Milan Bez Mapy: Cestujte!

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o cestovaní a cestovateľských inšpiráciách s influencerom a cestovateľom Milanom Bardúnom. Milan, vitaj!
Ahoj, čau, dobré ránko.

Si zakladateľom cestovateľského blogu Milan Bez Mapy, ktorému sa venuješ full-time už vyše desať rokov a patrí medzi najčítanejšie na Slovensku. Dokonca si bol jeden z prvých, ak nie vôbec prvý, kto začal s týmto typom blogu, bolo to v roku 2013. Ako k tomu vôbec prišlo?
Ako slepé kura k zrnu. :) V tom čase som študoval na vysokej škole, na STU, a bol som na Erasme v Estónsku. Bol to rok 2013, keď internet fungoval ešte úplne inak, ako funguje teraz, a ja som vtedy mal nejaký súkromný účet na Facebooku, sledoval som tam pár amerických travel bloggerov, lebo v tom čase sa to v Amerike rozbiehalo a mne sa to veľmi páčilo, že proste niekam idú, napíšu o tom článok, dajú nejaké tipy a ľudia si to zdieľajú. Takto nejako som k tomu postupne prišiel aj ja, ale stále to malo byť ako nejaké hobby. V čase, keď som ten blog založil, som bol v Estónsku, v meste Tartu, a tak som začal písať viac o Estónsku a aj o tom, ako prebieha štúdium. No a zistil som, že ma to písanie celkom baví, a nechcem sa chváliť, ale asi mi aj ide, lebo aj na základnej škole na slovenčine som mal jednotky zo slohov. :) Proste ma to písanie vždy bavilo, vždy som k tomu inklinoval, no a bavilo ma aj cestovanie a skúmanie svojho okolia. Tak sa to všetko takto spojilo a už to drží jedenásť rokov.

A kedy a ako sa stal z Milana Milan Bez Mapy?
Ten názov „Bez Mapy“ vznikol úplne náhodou. To bolo totiž prvé, čo mi napadlo. A potom sa ľudia začali na to pýtať a ja som si k tomu musel dodatočne vymyslieť nejaký príbeh. Takže je to nejaké slobodné, voľné cestovanie, bez striktného plánu, skôr ísť s davom a tak si to cestovanie viac užiť. Menej vidieť a zažiť toho viac.

Čiže si s tým začal ako s hobby. Kedy sa to preklopilo do práce, že si si povedal „Však ja sa tým vlastne živím“? Alebo bol to nejaký zámer posunúť to do tej práce?
Nie, zámer to nebol. Aspoň teda prvé tri roky to bolo hobby, od toho roku 2013 do 2016. Študoval som na vysokej škole architektúru a popritom som písal ten svoj cestovateľský blog. Sem-tam som išiel na nejaký výlet, cez víkendy alebo ako mi to štúdium dovolilo, a napísal som o tom článok. Ale musím povedať, že tie prvé tri roky som sa tomu naozaj intenzívne venoval a každý týždeň som publikoval minimálne jeden alebo dva články. Potom som si založil aj profily na sociálnych sieťach a tri roky po tom, už v roku 2016, tam bolo toho obsahu naozaj dosť veľa. Obsah mal už aj relatívne vysokú čítanosť a vtedy mi začali chodiť prvé ponuky – nerád hovorím slovo spolupráca, lebo to bol úplne iný typ spoluprác, aký poznáme teraz. Vtedy to boli vyslovene nejaké PR články či odkazy v blogu. No a v tom roku 2016 som mal štátnice na vysokej škole, hľadal som si nejakú prácu a súčasne sa začal rozbiehať ten blog. Tak som si založil živnosť, ale potom som ešte aj pracoval. A v roku 2017 som si povedal, že to vyzerá tak, že to ide, má to nejaký potenciál, tak skúsim na to šliapnuť. A podarilo sa.

Na úvodnej stránke svojho blogu máš informáciu, že si po nejakom čase vymenil cestovateľa za dovolenkára. Teraz si čo? Ešte stále dovolenkár alebo už aj trochu cestovateľ? :)
Keď som s blogom začal, prvotná myšlienka bola pre mňa prvoplánová, že budem teraz travel blogger, ktorý si zoberie ruksak, ide do Ázie a bude ľuďom ukazovať, aký je lacný život na Bali. Týmto smerom som išiel aj ja a úplne som sa v šume tých ostatných travel bloggerov stratil. Lebo v tom čase ich bolo už aj na Slovensku veľa a ja som sa nevedel od tejto hmoty odlíšiť. Zároveň, ako som tomu venoval čas a videl som, že to funguje, že to dokáže aj na seba zarobiť, som stále hľadal nejaký spôsob, ako sa odlíšiť. Potom som si povedal, že môžem ísť na to aj opačným smerom, že začnem ľuďom ukazovať dovolenky, lebo predsa len viac ľudí ide niekam na dovolenku ako na šesť mesiacov backpackovať po Bali. Tak som to otočil a začal som písať veľa o zážitkoch, o párty ostrovoch a menej o tých tipoch, ako ušetriť. Začal som ľuďom ukazovať, ako si môžu tú dovolenku užiť, ako sa tam zabaviť, ako sa tam dobre najesť, dávam tipy na reštaurácie, tipy na romantické výhľady a podobne. A vtedy to naozaj vystrelilo a odvtedy to ide stále hore, našťastie.

Vďaka svojej práci si precestoval takmer celý svet. Podľa čoho si vyberáš destinácie? Máš doma na stene nejakú veľkú mapu a robíš si červené bodky, že tu som bol, a zelené, že sem ešte potrebujem ísť? :)
Slovo „mapu“ som nepočul. :) Srandujem. :) Úplne v tom „prvozačiatku“ to bolo podľa leteniek: keď bola dobrá cena za letenku niekam, tak som si ju kúpil a tam som proste išiel, lebo som tam nebol. Čo sa potom stalo, bolo, že som navštívil všetky miesta, ktoré som chcel, kam ma to vyslovene ťahalo. Tak som prestal cestovať len na základe lacnej letenky, lebo na tých miestach som už bol niekoľkokrát. Momentálne som v štádiu, že som už naozaj navštívil všetko, čo som navštíviť chcel, a poslednou krajinou, ktorú som vyslovene navštíviť chcel, bolo Grónsko. Tam som bol minulý rok v apríli.
Keď idem teraz na cesty, hľadám tam skôr nejaké zážitky, možno niečo viac. Napríklad som jedno leto išiel loďou do Ameriky po trase Titanicu, bola to taká sedemdňová „Titanic“ plavba, nepotopili sme sa. :) Takže teraz si tie destinácie vyberám skôr podľa zážitkov, čo je zaujímavé tam vidieť, zažiť. Zhodou okolností do toho Grónska idem teraz znova, ale do inej časti, lebo tam sa mi veľmi páčilo. Čiže už to vyslovene nie je o tých krajinách, že teraz chcem ísť, ja neviem, do Thajska, lebo Thajsko, ale keby som vedel, že v Thajsku je teraz nejaký, úplne si vymyslím, stereotypný jogový pobyt, na ktorý chcem ísť, tak naň idem. Takže teraz skôr na to idem týmto smerom.

A čo ťa pritiahlo späť do Grónska?
Neviem. Akože teraz budem znieť sprosto, ale tam nič nie je. :) Tam proste nemáš stromy, sú tam skaly a ľadovce, nechodia tam turisti, lebo oni majú úplne nevyvinutý turizmus, chodí tam málo ľudí. Takže možno práve to, že je to taká neobjavená krajina, možno v sebe cítim, že som nejaký Krištof Kolumbus. :) Grónsko je pre mňa zaujímavé tým, že ma prestali lákať krajiny, ktoré sa stali takými prefláknutými. Znova spomeniem to Bali – nemám nič proti Bali, bol som tam, je to pekný ostrov, ale na Bali už bol každý. Poznám Bali zo všetkých obrázkov, zo všetkých fotiek a skôr chcem ísť na nejaké miesto, na ktoré nechodia davy a nie každý na tam bol.

Vždy cestuješ sám? Alebo niekedy si aj ty nájdeš nejakého lokálneho sprievodcu, ktorý ti napríklad pomáha počas cesty?
Keď som bol v tom Grónsku, prvýkrát bol som sám, teraz ideme dvaja. Je to rôzne. Ja na tie cesty väčšinou chodím na dlhšie, a keďže väčšina ľudí v mojom okolí má normálnu, klasickú prácu, tak musí riešiť dovolenky a podobne. Takže, samozrejme, nemôžu ísť so mnou teraz na mesiac niekam do Argentíny. Veľakrát beriem mamu, nedávno sme boli napríklad v New Yorku, takže ako sa podarí. Nemám na to nejaké pravidlo.

A čo sa týka lokálnych sprievodcov, tých využívaš? Alebo to nechávaš úplne na seba, že idem to prebádať?
Už som využil. Naozaj to závisí od tej konkrétnej destinácie, napríklad keď som na nejakom mieste, kde si treba prenajať auto, a ja som tam sám, tak si väčšinou auto neprenajmem, ale skôr využijem šoféra, nejakého sprievodcu, ktorý mi to tam poukazuje.

Na cestách si väčšinou v rozmedzí dvoch-troch týždňov. Koľko času si vôbec doma? Si väčšinu roka na cestách alebo je to len naša ilúzia, že Milan je viac preč ako doma?
Mojou úlohou je zdieľať svoje zážitky z ciest, čiže načo tam budem dávať niečo, keď som doma. Ale nepovedal by som, že to je ilúzia, lebo naozaj veľa času trávim v zahraničí. Minulý rok to bolo podľa mňa okolo šesť-sedem mesiacov, s tým, že medzi cestami mám vždy nejakú pauzu. Tento rok 2024 chcem byť viac na Slovensku, trošku menej cestovať a viac sa venovať tvorbe obsahu, lebo sa mi deje taká vec – veľmi ma baví cestovanie, ale potom nestíham robiť robotu okolo toho. Je super ísť tam a tam, ale potom je človek z toho unavený a už dorábať následne články, strihať videá, editovať fotky, to už robím u seba doma zo svojej kancelárie. A k tomu sa niekedy nedostávam.

Napríklad som bol presne takto pred rokom na tri týždne v Juhoafrickej republike a dodnes nemám hotový článok o Juhoafrickej republike. A to je presne výsledok toho, že som hneď potom išiel do Čile a už som sa k tomu nevracal. Tomuto sa chcem tento rok vyvarovať, lebo je to potom také neprofesionálne. Ľudia totiž vidia v storkách, že som v Juhoafrickej republike, a potom očakávajú, že bude z toho nejaký report, nejaký článok, ktorý môžu využiť pri svojom plánovaní cesty. A ten článok tam doteraz nie je. No, takže už ho mám na to-do liste a chcem to v priebehu najbližších týždňov dokončiť, lebo potom sa stávajú takéto zbytočné veci.

Keby si sa mohol vrátiť na jedno jediné miesto z tých všetkých, kde si už bol, ktoré by to bolo a prečo?
Veľmi rád chodím do Južnej Ameriky, konkrétne do Argentíny. Bol som tam trikrát, z toho dvakrát na dlhšie. Pre mňa je Argentína taká super krajina, aj som sa kvôli tomu začal učiť po španielsky, aby som mohol viac cestovať po Južnej Amerike. Lebo keď som tam bol prvýkrát, mesiac v Kolumbii, tak som nevedel po španielsky a zistil som, že je to trocha problém. Tam sa totiž po anglicky dohovoríš maximálne možno v hlavných mestách, v hoteli na recepcii. A tá Južná Amerika sa mi veľmi zapáčila, tak som sa naučil a stále sa učím po španielsky. A do tej Argentíny chodím rád, lebo to je úplne fascinujúca krajina. Jednak tam minulý rok mali 100-percentnú infláciu, čo turista dokáže celkom dobre využiť vo svoj prospech, že tam môže byť preňho naozaj veľmi lacno. Bohužiaľ to nie je také dobré pre miestnych obyvateľov, ale tak sme tam turisti. Tá krajina je dlhá, respektíve smerom na juh je dlhá, čiže tam máš v podstate všetky prírodné podmienky. Máš tam dažďový prales, púšť, máš tam mesto, máš tam ľadovce, stepi, veľa ľudí hovorí, že keď chceš vidieť všetky tipy prírody na jednom mieste, choď na Nový Zéland, ale je to aj Argentína. Veľmi rád chodím do Argentíny, no hovorím, bol som tam trikrát, lebo je to dosť ďaleko.

Tvoje blogy sú o dovolenkách, o zážitkoch, tak sa pri nich na chvíľu zastavme. Máš ich nesmierne veľa, o všetkých sa nevieme porozprávať, ale vypichni nám napríklad nejaký, na ktorý najradšej spomínaš.
Najradšej spomínam, to je taký čerstvý zážitok, keď som bol v Čile, tak som išiel aj na Veľkonočný ostrov – to je ten ostrov, kde sú sochy, ktorým trčia hlavy zo zeme. Vedel som, že existuje Veľkonočný ostrov, ale priznám sa, že som si nejako do detailov neštudoval, kde sa nachádza. A keď som teda išiel do Čile, tak som si plánoval alebo robil taký rešerš, čo všetko sa tam dá vidieť, kam sa dá ísť, že je tam na juhu Patagónia, na severe púšť Atacama, a potom som videl, že Veľkonočný ostrov.
V tom čase krátko po pandémii jediný spôsob, ako sa dostať na Veľkonočný ostrov, bolo iba priamym letom zo Santiaga de Chile. Mali tam kedysi lety aj z Tahiti, ale to bolo po pandémii zrušené a neviem, či to vôbec obnovili. Tak si vravím, že keď už budem v tom Čile, asi by som mal ísť na ten Veľkonočný ostrov, lebo kedy inokedy sa tam dostanem. Tak som tam došiel a to už je Polynézia, to už nie je Južná Amerika, a mne sa tam veľmi páčilo. V rámci Polynézie som už bol aj na Havaji, aj na Novom Zélande, ale tento Veľkonočný ostrov je asi jeden z mála posledných „nedotknutých“ ostrovov Polynézie. Nedotknutých v zmysle, že tam nie sú hotelové rezorty, žiadne rádové dlhé pláže so slnečníkmi, že je tam stále taký panenský život. Žije tam málo ľudí a sú takou jednou veľkou komunitou, všetci sa tam poznajú, takže to je taká dedina na maličkom ostrove uprostred Pacifiku.

Prenajali sme si tam bicykle a celý sme ho prešli dookola. Čo bolo z mojej strany trošku hlúpe, lebo som si nepozrel, aký je tam terén, že som si namiesto elektrobicykla prenajal klasický šliapací. A je to dosť hornatý ostrov a sem-tam som si trošku zanadával. No ale zas obísť Veľkonočný ostrov na bicykli je úplne super, lebo tam sú tie sochy Moaiov, čo sú tie hlavy, ktoré trčia zo zeme. Majú za sebou takú históriu, že miestni obyvatelia ich stavali, aby sa chránili pred okolitým vonkajším svetom. Tie sochy vždy boli postavené chrbtom k oceánu a pozerali smerom do ostrova, aby akože chrbtom chránili ten ostrov. A tá civilizácia potom vyhynula, ale sochy ostali a je ich tam veľmi veľa.

Pamätám si, že keď som bol na tom ostrove, mal som tam zlý internet, ale sem-tam som sa pripojil a pozeral, čo sa deje, a v tom čase vyšiel v nejakom slovenskom denníku bombastický článok o tom, ako objavili ďalšiu novú sochu na Veľkonočnom ostrove. Strašne pompézne to bolo napísané, ja som sa tak obhliadol a videl som tých sôch asi desať, lebo ich je tam strašne veľa a povaľujú sa tam. Ideš do potravín – leží tam socha Moaia, ideš na kruhový objazd – v strede trčí Moai. Takže som sa tak pousmial nad tým článkom, že objaviť tam nejakú sochu asi nie je až také náročné, a časom ich tam už človek prehliada, lebo ich je tam nesmierne veľa.

Zároveň si zober, že plnia svoj účel. Postavili ich preto, ako si spomínal, aby ten ostrov chránili, a spomínal si aj to, že vlastne to je jeden z mála tých panenských ostrovov…
To máš vlastne pravdu, že tie sochy fungujú doteraz. Lebo napríklad keď som bol na Havaji, tak čo sa týka prírody, Havaj je veľmi podobný Veľkonočnému ostrovu, je to v podstate ostrov v Pacifiku v rámci Polynézie, lenže na tom Havaji máš diaľnice, máš tam McDonald, KFC, sú tam obrovitánske hotely, proste siete. Je to pekné, ale keď som videl Veľkonočný ostrov, tak Veľkonočný ostrov je krajší.

To bol taký príjemný tip zážitku. Máš aj nejaký adrenalínový zážitok? Lebo bola tu Janka Slačková, tiež spomínala, myslím, že to bolo v Peru, ako tam ostala visieť v pralese a mala takú veľmi adrenalínovú cestu sama cez prales. Zažil si aj ty na svojich cestách niečo také možno trošku nebezpečné?
Nezažil. Lebo keď chodím na cesty, tak ich cieľom je mať content na môj blog. Snažím sa vyhýbať nejakým možno clickbaitovým zážitkom. Viem, že existujú travel youtuberi, ktorí si proste zoberú kameru a idú do nejakých slumov v Afrike ukazovať, ako sa tam hrozne žije a aké to je nebezpečné. Ja nechcem robiť takéto clickbaitové veci a nechcem tú pozornosť na seba sťahovať cez ten internet skrz možno nejaké nebezpečné zážitky. A keď človek ide na dovolenku, tak sa obvykle nedostane do nejakých nebezpečných situácií, lebo predsa len ja chodím na turistické miesta, som turista. Takže nie, naozaj sa mi za tých jedenásť rokov, a to už musím zaklopať, nestalo nič také vyslovene zlé.

A najzábavnejšie?
Karneval v Buenos Aires bol „zábavný“, lebo keď som bol v Buenos Aires naposledy, tak v tom čase bol v Riu typický klasický karneval, ktorý býva vo februári, a ja som si myslel, že tie juhoamerické mestá majú takú tradíciu karnevalov, že keď je v Riu obrovitánsky karneval, na ktorý cestujú ľudia z celého sveta, tak Buenos Aires nie je odtiaľ ďaleko, a teda aj tam musí byť. Vygooglil som si program v Buenos Aires, konkrétne na ten týždeň, keď bol v Riu karneval, a boli tam nejaké body, že tu bude karneval na tomto námestí, tu bude karneval na tomto… Potešil som sa teda, že super, uvidím karneval v Južnej Amerike. Tak som bol v tom Buenos Aires a tam proste štyri poloopité panie s fľašou si tancovali na námestí. Bolo to hrozné a presne v tom čase bola kamarátka na tom karnevale v Riu, tak som si pozeral storky a hovorím si, že to je úplne iné. Čiže ten karneval v Buenos Aires bol taký… ak by som povedal slabý odvar, tak je to kompliment.

Čiže na karneval máme chodiť do Ria.
Presne, nikam inam.

Bol si tam?
V Riu som nebol, nie.

Chystáš sa na karneval niekedy alebo nie je v tvojej pomyselnej mape?
Už nemám zoznam vecí, ktoré by som chcel vidieť. Čiže ak vznikne taká situácia, tak by som išiel, ale neplánujem to.

Máš ešte vôbec nejaký svoj cestovateľský sen alebo už nemáš? Spomínal si, že už teda nič neplánuješ a všetko, čo si chcel, si videl.
To znie, ako keby som mal teraz zatvoriť celý blog a skončiť. :) Nie, mňa stále baví cestovať a stále ma baví objavovať a je veľa miest, ktoré som nenavštívil, čiže v tom pokračujem ďalej. Napríklad sa chystám teraz v marci na Azory, o ktorých som počul, že sú veľmi krásne, budúci rok idem do Japonska. Ale hovorím, nemám už vyslovene miesto, kam musím ísť, lebo tam všade už som bol. Je však veľa iných miest, ktoré chcem vidieť, len si už za tým nejdem dolámať nohy. :)

A ako si na tom s objavovaním krás Slovenska? Cestuješ aj po Slovensku?
Málo. Cestujem aj po Slovensku, veľmi rád chodím do Košíc, to je podľa mňa jedno veľmi pekné mesto. Vždy, keď som v Košiciach, cítim sa tam ako na dovolenke, lebo na tej hlavnej ulici vysedávajú ľudia v kaviarňach a má to takú veľmi príjemnú atmosféru. Možno to znie trošku zvláštne, ale tým, že to cestovanie je moja práca, respektíve vytváranie toho obsahu na môj blog cez cestovanie je moja práca, mne ľudia články o Slovensku veľmi nečítajú. Napríklad minule som bol v Bytči, tak som si celú Bytču prešiel a napísal článok o Bytči. A bol celkom čítaný, ale to bola taká skôr výnimka. Viac mojich čitateľov bavia tie zahraničné články. Prečítajú si aj o Slovensku, ale keď si pozriem štatistiky, tak tam jasne dominujú zahraničné krajiny.

Čo cestovanie ľuďom prináša?
Ja ľuďom veľakrát aj rád prízvukujem, že keď chceš cestovať, tak nemusíš sedieť dvanásť hodín v lietadle. Stačí ísť napríklad na jarmok do Skalice alebo sa pozrieť do Trnavy, čo je krásne mesto. Často máme krásne veci rovno pod svojím nosom, takže treba mať oči otvorené.

Ľudia to z môjho hľadiska majú niekedy tak, že si zvyknú myslieť, že Slovensko je pupok sveta alebo že to miesto, kde žijeme, je pupok sveta. Pritom sa stačí pozrieť niekam úplne inam a vidieť, že ľudia tam žijú úplne inak, veci tam fungujú úplne inak. Myslím si, že prichádzajú o taký nejaký všeobecný rozhľad.

Čiže ty máš svoj ekosystém, články, blogy, reelska, keď si na nejakej ceste, s ľuďmi sa delíš o svoje zážitky dovolenkára. Čo je tvojím hlavným zámerom ľuďom odkomunikovať? Je to len tá zážitková časť alebo je tam ešte aj niečo viac?
Hlavným zámerom je odkomunikovať ľuďom, aby sa postavili zo stoličky a išli niekam, kamkoľvek. A keď na to nájdu tipy na mojom blogu, tak o to lepšie. Dobre si povedala, že ekosystém. Keď napríklad niekam idem, tak mojím úplne najhlavnejším nosičom je blog, čo je klasická webová stránka. Viem, že teraz z hľadiska marketingu blogy už nie sú úplne „hot“ a ľudia si teraz veľmi fičia na sociálnych sieťach, hlavne krátkom videu, ale ja som začal tým, že som písal, a začal som tým, že som písal preto, lebo ma písanie bavilo. Čiže blog nikdy písať neprestanem, kým budem robiť to, čo robím. A ľudia mi tie články čítajú.
A to slovo ekosystém vysvetlím: keď niekam idem, napríklad keď idem na Azory, tak z toho budú vždy výstupy. Bude z toho nejaký hlavný blogový článok, ktorý si ľudia môžu vygoogliť a nájdu ho na internete aj o desať-pätnásť rokov. K tomu sú potom výstupy na sociálnych sieťach, čo nie je ctrl + c, ctrl + v, to sú všetko odlišné výstupy, nejaké reelska, Tik Tok, Youtube. A potom, keď si človek pozrie to moje video, tak sa dozvie, že viac informácií nájde na blogu. Človek, ktorý príde na blog, uvidí prelinkované v blogu zas tie výstupy na sociálnych sieťach. Čiže si tam otvorí článok a zrazu tam k tomu, o čom si číta, uvidí odo mňa video. Čiže to úplne všetko so všetkým súvisí a takto mi to funguje. Lebo takýmto štýlom dokážem zasiahnuť veľmi veľký počet sledovateľov a hlavne ľudí v rôznych vekových kategóriách.

K tomu mi napáda taký vtipný príbeh. V lete som bol korčuľovať na hrádzi a bolo extrémne teplo, tak som to v polovici zabalil a sadol na 91-tku, čo chodí smerom z Čunova do mesta. A tak som taký spotený v tom autobuse sedel a bola tam základná škola. Išli z Danubiany a tie malé deti, asi desaťročné, na mňa pozerajú a hovoria: „Vy ste Milan Bez Mapy?“ A ja, že áno. Či sa so mnou môžu vyfotiť. Tak ja taký spotený s korčuľami na ramene, lebo fakt bolo asi 33°C a neviem, či išla v autobuse klíma, že jasné. Potom zbystreli pani učiteľky, ktoré boli v mojom veku, okolo tridsať, a ony - že jéj, však my vás poznáme, my vás sledujeme na Instagrame. A tam oproti nim sedeli dve dôchodkyne, ktoré boli úplne mimo tejto skupiny, a pýtali sa tých učiteliek, kto to je. Že Milan Bez Mapy. Že jáj, my čítame jeho blog a boli sme niekde podľa jeho článkov.

Čiže tam boli tri generácie, pričom každá jedna generácia ma poznala. Deti ma poznali pravdepodobne z Tik Toku, lebo tam sledujú moje videá, pani učiteľky klasicky z Instagramu, ľudia okolo tridsať chodia na Instagram a tá najstaršia generácia číta moje články. Čiže potom to má takýto výsledok, že dokážem naozaj oslovovať veľmi široké spektrum ľudí rôznych vekových kategórií vďaka tomu, že nerobím iba Instagram či iba blog. Nechcem povedať, že robím všetko, ale to, čo robím, viem, prečo robím. :)

Krásne prirodzene sme preklenuli do oblasti toho influencingu. Ty si pred pár rokmi napísal svoju knihu Influencer. Čo ťa motivovalo k napísaniu tejto knihy?
Nič. Ja som knihu nechcel písať, lebo som si myslel, že o čom by som ja písal knihu. No a oslovili ma z Ikaru s tým, či nechcem vydať knihu. Bolo to počas pandémie, a tak som rozmýšľal, o čom by som vydával knihu. A potom sme sa nejako stretli, dohodli a vymysleli sme tému influencingu cez travel blog. Také nejaké zákulisie. Kniha vyšla pred troma rokmi a bola úspešná, doteraz si ju ľudia kupujú a čítajú.

Každý, kto si prečíta tú knihu, pochopí, že názov influencer je myslený tak trošku ironicky, lebo predsa len na Slovensku je slovo influencer vnímané niekedy až ako nadávka alebo ako niečo zlé. A práve o tom je aj tá kniha, nejaký taký zákulisný pohľad na to, čo sa deje s tvojím obľúbeným influencerom, keď odloží telefón. Nie je to kniha o cestovaní, ale cez moje cestovateľské zážitky a cez môj príbeh sa tam rozoberá veľa zákulisných vecí.

V knihe píšeš o tom, aké je náročné udržať fyzické a mentálne hranice medzi virtuálnou osobnosťou a osobou z mäsa a kostí. V čom teda spočíva tá náročnosť?
Áno, tým, že ten môj brand Milan Bez Mapy je založený v podstate na mne a na mojej tvári, tak niekedy, bolo to už dávnejšie, teraz už nie, som skĺzal do takých pocitov, že kde sa končí Milan a kde sa začína ten internetový Milan Bez Mapy. Nevedel som nájsť hranicu medzi tou internetovou osobnosťou a svojím ja, lebo predsa len tá internetová osobnosť je ako keby možno nadstavba alebo prehnaná verzia mňa, taká extrovertnejšia. Takže som dlho hľadal hranicu toho, kde sa končí normálny Milan a kde sa začína Milan Bez Mapy. Tak to tam veľmi rozoberám.

A ako si sa s tým vyrovnal? Kde a ako si našiel tú hranicu?
To si musíš knihu prečítať. :) Tú hranicu som našiel, keď som sa začal obmedzovať v tom, kedy vypnúť mobil, kedy ho odložiť, nebyť na ňom stále. Naozaj vedieť, kedy vypnúť ten internet.

Aký je tvoj vzťah k sociálnym sieťam? Predsa len ich veľa využívaš na svoju prácu, sú pre teba potrebné.
Neviem sa rozhodnúť, či pozitívny, či negatívny. Akože ja som veľmi vďačný za to, že mám sociálne siete, že som si tam vybudoval bázu sledovateľov a že ma to v podstate živí. Ale na druhej strane sa veľa hovorí o negatívnom vplyve sociálnych sietí, kde sa ľudia porovnávajú s ostatnými, kde to má negatívny vplyv na ich mentálne zdravie, na hladiny dopamínu a podobne. Je o tom veľa podcastov a videí a poznám to sám na sebe, že keď dlhodobo, respektíve veľa používam sociálne siete, tak sa necítim dobre. Taktiež skĺzam do porovnávaní sa, že tá to spravila lepšie, ten je krajší… proste veľa takýchto myšlienok.
Neviem, ako to opísať, ale teraz sa na sociálne siete pozerám tak, že je to moja práca, a veľmi ich obmedzujem. Napríklad minulý rok som mal vysokánsky denný screentime, bol som v priemere osem-deväť hodín na mobile, čo si myslím, že je veľa. Lebo je to síce moja práca, ale mojou prácou nie je do toho čumieť, mojou prácou je vytvárať content a ten nevytváram priamo v tej aplikácii. Takže som si dal novoročné predsavzatie, že tento rok chcem mať priemerný screentime okolo tri-tri a pol hodiny, zatiaľ sa mi to drží a darí. Lebo väčšinu toho obsahu, teda okrem storiek, ktoré tam nahrávam, si dokážem pripraviť mimo tej aplikácie, naplánovať to, pozverejňovať to tam. Ale, samozrejme, je tam veľmi dôležitá aj tá komunikácia, interakcia so sledovateľmi, čiže odpovedanie na komentáre, na správy. No veľmi chcem teraz začať viac regulovať svoj vzťah k sociálnym sieťam, lebo som často skĺzal k takým veciam, o ktorých všetci vieme, že sú nezdravé – že si večer ľahneš do postele, zapneš Tik Tok a dve hodiny pozeráš videá. Po tých dvoch hodinách sa spamätáš a nevieš povedať ani jedno video, ktoré si videl, lebo tá krátkodobá pamäť je úplne vypnutá. Takže to od tohto roka veľmi obmedzujem.

Máš státisíce sledovateľov či už cez svoj blog, alebo sociálne siete. Vnímaš pri svojich aktivitách aj nejakú formu zodpovednosti za to, čo medzi ľudí šíriš? Ako vôbec vnímaš svoj vplyv?
Dlho som ho nevnímal, lebo ma dlho nesledovali deti. Kým som ešte nemal Tik Tok, vedel som, že síce ma sleduje veľa ľudí, ale bol som názoru, čo som zistil, že je veľmi zlý názor, že keď je človek dospelý a niekoho sleduje, tak používa vlastný rozum a vie si vyhodnotiť, čo je okej, čo nie. Nikdy nebolo mojím cieľom vychovávať ľudí a ani som nikdy nechcel byť ten typ influencera, ktorý teraz ide strašne poučovať, že toto by ste mali robiť, toto by ste nemali robiť. Skôr chcem ísť na to tým štýlom, že ukážem, čo robím ja, a inšpirujte sa, ak chcete.

Ale potom, ako som si založil Tik Tok, ma začalo spoznávať veľa detí a vtedy som začal uvažovať, že deti ešte nemajú vyvinuté mozgy a že kopírujú a opakujú, že tam si treba asi dávať pozor. Čiže vtedy som začal nad tým viacej rozmýšľať. Napríklad mám takú sériu videí, že Milan búra mýty na Instagrame, ktorá sa začala už minulý rok a bola celkom úspešná. Respektíve je, lebo v nej pokračujem aj tento rok. A tam pôvodný koncept bol, že sa stretneš s kamarátom po robote, dáte si nejaký drink a kecáte o cestovaní. Čiže tie videá boli také, že som bol u seba v štúdiu, v ruke som mal nejaké prosecco alebo niečo a rozprával som. Časom som odtiaľ alkohol úplne odstránil, asi po šiestich mesiacoch, lebo som videl, že to sledujú deti, a to už je podľa mňa zlý vplyv normalizovať ten alkohol v úplne bežných situáciách. Takže skrz to sa nad tým teraz tak zamýšľam, ale stále s tým trochu bojujem. Lebo hovorím, mojím cieľom nikdy nebolo vychovávať ľudí a poučovať ich. Keď ma sledoval len dospelý, tak mi to bolo jedno – proste mám tam drink, tak ho tam mám, však ty si dospelý, tak si sprav vlastný názor, a už ty vieš, či máš piť alebo nie. Lenže pri tých deťoch je to už iné, takže teraz nad tým uvažujem trošku viac.

Čelil si niekedy v rámci svojej práce, či už v rámci influencingu, alebo v rámci cestovania, vyhoreniu?
Jasné, tak dvakrát do roka. :) Vyhorenie sa dá zažiť aj z cestovania. Hovorím, mal som byť teraz v Mexiku a zrušil som to, som u vás v štúdiu. Aj tá moja práca môže byť stereotypná, lebo v podstate všade robím to isté, či idem do Mexika, alebo do Austrálie, stále tam proste idem niečo odfotiť, napísať o tom a robím to isté, len na inom mieste. Čiže môže tam byť vyhorenie.
Hlavne moja práca je kreatívna a je to celé založené na kreativite a na mojom osobnom dotyku. Okej, nie je to ťaženie zlata v bani, ale zasa nie je to jednoduché byť jedenásť rokov kreatívny v jednom odbore, takže stále potrebujem nové nápady, veci vylepšovať, stále byť zaujímavý pre sledovateľov aj po jedenástich rokoch. Lebo som poznal blogerov a influencerov, ktorých som sledoval kedysi a ktorí na sebe nič nezmenili, nič nepridali, tak ma začali nudiť, už ich proste nesledujem. Čiže robím to jedenásť rokov a stále musím prichádzať s niečím novým, zaujímavým, aby som tých ľudí, čo už tam mám, nenudil a aj aby som prilákaval ďalších. Je to teda také puzzle a niekedy môžu prísť vyhorenia, keď nápady neprichádzajú. Ale vtedy mi najviac pomáha naozaj všetko na týždeň vypnúť a nemyslieť na to a mozog sa nejako obnoví a vráti sa do tej kreatívnej fázy.

Ako vyzerá vyhorenie z cestovania? To znamená, že napríklad si povieš, že teraz sa mi vôbec nechce cestovať…
No presne, že sa ti nechce ísť na to letisko, nechce sa ti, nezaujíma ťa, čo tam je. Za minulý rok som cestoval úplne najviac vo svojom celom živote. Robím si štatistiky, presne vidím, koľko letov som absolvoval, koľko hodín som strávil v lietadle, a minulý rok to bolo takmer osemdesiat letov, čo bolo vlastne najviac, odkedy cestujem. Takže som potreboval pauzu.

Aký je tvoj vzťah k ekológii a k udržateľnosti? Je to niečo, čoho sa aj tak trošku dotýkaš v rámci svojho obsahu?
No, mám blog o cestovaní a cestovanie nie je práve najekologickejšie. Najmä presúvanie lietadlami. Ale snažím sa stále apelovať na ľudí, že áno, krátke lety sú blbosť, to môžeme ísť vlakom. Síce je pravda, že už som bol párkrát v Košiciach lietadlom, ale podľa mňa to nie je krátky let. Stále ľuďom pripomínam, že letecká doprava má na svedomí iba 4 % z celkových emisií celého sveta, keď si to ideme porovnávať s nejakými továrňami a podobne, ale nejdem to obhajovať.

Čo chcem povedať, je, že tá letecká doprava sa každým rokom stáva ekologickejšou, lebo je to v záujme leteckých spoločností. Ani možno nie byť ekologický, ale šetriť peniaze. Čiže modernizujú lietadlá, aby boli viac efektívne, aby spotrebovali menej paliva, kupujú si motory do lietadiel, ktoré sú menej hlučné, lebo zvukový smog je tiež veľký ekologický problém, nielen tie výpary. Je teda v záujme leteckých spoločností byť ekologické alebo aspoň ekologickejšie. Dnes sa už aj letecké spoločnosti predbiehajú v tom, ktorá je zelenšia. Napríklad minule som niekam letel s Wizz Airom, ktorý o sebe hovorí, že je najzelenšia letecká spoločnosť v Európe, a keď som si listoval ten ich katalóg v lietadle, tak tam vysvetľovali, že toto lietadlo má takú spotrebu preto, lebo napríklad keď parkujeme, tak používame iba jeden motor namiesto dvoch, aby sme znižovali spotrebu paliva, máme lepšiu aerodynamiku, lebo toto je najnovší typ nejakého airbusu, máme takýto motor a podobne.

Čiže sa tam postupne dostávame a nemám rád, keď niekto čiernobielo tvrdí, že nechoď lietadlom, lebo to je neekologické. Skôr som toho názoru, aby sme hľadali spôsoby, ako cestovať ekologickejšie, a nevracali sa teraz v dvadsiatom prvom storočí naspäť do jaskyne, lebo proste máme výdobytky modernej doby, ktoré máme, a je, myslím, na našej zodpovednosti používať ich ekologicky, ale nevzdávať sa ich.

A aké sú teda podľa teba tie ekologickejšie spôsoby, ktoré by si odporučil?
Tak, samozrejme, môžeme ísť vlakom, ale logicky nepôjdem vlakom niekam ďaleko. Ja napríklad dobrovoľne nevlastním auto, aj sem som došiel MHD, lebo si myslím, že keď žijem v meste, tak auto nepotrebujem. A keď cestujem po Slovensku, tak chodím väčšinou vlakmi alebo na bicykli. Takže si myslím, že ako samostatná osoba si na toto dávam pozor. Najčastejšie to teda argumentujem tým, že nevlastním dobrovoľne auto.

Ty si s dm spolupracoval pri niekoľkých súťažiach o letecké pobyty. Ako si spomínaš na tieto spolupráce? V čom ťa oslovili, prečo si im povedal áno?
Zhodou okolností to boli vždy vianočné súťaže, ak si dobre pamätám. Boli to dobré spolupráce, lebo to sadlo na ten profil. Bola to súťaž o niečo cestovateľské, čiže ľudí to zaujímalo. A dm vnímam ako značku veľmi pozitívne, takže som nemal dôvod do toho neísť. Nakupujem v dm a plus sa to týkalo cestovania, čiže nula negatívnych faktorov, prečo by tá spolupráca nemala vzniknúť.

Často balíš na cesty, spomínal si, že minulý rok to bolo až osemdesiat letov. Aká je tvoja základná kozmetická výbava a čo obsahuje?
Ja si veľmi „idem“ rôzne hydratačné krémy. A v podstate nepoužívam veľa kozmetiky, skôr len tie čistiace a hydratačné krémy, a potom klasická zubná pasta, nejaké dezodoranty.

Čiže nejaký vzťah ku kozmetike máš…
Áno. Minule som dokonca videl, že dm zaradila do svojej ponuky aj pánsku dekoratívnu kozmetiku, čo sú nejaké krycie krémy a mejkap. Aj som to zámerne zdieľal do instastorky, aby ľudia videli, že dekoratívna kozmetika nie je len pre ženy. Lebo napríklad ja veľmi nemám rád, keď si niekto povie, že mejkap je len pre ženy. Ten človek v živote nepracoval v médiách, v živote nepracoval v šoubiznise. Napríklad keď sa bežne natáčam na kameru alebo chodievam do televízie do nejakých relácií, tam sa táto dekoratívna kozmetika na mužoch používa úplne normálne, aj púder, aj mejkap. Čiže sa snažím niekedy búrať aj takéto rodové stereotypy, ktoré vznikajú, lebo ich nemám rád.

Krása – čo je podľa teba krásne?
Niečo, na čo sa dobre pozerá, ale zároveň to vyžaruje aj zvnútra nejakú energiu. Podľa mňa to je súhra týchto dvoch faktorov.

Vnútorná krása – čo oslovuje napríklad teba?
Mne pripadá na ľuďoch veľmi sexy také zdravé sebavedomie. Veľmi nemám rád, keď sa niekto – neviem, či je na to výraz v slovenčine, v angličtine je to self-sabotaging. Keď ľudia sabotujú sami seba. Že si hneď povedia, že ja to nezvládnem, čo by na mne mohli iní vidieť, a podobne. Pri tomto vždy prevrátim oči, že preboha, keď už niekto má takýto prístup k sebe, že je niečo menej, tak potom čo asi dosiahne v živote? Čiže mám na ľuďoch rád zdravé sebavedomie, keď si niekto verí, keď má nejaké ciele, keď sa cíti dobre a to potom z neho vyžaruje.

Čo ťa v živote baví, napĺňa a dobíja energiou?
Nechcem povedať, že práca, lebo práca by podľa mňa nemala byť pre človeka zmyslom života. Ale ja som si vytvoril prácu, ktorá ma baví a, našťastie, aj uživí. Je to vlastne písanie článkov a spoznávanie okolia a veľmi ma baví na tom aj ten feedback mojich sledovateľov. Keď mi proste napíšu, že boli sme podľa tvojho článku na Madeire a veľmi nám to pomohlo, užili sme si to, ďakujeme. Čiže niečo takéto.

Čo robíš, keď necestuješ alebo nepracuješ?
Športujem. Veľa športujem. Aj tento rok som si povedal, že budem športovať viac, lebo keď som minulý rok tak veľa cestoval, som málo športoval. A mne sa zas nechce dvíhať činky, keď som niekde odcestovaný. To sa skôr radšej idem poprechádzať. Ale keď som doma na Slovensku, tak sa snažím veľa športovať a sú to rôzne kombinácie: fitko, beh, plávanie, bedminton a podobne.

Inšpiruješ mnohých ľudí cez svoje blogy, svoju prácu na sociálnych sieťach, cez svoje tipy a zdieľanie zážitkov. Čo v živote inšpiruje teba?
Asi ma najviac inšpiruje okolie, mne blízki ľudia, okruh kamarátov a rodina. Ja si napríklad neviem predstaviť, že by som sa odsťahoval niekam navždy preč, lebo som odtiaľto a tu mám svoje korene a svoje blízke okolie. Som veľmi spoločenský človek, milujem sa stretávať so svojimi kamarátmi, známymi, s rodinou a neviem si predstaviť tieto kruhy a toto zázemie budovať niekde inde, keďže tu ho už mám vybudované.

Náš podcast sa dostal k svojmu záveru. Čo by si chcel našim poslucháčkam a poslucháčom takto na záver odkázať?
Cestujte. :)

Milan, ďakujem ti za to, že si k nám prišiel, že si sa s nami podelil o svoje zážitky, skúsenosti, pohľady na svet. Želám ti všetko dobré, aby si bol spokojný a aj naďalej sa s nami delil o svoje zážitky, o zážitky toho dovolenkára Milana Bez Mapy.
Ďakujem za pozvanie, bolo to super, pekný deň. :)