Kristína Tormová: Všetci ľudia sú krásni

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budem rozprávať s herečkou, blogerkou, spisovateľkou, influencerkou a aj trojnásobnou mamou Kristínou Tormovou. Kristína, vitaj!
Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

Keďže tvoj otec je herec, vyrastala si obklopená kreativitou a umením. Aké bolo tvoje detstvo v tomto hereckom poli?
No najlepšie. :) Myslím si, že vďaka tomu som, kto som, a robím to, čo robím, pretože to divadlo je také zázračné miesto, že keď k tomu pričuchneš viac, ako máš, tak už bez toho nevieš žiť. A to sa mi asi stalo. :) Keď som mala nejakých deväť rokov, išla som prvýkrát na dospelácke predstavenie do divadla Astorka – to ešte bola Astorka na Suchom mýte – a už som odtiaľ nikdy neodišla. Trávila som tam skoro každý večer od štvrtej triedy základnej školy, tie ich scenáre som nosila do školy, kde som so spolužiakmi a spolužiačkami skúšala to, čo sa hralo v Astorke. No a potom, keď som už bola na strednej škole, jednou z mojich brigád bolo aj to, že som robila hostesku v divadle, teda som tam bola naozaj každý večer. Napríklad inscenáciu Cyrano z Bergeracu som videla päťdesiatšesťkrát, naozaj som sa tam chodila pozerať. Pre mňa nie je krajšie miesto na zemi ako divadlo. Doteraz to tak mám. Chvíľu som mala od neho aj pauzu, ale nie, nedá sa mi bez neho žiť, som závislá. :)

A kde sme ťa mohli vidieť prvýkrát, ako sa hovorí, „na doskách, ktoré znamenajú svet“?
Študovala som dramaturgiu, nie herectvo, študovala som teda písanie, divadlo z tej druhej strany. Z tej strany, ktorú nevidieť, keď vidíš inscenáciu. Čiže hrám v podstate veľkou náhodou. Chodila som síce pár rokov na divadelný krúžok, keď som bola malá, ale úplne prvýkrát som hrala, keď som robila asistentku réžie v Astorke, tým som si privyrábala počas vysokej školy. No a raz nestihla prísť na predstavenie herečka, bola to inscenácia Žltá, žltá ľalia, režíroval ju Silvester Lavrík, ktorého som bola asistentkou. Opýtali sa ma, či ju nemôžem zaskočiť, pretože Nelly Nagyová, tak sa volá tá herečka, vtedy študovala v Budapešti a myslím, že vtedy nestihla vlak. A ja že v pohode, môžem. :) Lebo som zistila, že vlastne vďaka tomu, že som sedela na tých skúškach každý deň, ovládam texty. A tak som išla.

A potom som si začala uvedomovať, čo sa deje. :) Pýtala som sa Moniky Hilmerovej, ktorá tam so mnou hrala, ako nahlas mám rozprávať, aby ma bolo počuť. Skoro zinfarktovala. :) To bolo teda prvýkrát, bolo to počas vysokej školy. A to som vlastne raz v živote náhodne na javisku stála v jednom obraze so svojím otcom, takže som zažila aj toto. A hlavne to bolo ešte v tej starej Astorke, ktorá už teraz neexistuje, lebo teraz už je Astorka na SNP-čku. Čiže zažila som ešte aj to, že som tam v tých svojich smradľavých, špinavých priestoroch mohla hrať. Nikdy som po tom herectve netúžila, ale vidíš, nejako ma to postihlo. :) A potom som nejako úplne náhode urobila konkurz do Radošinského naivného divadla, čo ma naučilo tak nejako fungovať v tomto svete aj z javiska, nielen z hľadiska.

Čiže keď si bola malá, nemala si tendenciu povedať „Tati, ja by som si rada zahrala v divadle alebo v nejakom seriáli“?
Asi dvakrát som sa to skúsila opýtať a otec povedal, že nie, že to nie je dobrý nápad. Rovnako som ani nikdy netúžila študovať herectvo a môj otec mi aj tak povedal, že keď budem chcieť hrať, budem to môcť aj bez toho a nech radšej vyštudujem niečo, čo mi dá aj nejakú zručnosť. A mal pravdu. Ale je trochu pravda, že asi ma to aj viac baví z tej strany, ktorú nevidieť. Že to písanie a ten text mám radšej. Ale zase by som nedokázala robiť dramaturgičku tak, ako to robí väčšina dramaturgov, že naozaj sedí počas dvoch mesiacov skúšobného procesu v hľadisku a dáva pozor, aby všetko fungovalo tak, ako má, aby forma nepredčila obsah a všetky tieto veci. Lebo pri svojej hyperaktivite by som tam prosto nezvládla sedieť v tichosti, bez pohnutia. :) Takže zase v tomto mi vyhovuje javisko, že tam sa vybláznim, vybehám a môžem ísť domov písať.

Už si spomínala, že si herectvo neštudovala. V čom to má nevyštudovaný herec náročnejšie oproti tým vyštudovaným a v čom, naopak, ľahšie?
Myslím si, že mojou pridanou hodnotou je to, že som stále sedela v divadle, čítala a chodila som po festivaloch. Že som si vždy brigádami zarábala na to, aby som mohla ísť na nejaký festival aj do zahraničia, aby som si mohla napozerať divadlo. To bolo pre mňa extrémne dôležité a vlastne nič iné som celú strednú a vysokú školu nerobila. Toto bolo najviac, čo som mohla zažiť. To je mojou výhodou, lebo toto herci napríklad nerobili, aspoň tí naši, čo sme mali v ročníku, sa tomu nejako veľmi nevenovali. Možno až neskôr, keď pochopili, že je to naozaj veľmi dôležité, aby sa človek naučil. Zároveň mojou výhodou je, že aj tým, že píšem, rozumiem tomu textu asi inak ako možno niektorí herci, ktorí nemajú k textu až taký hlboký vzťah ako ja. Lebo pre mňa je to písmo sväté a vidím v tom, možno aj vďaka tomu, že som svojím spôsobom aj spisovateľka, úplne iné veci, aké sa tam možno na prvý pohľad dajú vidieť.

No a v čom je to nevýhoda? V milión, päťsto, nekonečno veciach. :) Napríklad nemám javiskový prejav a hlasovú techniku, neviem teda ovládať to, ako rozprávam, rýchlejšie sa vykričím a nešetrím si hlasivky, lebo to mám v paži. :) Nemala som nikdy spev, tanec, čiže som sa to vlastne všetko musela učiť za pochodu, a zároveň mám strašnú hanbu spievať a tancovať, čo som prvýkrát v živote prekonala až teraz na jeseň. Všetko to mi ide pomalšie, lebo nemám tú hereckú zručnosť. Moji kolegovia a kolegyne sú naučené, ako na to, a ja musím mať na to iba čas. A sú zo mňa aj nervózni :), ale viem, že sa to v závere naučím. Len sa aj veľmi hanbím, čo herci a herečky nemajú. A aj kým si to zapamätám, tak to ide asi, ja neviem, kadiaľ to ide. Im to ide priamo do mozgu a mne asi cez pätu, potom sa to chvíľu zdrží v kolene a potom to nejako do tej hlavy príde.

A zároveň nemám napríklad sprocesované ani to, že keď sa učím doma text, na druhý deň potom prídem na skúšku a viem ho povedať v priestore. Vlastne to neviem ako keby prepojiť. Čiže sa veľmi trápim a stále to vyzerá, že na tých skúškach neviem texty, ale pritom som sa ich doma učila. Len to už prosto neviem spojiť s tou akciou, čo je veľmi dôležité. Aj tieto zručnosti nadobúdam až teraz, lebo teraz som začala zas intenzívnejšie hrať. Učím sa to všetko za pochodu. :)

Ako si spomínaš na obdobie v Radošinskom naivnom divadle?
To bolo super obdobie. Samozrejme, odznieva v mojich slovách aj veľa spomienkového optimizmu, lebo vtedy to bolo aj náročnejšie. Nám tam však bolo dobre, lebo sme veľa chodili na zájazdy, bola to vlastne taká škola v prírode. A naozaj to bola výborná herecká škola, aj sme si vedeli dobre zarobiť, v tom čase som bola ešte na vysokej škole. Aj som tam hrala  so svojím vtedajším priateľom, potom manželom Kamilom Mikulčíkom, takže sme mohli byť spolu a to bolo príjemné. Čiže fajn, to bola veľmi veľká škola. Myslím si, že keby som tam neabsolvovala tých milión nekonečno predstavení, teraz by som nemohla hrať.

V jednom zo svojich textov si spomínala, že ak chceš robiť divadlo, musíš si naň zarobiť. Ako si na to svoje divadlo zarábaš?
Až teraz som začala tak intenzívnejšie hrať, ako otvorili Divadlo P. O. Hviezdoslava ako mestské divadlo. Tam síce nie je súbor, ale aktuálne tam skúšam už tretiu inscenáciu. Takže už asi aj môžem povedať, že už som divadelná herečka, na čo som veľmi pyšná. :) Mám z toho fakt radosť, lebo je to vlastne taký sen, o ktorom som nesnívala. No a divadlom na päťčlennú rodinu určite nezarobíš, pokiaľ nemáš v divadle štyri tituly, lebo človek je platený od predstavenia. Živím sa teda lesnými plodmi, korienkami a polotovarmi z dm…:):) nie, no písaním a moderovaním a vlastne tým, že robím influencerskú prácu, to ma živí.

Mnohým ľuďom sa s tebou spája práve humor. Ako vnímaš humor ty?
Asi len ako cestu k prežitiu. :) Hovorím, že som vyznávateľkou filozofie, s prepáčením teda, „z hovna bič“, to znamená, že zo všetkého, čo ma trápi, sa snažím urobiť srandu a v konečnom dôsledku to aj najlepšie funguje. Lebo ešte robím aj stand-up comedy a vlastne všetky stand-upy vznikajú z mojich nešťastných situácií, takže keď čokoľvek zlé pretavíš do humoru alebo sa na to pozrieš cez optiku humoru, dá sa vďaka tomu na tomto svete lepšie prežiť. Čiže pre mňa je to naozaj cesta k prežitiu.

Rada sa aj hráš so slovíčkami. Už si spomínala, že k tým písmenám a textom máš silný vzťah. Je to niečo, čo si našla, keď si bola malinká?
Hej, ale asi som to tak nejako mala. Svoju prvú báseň som zložila, keď som mala päť rokov. Zarecitujem: „Dudo, Ňufo, dvaja psi, sánkujú sa brehom, každý deň asi.“ Úžasné, no úžasné, prosto neskutočné. :) Psi a asi sa vždy najlepšie rýmovalo. Mám spolužiaka z vysokej školy, Tomáša Hudáka, ktorý tiež robí stand-up comedy a okrem toho je scenárista a je to môj absolútne najväčší jazykový idol. Dúfam, že toto v živote nebude počúvať, pretože to nechcem hovoriť verejne, pretože ho poznám, je to jeden namyslený, nepríjemný človek (srandujem:):):))… a mali sme spolu na vysokej škole autorský seminár u pána Lasicu, kde sme sa v tom úplne bahnili. A v tomto sme sa našli, všímame si a zbierame všelijaké slovné hračky. A ja vlastne neviem, aká bola otázka, ale milujem to a nie som taká dobrá ako on a strašne ma to srdí, ale stále sa provokujeme. :)

Tá otázka bola k slovíčkam, ako sa s nimi hráš. Mne sa napríklad veľmi páči Alan-chAlan.
Alan-chAlan. Áno, syn sa volá Alan, ale to práveže vzniklo tak, že sme si naozaj mysleli, že vyrábame Almu a že to bude tretia dcéra. A naraz mi moja gynekologička Barbara, jedna z mojich najlepších priateliek, ktorá ma pozná viac ako iné priateľky :), posielala výsledky nejakých genetických testov a napísala, že je všetko v poriadku. Ja som sa jej pýtala, že a teda chalan alebo baba? A ona, že chalan, a my sme z toho boli v takom strašnom šoku, že sme sedeli v pizzerii,  čítali sme si v kalendári všetky mužské mená a všetky boli také strašne odporné, asi dvestokrát som sa pozrela na tú esemesku, že chalan, až som tam zbadala toho Alana. Tam sme ho našli a už ho máme doma.

Ja mam zase rada svoju slovnú hračku „jemne ma“, lebo je to veľmi hladivé. Zároveň vymýšľam nové slová, ktoré mi najprv odmietli editorky akceptovať, ale neskôr sa s tým zmierili, ako napríklad „radosťkazička“ alebo „samousebovanie“, že si sama sebou, také nezmysly, pri ktorých sa Ľudovít Šťúr obracia v hrobe. Ale veľmi ma to baví, lebo aj v tom je humor, aj všetci pochopia, o čo ide.

Pomaly sme sa dostali k téme materstvo. Ty si maminou troch detí, máš dve dcéry – dvojičky Elu a Matildu – a potom máš chAlana-Alana a otvorene rozprávaš aj o tom, že vďaka materstvu si našla samu seba, svoju hodnotu a rešpekt k sebe samej. Akým procesom a prerodom si prešla spolu so svojimi detičkami?
Myslím si, že matky sú na začiatku toho mamovania vždy zaskočené, lebo stať sa matkou je pomerne neprenosná skúsenosť. V mojom prípade to bolo tak, že som sa stala mamou rovno dvoch detí, ktoré sú zároveň predčasniatka, narodili sa v 33. týždni, takže sme ešte aj boli mesiac v nemocnici. A vtedy mi to prišlo celé komplikované, lebo to nebol štandardný pôrod, aj sme bojovali o ich život a podobne. Čiže toto mi napríklad prinieslo do života obrovskú vďačnosť, čo, myslím si, mnoho mám nemá. Ja ich volám „upindané matky“, ale majú na to úplne právo, lebo je to naozaj veľmi vyčerpávajúce. Ale ja mám k tomu skrátka takú nejakú úctu na základe svojich zážitkov, svojich skúseností. Jasné, že aj ja na to celé nadávam, som hysterická matka. :) Ale zároveň si veľmi vážim, že žijú, a nebola to vôbec samozrejmosť. Takže to je prvá vec, vďačnosť. Dovtedy bol svet gombička a toto ma naozaj doviedlo k takej nejakej úcte a pokore k životu. Ale príjemnej, nie k citovému vydieraniu. Takej veľmi príjemnej, že sa v tom cítim dobre.

No a potom som začala narážať na výchovné metódy, ktoré sa mi úplne nezdali, že nechať dieťa vyplakať a že nenos deti, nemôžeš s nimi spať, lebo si na to zvyknú a budú od teba závislé. Prosto úplne strašné kraviny. :) Samozrejme, že moje dieťa bude odo mňa závislé, som jeho matka, je to malý človek, nepošlem ho v dvoch rokoch do fabriky na šichtu s obedárikom. Čiže toto sa mi nezdalo, tak som začala pátrať po iných názoroch. Dnes, na rozdiel od toho, ako to bolo pred tými jedenástimi rokmi, sú tie názory už v podstate väčšou samozrejmosťou. Také to rešpektujúce alebo láskavé rodičovstvo. Už vôbec to, že sa to takto musí volať, je niečo úplne hrozné. :)

Minimálne už to nie je divné.
Minimálne to už nie je divné a minimálne už pre tie radodajky, čo je tiež môj terminus technicus pre ženy, ktoré dávajú nevyžiadané rady, už to nie je taká téma ako vtedy. Vlastne tým, ako som začala podľa toho žiť voči deťom – že ich naozaj rešpektujem, že keď plačú, nepoviem im „nerev“, alebo keď plačú nepoviem im, že si ich nemôžem zobrať na ruky, lebo akože ich nebudem učiť, že môžu mať vo mne pocit bezpečia…, – som sa začala takto správať automaticky aj k sebe. Pretože zase akoby som získala zručnosť. Naraz, keď som bola smutná, som si povedala: „Som smutná. Prečo som smutná? Čo by mi pomohlo? Čo sa mi stalo? Aha, a čo by som teraz potrebovala?“ Vlastne som sa začala tak, ako sa starám o svoje deti, ako sa k nim správam, správať aj k sebe, čím som naozaj nadobudla nejakú sebaúctu, ktorú som dovtedy vôbec nemala, lebo som si myslela, že si ju nezaslúžim.

Teraz si dosť výrazne vážim samu seba a za toto im veľmi ďakujem. A zároveň som konečne začala robiť prácu, ktorú som popri deťoch chcela robiť, lebo som potrebovala nejakým spôsobom zarábať, ale zase som nechcela, aby deti vychovávala opatrovateľka. Takže som sa vzdala hereckej kariéry, ktorá bola v tom čase pomerne na vrchole, rok predtým, než som otehotnela, som bola aj nominovaná na Českého leva a mala som ponuky do Česka na filmy, seriály a podobne. Ale ostala som doma a začala som písať. Takže v podstate mi veľmi zmenili život, okrem toho, že som totálne vyčerpaná, vyhorená, unavená a strašne mi lezú na nervy, a vzhľadom na ich vek aj ja im, tak normálne som sa našla. :)  Na to som sa potrebovala najprv začať správať k iným tak, ako by som sa chcela správať k sebe. A naraz to začalo fungovať.

Čo si začala písať?
Vtedy som začala písať aj rôzne blogy a potom ma oslovili z vydavateľstva Ikar, kde som napísala tri knižky: Som mama, Stále som mama a Budem mama. Knižka Som mama bola bestseller a to rozbehlo tú „písaciu“ kariéru, čím sa priživujem dodnes. Dodalo mi to totiž sebavedomie písať.

Keď sme pri knihách, napísala si aj detskú rozprávkovú knižku O Duške a Luške.
Áno, to je úplne môj vrchol kariéry. :)

Vrchol? A ešte máš chAlana-Alana, nebude ešte kniha o chlapcovi?
Asi bude... mám to v hlave, bude asi chAlan-Alan, presne ešte si aj ten názov... vlastne počkaj, ty si sa na mňa napichla, a preto o mne toľko vieš, je mi to jasné. :) Nevadí, lichotí mi to. :) Hej, o Duške a Luške sú rozprávky, ktoré píšem do časopisu Bublina. Ja som sa im tam sama navtierala, lebo keď som videla, že vznikol inteligentný detský časopis, nie, že časopis, ktorý sa s deťmi baví ako s menejcennými osobami, tak som napísala tým dievčatám, že by som tam chcela písať tiež. A hneď som vymyslela, že o Duške a Luške, lebo Matildu voláme Matilduška, takže z toho je to Duška, a z Eluška je zase Luška. Elušku nevoláme naozaj Luška, ale Matildu voláme Duška, takto to teda vzniklo. :)

A prečo je maminka Minka?
Ma-minka. Ešte je tam aj Livka,  Olivka, to je zas dcéra môjho brata. Takže takto to skracujeme. :) A to je pre mňa také peklo, ja to tak nenávidím písať. To je pre mňa najväčší stres na svete, lebo chcem, aby to na jednej strane malo aj nejaký inteligentný message, zároveň chcem, aby to bavilo rodičov, čiže sa tam snažím nasúkať aj ten dospelácky humor alebo niečo, aby to tí rodičia chceli deťom čítať. Lebo my nemáme doma ani telku a ani tablety, ani nič takéto, naše deti nie sú veľmi obrazovkové, čiže ja som si s nimi naozaj čítala od úplne od malička dokolečka, dokola. Chvalabohu to milujem, takže mi to až tak nevadilo, ale často mi to, samozrejme, aj vadilo. No povedala som si, že toto je dobrý vklad. A niektoré tie knihy boli také strašné, bolo to písané ako pre primitívov. Čiže snažím sa to celé robiť tak sofistikovane, až sa do toho tak zamotám, že potom to neviem dokončiť, potom sa mi o tom sníva, potom neviem spať, potom mi už píšu, že deadline, a ja to nestíham… a to je totálny stres. V živote sa s ničím tak profesijne netrápim ako s Duškou a Luškou. Čiže pre mňa je tá kniha čistý zázrak a som na seba najviac hrdá a pyšná, že som to dokázala.

Tie príbehy v Bubline, samozrejme, pokračujú, čiže ešte bude možno ďalšia kniha. Teraz sme nahrali aj audioknihu, na čo som tiež extrémne pyšná. Vidíš, už sa viem pochváliť, to je úžasné, práve som si to uvedomila. :) Nie je to audiokniha, ktorú rozpráva jeden človek, ale aj Ela a Matilda hrajú samy seba. To sme normálne asi tri týždne študovali, ja som sa to s nimi učila, aby to bolo dobré. Môj otec Boris Farkaš hrá rozprávača, ja hrám seba, hrajú tam rôzni herci a herečky, Donda Kavaschová, Gabika Marcinková, Sonička Norisová, Zuzka Norisova, Ondrík Kovaľ, Ďuro Kemka, Helenka Krajčiová hrá našu psicu, no skrátka je tam výborná kompánia. A ešte aj Alanko tam má jednu vetu, na čo je veľmi pyšný, ale trvalo to asi štyri dni, kým to nahral, lebo tak sa hanbil, že nebol schopný rozprávať. On je na rozdiel odo mňa veľmi introvertný typ. Miško Novinský nám do toho robil hudbu, čiže to je normálna rozprávková kniha. Doma to stále počúvame, lebo Alan si to stále pýta, nonstop. Už som si aj myslela, že mi to bude liezť na nervy, ale to je také dobré, až mi nevadí, že som to napísala ja. Fakt, úplne nádherné to je. :)

No a ako je to s tou knižkou o chAlanovi-Alanovi?
Naozaj to v tieto dni riešim, knižku pre škôlkarov, ale tiež neprimitívnu. Lebo oni sú múdrejší, než sú tie knižky, ktoré pre nich vychádzajú. Takú, aby to malo aj humor, aj odvahu – o chlapcovi, ktorý je introvert, môže sa báť a je normálne sa báť, môže plakať a je normálne, že plače, a je normálne, že sa hnevá. Toto by som veľmi chcela. Lebo všetky tie knižky sú o tom, že to hlavný hrdina na záver dokáže. A ja chcem, aby deti vedeli, že to nemusia dokázať, že to je v poriadku, že niečo nevieš.

Chceš búrať tie dlhoročne nastavené výkonnostné mýty, ktoré nie sú pre nás úplne zdravé, keď si ich prenesieme do dospelosti.
Chcela by som, aby moje deti dávali za terapie menej peňazí ako ja. :) Ale toto by som chcela. Že malý hrdina je hrdinom preto, že napríklad povie, že nechcem. Vieš, že toto je hrdinstvo.

Že sa postaví za seba.
Áno.

A my ako rodičia mu to nezoberieme.
Jasné, že mu to zoberieme, ale najprv ho zmanipulujeme, nenápadne. :) Ale toto ešte nie je taký naozajstný plán, čiže teraz ďakujem, že som mala chvíľu čas si to skoncipovať, potom si to odpíšem z tohto podcastu. :) Teraz pred štyrmi dňami som to manželovi hovorila, že mám takýto nápad. On už chudák podľa mňa, keď počuje, že začínam vetu, že mám taký nápad :), dostane vnútorný panický atak, že čo zase. :) A nemohla by si len tak…

Byť chvíľu bez nápadu? :)
No, ale to mi práve tá moja porucha, ktorú mám v mozgu, nedovoľuje. Takže poďme z toho teda ťažiť, keď to inak nejde. :)

V čom je iné byť mamou dievčat a chalana? Kto ti aké výzvy kladie na stôl?
Pre mňa je primárnym rozdielom to, že Alan je jeden a je donosený a mám ho s mužom, s ktorým žijem a ktorého milujem, a myslím si, že aj on mňa, a dievčatá boli vždy dve a boli predčasniatka a tam ten vzťah ako keby nefungoval. Čiže toto sú v tom celom dosť markantné rozdiely. Zároveň vzťahové väzby s dvojičkami a predčasniatkami sú dosť iné, ako keď máš iba jedného človeka, bondinguješ ho od prvého momentu, lebo pôrodnica v Ružinove toto dovoľuje, takže napriek tomu, že išlo o cisársky rez, už sa to tam dá, čo bolo úplne úžasné. Nebol na žiadnych hadiciach v inkubátore, okamžite som ho mohla dojčiť, nie cez hadičky, ktoré bývajú strčené cez nos do žalúdka.

Toto sa už dá konečne aj u nás?
Čo myslíš? Bondingovať po cisárskom reze? Áno, v Ružinove. Čiže toto je taký ďalší rozdiel toho štartu. A zároveň ten zážitok, že mám iba jedno dieťa a až po šiestich rokoch, to sa nedá vôbec porovnať.

Inak veľmi zaujímavé je, že hoci sa Alan narodil do jednorožcovej krajiny plnej „třpytiek“ a nadýchaných ružových sukní – nič z toho som ja doma nezaviedla, to si tie dcéry nejako vyňuchali v tomto svete, ony pritom mali mať dreveného koníka. Nevyšlo to, tak ten Alan napriek tomu, že vlastne nič iné nevidel, kefou na vlasy, na ktorej bola Anna a Elsa, strieľa. Toto oni v sebe fakt majú. Ale mne to vyhovuje, lebo ja mám veľa mužskej energie. Ja aj kým som sa naučila byť ako-tak ženou, tak to mi fakt trvalo tridsať rokov. Oni sú skrátka chlapi a my sme ženy.

Ale zároveň u nás je to tak, že všetci mi vraveli: No počkaj, uvidíš, budeš mať chlapca, sa zblázniš z tej energie a… bože, to sú tie radosťkazičky… a ja, že no však uvidíme. Ale u nás je napríklad Matilda tá chalanská energia, ona je tá, čo padá zo stromov a má rozbité kolená. A Alan je ešte nežnejší človek, ako sú Ela a Matilda. My sme v tomto tak „džendžerovo“ nevyrovnaní, že u nás tieto predsudky skrátka nefungujú.

Máš aj pár blogov o tom, že sme presne takí rodičia, akými nechceme byť, že rodičovstvo sú jedno očakávania a druhé realita.
Sme takí rodičia, akých si naše deti zaslúžia. :):)

Toto nás tak uspokojí, keď si to povieme. :):)
Musíš si z toho robiť srandu, lebo veď rodič je človek, ktorý má asi najviac šancí zlyhať za deň, nie? :)

To nepochybne, hlásim sa do klubu. O čom podľa teba v tejto téme treba hovoriť nahlas? Možno búrať nejaké stigmy…
Je to asi tak, že sa k malým ľuďom správame akosi inak ako k dospelým ľuďom. Lebo si neviem predstaviť, že napríklad môj muž by mi povedal, že chce so mnou spať v posteli, ja by som povedala: Nie, ty už si na to veľký. :) A on by povedal: Ale ja sa chcem s tebou túliť. A ja by som povedala že nie, nie Peco, ty budeš spať v obývačke, nemôžeme sa stále túliť, veď sa furt túlime, dnes sme sa už túlili. Alebo by bol smutný, lebo by sa mu niečo pokazilo, a ja by som mu povedala, že neplač, to ti nepomôže. Alebo že by som ho nechala samého vyplakať namiesto toho, aby som sa ho opýtala, čo mu je. Prečo sa vlastne k malým ľuďom správame tak čudne a snažíme sa ich doviesť do nejakých divných mantinelov, v ktorých ani my nežijeme? To je veľmi zvláštne.

A napríklad sa hovorí: Plakať ti nepomôže. Pritom to pomáha, to je normálne vedecky dokázané, že plač vyplavuje endorfíny, to sú hormóny šťastia, a keď sa vyplačeš, tak sa ti uľaví a je ti lepšie. Čiže to sú také zvláštne veci. Ja ani neviem, odkiaľ to máme. Alebo že nenosiť dieťa v nosiči, lebo sa mu pokazí chrbátik a moc bude zvyknuté na to, že je pri tebe. Ja chcem, aby moje dieťa vedelo, že má u mňa to útočisko, že to je v poriadku, o to mi vlastne ide. Takže možno sa k tým deťom správajme tak normálne. Prestaňme riešiť, čo by sa ako malo, a len sa k nim správajme tak, ako by sme chceli, aby sa niekto správal k nám. Čiže čo by som potrebovala, keď som smutná? No aby ma niekto objal, aby sa ma niekto opýtal, čo mi je, aby ma niekto možno pomojkal alebo aby mi niekto len podal pohár vody. Proste robme len to, čo by sme aj my potrebovali.

A potom sú, samozrejme, v rodičovstve aj veci, s ktorými nesúhlasím, že to preženiem, že naozaj mám, hlavne od únavy a od hladu, momenty, keď som fakt „bitch“, a  už zájdem za hranicu, ktorá je pre mňa samu akceptovateľná, len v tom momente sa to ako keby nedá nejako rýchlo ošetriť. Mojou ďalšou najlepšou kamarátkou je Janka Zemandl, rodinná detská psychologička, ktorá ma naučila, že je v poriadku zlyhať, je to ľudské, len potom to treba ošetriť. To znamená prísť za dieťaťom, ospravedlniť sa mu, opýtať sa ho, čo by vlastne v tej situácii spätne potrebovalo a ako by som mohla ja potom zareagovať lepšie. Prípadne urobiť nejaký kompromis a dohodnúť sa na tom, ako podobnú situáciu v budúcnosti budeme spoločne riešiť. No a potom v tom získať zručnosť a naučiť sa to. Zlyhať je normálne, len to treba potom opatriť, čo asi platí pre všetky vzťahy, aj pre vzťah samého so sebou.

Ešte tak niekde zo začiatku materstva, aj z nejakého obdobia si ťa mnohí pamätáme ako tú „zrzku“ Kristínu Farkašovú so silným mejkapom.
To som hrávala stále tie prostitútky.

To som sa chcela spýtať, že kde tá Kristína je?
Jsem ji pohřbila. :)

Prečo?
Nie, naozaj som ju už odložila. Som sa jej poďakovala, že ďakujem ti, milá moja, zaujímavé to bolo, a už teda poďme ďalej.

Čiže to bola nejaká rola, ktorú si žila?
Nie, to bol taký zmätený život, plný nesebaúcty, žúrok a toho, že som nevedela, ako narábať so životom. V období, keď som stretla svojho manžela Peca, som sa tak nejako začala reinkarnovať. Nič závratné sa nestalo, ale nejako – aj vďaka tým deťom – sa to celé nakombinovalo. Aj som opustila herecké prostredie, ktoré bolo pre mňa dosť toxické. Vlastne som sa tam necítila úplne dobre, lebo som nerozumela tomu, čo sa tam rieši, prečo sa spolu nebudeme rozprávať, prečo sa so mnou nikto nerozpráva za to, že hrám prvú premiéru, prečo by som aj ja mala žiarliť na… bolo to jednoducho celé divné a veľmi toxické. Samozrejme, je to individuálne, ale ja som mala aj takúto skúsenosť. No v Prahe to bolo zase veľmi fajn. Proste som sa tak nejako sa našla, našla som asi tú sebaúctu. Som veľký extrovert, som veľmi hlučná, neviem to ovládať, je ma všade veľa. A aj to, že som prijala, že to tak je a je to v poriadku, nechcela som svietiť naryšavo na celú ulicu. V čase keď, sa mi narodili dvojičky, som mala veľmi boľavé obdobie a chcela som byť stiahnutá do seba. Bolo to asi najťažšie obdobie v mojom živote, keď som vlastne odchádzala od ich otca a nové som nachádzala. A stal sa nejaký zázrak, vďaka ktorému som prežila. Aj vďaka psychiatričke, aj vďaka terapiám a psychológom. Naozaj som prežila vďaka tomu, že som si dovolila byť sama sebou, a moje sama sebou už v tomto veku nie je ryšavé a zmachlené. :)

Teraz si sa napichla ty na mňa, lebo presne to som sa ťa aj chcela spýtať, čo s tou „zrzkou“ odišlo.
No, aj ako som sa vzdala toho priezviska. Tam bolo veľa všelijakých tráum aj z detstva, aj z toho života, niektoré veľmi nepekné traumy, o ktorých si doteraz nemyslím, že ich mám úplne spracované, ale už s nimi aspoň viem žiť. A pre mňa bolo úžasné volať sa inak, že som naozaj prijala nie divadelnú alebo hereckú rolu, ale životnú rolu prinášajúcu úľavu a možnosť byť sama sebou tým, že už sa volám Kristína Tormová a že nosím meno svojho manžela, ktorého si veľmi vážim napriek tomu, že ho občas nenávidím. :) Super je to, je to obrovská úľava. :)

Mnohí mi vraveli: Keď sa vydávaš, nemôžeš si meniť meno, lebo Kristína Farkašová je už tvoja značka. Ale, vravím, ja nechcem značku, ja chcem seba, chcem život a chcem byť pyšnou manželkou svojho manžela. Mne sa páči, že mám jeho meno… Neblázni, Kristína, úplne si to celé pokazíš. A ja na to: Ale ja to mám v paži, aj kariéru, choďte s kariérou… :) Takto to mám. Ani som to doteraz nikdy nepomenovala, preto tak habkám, lebo to neviem úplne vysvetliť. Asi len, že až toto som ja. Niekedy nám to dlho trvá, že? Tridsať rokov.

Keď vidíš seba na tých fotkách s tými ryšavými vlasmi, tak je to…
Zábavné. :) Ale nie, veď zase mám veľa krásnych zážitkov, spomienok. Som zberateľkou zážitkov a tie tam mám, aj ľudí, aj lások, aj všetkého, to tam všetko je. Ďakujem za to, lebo bez toho by som to nebola teraz zase ja.

Ty máš tú Kristínu ryšavú aj trošku rada…
Jasné, že ju mám rada. :) Je to také moje decko a som jej vďačná za to, že si odtrpela mnoho vecí a vďaka tomu to teraz môžem byť ja. Ale vieš čo, rozprávam sa o tom veľa, vlastne aj, zase ho spomeniem, s Kamilom, to je môj prvý manžel, teda nie otec mojich detí, nemali sme spolu deti, ale boli sme zobratí a  sme veľmi dobrí priatelia, naozaj to v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj v nešťastí dodržiavame doteraz. A, samozrejme, na priateľskej báze, manžel o tom vie, je s tým v pohode. :) Aj s Kamilovou ženou, my sme taká rodina a tiež sa o tom niekedy rozprávame, ako to bolo. On mi v rámci toho celého vie dať dobré zrkadlo a je zaujímavé to tak spätne pozorovať, čo to bolo, aká som bola vlastne veľmi stratená. Nehovorím, že teraz nie som, ale oveľa menej. Je pekné, že on je mojím nosičom toho, čo sa dialo v tom intenzívnom období. Ale vidíš, pretrvalo to dodnes, takže je to fajn.

Tebe je blízky aj občiansky aktivizmus. Podľa čoho si vyberáš, kedy a v čom sa budeš angažovať?
To si nevyberám, to príde nejako samo. Aj vďaka tomu, že moji rodičia ma od toho nikdy nedištancovali a stála som na tom námestí v osemdesiatom deviatom počas revolúcie, aj keď som úplne nerozumela tomu, čo sa deje, ale snažili sa mi to, samozrejme, vysvetliť, tak ten pocit, ktorý tam bol, a tá emócia aj z tých ľudí, s ktorými sme sa priatelili a aj sa priatelíme, vo mne nejako ostala. Skrátka je pre mňa samozrejmosťou byť občiansky aktívna a spoločensky alebo občiansky zodpovedná, neviem si predstaviť, že by som bola ticho, keď ma niečo trápi.

Mňa tak mama naučila: „Líná huba hotové neštěstí.“ Takže líná nejsu a musím to robiť. Treba to, samozrejme, vyhodnotiť, lebo mňa už volali hocikam a do všeličoho ma chceli zaangažovať a to sa, samozrejme, nedá. Myslím si, že dnes treba veľmi intenzívne pomáhať neziskovkám, občianskym združeniam, ktoré sa snažia edukovať o našej histórii, pretože evidentne máme výpadky. Že toto je teraz veľmi dôležité a to je pre mňa vždy samozrejmosť, že takým ľuďom alebo takým inštitúciám, neziskovkám pomôžem. A čo sa týka politiky, tak ma volali už aj trikrát do politiky a to som rázne odmietla a budem to odmietať aj naďalej. Celkom do toho vidím a nechcem to robiť. To nie je moja cesta. A, naopak, myslím si, že tento občiansky, úprimňácky, zadarmistický aktivizmus, za ktorý nemám žiadne benefity, skôr skazu, je moja cesta.

A vieš to ustáť tak, aby ťa to nezahltilo?
Ako kedy. Sú horšie chvíle, aj teraz v súvislosti s protestmi, ktoré boli, ktoré moderujem, a to ďakujem, že sa na to pýtaš, lebo niektorí ľudia už so mnou preto aj odmietli spolupracovať. Ale, naopak, veľa ľudí ma milo prekvapilo, ako mi fandia. Ja to teda robím pro bono, ale dostala som napríklad kabelku, dostala som šaty. :) :) Od takých mojich hand-madeových kamarátok, ktoré mi povedali, že prosím ťa, toto si zober od nás ako dar, lebo my ti neskutočne ďakujeme za to, čo robíš, a veľmi si to vážime a je to pre našu spoločnosť nesmierne dôležité.

Napríklad tú kabelku ako také vyznamenanie, lebo samozrejme, že to zahlcuje človeka. Tam je totiž prítomný strach. Mne chodia bežne vyhrážky smrťou, denne prichádzajú nadávky, na to som si už zvykla, to už sa ma ani nedotýka. Niektoré veci musím riešiť aj už oficiálnou cestou, lebo už sú to ohrozujúce, nebezpečné veci a aj vzhľadom na to, že mám malé deti, to nemôžem nechať len tak. A hlavne, musím sa naučiť aj brániť. Čiže je to zlé. Aj si myslím, že budem teda pykať, lebo mi tí ľudia píšu, že budem pykať a že oni nikdy nezabudnú. Ale ja stále viem, že tu budú aj tí, s ktorými tam stojíme spoločne, a to je pre mňa dosť, to mi stačí.

Ty si aj vďaka aktivizmu, aj tomu, čo hovoríš, často konfrontovaná verejne s rôznymi formami nenávisti. Ako sa s tým dokážeš vyrovnať? Naozaj si to už vieš prečítať a zahodiť alebo…?
Pokiaľ sú to vyhrážky smrťou, vtedy sa už nejako bránim. Ale pokiaľ sú to nadávky, to ma už vôbec netrápi. Aj sa ma niekto pýtal, či ma to neuráža, a ja, že aha, to mi ani nenapadlo. Ale mňa tak bulvár vychoval, lebo vlastne bulvár ťa stále zhadzuje, čo máš oblečené, nie si dosť pekná, nie si dosť chudá, čo to máš zase na sebe, ako si to mohla, s kým si kde bola, ako sa tváriš… Pokiaľ sa to nenaučíš mať v paži, tak sa zblázniš. Čiže ďakujem spätne bulváru, že ma takto vycvičil. A zároveň už aj viem, že napríklad ja, ako som hovorila, že keď som unavená alebo hladná, že som na deti odporná. To znamená, že keď sa necítim dobre, som odporná na iných a na nich si ventilujem ten svoj akoby vnútorný pretlak zlosti. Čiže keď mi toto niekto píše, viem, že to nie je človek, ktorý je v poriadku, že buď sa mu niečo stalo, alebo je nešťastný. Vždy si aj tak poviem, že a veď dobre, že si to vyventiluje na mne, na internete, a že si to nevyventiluje napríklad na svojom dieťati. Že možno ani ženu nezbije v ten večer, že vlastne mne to je jedno, ja to vymažem alebo to tam tak nechám, alebo toho človeka zablokujem, keď už je to „too much“. Skrátka je to iba súčasť mojej práce.

Ale treba povedať, že toho krajšieho a tej podpory dostávam oveľa viac ako toho zlého. A hlavne teraz aj v posledných dňoch alebo v posledných týždňoch, keď je na moju osobu ten hnev a tá zlosť, agresivita oveľa intenzívnejšia, tak to dobro a to pekné je ešte asi štvornásobne intenzívnejšie. Len zaujímavé je, tak to u nás ľudí býva, že to zlé si všimneme alebo zapamätáme nejako silnejšie. Tak sa teraz snažím pracovať na tom, aby som si viac užívala to pekné, ako si všímala to zlé. Je to ťažká práca, ale občas sa mi to podarí.

O humore sme sa už bavili a ty s humorom alebo aspoň nejakou dávkou radosti vieš podať aj vážne témy alebo také témy, ktoré sú kontroverzné, ktoré sú tabu. Je to nejaká schopnosť, ktorú si si vycibrila, alebo si toto tiež mala od malička?
Nie, vôbec som to nemala. :) Ale to ťa aj to divadlo naučí, lebo keď pozeráš dobrú inscenáciu, tak vidíš, ako dokážu narábať s tým textom. Že keď je tam napríklad niekto nešťastný, tak to nemusí hrať tak, že plače, že keď sa v tom rýpeš a robíš analýzu toho textu, analýzu tej inscenácie, tak vidíš, ako to vzniká. Tak sa vlastne naučíš tie texty hrať inak, než by si to prvoplánovo urobila. Čiže v tomto je pre mňa divadlo tiež liečivé, naučí ťa aj ten humor. Aj Lasica a Satinský z vážnych tém robili aj pesničky, ako napríklad „My sme národ holubičí“ a podobne. To je všetko z toho hovna bič. To je podľa mňa zručnosť, ktorá sa dá naučiť, takže učím sa to.

Smerujem aj tam, že Marcel Nemec v čase nahrávania tohto rozhovoru už teda čelí naozaj vážnemu zdravotnému problému a ty si prednedávnom otvorila Pandorinu skrinku, keď si verejne začala hovoriť o téme smrti, a napísala si mu jeden nádherný blog, ktorý som si čítala, kde si urobila niečo absolútne neštandardné, čo asi som ešte ani nikdy nevidela, že niekto urobil. Ty si sa s ním rozlúčila tak, aby si to prečítal, kým ešte žije. A v rámci toho blogu si aj spomínala, že on vlastne zmenil tvoj pohľad aj prístup k téme smrti a na tú našu dočasnosť na tomto svete. V čom ťa to tak posunulo a zmenilo?

Ja som si od neho pýtala povolenie, samozrejme, lebo je to citlivá téma, napriek tomu, že som si myslela, že mi to povolenie dá, ale slušnosť kázala, či mu môžem napísať verejne taký list. A on povedal, že jasné, samozrejme. Potom sa mu však tak strašne prihoršilo, že si to neprečítal a tri dni ani nemal silu si to prečítať, nevládal. Tak som sa zľakla, že už to nestihne, takže som mu to nahrala. Išla som hrať predstavenie a mala som hnusne opuchnuté oči, ale nahrala som mu to, aby si to vypočul, lebo tak to bolo asi jednoduchšie. Potom sa mu zase vďaka nejakým liekom trošku polepšilo, nie všeobecne, ale na chvíľu, takže si to aj prečítal, aj vypočul a nahral mi naspäť odkaz, ktorý bol krásny. V jeho hlase už bolo počuť strašnú bolesť a slabosť a napriek tomu mi povedal, že mu to veľmi dobre padlo. Pred pár dňami som bola za ním, ešte som sa bola rozlúčiť u jeho maminky v Kremnici. Tak aj to spomínal, že mu to veľmi dobre padlo.

Lebo presne viem, že niekto zomrie a my všetci, čo sme na tých instagramoch, si tam dáme s tým človekom nejakú fotku, ideálne čiernobielu, a vlastne takto to bude. Všetci mu budú písať: „Marcel, tak som ťa mala rada a budeš nám tu chýbať a ďakujem ti…“ a neviem čo, a ja som si povedala, že mu to chcem urobiť, ešte kým žije. Ja som to už inak raz urobila, Andymu Hrycovi, keď bol veľmi chorý, no v  kratšej verzii. Ale toto bolo také akože hlbšie, pretože s Marcelom som trávila čas intenzívne, či už teda fyzicky, alebo len virtuálne. A ja som sa pri tom jeho umieraní vlastne už dávnejšie na základe podcastu Ľudskosť, kde bola Paťa Jariabková, kde rozprávala o tom, že si spravila kurz duly pre umierajúcich, rozhodla, že toto je moja cesta, a ten Marcel ma v tomto nejako stretol.

A zároveň aj učiteľka Ely a Matildy Aďa Tóthová odišla zo školy, aby sa mohla venovať občianskemu združeniu Kolobeh života, ktoré sa venuje umierajúcim a príbuzným umierajúcich. S ňou som sa o tom veľa rozprávala. Čiže idem si robiť tento kurz. A zároveň teraz tá smrť na mňa číha naozaj z toľkých miest a tak veľmi intenzívne ma to stretáva, že už to nemôžem brať ani ako náhodu.

Môj oco to dobre povedal, že ten Marcel super hrá tú rolu, túto hru, že naozaj dokonale. On si naozaj vymyslel túto hru, že takto to bude, a hrá to. Akože nie, že to hrá ako herec, ale sám so sebou. My všetci vieme, že umrieme, a väčšina z nás, a tak som to mala aj ja, sa bojí, že umrieme. Aj ja sa, samozrejme, bojím, lebo mám malé deti a praktické veci, ako že som živiteľkou rodiny a podobne, ale všetci vieme, že to príde. Aj vidíme, koľko je tých civilizačných chorôb, a vidíme, že mladí ľudia odídu zo dňa na deň, ako napríklad Danko Heriban.

Čiže ja by som veľmi chcela prežiť ten život tak, aby som sa nebála, že zomriem, ale aby som len vedela, že zomriem, a žila ten život tak, aby mi nebolo ľúto, že raz zomriem. A v tomto ma ten Marcel naučil nejakú mágiu, ani to neviem vysvetliť. Aj som mu povedala, že by si mal založiť agentúru na plnenie snov, lebo ľudia si ich neplnia, lebo to odkladajú. Ten Marcel to dokázal, on dokázal, že sa to dá, a ja ho nasledujem, lebo je to super, je to obrovská sloboda nebáť sa smrti. A zároveň je úžasné byť tak blízko pri niekom, kto umiera. Dovtedy som to mala tak, že sa mi hnusilo ísť za niekym do nemocnice. Ak mal niekto rakovinu, bolo mi hnusné dotýkať sa ho a hnusili sa mi tie hadice a to, že ten človek má už veľa nejakých fyzických nedokonalostí, že je iný, že vyzerá inak alebo hocičo, že má inú pokožku.

Keď som sa bola rozlúčiť s Marcelom Nemcom, tak som dve hodiny strávila tým, že som sa ho dotýkala, a že som ho bozkávala na hlavu. Bol už celý taký malinký, aj som mu povedala, že pre nás, čo máme syndróm matky Terezy, je toto ideálna podoba, lebo toto chceme zachraňovať. Robili sme si z toho strašnú srandu a vlastne už navždy budem mať tú jeho pokožku, ktorá je taká iná, taká úplne jemnučká, pod rukami, pretože po tých dvoch hodinách toho intenzívneho dotyku s tým žltým umierajúcim človekom mi to v tých rukách ostalo. Navždy to tam budem mať.

To bol taký krásny zážitok. Je to možno divné, ale to bol jeden z mojich najintenzívnejších, zvláštnych zážitkov v mojom živote a som nekonečne vďačná za to, že sme si mohli odovzdať takúto lásku. To bolo normálne duševné milovanie. Bolo to také krásne. A zároveň tá zvláštnosť toho, že už sa vidíme naposledy, že už to obidvaja vieme, takže bolo to aj smutné, aj sme si teda poplakali, veď aj teraz sa mi chce plakať. Ale bolo to krásne. Bolo krásne prijať to, čo nás Marcel naučil, a nielen mňa, aj veľa ďalších ľudí, čo za ním chodili. Naozaj to je neskutočné, čo on dokázal urobiť pre našu spoločnosť. Aďa Tóthová, čo pracuje v tom Kolobehu života, povedala, že sme jej obľúbení smrťkoví influenceri, lebo oni vlastne toto robia a tento človek to dokázal dať aj do tých médií a naozaj chcel, aby to ľudia takto dokázali zažiť a prežiť. To je neuveriteľné.

Ale zároveň mi to pripadá pre neho aj krásne, že pri tom odchode to mal takto.
No jasné. Toto by si zaslúžil každý človek. A preto som aj Marcelovi hovorila, že keď už po tom kurze budem s niekým, koho budem odprevádzať, lebo ja to nechcem robiť ako prácu, ale viem, že sa to vyskytne, tak vždy budem myslieť naňho, že tam vždy bude. To znamená, že tam bude musieť byť aj tá sranda. Nie až taká debilná ako s ním, samozrejme. To je také školenie, ktoré sa dá pochopiť asi až vtedy, keď to zažijete. Zatiaľ som nenašla slová, ktorými by som to vedela opísať, iba cítim tú Marcelovu kožu na tých rukách.

Spracovanie témy smrť nás otáča k životu. Čo miluješ na tom dokonale nedokonalom živote ty?
Ja to volám neobyčajné obyčajno. :) Čo milujem? Ježiš, vieš čo? :) Pamätáš si, keď si bola malá a  pred Vianocami si nemohla spať, lebo si sa tešila, že budú Vianoce, alebo pred narodeninami alebo proste pred niečím... pamätáš si ten pocit? No a ja toto mám, lebo mám ďalšiu super výhodu, „superpower“, že som si prešla naozaj strašne bolestivým obdobím. No aj napriek tomu všetkému som nesmierne vďačná, že som si prešla tými vážnymi depresiami a úzkosťami, že som naozaj zažila v živote veľa zlého, ale čo som sama dovolila, aby mi bolo ubližované, hoc dnes by som to už nedovolila. Aj veľa tráum som si tak pozbierala, veľmi to bolelo, aj som mala myšlienky na to, že by bolo asi lepšie, keby som tu nebola. Ale tým, že som na sebe pracovala a že som, samozrejme, mala zo začiatku aj lieky, ktoré mi pomohli prekonať to najťažšie obdobie, aj vlastne dvadsať rokov terapií, si viem veľmi vážiť život. Lebo predstava toho, že by som tu naozaj nebola, o čo všetko by som prišla, čo všetko by som teraz nezažila, že by napríklad Alan nebol, že by som nebola taká vďačná za všetko, čo žijem, že by Marcel nebol, hocikto proste, hocičo, to je hrozné. Tam je taká vďačnosť a  príjemná pokora, o ktorej som hovorila, naozaj napriek tomu, že počas dní „mindžujem“, si veľmi vážim všetko to, čo zažívam. A hoc ja veľa a rada spím, často sa mi stáva, že aj pred obyčajným dňom neviem zaspať, lebo sa tak teším na ďalší deň a na všetko, čo zažijem. Takže toto mám na živote rada. A hlavne si plním sny, zbieram zážitky. Mám v okolí aj ľudí, s ktorými mi nevyhovuje byť, ale mám tam hlavne ľudí, ktorých tam chcem mať. Tých tam mám a s nimi mi je na tomto svete dobre.

A aké sny si ešte chceš splniť?
Teraz mám pocit, že sa mi plnia aj také, o ktorých som nesnívala. Chcela by som, aby sme boli zdraví, no ale tak to úplne neovplyvním, môžem to ovplyvniť iba tým, ako sa o seba starám. Takže vlastne si plním sen, ako sa o seba starám. Chodím každý deň pešo do práce, lebo nenávidím šport a šport nenávidí mňa. Tak som si teraz vymyslela chôdzu, lebo človek je zodpovedný za plnenie svojich snov, takže chcem byť fit, aby som si ich mohla plniť.

Keďže toto je dm podcast, ako sa staráš aj o tú vonkajšiu krásu?
Počúvaj, ale veď my tam hlavne to jedlo nakupujeme. Kašlať na šminky. :) :) Ako si si všimla dnes, nijako extra, ale napríklad nevychádzam z domu bez rúžu. Ešte aj počas pandémie som pod respirátorom mala rúž. Pre svoj vnútorný pocit. Rúž sa stal pre mňa ekvivalentom ženskosti a objavila som, že sa dobre cítim, keď som taká ženská. No a nedávam si nejaké pleťové masky alebo tak, lebo to moja trpezlivosť nezvláda.

Nemáš nejakú pleťovú, krémovú rutinu?
Áno, rada používam prírodné kozmetiky, ktoré máte aj v dm, a to je Dulcia a Weleda, to sú moje najobľúbenejšie značky. Zinková masť od Dulcie je absolútnym základom pre moju aknóznu pleť. Samozrejme, na čistenie pleti používam úplne klasický La Roche, čo je Effaclar, a striedam to s podobnými produktmi. Čiže toto. A čo sa týka šminiek alebo dekoratívnej kozmetiky, mne absolútne nevyhovuje prírodná kozmetika. Takže tam to absolútne neriešim. Skúšala som to, ale pre moje povolanie to nie je dostačujúce, a keď idem pred kamery alebo do divadla, musím byť namaľovaná trošku viac. Takže siaham po väčších klasikách.

S dm spolupracuješ už piaty rok. Spomínala si potraviny, potom sú to oblasti ako zdravá strava, podpora lokálnych výrobcov a ešte aj udržateľnosť. Čo ťa na tej spolupráci baví a neprestáva baviť?
Pre mňa hlavne to, že spolupracujeme tak dlho, je neskutočná česť. Vy si to ani neviete predstaviť, lebo možno máte pocit, že ja som iba nejaká ledabolá lokálna influencerka, ktorá prosto pracuje pre dm. Ale pre mňa ísť do dm – to je útočisko človeka, ženy, matky. Lebo vy tam máte, že tu som človekom, tu nakupujem. Ja som väčšinou len tam človekom, ale to musím ísť sama. :) To je môj rajón, tam žijem, skúšam si tam všetky tie veci. Robím aj také videá, že povedz, že si bola v dm, bez toho, aby si povedala, že si bola v dm, a záber na rúže a ceruzky na chrbte ruky. :) Ja to milujem.

A tie recepty z vašich vlastných potravín úplne milujem robiť a hľadať a vymýšľať stále niečo nové a inšpirovať sa. Mali ste aj veganuár, ktorý som dvakrát po sebe dodržiavala, a tie vegánske recepty boli super.

No a potom, samozrejme, rúže, rúže, rúže, to je pre mňa. Ja mám toľko rúžov, že keď ma raz picne, tak v každej kabelke mi nájdu aspoň štyri, to som si úplne istá. Čiže vaše jedlo, to je moja pasia. :) Máme radi aj tie omáčky na špagety alebo na cestoviny, jedna je bolonská vegan, tú kupujeme nonstop, to je základ. Kečup dm-kový, mali by sme dostať cenu kečupu dm, lebo koľko my spotrebujeme vášho kečupu, to podľa mňa nikto na svete. Ale len tento, iný kečup u nás vôbec neprechádza. A potom ricottová omáčka na špagety, vegánska šošovicová bolonská, toto sú moje najväčšie pleasures. :)

Čiže Kristína Kečupová bude ďalší nickname. :)
To moje deti sú kečupové, môj muž ma volá dievča moje špekačkové, tak môžem byť aj Kečupová, presne. :):):)

Marcová kampaň dm beauty je inšpirovaná prírodou. Všetko sa prebúdza, zrazu je všade veľa farieb. Máš aj ty nejaké svoje najobľúbenejšie farby?
Teraz v poslednom období som si veľmi obľúbila červenú, ale to na mňa z tých červených rúžov prešlo, som si úplne istá. A čo sa ešte týka beauty, milujem všelijaké multisticky a to mám tiež už po kabelkách, že je to aj rúž, aj sa z toho dávajú líčka. A vlastne to je to moje líčenie, dať si trošku líčok, rúžu, prípadne si zvýrazniť obočie, ale teda dva body z toho sa dajú s tým multistickom. Ale inak asi červenú mám rada, teraz mám také červené obdobie.

Kým sme pri téme dm, ako vnímaš krásu? Čo je pre teba krásne?
Všetko. Akože toto napríklad nechápem, že niekto delí ľudí na takých a takých a takých. Pre mňa sú krásni všetci. To je ďalšia výhoda toho, že som vyrastala v divadle, a veľmi to tak vnímam. Pre mňa boli krásni všetci ľudia, lebo hrali tie roly, pozorovala som ich a v živote mi nenapadlo riešiť, že tá je malá tučná, ten je veľký chudý. Veď v Astorke hrá aj Ľudko Cittel, on je taký ten malý Ľudko, malý človek. Jedna bola blondínka, druhá bola červenovlasá s väčším nosom, krásnymi lícnymi kosťami, hentá mala veľké prsia, tá nemala prsia skoro žiadne… Nikdy som nemala idol krásy, že ten sa mi páči viac a ten menej. Miro Noga má veľký nos, Majko Labuda nemá vlasy…

Každý má a nemá niečo.
Každý má a nemá niečo a všetci sú mi krásni, lebo tvoria spolu jedno predstavenie, a toto mám doteraz. Čiže pre mňa je krásny človek taký, ktorý nerobí zle, a je mi jedno, ako vyzerá. My hovoríme, že ten je taký škaredý, až je krásny. Do šablóny krásnej herečky úplne nesedí napríklad Jana Oľhová. Ona je taká zaujímavá, že niekto by možno povedal, že je škaredá (Jani, prepáč, to vôbec nie je proti tebe), ale pre mňa je taká krásna. Pre mňa je taká nádherná žena. Alebo herec Csongor Kassai, on je taký zvláštny, že možno by niekto nepovedal, že je krásny. Pre mňa on je absolútne nádherný človek, nádherný. A takto to ja mám. Aj keď som ešte robila tričká, tak som vždy fotila ľudí, ktorí možno neboli úplne tí krásni ľudia, ako by si to človek v tej prvej asociácii povedal. Ale vždy som o nich napísala dlhý text a vlastne tam som napísala, prečo sú krásni a prečo ich fotím. Takže v tomto som ja extrémny slniečkar, slniečkarka, „džendžer“. Každý je pre mňa krásny. :)

Spomínala si pásikavé tričká. Čo sa stalo s KOLÁČOVOU? Naozaj už nadobro odišla?
Hej, lebo to bolo viac starostí ako radostí, vždy som to dotovala z inde zarobených peňazí a bola to pomerne drahá zábava. Bolo to však krásne obdobie. Nás to s mojím manželom vlastne dalo dokopy, lebo sme sa zoznámili tak, že on mi pomáhal zo začiatku robiť tričká, lebo na to bol kolegom povolaný, že sa mnou musí zaoberať. Tak sa mnou zaoberá doteraz a ja ním, a tak máme túto pásikovú éru snáď za sebou. Bolo to náročné aj pekné, aj nám to chýba v zmysle, že máme doma naraz málo tričiek, ale občas možno niečo vyrobíme, keď bude potreba. Lebo veď ten náš portál funguje stále. Čiže keď budeme mať chuť, tak niečo urobíme, ale zatiaľ nie. Ja som išla do divadla a on si tiež našiel inú prácu, takže sa venujeme iným veciam.

Ty si veľmi energická bytosť aj s tým prílivom, aj s odlivom energie.
No počkaj o siedmej večer. :):):)

Ale minimálne to, čo na nás šíriš cez sociálne siete a rôzne blogy, tým mnohých ľudí inšpiruješ. Čo v živote inšpiruje teba?
Pekné zážitky a všímať si také tie pekná. Že napríklad teraz, ako chodím pešo, hrám so sebou takú hru, lebo mňa tá istá cesta nudí. Akože mohla by som ísť aj inou, ale tá je dlhšia, takže vlastne chodím radšej nudnou a kratšou. :) Ale dávam si také úlohy, že napríklad včera som išla a všímala som si vône ľudí, ktorí prešli okolo mňa, normálne som si k nim pričuchávala. :):):) Keď si začneš uvedomovať, že tí ľudia, ktorí okolo teba prejdú, voňajú. A ja ešte poznám veľa ľudí, čiže ešte vždy niekoho stretnem, vždy sa objímem, stále sa s niekým objímam, aj keď nechce, tak mi z nich ostane kúsok tej ich vône. Toto som napríklad robila naposledy a potom si to takto viem užiť.

Deň predtým som na chodníkoch hľadala zaujímavé obrázky. Mám kolegu, Ďura Hrčku, kamaráta, ktorý zbiera srdiečka, také tie ledabolé, že kde nájdeš nejaké srdiečko… tak naša rodina ho zásobuje. To už aj deti vedia, že Hrčkovi posielam srdiečka, tak som hľadala po chodníkoch srdiečka, ale našla som aj kopec iných útvarov… alebo list, ktorý je úplne tak zložený, že vyzerá ako srdiečko, čiže toto som robila. A toto ma baví. Alebo nakúkať do kaviarní a pozerať sa, či tam nie je nejaký môj kamarát alebo kamarátka, lebo po ceste míňam veľa kaviarní a väčšinou tam niekto je. Väčšinou fakt niekoho stretnem, tak to si tak užiť, že som niekoho stretla a tak. Aj si kupujem kávu od vždy toho istého pána, ktorý ma už len vidí z diaľky a už mi tú kávu pripravuje. A napríklad vlastne tieto obyčajná a tieto istoty tej cesty sú pre mňa takým povzbudením, že svet aspoň trochu funguje, napriek tomu marazmu a tej frustrácii, ktoré pociťujem. Toto je asi to, čo ma napĺňa. :)

Máš také „mini tasky“ na každý deň?
Hej. Alebo napríklad prídem do školy a pani, ktorá sedí na recepcii u nás v škole, sa volá priezviskom Medová, a to mi vždy robí obrovskú radosť, že sa volá Medová. :) Lebo v knihe Matilda od Roalda Dhala, podľa ktorej sa volá moja dcéra Matilda, je pani učiteľka Medušková, teda Miss Honey, a  naraz prídeš do školy a vymenili túto pani na recepcii a vidím, že Medová. Že ona sa normálne volá Miss Honey. A toto sú také moje, to mi len tak teraz napadlo. :)

Hľadanie tých srdiečok a vnímanie tých vôní a vidieť pani Meduškovú, to je zručnosť, to nie je, že ja som v sekte, aj keď to tak pôsobí, ale moja psychologička by vám rozprávala, ako strašne nadávam. Inak ja hrozne hreším, šialene hreším, aby som nebola úplná slniečkarka, veľmi škaredo rozprávam. Toto, to je zručnosť, to som sa naučila. Lebo keď sa mi nepáči na tomto svete, tak sakra urobím všetko pre to, aby som tam našla to pekné. Ale je pravda, že potom, keď ma niečo zraní, tak to je hrozné, ale, no… hovorím, moja psychologička by vám rozprávala, ako sa sťažujem a nevidím žiadne srdiečko na chodníku aj tri dni. :):):)

V každom prípade možno si tri dni srdiečka na zemi nenašla niekedy, ale do tohto štúdia si nám jedno tvoje veľké srdiečko doniesla. Čo by to tvoje srdiečko takto na záver nášho podcastu chcelo povedať?
Možno aj to, že je normálne, prirodzené hnevať sa a že vlastne je to dobrá emócia. A že sa o seba musíme starať, aby sme ju vedeli spracovať. A musíme byť k sebe láskaví aj vzájomne, ale aj sami k sebe. A že to je veľmi ťažké a často najťažšie, lebo na seba v tom celom máme ako keby najmenej času. Takže možno si aspoň kúpte červený rúž a potom sa lepšie budú aj všímať tie srdiečka na chodníkoch, som si úplne istá, lebo červené rúže majú liečebné účinky.

Kristína, ja ti ďakujem veľmi pekne, že si k nám prišla a že si sa s nami podelila o mnohé kúsky seba, a želám ti to krásno a dobro do tvojho života.
Ďakujem za tento slniečkarsky priestor. :) Ďakujem veľmi pekne a milujem dm zo všetkého najradšej, už sa ma nikdy nevzdajte, prosím. Milujem vás! :)