ďakujeme krásne.

Vaša organizácia sa zaoberá vzdelávaním v oblasti prevencie sexualizovaného psychického a fyzického násilia pre širokú verejnosť, školy, firmy a organizácie. Ako toto združenie vzniklo a čo je jeho hlavnou činnosťou?

B: Založeniu občianskeho združenia predchádzala pomerne dlhá, niekoľkoročná cesta. Ja som počas štúdia na Kostarike absolvovala kurz, ktorý ma natoľko očaril, že som si povedala, že toto chcem odovzdať všetkým ženám a ľuďom v mojom okolí. Keď som sa vrátila na Slovensko, tak som tak svojpomocne, krok po kroku, v malinkých skupinkách začala učiť sebaobranu prostredníctvom metodológie Empowerment self-defense. Keď sa to začalo viac a viac rozbiehať, tak som vzala jedného lektora a lektorku. S nárastom záujmu sme následne založili občianske združenie a spravili lektorský tréning, prvý svojho druhu na Slovensku. A tak sa do tímu dostala Katka.
K: Ako sa hovorí – keď niečo má byť, tak to bude. Ja trinásť rokov vediem materskú školu a stále som sa tak trápila s tým, akým spôsobom tie deti pripraviť k nástupu do školy. Robili sme rôzne programy, ale stále mi to nestačilo. Tak som hľadala a pátrala, našla Biankin program a oslovila ju s tým, že či niečo také nemôže spraviť aj pre našich predškolákov. A dostala som na to veľmi jednoznačnú odpoveď – ja sa detí bojím, ja s deťmi nepracujem, ale pripravujem tréning. Ak chceš, môžeš sa toho chytiť ty.
B: Je o dva roky neskôr a milujem prácu s deťmi.
K: Áno, niečo som ju priučila aj ja, ale teda tak to celé vzniklo. Ja som do združenia vstúpila ako ten pedagogický článok, ktorému nestačilo to, čo sa robilo. A tak sa začali pridávať rôzne veci a iné koncepty.

Ešte by som sa pristavila pri tom kurze na Kostarike. Čo to bolo za kurz?

B: Bol to kurz, ktorý organizovala jedna žena, ktorá sa ako jediná ozvala, že nám ostatným ženám pomôže. My sme boli skupina asi dvadsiatich žien, ktoré sa stretávali na rôznych mimoškolských aktivitách a spoločne sme riešili situácie ako obťažovanie na ulici a podobne. Na Kostarike je to veľká vec, a nielen na Kostarike. Trúbenie, cmukanie a podobné nepríjemné interakcie. A tak sme riešili otázku bezpečnosti – čo, kde a ako máme robiť. Hľadali sme niekoho, kto nás naučí čo máme robiť v prípade obťažovania, ale všetci chlapi, ktorí tam boli, nám povedali, že ty si baba, nemáš šancu, ty si nepomôžeš.
A ona sa ozvala s tým, že učí program – sebaobranu a volá sa to Empowerment self-defense. Nikto sme o tom nepočuli, nevedeli sme, čo to je. Tak sme prišli celá skupinka do jej domu v džungli, medzi ostatnými domčekmi, a mali sme tam začať kričať a využívať svoj hlas. Vtedy to bol pre mńa úplne najväčší trapas na svete a to teraz kričím na povel alebo aj svojvoľne. Začali sme sa tam rozprávať o tom, kde máme nejaké osobné hranice, ktorá čo zažila. A zistili sme, že z tých zhruba dvadsiatich žien každá zažila nejaké násilie. Väčšinou to teda bolo buď od partnera, bývalého partnera, alebo od rodičov, alebo v práci. Či už išlo o obťažovanie, zneužívanie, znásilnenie a podobne. To sú témy, o ktorých sa bežne ľudia nerozprávajú pri káve.
Pamätám si, že sme odtiaľ chodili takou polozáhradkárskou uličkou a patril nám svet. Vedeli sme, že nie sme nindža bojovníčky, to ani nebol zmysel toho kurzu, ale naučili sme sa, čo si všímať na okolí, čo si všímať na sebe a ako komunikovať, ako viem využiť svoj hlas. Mali sme tam aj nejaké základné fyzické techniky, aby keď by to bolo potrebné, tak viem využiť aj svoje telo.

Čiže ten kurz v sebe nejako pojímal niekoľko bojových športov?

B: Nenazvala by som to viacero bojových športov. Zásada bojuj je jedna z piatich a nie je hlavnou témou tohto programu. Zásada bojuj je hlavnou témou iného programu, ktorý tiež máme v ponuke. V podstate tam využívame nejaké základné dva údery, ktoré sú pre ľudí najjednoduchšie a takisto kop, ktorý je pre ľudí ten najjednoduchší, pretože táto metodológia je vystavaná tak, aby sa úplne každý človek bol schopný to naučiť. Preto aj ten program je niečo ako kurz prvej pomoci. Tiež zo mňa nebude lekárka, nebudem vedieť odoperovať slepé črevo, ale minimálne, keď sa niekto bude dusiť alebo bude niekomu zle, alebo proste začne krvácať, tak budem vedieť niečo spraviť. Čiže taká základná bezpečnosť.
K: My to celkom rady opisujeme ako nejaký toolbox, nejakú tú skrinku s náradím, do ktorej dáme ľuďom rôzne veci od kladiva, cez šrobovák, klince, nožnice až po kadejaké iné veci, lebo v každej situácii potrebujeme niečo iné. Klinec nezatlčieme pílkou, ale potrebujeme k tomu iný nástroj. A to je to, čo sa snažíme tým ľuďom dať. Nejaké nástroje, z ktorých si môžu potom povyberať to, čo v tej danej situácii potrebujú. Keď mi jedna vec nefunguje, tak si nájdem nejakú inú a budem skúšať v podstate až dovtedy, kým nevyčerpám svoje možnosti, ktoré mám.

Poďme sa teraz detailnejšie porozprávať o dvoch z vašich programov. Tento rok ste nadviazali spoluprácu s dm, ktorá začala podporovať práve dva z vašich vzdelávacích programov, a to – Postav sa za seba na školách a Posilnenie žien na Slovensku. Tak si predstavme najprv program Postav sa za seba na školách. Prečo tento program vznikol a čo je jeho zámerom?

K: Program vznikol, pretože je veľmi potrebný. Všetci to vieme, každá jedna matka vie, čo jej dieťa prežíva na škole. Tie situácie sa nezlepšujú, práve naopak sa zhoršujú a z môjho pohľadu sa tie deti stávajú menej odolnejšími na rôzne situácie. Tá spodná hranica sa posúva stále nižšie a nižšie. Deti vedeli byť vždy nejakým spôsobom na seba „zlé“. Vždy to tu bolo, aj my sme to zažívali na školách, že sa nám niekto z niečoho smial alebo nám niekto povedal, že máme škaredé tričko. Ale nikdy tie veci neboli také vyhrotené. Aktuálne tá situácia, ktorú deti zažívajú, nie je jednoduchá. V dnešnej dobe sa už takmer každé dieťa stretlo s určitou formou posmeškov, nadávok alebo akéhokoľvek zlého prístupu či už zo strany spolužiakov, alebo zo strany iných detí.
Tie deti nemajú tú výbavu, aby si vedeli v tých daných situáciách poradiť. Zažívajú to už v podstate od škôlky, lebo už v tej škôlke si nejakým spôsobom vyhradzujú to svoje miesto, tú svoju pozíciu, hľadajú si svoj priestor. A záleží len od dieťaťa nakoľko má tú, nazvime to extrovertnú výbavu a široké lakte, aby si s tým vedelo poradiť. Mnohokrát práve tie tiché deti sú tie, ktoré tú pozornosť nedostávajú, lebo sú škatuľkované do toho, že sú bezproblémové. Lebo nerozprávajú, lebo sú tiché, lebo sa niekde v kútiku hrajú. A paradoxne práve tieto deti mnohokrát nevedia, ako tie situácie vyriešiť.
Tá pointa programu nie je, aby sme ich my teraz naučili sa za seba pobiť alebo aby sme ich naučili, ako majú správne zareagovať fyzicky, ale práve ich učíme akým spôsobom tomu predísť, akým spôsobom deeskalovať, akým spôsobom správne zareagovať na nejaký ten komentár, ako si to nezobrať úplne sám pre seba. Už len keď mi niekto povie, že mám škaredé tričko, to nie je niečo, čo definuje mňa ako osobu. To je to, čo tie deti robí odolnejšími a sebavedomejšími. To je spôsob, akým je to pre ne jednoduchšie tie dané situácie zvládať. Tak ako sme povedali, ten toolbox, tak to je to, čo tie deti dostávajú. Čiže mám rôzne situácie a viem akým spôsobom na to môžem zareagovať.

Ako to vyzerá v praxi? Po školách chodíte vy alebo máte nejakých vyškolených pracovníkov?

K: Chodíme my, ako tím, ale, samozrejme, sú školy, ktoré s nami pracujú intenzívnejšie, kde je veľmi úzka spolupráca s podporným tímom, ktorý na tej škole je. To je to, čo my preferujeme. My veľmi chceme, aby sa tí triedni učitelia, sociálne pedagogičky, špeciálne pedagogičky, školskí psychológovia zapájali do našich projektov. Veľmi oceňujeme, keď s nami sedia na jednotlivých lekciách a keď sa s nimi môžeme následne po lekcii porozprávať o tom, čo v tej triede prebehlo, čo sme si všimli my, aká je tam atmosféra, na čo si môžu dať viacej pozor, pretože oni sú ten styčný bod, ktorý to môže dosledovať ďalej. Keď oni vedia informácie, ktoré sme podali tým deťom, keď zažili spolu s nami tie hry a aktivity, vedia na to potom priamo naviazať a v podstate to v tých deťoch posilňovať aj ďalej. Máme skúsenosti, že mnohokrát stačí drobnosť ako náš odznak, ktorý majú pani učiteľky pripnutý na svetroch, na šatách, na tričkách a tie deti na to reagujú, chodia za nimi, povedia, že aha, to je to, čo sme robili, to je to bábkové predstavenie, to je to, o čom sme sa rozprávali. Už je tam ako keby lepšia pôda na to sa rozprávať o čomkoľvek, čo tie deti prežívajú.
B: Tiež je to pre nás aj fajn spätná väzba, že v podstate, keď spolupracujeme s podporným tímom, tak sa vieme aj spätne pýtať, ako tie deti na to reagujú. A máme naozaj peknú skúsenosť. Zrovna včera alebo predvčerom sme dostali fotku z jednej školy, že si deti s pani učiteľkou vytvorili takú pomôcku, ktorú sme im predstavili v rámci jednej aktivity. Sú tam tri farby – zelená, oranžová, červená a podľa toho komunikujú – či sa cítia bezpečne, až tak nie alebo sa cítia v ohrození akýmkoľvek spôsobom. No a že to v podstate využívajú úplne bežne v triede, či už s pani učiteľkou a takisto aj keby riešili nejakú situáciu s podporným tímom, tak podporný tím vie, o čom hovoria. Keď proste dieťa povie, že cíti sa nejako v oranžovej, možno nevie celkom popísať, že čo mu ide hlavou alebo čo sa deje s jeho telom, ale nakoľko farby pozná väčšina tých detí, tak je to podstatne jednoduchšia pomôcka ako s nimi aj komunikovať.

Teraz nás počúvajú rodičia, možno aj nejakí pedagogickí pracovníci, tak aby to vedeli uchopiť. Ako to na danej škole vyzerá technicky?

K: Technicky to zatiaľ vyzerá ako niečo, čo si tie školy žiadajú alebo povedzme objednajú extra, ale v podstate to funguje počas vyučovania. Je to ťažko opísateľné, lebo je to veľmi individuálne. My sa snažíme fungovať tak, ako to tá škola potrebuje. Takže pokiaľ by nás škola zavolala ako program po vyučovaní, tak tam pôjdeme po vyučovaní. Naše skúsenosti sú také, že väčšinou tá škola si nájde čas a priestor v rámci vyučovania, kedy vyhradia nejaké hodiny prístupné na to, aby sme tam prišli my a nahradíme im nejakú výtvarnú alebo telesnú touto našou aktivitou. Ale je to individuálne. Nefunguje na to nejaký jeden univerzálny spôsob. Je to väčšinou naozaj o veľmi individuálnej dohode s tou školou.
B: Ono nie je dôležité, či je to počas vyučovania, alebo po vyučovaní. To, čo sa snažíme robiť, robí aj kolegyňa v Albánsku. Ona napríklad bola aj inšpiráciou projektu, ktorý máme s dm, čo je vyškolenie pedagogického a nepedagogického personálu vo všetkých krajoch Slovenskej republiky práve preto, aby to vzdelávanie zasiahlo čo najviac detí. Ona to napríklad mala tak, že mala učiteľky biológie, telesnej a podobne a kedykoľvek sa tým ľuďom dalo, tak sa tým deťom venovali. Ideálne je, keď je to nejaký ucelený program pre triedu, ale nie je nejakou prekážkou alebo problémom pokiaľ ten program je napríklad po vyučovaní, že tam chodia deti keď potrebujú alebo chcú. Naozaj sa to snažíme robiť tak, aby to čo najviac vyhovovalo kolektívu a možnostiam tých učiteľov, učiteliek alebo psychologičiek, či špeciálnych pedagogičiek. V podstate naozaj ide o to, že my robíme na tých školách aj workshopy s učiteľským zborom, pretože keď o tom vie jedna sociálna pedagogička alebo psychologička a je zrovna chorá, tak triedna pani učiteľka nevie, o čom tie deti hovoria. V podstate všetci, ktorí prichádzajú do styku s tými deťmi by mali mať aspoň akú takú predstavu o čom, čo robíme.
K: Ono je to taká chobotnica, ktorá sa pomaly po tej škole rozchyruje. Aj jedna z tých základných škôl, kde ten program máme momentálne najrozšírenejší a máme za sebou dva školské roky, tak aj tam to vzniklo nejakým 6 x 90 minútovým stretnutím naprieč jedným ročníkom, plus sa pridali naše bábkové predstavenia pre prvý stupeň. Tam už sa to pomaly rozširovalo, lebo už tam mali nejaké metodické materiály, ktorých sa chytil podporný tím, pani učiteľka na prvom stupni, nejaký rodič. Každý, koho to nejakým spôsobom zaujme a nájde si v tom to svoje, tak už si vie potom nájsť ten priestor na to, kedy sa s tými deťmi rozprávať. Napríklad to, čo Bianka hovorila, že nám prišla fotka so semaformi, ktoré si deti vyrobili, to je v podstate jediný ročník, do ktorého sme sa my ešte nedostali. A napriek tomu, že sme v tom danom ročníku ešte žiadny program fyzicky nerobili, bola tam iniciatívna pani učiteľka, ktorá si to zobrala za svoje a ktorá to začala s deťmi používať. A naozaj to tie deti majú vyložené na stole počas celého dňa či na písomke, alebo v ktorejkoľvek situácii. Vedia to využiť a vedia s tým s pani učiteľkou komunikovať.
B: Ešte aby som úplne stručne odpovedala na tú otázku – máme základný program, ktorý trvá šesť stretnutí po deväťdesiat minút, ale potom napríklad konkrétne na tejto škole máme buď workshopy, alebo prednášky, ktoré sú väčšinou na dve vyučovacie hodiny. Alebo máme adaptačný program, čo sú v podstate tri stretnutia po deväťdesiat minút.

Čo sa vám podarí do programu vniesť práve vďaka spolupráci s dm?

B: Učiteľov, učiteľky, podporné tímy. To sú vlastne tí ľudia, ktorí to vedia priniesť tým deťom naozaj na každodennej báze, lebo my tam v rámci programu pôjdeme na šesť týždňov, ale s tými deťmi tam neostaneme. Podpora od dm drogerie markt nám pomôže v tom, že túto metodológiu donesieme na stred, sever, juh, východ Slovenska. A veríme, lebo to má ten potenciál, že akonáhle sa o tom dozvedia ďalší ľudia, tak do budúcnosti by sa mohli prísť vyškoliť priamo k nám. Dostanú metodológiu aj aktivity, ktoré s deťmi môžu robiť. Nakoľko to bude osobný tréning, tak si s nami dané aktivity v rámci vzdelávania aj vyskúšajú, aby vedeli pochopiť, ako sa tie deti cítia, keď ich robia. Máme tam rôzne modelové scény, ktoré sú veľmi dôležitou súčasťou takéhoto vzdelávania. K tomu dieťaťu sa zrazu postavím v okuliaroch – zmena identity, alterego a poviem mu napríklad, že má škaredé tričko alebo čokoľvek iné. Dieťa vie, že to nie som ja ako Bianka, ale že je to niekto nepríjemný a teraz má na to zareagovať. A prechádzame si tie situácie. Jedna vec je, že keď to, ako by zaregovalo, napíše dieťa na papier a druhá je, keď sa k nemu postaví niekto, kto je väčší.
K: Ono deti stále žijú v tom svojom mnohokrát virtuálnom svete. Počítačové hry, seriály, rôzne veci a tá realita im začína niekde unikať. My to vidíme, už len keď prídeme po tú zásadu bráň sa alebo bojuj. Zrazu tam nastane šum a všetci chalani ruky v päsť a všetci nám tam ukazujú a dokazujú, čo všetko oni vedia, lebo sa zrazu preklopia niekde do úplne iného sveta, kde si myslia, že všetko je v absolútnej pohode a všetko zvládnu. A tam naozaj stačí to, že my si dáme tie slnečné okuliare a postavíme sa pred nich a začneme byť veľmi nepríjemné. Tí chalani si uvedomia, že aha, okej, som v situácii, kde neviem tú ruku ani len zodvihnúť, nie to ešte, aby som reálne niečo urobil. A to sa im na tých modulových situáciách snažíme ukázať, že v ich hlave sú síce oni tí silní a mocní, ktorým sa nič nestane, ale tá realita je úplne iná. Keď príde stres a adrenalín a keď oproti nim stojí niekto väčší a silnejší, tak zrazu aj zabudnú, ako sa volajú a nie to ešte, aby dali ruku v päsť a niekomu rozbili nos.
B: Vo väčšine prípadov nie je vhodné využívať fyzickú sebaobranu, lebo to, že mi niekto povie, že som hnusná či hlúpa nie je to dôvod na to, aby som využila fyzickú obranu. Takže sa s nimi snažíme robiť myšlienkové mapy, proste premýšľať nad tými situáciami a tu si to potom môžu vyskúšať. Veľmi silno vymedzujeme situácie, kedy môžu použiť fyzickú obranu, napríklad aj na tom už spomínanom semafore, kde si rozoberáme situácie – „červené“ sú tie zdravie a život ohrozujúce, ale aj v rámci tej červenej nie všetky situácie potrebujú fyzickú obranu. Jedna vec je, keď ma niekto, kto je väčší schytí, zdvihne a chce ma niekde zobrať alebo ma niekto začne biť, verzus keď možno práve ja zažívam každý deň nefyzickú šikanu. A obidve sú život a zdravie ohrozujúce aj psychické, aj fyzické. Ale keď zažívam šikanu, napríklad že si zo mňa spolužiaci robia srandu alebo jednoducho proti mne konšpirujú, vymýšľajú si veci, ja nemôžem prísť a začať ich biť, lebo to nie je forma sebaobrany. Na to napríklad vedia využiť ďalšiu zásadu zdieľaj. Táto zásada je veľmi dôležitá, lebo takéto dieťa potrebuje pomoc tých najbližších ľudí či už v škole, alebo aj doma, ideálne v oboch smeroch, aby sa tej šikane zamedzilo, aby sa to začalo riešiť a aby sa to úspešne vyriešilo. Tie deti si to často nechávajú pre seba, lebo majú pocit, že im nikto nepomôže.
K: Častokrát si deti neuvedomujú, aké fyzické prejavy môže mať ich telo v bode, v ktorom nezdieľajú. A to tie deti naozaj nevedia. To, že sa zrazu začnú budiť s tým, že ich bolí hlava alebo sa ráno začnú budiť s tým, že im je nevoľno, alebo že majú akékoľvek iné bolesti a problémy, to je tá prirodzená obrana, ktorú to telo pre nich robí. Snaží sa im dať najavo, že to, čo nehovoríš a to, čo v sebe držíš nie je v poriadku a musíš s tým niečo urobiť. Takže tam sú naozaj rôzne body, ktoré sa snažíme tým deťom v celom procese vysvetliť.
Ja by som ešte doplnila to, čo nám môže priniesť podpora dm v rámci projektu. Ono tam je najdôležitejšia tá časť toho dosahu mimo toho bratislavského kraja. Lebo my síce máme skvelý tím a naozaj sa snažíme spraviť veľa, ale každý z nás to má popri inej práci a nie je v našich možnostiach byť schopné cestovať na opačný koniec Slovenska šesťkrát do mesiaca a na školách robiť program. Na to potrebujeme mať omnoho viac ľudí. A je jednoduchšia cesta školiť priamo tých ľudí na školách a dávať im nástroje a možnosti ako s deťmi pracovať, ako napríklad rozširovať náš tím. Hľadáme tú najjednoduchšiu cestu, aby ten dosah bol čo najrýchlejší medzi čo najväčšie množstvo detí.

V čom je program Postav sa za seba na školách jedinečný?

B: Jednou z dôležitých vecí v celom tom procese je, že každý človek má inú prirodzenú reakciu. Máme zamrznutie, boj, útek – prirodzené evolučné reakcie. Veľa ľudí má v stresových situáciách skôr tendenciu ísť do zamrznutia, zatuhnutia, takej tej paralýzy. Potom sú tu ľudia, ktorí majú chuť hneď útok vrátiť, idú do boja aj v situáciách, ktoré nie sú „racionálne“ vyhrotené, ale ich nervový systém to vyhodnotí tak, že ide o veľké ohrozenie a treba ísť do boja ihneď. Zažívam to nielen pri deťoch, ale aj pri dospelých ľuďoch.
My tieto reakcie ľudí nehodnotíme. Žiadna z reakcií nie je zlyhanie, je to prirodzený fyziologický proces, ktorým sa telo vysporiadava so stresom. Je to o tom naučiť sa rozpoznávať svoje telo, lebo každá tá reakcia je nejakým spôsobom prirodzená a je v poriadku. Samozrejme, pokiaľ je primeraná. Nemôžem povedať, že je v poriadku, keď sa ma niekto chytí a ja mu vrazím, to nie je v poriadku. Ale to, že niekto má na boj ako keby chuť alebo je to jeho prvá reakcia, tak to je možno znak toho, že toho človeka treba viac zregulovať. A práve preto je dobré sa o tých možnostiach rozprávať a pracovať či už s dospelými, alebo s deťmi aj skrz tie aktivity a modelové situácie, aby aj ony rozpoznali, ktorá situácia je či nie je ohrozenie môjho života.
Mnohí ľudia zažívajú veľké diskomforty už v tej oranžovej zóne ešte ďaleko predtým, ako prídu do ohrozenia života. Celý náš lektorský tím prešiel aj tréningom „trauma-informed“, čiže my musíme aj rátať a pracovať s tým, že každý si môže v sebe niesť traumatickú skúsenosť, z čoho následne pramení reakcia tela v rôznych situáciách.
K: My musíme v podstate pri každom jednom dieťati a pri každej jednej osobe rátať s tou možnosťou, že prežili nejakú traumu. To musí byť ten počiatočný prístup. Ja to tam stále musím mať niekde v pozadí, lebo ja neviem, čo to dieťa prežíva doma, čo prežíva v kolektíve. Veľmi dôležitá je téma osobných hraníc, aby sa deti naučili nejakým spôsobom regulovať a uvedomiť si, že to, že pre mňa je to ešte v zelenej to neznamená, že pre tú opačnú stranu je to rovnako v zelenej. To, že ja som s tým okej a to, že moja reakcia je v poriadku, že to tá opačná strana bude mať rovnako.
Dôležité v celej metodológii je, že bola vyskladaná odborníkmi v oblasti psychológie, neurovied, psychiatrie a podobne. Takže to nie je metodológia, ktorú sme si my dve vymysleli niekde na kolene v kaviarni. Je za tým naozaj dlhoročná práca rôznych odborníkov z rôznych krajín sveta, ktorí sa spojili. A to je to, s čím my pracujeme, čo sa snažíme nejakým spôsobom pretaviť do toho slovenského prostredia.
B: Empowerment self-defense nie je jeden program. Je to o tom prístupe k tomu, ako ja tých ľudí učím, že musím ísť na to citlivo. Aj keď je to sebaobrana, aj tá sa dá učiť tak, že sa ten človek nebude báť prísť na hodinu. Lebo nie je nič horšie ako keď počujem, že kamoška bola na sebaobrane, tam ju niekto vyšticoval a povedala, že už nikdy nepríde, lebo to bol hrozný militantný prístup. Sú ľudia, ktorým to vyhovuje, ale pre väčšinu ľudí, s ktorými my pracujeme, toto jednoducho nie je vhodný prístup na to, aby sme riešili šikanu, aby sme riešili akúkoľvek sebaobranu, nastavovanie hraníc. Práve ten militantný prístup mnohým ľuďom vadí, lebo sa naozaj cítia diskomfortne. Často sa stáva, že my povieme nejaké slovo a ten človek z toho chytí nejakú spomienku, niečo, čo ho veľmi aktivuje a tým pádom ho vypne. To sú veci, ktoré si my musíme ako lektori a lektorky sebaobrany všímať.

Program je určený iba pre základné školy?

K: Je to komplexne využiteľný program pre akúkoľvek vekovú skupinu. Tá škála je od trojročných detí v materskej škole po osemdesiat, deväťdesiat, storočných ľudí, ktorí stále nejakým spôsobom vedia fungovať. To je na tom celom to najúžasnejšie, že je to použiteľné na kohokoľvek, v akomkoľvek fyzickom rozpoložení a stave.
B: Samozrejme, vždy je to veku prispôsobené. Nebudem päťročné dieťa učiť niečo, čo budem učiť štyridsaťročnú ženu. Niekedy sa to však to malé dieťa zvládne rýchlejšie naučiť, lebo ešte nie je ovplyvnené celou spoločnosťou.
K: Ono preto sa tie rodinné kurzy ani nemiešajú. Sú tam vekové kategórie rodín s deťmi vo veku sedem až deväť rokov a potom sú vekové kategórie zase pri starších deťoch. Lebo každá tá veková kategória potrebuje iný prístup a iné aktivity.

Druhým programom, ktorý dm podporuje je Posilnenie žien na Slovensku. Čo je to za program?

B: Ono je to v podstate len aktivita. Programy máme Postav sa za seba a Pobi sa za seba, ale nakoľko sme koncentrovaní viac-menej v bratislavskom a teraz už aj v trnavskom kraji, tak nevieme byť všade. A chceli sme, aby malo čo najviac ľudí prístup k čo najviac informáciám ohľadom bezpečnosti a sebaobrany. Táto časť našej spolupráce s dm je o tom, že máme podcast, ktorý hovorí o všetkých možnostiach bezpečnosti. Snažíme sa tam diskutovať s rôznymi odborníkmi a odborníčkami z rôznych spektier, ktorí majú čo dočinenia s osobnou bezpečnosťou. Dávať ľuďom tipy a triky na to, čo môžu v rôznych situáciách robiť. Takisto tam rozoberáme rôzne mýty a legendy, bojové športy verzus sebaobrana. V podstate všetko, čo sa týka osobnej bezpečnosti a sebaobrany. Snažíme sa raziť cestu toho povzbudenia ľudí.
Lebo každý človek a najmä ženy vedia, čo sa mi môže stať. Nechceme si to pripustiť, ale vieme, že je tam tá možnosť, lebo to, čo počúvame odmalička sú vo väčšine, poviem to explicitne, nezmysly. Hlavne po zotmení nechoď von, nenos toto, nenos tamto, nikde nechoď a potom prídeme na to, že najviac násilia na nás páchajú ľudia, ktorí sú k nám najbližšie, väčšinou partneri a bývalí partneri. Tieto informácie by mali byť dostupné úplne pre každého. A práve v tom tkvie tá podpora, že pomocou podcastu veríme, že sa to naozaj môže dostať úplne všade, k hocikomu, kto teda má sluch. A pre ľudí, ktorí nemajú sluch, tak máme sociálne siete, kde zase tie informácie recyklujeme aj vo vizuálnej podobe. Takže toto je to gro podpory.

Sebaobrana verzus bojové športy. Mnohí ľudia si môžu myslieť, že sebaobrana = bojový šport. Ako to máme vnímať?

K: Bojové športy sú niečo, čo príde potom, keď základná sebaobrana zlyhala. Je tam totiž veľa krokov, ktoré môžem urobiť ešte predtým ako príde reálne k tomu, že musím využiť nejakú fyzickú techniku. A to je to, čo si mnohokrát neuvedomujeme. Čo vnímam ako najdôležitejšie je to povzbudenie, lebo ktokoľvek, kto má pocit, že by si neporadil, keď začne vyhľadávať nejaké informácie alebo zoberie do ruky nejakú knihu o sebaobrane, tak skončí s pocitom, že to aj tak nemá zmysel. Lebo málokedy je tam to povzbudenie, tie drobnosti, ktoré môžu dodať tú odvahu, že ja to viem zvládnuť. Napríklad ten krik. To je to, čo si my mnohokrát neuvedomujeme, že máme toho leva a tú levicu v sebe, lebo to vychádza z podstaty človeka. Ale ľudia nám to nepripomínajú a nedostávame tie podnety na to, aby sme použili napríklad ten hlas.

Ono práve v detstve je krik veľakrát zakazovaný, a tak sa mnohí naučia nekričať...

B: Bábätko kričí. Keď má problém, kričí, že haló, tu som, pomôžte mi. Čím je tichšie dieťa, čím sme všetci tichší, tak super, sme bezproblémoví. Ale keď si zoberieme, že toto je presne niečo, čo potrebujú napríklad sexuálni predátori, aby sme boli ticho. To je úplne perfektná vec na to, aby som bola čo najjednoduchší terč pre predátora, že som proste ticho aj v krízovej situácii.
Ja by som ešte veľmi chcela doplniť k tým bojovým športom verzus sebaobrana – sebaobrana má byť relatívne jednoduchá, primitívna. Naozaj odporúčam náš podcastový diel, ktorý presne rozoberá celú túto tému. V podstate by to malo byť jednoduché, primitívne, také, že sa to dokáže naučiť každý.
Áno, s tréningom prichádza viac skúseností, dostane sa nám to do tela, je to pre nás jednoduchšie, je to automatické, ale na to, aby som niekomu zlomila nos, keď ma niekde drží alebo proste kopnúť niekoho do rozkroku, alebo pichnúť do očí, na to nepotrebujem dvadsať rokov tréningu. Áno, pokiaľ by som robila či už box, MMA, tak potrebujem tréning, aby som bola najlepšia voči môjmu oponentovi.
K: Máme mnoho príbehov ľudí, trénerov bojových športov, ktorí si v reálnej situácii na ulici nepomohli, lebo prišlo zamrznutie, lebo boli naučení na nejaký určitý setup na zápase, ale tá realita je niekde úplne inde. To najzákladnejšie v tej sebaobrane je už len to, vnímať to okolie a vedieť predvídať a to je to, čo mnoho detí a mnoho dospelákov nerobí. Dáme si slúchadlá do uší, dáme si kapucňu na hlavu, do ruky zoberieme mobil a potom sa čudujeme, že niekto okolo nás prešiel a niečo sa nám stalo. To sú tie základy. Ja sa viem veľmi veľa veciam vyvarovať už len tým, že pôjdem do toho priestoru vedome.

V rámci prípravy na tento podcast som sa dostala k nejakým dátam z prieskumu, ktoré hovorili o tom, že každá tretia žena zažije násilie zo strany muža, a že psychické násilie v partnerskom vzťahu zažilo počas života až 48,2% žien, čo je enormne vysoké číslo. Približne tretina žien má skúsenosť s prenasledovaním, sexuálne násilie v detstve zažilo 8,1% žien, ktoré o tom hovoria a to ešte tam nie sú tie, ktoré o tom nehovoria a 76% dospelých študentiek a študentov sa stretlo s obťažovaním vo vysokoškolskom prostredí.

B: Výskumy sme nerobili my. Nie sme výskumná agentúra a nemáme na to ani ľudí, ani peniaze, ani až tak záujem. My sme skôr tí a tie, ktoré učia, ako sa s tým vysporiadať. Ale v podstate keď si z roka na rok pozeráme tie štatistiky, tak tie čísla hovoria to isté. Podľa toho aká krajina, samozrejme, ale ono je vždy aj otázka, že či sa tie čísla zvyšujú preto, lebo sa to deje viac alebo či sú tie čísla vyššie, lebo sa o tom konečne viac hovorí. Práve to, že sa o tom hovorí, tak sa bude o tom hovoriť viac. To je efekt snehovej gule a je to fajn, že sa o tom hovorí, pretože, ako som spomínala, s čím rátajú ľudia, ktorí páchajú násilie? Že sa to nikdy nikto nedozvie a tak ho môžu robiť ďalej. To je pre nich úplne ideálne a my sme silne proti tomuto.

Spomínali sme Postav sa za seba na školách, Posilnenie žien na Slovensku, dokonca aj divadelné predstavenie Postav sa za seba. Vy už ste spomínali, že robíte aj kurzy pre verejnosť, ako pre deti, tak aj pre rodiny. Akým iným činnostiam sa ešte venuje vaše občianske združenie?

B: Ako som už spomínala, máme tam ešte aj program Pobi sa za seba, čiže fyzická sebaobrana. Je veľa ľudí, ktorí si prejdú kurzom Postav sa za seba a prídu na to, že ich aj celkom baví so svojím telom niečo robiť a vyventilovať si frustráciu v spojení s tým, že sa naučia brániť. To sú v podstate dve metodológie, ktoré využívame. Niekedy robíme aj prednášky alebo chodíme do diskusií. Snažíme sa venovať vzdelávaniu online, aktuálne skôr formou sociálnych sietí.

Váš najdlhší kurz pre verejnosť trvá osem týždňov. Čo všetko sa vieme za tých osem týždňov naučiť?

B: Je možné sa naučiť využiť všetkých päť zásad sebaobrany v praxi, ale keďže je to len osem týždňov, tak je tam zameranie najmä na zásadu mysli, čiže to vnímanie okolia, pozornosť, vnímanie vlastných osobných hraníc, posilnenie intuície. Takisto si tam posilníme hlas, čiže naučíme sa rôzne komunikačné stratégie naprieč celým spektrom situácií. Od tých nepríjemných až po nejaké vyhrotenejšie, kde je treba deeskalovať. Takisto sa zameriame na zásadu odíď, ktorá hovorí o vytvorení si nejakej vzdialenosti či už je to o tom, keď je pri mne niekto divný v mhd-čke alebo v škole, alebo kdekoľvek, tak si proste odsadnem alebo zmením cestu. Snažím sa tam vôbec nebyť alebo opustím vzťah, ktorý je pre mňa nepríjemný až nebezpečný. Toto sa tam naučíme.
K: Hranice. Vo veľkej miere si vôbec uvedomiť, kde máme osobné hranice a ako veľmi príjemné je, keď niekto tie moje hranice rešpektuje. Lebo častokrát ľudia idú do toho s tým, že ani len netušia, kde je tá ich nastavená hranica, ktoré veci sú im nepríjemné a kam až vedia zájsť alebo ako málo sú schopní si niečo pripustiť k telu. A ako s tým potom narábať.
B: A potom je tam zásada bojuj a keďže je to osemtýždňový kurz, tak tam sa zameriavame len na nejaké základné techniky sebaobrany so zameraním na to, aby ľudia vedeli spraviť čo najväčšiu škodu, keď je to potrebné. A zároveň, aby si sami neublížili. Potom si prechádzame tú zásadu zdieľaj, ktorá hovorí o tom, že je potrebné si nájsť tú osobu, ktorú potrebujem a zdieľam s ňou, čo sa mi stalo. Nevzdávať sa a hľadať až kým nenájdem pomoc či už je to od tej kamošky, partnera, alebo psychologičky, možno aj zdravotného personálu, podľa toho, čo sa mi stalo.
K: Ale z opačnej strany aj vedieť reagovať, keď niekto zdieľa mne. Lebo častokrát vieme zdieľať naše problémy, ale nevieme reagovať spätne. Práve tam vieme urobiť veľmi veľkú škodu, keď nám niekto príde niečo zazdieľať alebo sa nám chce s niečím zveriť a naša reakcia na to je: „a mne sa stalo horšie“ a „to si mala vidieť“ a „nemala si tam chodiť“. Čo naozaj mnohí zažívali v detstve od svojich rodičov.
B: Od hocikoho. A to si zoberme, aký to malo vplyv už len na nás. A keď si zoberieme, že tie deti, s ktorými sa my stretávame na školách, tak mnohé majú presne typy rodičov, že „vzchop sa a vyrieš si to“ alebo „a ja keby som spravil chybu, tak teraz ľudia zomrú“. A teraz pozeráme na to dieťa, ktoré má podobné nastavenie, že nemôže spraviť chybu, jednoducho musí sa vzchopiť a všetko si musí zvládnuť samo. A to je veľmi smutné. Keď vidím tam to malé dieťa, ktoré objavuje život, samo seba a všetko okolo neho a je na to v podstate samo. Veľa detí sa nezdôverí rodičom, lebo ich chce paradoxne ochrániť.
To je niečo, čo napríklad riešime na tých rodinných kurzoch, že rodičia, môže to byť pre vás nepríjemná konverzácia, ale majte ju s tým dieťaťom. Lebo to dieťa vám to povie možno len raz alebo len raz príde za vami s tým, že je tu nejaký problém. Možno začne s tým, že mami, tati... A my odpovieme, že teraz nemám čas, čo je bežná vec, lebo máme dobu akú máme. A to dieťa možno chcelo riešiť nejaký problém, možno sa mesiac odhodlávalo to zazdielať a keď ho odbijeme, možno sa už nikdy nevráti. Minimálne nie k rodičom. A toto zase potom vytvára podhubie pre rôznych podivných ľudí, ktorí si tú dôveru dieťaťa získajú, lebo ho budú počúvať. Takže naozaj prosím, rodičia, buďte pre tie deti tými, ktorí ich vždy vypočujú a hlavne sa snažte s nimi riešiť tie problémy bezpečnosti.

Ako vám vie pomôcť či vás podporiť bežný človek?

B: Príďte k nám na kurz alebo na akékoľvek vzdelávanie, šírte nás, aj tie informácie.
K: To je pre nás kľúčové.
B: Je naozaj dôležité, aby sa to šírilo ďalej, presne ako kurzy prvej pomoci – čím viac ľudí to vie, tak nielen, že si vedia sami pomôcť, ale vedia pomôcť aj niekomu ďalšiemu v nejakej nepríjemnej situácii. Zastať si kamoša, zastať si kamošku a je to v podstate kolektívne.
K: A komunikovať o tom na školách. Komunikovať o tom s učiteľmi, že tie možnosti sú. Zdieľať to, že sa niečo také deje, lebo už len jeden aktívny pedagóg, ktorý má záujem a chce sa o tom dozvedieť viac, už len tá jedna osoba vie spraviť v tom školskom prostredí veľkú zmenu. Takže naozaj ktokoľvek, kto sa zamyslí nad tým, čo a prečo to robíme a má záujem dozvedieť sa viac, nech sa na nás obráti, nech sa s nami porozpráva, nech nás kontaktuje. Aj malou kvapkou sa postupne dá naozaj veľa vecí meniť.

Dnes sme sa tu rozprávali o mnohých nesmierne zaujímavých veciach. Čo je to, čo by podľa vás ešte mali ľudia v tejto téme vedieť?

B: Ja si zoberiem dospelých ľudí. Prosím, postavte sa za seba tak, ako by ste sa postavili za niekoho, na kom vám najviac na svete záleží. Často sú to deti. Takže mamičky a oteckovia, prosím, postavte sa za seba tak, ako by ste to spravili pre svoje deti.
K: Ja sa pridám k téme detí. Za mňa je najdôležitejší odkaz, aby rodičia deti počúvali. Lebo štatistiky sú veľmi zlé – dve tretiny detí sa s rodičmi nerozpráva a tri štvrtiny sa im vôbec nezdôveruje. To číslo je naozaj veľmi alarmujúce. Takže počúvajte svoje deti, rozprávajte sa s nimi na akékoľvek témy, ktoré deti otvárať chcú, lebo žiadna téma nemá byť pre dieťa tabu. Pretože keď ich nevypočujú rodičia, tak sa tam nájde niekto iný, kto si ich vypočuje. A ten niekto iný nemusí byť zrovna bezpečná osoba.

Bianka, Katka, veľmi pekne vám ďakujem, že ste prijali pozvanie do nášho podcastu. Želám vám veľa detí vo vašich krásnych projektoch a aj veľa dospelých vo vašich kurzoch a aktivitách. Nech sa vám darí a nech aj naďalej rozširujete túto krásnu činnosť, ktorú prinášate. Veľmi pekne ďakujeme.

Aj my ďakujeme za pozvanie.