Miriam Kalisová: Verím v to, že dobro je silnejšie ako zlo

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme baviť o pečení, varení, živote aj o Vianociach s moderátorkou a influencerkou Miriam Kalisovou. Miriam, vitaj!

Ahoj.

Hneď na úvod začnem tvojou spoluprácou s dm, ktorá sa začala v roku 2016, keď si vydávala knihu Nie som žiadna bábovka, určenú pre deti do troch rokov. Tá kniha je teda na trhu už niekoľko rokov, zhruba šesť. Ako sa jej darí?

Darí sa jej výborne. Bolo predaných takmer desaťtisíc kusov, ešte mám nejakých pár kusov na sklade. Myslím si, úspech tej knihy bol nečakaný, a naozaj som to nečakala, keďže som ju vydávala úplne sama, oslovovala som aj grafikov, aj tlačiarne, všetko som riešila ako vydavateľstvo. Tým, že som do nej investovala aj vlastné peniaze, tak som sa musela zmieriť s tým, že keď by si to kúpila iba moja mamina, tak som vo veľkej strate. Takže môj prvotný cieľ bol, aby sa mi vrátili aspoň náklady. Ale teda takýto úspech som nečakala, lebo tých prvých päťtisíc kusov, ktoré som dala vytlačiť, sa predalo za tri týždne. Proste boli za tri týždne fuč a my sme museli potom tri týždne pred Vianocami ešte čakať na dotlač, aby sa tých ďalších päťtisíc ešte vytlačilo. Takže to bolo úplne super. :)

Čo máš s odstupom času na svojej knižke najradšej, keď sa na to pozrieš takto spätne?

Myslím si, že tú autenticitu, že naozaj som sa tam snažila dávať recepty, ktoré som vymyslela ja a ktoré nie sú iba odniekiaľ skopírované. Že to nebolo o tom, že som niekde našla nejaký pekný recept, tak som ho urobila, spísala a preložila do slovenčiny a urobila z toho kuchársku knihu. Tie recepty boli moje, aj zozbierané za dlhé roky. Takže toto sa mi veľmi páčilo. A ešte aj to, že aj tie fotky sú také autentické, som tam taká polostrapatá, bez retuše. Naozaj som chcela, aby tá kniha bola taká, že keď si ju nejaká žena otvorí a prečíta, tak bude mať pocit, že spolu varíme v kuchyni.

My sme v roku 2018 spolu robili rozhovor pre dm active beauty, ktorý si ináč aj stále nájdete na stránke activebeauty.sk, a Ty si mi vtedy hovorila, že máš v hlave k tejto knihe aj jej „dvojku“, ale že sa jej aj trošku bojíš, lebo tá prvá mala veľký úspech. Takže ako sa má toto druhé pokračovanie?

Vieš čo, priznám sa, že som totálne vyhorela pri písaní tej prvej knihy, lebo každý recept som skúšala niekoľkokrát, aby vyšiel naozaj vždy rovnako. Myslím si totiž, že toto majú ženy na mojich receptoch rady, že môže byť na internete napríklad „xy“ receptov na vianočku a ony vedia, že keď chytia môj recept na vianočku, tak im určite vyjde. Ženy mi hovoria, že toto sa im na tých mojich receptoch páči, že naozaj fungujú, aj chlieb, aj rožky, aj čokoľvek, čo odo mňa dostanú. Čiže naozaj som si na tom dala záležať a nebolo to o tom, že jedenkrát to navarím, odfotím a je to v knihe. Testovala som to stále a bola som taká prepečená a prevarená, že ten ďalší rok som doma varila a piekla s nechuťou. Naozaj to bolo z povinnosti a pamätám si, že asi až o rok a pol alebo dva sa stalo, že som varila a  hovorila som si, žemám zase radosť z toho, že niečo varím. :) Čiže tohto sa bojím, že by som sa znovu dostala do takéhoto štádia, keď sa ti stane hobby prácou. Ale viem, že by som to teraz robila úplne inak, napríklad teraz by som si to fotila určite sama.

Takže bude tá dvojka alebo je to niečo, čo si zatiaľ vypustila?

Nevypustila a práveže je to veľmi aktuálne, pretože na budúci rok sa plánujem od januára pustiť do tej dvojky. Neviem, či sa bude volať Nie som žiadna bábovka 2 alebo dám nejaký iný názov. Ale možnože to bude fajn, lebo baby, čo majú tú jednotku, sa ma pýtajú každú chvíľu, či tento rok, v tejto sezóne pred Vianocami nebude jej pokračovanie. Takže verím, že sa to nejakým spôsobom podarí a bude inovovaná, bude iná a bude prepojená aj s takým internetovým svetom…

Aj som sa chcela spýtať, či tam bude nejaké cédečko alebo nejaký usb kľúč s videoreceptmi.

To nie, ale súčasťou budú aj videorecepty z tej knihy.

Lebo tie videorecepty sú u teba, aspoň na sociálnych sieťach, veľmi obľúbené, ak sa nemýlim.

Sú úplne najobľúbenejšie a je s tým veľmi veľa práce. :) Polhodinový recept totiž točím aj dve a pol hodiny, lebo človek si musí dať pozor na zábery a všetky veci s tým súvisiace, takže je to veľmi náročné. Ale ten výsledok, keď sa ženy z tých receptov tešia…

Spolupráca s dm pretrváva aj v týchto dňoch, a to v rámci sociálnych sietí. Čo ťa na nej baví najviac?

Že je to love brand, že to ženy milujú, že proste keď prídem z nákupu z dm-ky a spýtam sa, či chcú baby vidieť, čo som nakúpila, tak všetky, že jasné, a má to naozaj takú veľkú interaktivitu. Lebo dm- je aj pre ženy, ktoré sa snažia aj zdravšie stravovať a hľadajú bio alternatívy, ale za normálnu cenu, a dm-ka je pre ne veľmi inšpiratívna a funguje to. To sú také tie spolupráce, ktoré človek miluje, lebo je to niečo, čo by som robila aj tak, čiže ja si vlastne tie veci z dm-ky kupujem domov a používam ich aj tak. Ono aj na začiatku to bolo vlastne tak, že ja som oslovila dm-ku, keď som išla robiť knihu, lebo som si uvedomila, že vlastne varím iba s produktmi dm. Tak som ju na Facebooku s takou malou dušičkou oslovila, ani neviem, kto sa mi vtedy ozval, a bolo to veľmi fajn. :) Lebo ja som vtedy nemala s takýmito vecami skúsenosti a vtedy ešte nefungovali ani instagramové, ani facebookové spolupráce. No a zo strany dm-ky prišla milá pozitívna spätná väzba a odvtedy spolupracujeme.

Trošku si mi nahrala na ďalšiu otázku, keď som sa ťa chcela opýtať, že či stále platí to, že si taký blázon do jedla.

Jasné, že som blázon do jedla, určite áno. :) Milujem jesť, milujem jedlo, milujem dobré jedlo, kvalitné jedlo, milujem aj piecť. Ale zistila som, že sa mi veľmi uľaví, keď môžem upiecť niečo, čo nemusím točiť. :) Ja robím tie videorecepty veľmi rada, samozrejme, že je to perfektné, keď človek môže robiť to, čo ho baví, ale na druhej strane som si uvedomila, že keď to nemusím točiť, fotiť, že si iba tak pečiem, je tiež super.

Že to nie je práca. :) Radšej varíš alebo pečieš?

No, asi najradšej, asi… ani neviem. Rada pečiem tak, že si nemusím zapisovať gramáže a môžem urobiť koláč iba taký, že pozriem, čo mám v špajze. Lebo už keď máš prax v pečení či vo varení, tak presne vieš, koľko zhruba tam máš dať toho mlieka alebo kefíru, alebo vajíčok, alebo múky, cukru. Že to robíš tak od oka. Väčšinou, keď urobím dobrý koláč a nezapíšem si recept, tak ma to potom strašne štve, že to nemôžem posunúť ďalej. Moja mamina bola presne taká istá a ocino sa vždy na to hneval, že veď urob ten koláč, čo si robila pred týždňom, a ona povie, že si to nepamätá. :) Ale vždy si v tom momente myslíme, že si to zapamätáme. Čiže mám veľmi rada takéto úplne intuitívne pečenie, keď sa nemusíš sústreďovať na váhu, na mierky, na nič, proste vidíš, čo máš, ak máš pocit, že tam niečo chýba, tak to tam šupneš. Ale je to potom škoda, že tie recepty nie sú uchované.

Ale to nevie každý. To môže byť aj veľmi náročné variť a hlavne piecť. Nahádzať tam hocičo, čo je v chladničke, aby to nejako dokopy sadlo.

Ja som to doma takto videla celý život. U nás sa nikdy v živote napríklad palacinky alebo lievance nerobili podľa nejakého receptu. Veď viem, čo tam ide, tak to tam šupnem, a keď vidím, že je to riedke, tak tam pridám múku. Pre mňa je to taká prirodzená vec, že tomu nerozumiem, načo na to treba návod. Ale áno, viem, že to asi nie je úplne bežné, pretože keď niekedy urobím iba polievku napríklad do storiek, tak baby chcú vedieť aj koľko litrov vody tam ide. A to je pre mňa veľmi šokujúca informácia, lebo nad tým som sa nikdy nezamýšľala, že koľko litrov vody mám dať do polievky, ja si poviem, že veď vidím koľko. :) Čiže toto boli veci, ktoré som už začala učiť aj popri písaní knihy, že to naozaj musím tým ženám dopodrobna vysvetliť, lebo nie každá to doma mala tak ako ja. Pre mňa to varenie a pečenie je také intuitívne a také hravé, že vždy sa dá z chladničky, aj keď tam nič nie je, vykúzliť fakt dobré jedlo.

Takéto kúzelnícke schopnosti by som veľmi rada mala aj ja a myslím si, že aj veľmi veľa žien.:)

Veľmi veľa mojich receptov takto vzniklo a aj teraz niekedy vzniká. Že vidím niekde nejakú dobrú inšpiráciu, ale nemám všetky ingrediencie, tak si tam popridávam, poprihadzujem a zrazu z toho vznikne úplne nový recept. Teraz som napríklad robila výborný koláč práve pre dm-ku, quinoový, ktorý vznikol úplne divne, lebo som vyšľahané bielky zabudla dať do cesta, a keď sa už koláč sa piekol, tak pozerám na tie vyšľahané bielky, že panebože. :) Tak som ich proste chytila, primiešala som tam trošku cukru, lebo boli vyšľahané iba bez cukru, a keď som upiekla ten koláč, tak som ho vytiahla, tie bielky som natrela navrch, dala som to ešte zapiecť a počúvaj, paráda. :) Bol to naozaj improvizačný proces, ale nadávala som asi len pätnásť minút, že aký bude ten koláč bez tých bielkov v ceste, a bol super.

Ale zároveň to vyžaduje istú formu odvahy takto nejako kreovať alebo skúšať nové veci a nebáť sa toho.

Áno, ale to je presne to, čo som dostala od svojej maminy a babky, lebo obidve sú vynikajúce kuchárky. Ja som to vlastne vždy tak videla. Pre mňa to je také prirodzené ako chodiť, že otvoríš chladničku a niečo z toho upečieš alebo uvaríš.

Keď sa už bavíme o tých koláčoch, o pár dní sú tu Vianoce, takže poďme sa trošku pobaviť o Vianociach. Ešte stále tráviš Vianoce u rodičov s Miou?

Áno, samozrejme. To je také už naše tradičné, odkedy sa narodila, že tá babka a dedko musia byť súčasťou Vianoc.

Myslím, že tam si vravela, že tam ste celá rodina.

Áno, aj brácho aj s priateľkou.

Takže ako vyzerajú tie vaše prípravy na Vianoce?

Dlhé roky to bol taký ten veľký stres ako vo väčšine domácností, že sa proste stresuje a nič sa nestíha, lebo chceme, aby všetko bolo na tú sedemnástu dokonalé, lebo večeriame o piatej. A, samozrejme, keď sa nastajlujú koláče a všetko, tak áno, že nejedzte to, lebo to musím stále dokladať, nech to tam pekne proste je do tej piatej, nech vydržíme. :) Takže to bolo vždy také hektické. No a potom, jedného dňa, to bolo pred pár rokmi, sme si tak povedali, že kašľať na to, že proste poďme si vyskúšať to užiť. Pamätám si to doteraz, že na Štedrý deň o dvanástej sme mali všetko nachystané, moja mamina si tak sadla a tak premýšľala, že to je taký divný pocit, že všetko je hotové a my máme pokoj. :) Odvtedy sa nám to tak zapáčilo, že už pripravujeme nejaké veci aj dopredu a väčšinou to už máme o dvanástej, lebo o dvanástej vždy jedávame šošovicovú polievku. Takú mliečnu aj so sušenými slivkami, je to fantastické, tú si robíme asi iba na Vianoce. Je to taká naša tradícia, že síce je tam ten celodenný pôst, ale na obed si tú šošovicovú polievočku dáme.

To je nejaký váš recept? Lebo ja som nepočula o šošovicovej polievke so slivkami.

No, to je taká šošovicová mliečna polievka so slivkami a ešte to zajedáš nakrájanou posolenou cibuľou a chlebíkom. :)

To je taká kombinácia, že na prvú to mozog neberie.

Ale je to veľmi dobré, to sa vždy tak dobre najeme, lebo to je proste perfektná vec. :)

Takto teda vyzerajú vaše prípravy. A ešte si na ne posvieťme trošku detailnejšie, keď už sa tu bavíme o tom varení a pečení. Aké sú vaše vianočné tradície, čo sa pečenia týka?

Čím viac, tým lepšie. :)

Čiže začínate mesiac vopred?

Moja mamina začína už podľa mňa v novembri. Ja ani neviem, koľko várok perníkov, teda tých medovníčkov a lineckých robí, lebo môj ocino to teda stíha dosť rýchlo zužitkovať a testovať. Čiže u nás nefunguje také, že sa napečie, dá sa do krabičiek a potom sa je, ono sa to je stále. Vždy si potom hovorím, že prečo si neurobíme tie linecké napríklad aj v lete alebo počas roka, veď to je taký dobrý koláč a aj celkom dlho vydrží. Inak vlastne aj pre dm-ku som napríklad do knihy dávala špaldové linecké koláče, kde som časť múky nahradila mletými mandľami, čiže je to ešte taká ľahšia verzia tým, že celá kniha je pre deti do troch rokov.

Ktoré sú tie tvoje najobľúbenejšie vianočné koláče, keby si mala povedať jeden-dva?

Linecké, medovníky, vanilkové rožky a potom mám rada ešte parížske rožky, a ešte grilážky.

A čo sa týka vianočného varenia, už si spomínala tú šošovicovú polievku s tými extra ingredienciami ako slivky, cibuľa a podobne. :) Čo iné varíte na Vianoce? Ako vyzerá vaša vianočná večera?

Naša vianočná večera sa začína tým, že si rozkrajujeme jabĺčko, potom si dávame oriešky – každý má štyri oriešky, každý symbolizuje jeden štvrťrok a pozeráme, akí budeme zdraví. Väčšinou sú všetky orechy zdravé, a keď je niektorý nejaký taký iný, tak to mamina vždy okomentuje, že to bude trošku nádcha. No a potom si dávame oblátky. Tie vyrába tiež moja mamina s ocinom, lebo máme taký stroj, asi miliarduročný, ktorý ešte vyrábal môj pradedko a robil na ňom oblátky a trubičky, čiže to je taká tradícia. No a na tú oblátku dávame med, aby sme mali sladký život, korenie, aby sme sa nenudili, aby bol ten život korenistý, cesnak nakrájame, aby sme boli zdraví, a to je vlastne aj také predjedlo, a potom robí ocino rybaciu polievku z kaprích hláv. Kaprie hlavy sa dajú uvariť, robí sa z nich taký vývar a ide tam jemnučko orestovaná zeleninka. Je to ľahučká, jemná polievočka, taká číra, no a to je špecialita môjho ocina, lebo to je vlastne z tradície z ich rodiny. No a potom máme klasicky vyprážaného lososa, lebo tým, že som z rybárskej rodiny, sme celý život jedli kapry a kadejaké sladkovodné ryby, pleskáče či karasy, tak ja som toho objedená a nemám rada kapra, proste mi to nechutí. Moja mamina ho mala rada, ale už aj ona to vzdala, lebo vždy, keď sa urobil vyprážaný kapor aj losos, tak, samozrejme, všetci jedli lososa, pretože tam nie sú kosti. Takže už sa to nejakým spôsobom pretransformovalo na vyprážaného lososa, ale s klasickým zemiačikovým šalátom, do ktorého moja mamina dáva kyslú smotanu a možno iba jednu lyžicu majonézy, čiže ten šalát je tiež taký zdravší, ľahší, ale veľmi chutný zároveň. Takže toto je naše tradičné štedrovečerné jedlo.

Už si spomenula nejaké rituály, ktoré máte na Vianoce. Čo máš na Vianociach najradšej?

Asi takú pohodu, že proste to je naozaj taký ten čas, keď sa skončí ten frmol. Čiže na Vianociach mám rada tú pohodičku, že je to také iné, také magické, také čarovné, také tiché a neviem si predstaviť, že by som bola na Vianoce niekde inde ako doma, že by sme išli niekam na dovolenku alebo do nejakého horského hotela, lebo viem, že ľudia takto chodia.

Aké sú tvoje najvzdialenejšie vianočné spomienky, ktoré máš z detstva? Čo sa ti spája s Vianocami – malá Mirka a Vianoce?

Vieš čo, paradoxne, keď si mi položila túto otázku, tak úplne prvé, čo mi napadlo, bolo, keď som zistila, že niektorí rodičia pomáhajú Ježiškovi a aj oni kupujú darčeky. Tak vtedy som sa tak strašne tešila, že môžem svojim rodičom niečo kúpiť na Vianoce aj ja. Doteraz si pamätám, že som si sporila peniažky a kúpila som takú krásnu sviečku, ktorá vyzerala ako stromček a bola taká zeleno-petrolejová, taká ligotavá, krásna, a schovala som ju do skrinky, že ja tam prekvapím teraz svojich rodičov a oni ju pod stromčekom nájdu. Čiže taká najútlejšia spomienka na Vianoce je, keď som ja prvýkrát položila pod stromček darček pre svojich rodičov.

A oni nevedeli, že vieš?

Vedeli, ale nevedeli, že im kúpim darček. :)

A pamätáš si aj to, ako sa potešili?

Áno, áno, to bolo pre nich nečakané a to sa mi veľmi páčilo.

A aby sme ukončili túto vianočnú tému, máš nejaké vianočné tipy alebo nejaké špeciálne odporúčania, čo sa týka vianočného varenia alebo pečenia? Niečo, čo možno nie je úplne štandardné, ale čo by si dala našim poslucháčkam ako tip, že by mohli tieto Vianoce vyskúšať?

Ženám by som odporučila, aby keď budú tento rok variť alebo piecť vianočné veci,nemysleli na to, že panebože, toľko musím teraz toho napiecť. Že nech to proste robia v plnom nasadení, v absolútnej prítomnosti a nech si uvedomia, že wau, že aké super, že ja tu môžem teraz variť alebo piecť pre svoju rodinu, že ju mám, že sme zdraví, že mám zdravé ruky a naozaj si ja sama môžem rozbiť to vajíčko bez toho, že ma bolí zápästie alebo že sa mi trasú ruky alebo čokoľvek iné. Čiže vnímať počas tej prípravy na Vianoce taký pocit vďačnosti, že môžem, a nebrať to ako otravu. Nerozprávať sa s kamarátkami, že ježišmária, ja mám iba štyri druhy koláčov napečené, mala by som mať šesť.

Mám totiž pocit, že ľudia naozaj skĺznu do takého „ja to nechcem, otravuje ma to, ale musím“. Napríklad upratovať. Veď predsa aj na to upratovanie sa dá pozerať z viacerých pohľadov – áno, nenávidím upratovať a musím to urobiť a nikto mi nepomôže, alebo sa na to vykašľať, keď nemám na to chuť, alebo sa na to pozrieť z inej strany. Ja sa napríklad vo všetkom snažím hľadať tú mágiu. Jasné, že sa človeku nie vždy chce, ale naozaj možno začať s tým pozeraním sa na tieto praktické veci trošku inak, že s tou vďačnosťou, že naozaj som rada, že mám tú rodinu, ktorej môžem pripraviť domov. Lebo to sme my ženy, ktoré máme to čaro urobiť z toho domu domov, a keď sa na to začneme pozerať takto, tak nás možno ani nebudú až tak otravovať tie vianočné práce. Tak toto by som asi tak odporučila. Je úplne jedno, čo upečú, čo uvaria, ale nech to je s láskou, nech to je s vďačnosťou.

No aj to jedlo potom chutí inak, keď je takto navarené alebo napečené, a aj zdravé jedlo robí zdravé práve tá energia, ktorú do toho jedla dáš. Lebo hoc bude to jedlo naoko zdravé, keď to budeš variť s tou nechuťou a nenávisťou, ani to nemusí tak zdravo zafungovať, ako si možno myslíme, že by malo zafungovať.

Jednoznačne. To je asi tá najlepšia ingrediencia, ktorú môžeme dať aj do obyčajného natretého rožka s maslom.

Čiže dali by sme tam ingrediencie vďačnosť, láska, radosť a akú ešte?

Možno pokora k životu. Lebo sme teraz mali náročné dva roky, čo boli presne tieto obdobia od novembra do jari. Boli lockdowny, bolo to náročné obdobie, ľudia zomierali aj v našom okolí. Možno je fajn si naozaj uvedomiť, že wau, aké to je super, že to dieťa mi je schopné narobiť neporiadok, lebo je zdravé. Pokora k životu a tá vďačnosť sú veľmi dôležité. No a ešte prijímať veci také, aké sú.

Prijať realitu, prijať to ako fakt a byť vďačný nielen na Vianoce, ale asi každý bežný deň, za to, že žijeme, za to že sme, za to, že sme zdraví a že máme, čo máme, aj za to, že nemáme, čo nemáme.

Absolútne súhlasím. Ono tie Vianoce sú o to silnejšie v tom, že asi viac ľudí vie a dokáže spomaliť a zamyslieť sa, lebo počas roka je to asi trošku náročnejšie. No a tie Vianoce sú asi obdobím takého spomalenia. Napríklad ja mám za sebou aj Vianoce, keď som bola sama. Miuška bola u Martina a ja som mohla ísť k rodičom alebo kamkoľvek, ale proste som si povedala, že ja chcem byť sama. Normálne som si povedala, že chcem skúsiť, aké to je, lebo práve sa mi naskytla taká príležitosť, že som mohla byť sama. A bolo to veľmi zaujímavé.

Keď som niekomu povedala, že budem na Vianoce sama, tak všetci vraveli, že veď môžeš prísť k nám alebo tak, ale hovorím – to vôbec nie je o tom, že som sama, lebo nemám kam ísť, ale preto, lebo veľmi chcem zažiť toho dvadsiateho štvrtého decembra ten magický čas a byť v ňom sama so sebou. Skúsiť to, aké to je. A bolo to veľmi fajn. Urobila som si grilovaný stejk z chobotnice, to bolo také dobré, a ako predjedlo som si urobila mušle svätého Jakuba, celý deň som si púšťala pesničky, ani som nepozerala telku, lebo som si povedala, že nebudem pozerať telku a nepôjdem ani na Instagram a ani na žiadne iné sociálne siete. Že naozaj budem mať maximálne pustenú hudbu a že si chcem ten deň fakt vychutnať celý, ako je. Boli to úžasné Vianoce, bolo to neuveriteľné.

Na druhý deň som som už išla pre Miušku, išli sme k mojim rodičom a mali sme klasicky štedrú večeru. Čiže to nebolo, že som bola bez Vianoc s rodinou, ale ja som si tak povedala, že to boli prvé Vianoce, čo Miuška vlastne nebola so mnou dvadsiateho štvrtého, tak som si povedala, aj jej som povedala, že Miuška, ja nebudem mať tiež, počkáme na teba aj s babkou a s dedkom. Ona sa z toho tešila a pre mňa to bol výborný zážitok, naozaj to každému odporúčam skúsiť.

Dala som si na seba krásne zamatové červené dlhé šaty a celý deň som v nich chodila. :) Tie mi požičala Miška Ľuptáková, lebo keď sme sa rozprávali, tak som jej to spomenula, a ona je taká veľmi open-mind, a ona že wau, Miri, ale to na tento svoj deň potrebuješ parádne šaty, tu máš tieto. Krásne, s dlhým rukávom, dlhé až po zem, také zamatové, krvavo červené, krásne šaty. Úplne nádherné. No a ja som sa ti takto vyparádila hneď ráno a tým, že vlastne tam nemáš rodinu, nemáš tam tých ľudí, ktorí proste stále riešia niečo, čo sa má robiť, ty si robíš čo chceš, nemusíš sa nikomu prispôsobovať ani mu vychádzať v ústrety. Keď chceš mať v ten deň neporiadok, tak ho máš a máš to na háku. Tak ja som sa ráno obliekla do týchto šiat, potom som si tak akože potancovávala, maľovala som si obraz a bol to taký krásny čas so sebou. Samozrejme, že som si aj telefonovala s nejakými blízkymi ľuďmi, zavolali sme si, že pekné Vianoce a podobne, ale bolo to pre mňa úplne neuveriteľné. Neviem to úplne opísať, ale bol to pre mňa taký krásny zážitok, že som si povedala, že keby som toto ešte niekedy zažila, bolo by to super. Neviem, či sa ešte niekedy vyskytne taká príležitosť, že budem môcť byť sama so sebou, lebo predsa len, už keď máš rodinu a všetky tieto veci, tak im nemôžeš povedať, že ja chcem byť na Vianoce sama. Ale toto bol zrovna taký čas, že som si to mohla dovoliť, a využila som to.

Ako to opisuješ, ako o tom rozprávaš, tak mne z toho ide taká energia, že je to krásny tréning na sebalásku.

Úplný, no jasné, jednoznačne. To bol podľa mňa úplne krásny deň. Ale vieš, do toho už ideš s tým nastavením. Je potrebné sa nastaviť na to, že teraz chcem byť na Vianoce sama so sebou. Určite však sú aj ľudia, ktorí už nemajú rodičov, nemajú partnera, nemajú dieťa, naozaj nemajú kde byť, čiže z tejto pozície takéhoto človeka sa k tomu neviem vyjadriť, lebo ja som tam ten support mala. Ja by som mohla ísť na tie Vianoce na niekoľko miest, pretože mám okolo seba veľmi veľa skvelých ľudí, či už rodinu, alebo aj priateľov, a nebola som v tej pozícii, že fakt nemám kam ísť. Možnože z tejto pozície, v ktorej som bola ja, sa oveľa ľahšie rozhodnem, že chcem byť na Vianoce sama so sebou.

Spomínala si počas toho Štedrého dňa aj maľovanie. To je niečo, čo mi tak zarezonovalo, lebo kedysi si spomínala, že maľuješ, a dokonca si maľovávala počas toho, ako si počúvala Einsteinove teórie. Ešte sa tomu venuješ?

Áno, no priznám sa, že maľujem už teraz pomenej, lebo odkedy som pred rokom začala študovať psychológiu, tak som z toho maľovania dosť ako keby upustila, lebo už na to nebol priestor. Ale teda rok som si poštudovala na vysokej škole, ale som vyhodnotila, že jednoducho nemám na to čas, a veľmi veľa vecí, ktoré som mala rada, som musela zo svojho života dať bokom, aby som mohla študovať. Lebo predsa len sú to víkendy a cez týždeň si pripravuješ práce, seminárky, úlohy a podobné veci. Takže som si musela tiež utriediť priority. Teraz som už tak trošku začala, ale stále som veľmi pracovne vyťažená, čiže som teraz v takom štádiu, že musím popúšťať nejaké veci  zo svojho života, aby som sa mohla venovať aj tým záľubám. Aby som mohla maľovať a mám aj hrnčiarsky kruh, aj na tom chcem pracovať a nedarí sa mi to úplne teraz skĺbiť, takže mám teraz obdobie takého prerodu, ako to všetko spojiť dokopy.

Venuješ sa aj výrobe a predaju sviečok. Mali ste aj nejakú špeciálnu edíciu k Vianociam?

Áno, máme špeciálnu edíciu aj k Vianociam a robíme aj personalizované sviečky. Robíme ich na Slovensku a každá je ručne robená, čiže je personalizovaná konkrétne pre danú osobu, ktorej na Vianoce pôjde. Zhodou okolností mám aj nejaké kresby, ktoré tiež dávame na sviečky, napríklad spln, nov, čo sú vlastne k takýmto udalostiam, a ja od nejakých trinástich rokov píšem básne a také texty, o ktorých som si nikdy nemyslela, že sa niekedy dostanú niekde von a že ich niekto uvidí. Boli to také šuflíkové verzie. No a potom jedného dňa mi tak napadlo, lebo som tie sviečky začala robiť k Vianociam pre svojich kamarátov a kamarátky, že na ne dám svoje texty. A potom mi tak napadlo, že jéj, Mati, poďme to vyskúšať, možno by sa to iným ženám páčilo tiež, lebo sú to také naozaj povzbudzujúce texty a veci, čo sa ženám veľmi páčia. A takto k Vianociam je to veľmi fajn, keď si zapáliš takú sviečku a máš tam nejaký krásny text napríklad o svojom budúcom kráľovi alebo aj súčasnom. Čiže je to taká láskavá, pekná práca.

Čím meníš svet ty?

Myslím si, alebo teda snažím sa meniť svet jednotlivcov, žien tým, že sa s nimi veľa rozprávam, že sa ich snažím nejakým spôsobom nabádať, aby sa mali rady, aby neposúvali svoje hranice tam, kde je to pre ne zraňujúce, či už vo vzťahoch s partnermi, alebo v práci, alebo aj s kamarátkami. Lebo to sú tiež dosť časté problémy žien, že sú v kamarátstvach, z ktorých nevedia ísť preč, hoc cítia, že im to ubližuje, že to proste pre ne nie je správne, nie je to dobré, ale nevedia, ako odtiaľ a čo majú urobiť. Lebo stále tam je veľmi silný ten vzorec, že a čo o mne povedia, veď to je kamarátka, veď budem jej tolerovať to, že je ku mne uštipačná, zlá, že pomaly hovorí, že som zlá mama, a nedokážem ju odstrihnúť zo svojho života, tak radšej budem tíško trpieť, ale bojím sa jej pomaly zdvihnúť telefón. Čiže aj takéto sú vzťahy a snažím sa tým ženám ukazovať možno spôsob života, ako sa naučiť v prvom rade tie hranice spoznať, lebo už to ich nastavenie, to je to „b“. Lenže kým nevieme, kde je tá naša naozajstná skutočná hranica, tak si ju nevieme ani postaviť.

Čiže učím ich spoznávať seba, lebo až keď sa naozaj spoznajú a zistia, že kde majú hranice, tak až potom sa môžu začať učiť, ako si tie hranice ubrániť, a to sa tiež musí začať úplne v takých mikromomentoch. Keď sa začnú tie naše mikrosvety meniť, tak možno potom v konečnom dôsledku sa začne postupne meniť aj ten celý kolektívny.

A čo si vo svojom mikrosvete najviac zmenila za tie roky ty?

Fúha, veľmi veľa vecí. Ja som bola presne ten prípad toho strachu zo samoty, z opustenia alebo z takého „a čo keď zostanem sama, a čo keď, a čo keď…“ Také tie strachy z toho, že lásku si treba zaslúžiť, že treba vynakladať nejaké úsilie na to, aby sme boli super dokonalé, úžasné, perfektné vo všetkom. Toto som vo svojom živote veľmi zmenila, že som sa prestala nejakým spôsobom orientovať na to, čo chce odo mňa niekto iný, ale začala som sa pozerať na to, čo chcem ja, a žiť podľa toho, ako sa to mne páči, aby ja som bola spokojná a šťastná, lebo keď budem spokojná a šťastná ja, tak potom môže byť šťastné a spokojné moje okolie.

Pretože keď ženy začnú dávať tomu okoliu viac ako sebe, tak sa vyčerpajú a potom proste padnú úplne na energetické dno a už nebudú vládať. Vzťahy nemajú byť obchod, či už kamarátske, či už partnerské, či už aj matka s dieťaťom, rodina, to nemá byť obchod, to má byť autentickosť, prirodzenosť. Keď sa nahnevám, poviem, že som nahnevaná, ale to neznamená, že si to budem vybíjať na tom druhom, že bude po ňom niekto ziapať, to je jedno, že z ktorej strany to ide, či od muža, alebo od ženy, alebo na dieťa. Priznať to, že je človek nahnevaný, nepotláčať tú emóciu, ale zároveň nevybíjať si to na niekom druhom. Čiže veľmi veľa vecí som sa za posledných šesť-sedem rokov podľa mňa naučila. Je toho veľa a mám pocit, že sa človek stále bude učiť. Pre mňa je to taký ten pocit slobody, tá autentickosť, že aj sama pred sebou a pred ostatnými si dovolím vyjadriť aj emóciu, aj keď nie je taká, aká by sa ostatným páčila. To je pre mňa veľká zmena v mojom živote, že nesnažím sa byť len za dobrú, poslušnú a za tú vyhovujúcu.

Už si spomínala, že veľmi dôležitý je práve ten vzťah sám so sebou, a na svojom instagrame píšeš: „Na všetko môžeš v živote zabudnúť, ale nikdy nezabúdaj na seba.“ Ako nezabúdaš na seba ty?

Nezabúdam na seba tak, že sa vnímam, že každú jednu akciu, ktorú idem vykonať, si precítim, ako sa mám ja. Keď sa ma napríklad niekto spýta, že pôjdeš večer s nami niekam, na žúrku alebo nejakú oslavu, tak viem, že sa odo mňa očakáva, aby som tam išla. Ale keď sa mi tam nechce ísť, tak nemám problém povedať, že nie, neprídem, a je to úplne v poriadku a necítim sa za to vinná. Keď to človek naozaj robí z tej pozície, že ja sa za to necítim vinná, že tam neprídem, tak ani to okolie vás neobviňuje z toho, že ste neprišli. Keď to robíte z pozície, že neprídem, lebo ja si teraz idem ustáť svoju hranicu, ale nie som o tom presvedčená, tak okolie vám dá pocítiť, že ste vinná, lebo ste neprišli. A to je taký začarovaný kruh, že každú vec, aj to „nie“, musíš povedať naozaj z toho svojho naozajstného presvedčenia.

Nie, že teraz Miriam povedala, že keď chcem povedať nie, tak mám povedať nie a poviem nie, lebo tam nechcem ísť, ale nie som o tom presvedčená, tak to proste nie je. Čiže naučiť sa byť v tom strede, aj keď proste ste v nejakom konflikte, nenechať sa stiahnuť dole, lebo keď na vás niekto napríklad kričí, tak si predstavte toho človeka, že kričí z energetického suterénu, ako ja vzniknem hovoriť u nás v Červenom stane. Tak si predstavte toho človeka takého malilinkatého niekde úplne dole v tom suteréne a rozhodnite sa v tom momente, či chcete zliezť tam dole za ním a tam si s ním ziapať, alebo zostanete v tom svojom strede a jednoducho to nejakým spôsobom odignorujete, že takto niekto s vami komunikuje, a budete ho stále upozorňovať na to, že takto sa s ním nebudete rozprávať. Alebo sa nebudete s tým človekom rozprávať vôbec.

Toto sú veci, ktoré sa učia veľmi dlho, je to veľmi náročné a veľmi často sa môže človeku stať, že už aj má ten pocit, že z toho stredu vie komunikovať, a niekedy je toho naňho počas dňa tak veľa, že ho to tak zoslabí, že jednoducho zareaguje a zlezie tam do toho suterénu napríklad tiež. Vtedy si treba povedať, okej, toto sa stalo, ale nebudem sa za to obviňovať, a to je tá sebaláska. Že aj keď v niečom zlyhám v očiach sám pred sebou, tak to prijmem, že okej, tak som to teraz nezvládol, je to úplne v poriadku, ale nebudem sa tu za to martýrovať alebo si nedajbože nejako škaredo hovoriť. Sebaláska nie je o tom, že sa budem pozerať do zrkadla a hovoriť si, že som krásna, úspešná a neviem čo všetko. Sebaláska je z môjho pohľadu o tom, že prijmem aj to, v čom nie som dobrá. A ja som napríklad nie veľmi dobrá v tom, že neviem neskákať ľuďom do reči, a je to hrozné. Proste to mám v sebe a je to strašne náročné, aby som nedopovedávala za ľudí vety, aby som im vlastne nešla povedať, že ja viem, čo chcú povedať. Snažím sa na tom pracovať. :)

Sebaláska nie je ani o tom, že a ja som taká a vy to musíte prijať, to je tiež také skreslené. Niekto si povie, že je autentický a že teraz vy musíte prijať to, že je hulvát. Proste viem, že som hulvát, tak idem s tým niečo robiť a budem sa snažiť neskákať do reči, a keď ma na to niekto upozorní, tak to nebudem brať ako útok na seba, ale vlastne ako „áno, díky“. A toto sú všetko tie z môjho pohľadu dôležité momenty sebalásky. Že si priznám, že v niečom nie som dobrá, že niečo potrebujem zlepšiť, a chcem to zlepšiť nie preto, že sa budem obviňovať, ale preto, že sa mám rada a že chcem zdravo žiť. Nebáť ani tých svojich tieňov a proste ľúbiť sa. To, čo chceme od svojich partnerov, aby nás ľúbili také, aké sme, tak to by sme mali dať aj sebe. :)

Náš dm podcast je o inšpirácii. Ty si už spomínala veľa spôsobov, ako inšpiruješ ľudí, či už varením, pečením alebo tou prácou v tých mikrosvetoch s jednotlivými žienkami alebo ženuškami, ako ich voláš. Čo inšpiruje na ľuďoch teba?

Autentickosť, absolútne. Mám rada ľudí, ktorí sa vedia prejaviť, lebo  zo svojej celoživotnej skúsenosti viem, že tí najviac usmiati ľudia s tým usmiatym kŕčom, aké je vždy všetko super, úžasné a wau – tak to nemám rada, lebo tam vidím, že tam je veľmi veľa pozakrývaného – vyjdem z domu, nasadím si masku dokonalosti. Preto mám radšej niekoho, kto je napríklad aj uhundraný aj ufrflaný, to mňa tiež učí prijímať ľudí takých, akí sú, lebo na kameň sa nebudete hnevať za to, že je kameň. Proste taký je a toto si vždy hovorím, keď stretnem nejakého „bručouna“ alebo nejakého takéhoto človeka, že on taký je, okej, buď s ním chcem interagovať, alebo nechcem. Ale nebudem ho posudzovať, že je taký, onaký, alebo mu nedajbože nezačnem radiť, aký by mal byť iný.

Takže toto mám rada na ľuďoch, a ešte ľudí, ktorí sa vedia spravodlivo nahnevať. Toto sa mi páči a to ma inšpiruje na ostatných, lebo veľmi dlho som taká nevedela byť. Vždy som chcela byť to dobré dievčatko, a to, myslím si, veľa žien má taký kód v hlave, že dobré dievčatko alebo nemrač sa, aká si škaredá, neplač, pozri, ako vyzeráš, keď plačeš… Nemyslím si, že to tá generácia našich rodičov robila v zlom, že nám chceli nejako ublížiť tým, že toto povedali, to proste mali tak naučené. A my sme tu na to, aby sme to svojim dievčatkám nehovorili.

Náš podcast sa takto dostal krásne k záveru a predtým, než sa rozlúčime, sa ťa opýtam – v čo veríš v živote a možno práve v spojení s tými Vianocami?

Verím v to, že dobro je silnejšie ako zlo, a myslím si, že tí dobrí ľudia by mali začať hovoriť viac. A možno by sa tí dobrí ľudia nemali nechať zlákať do toho suterénu a kričať, ale riešiť veci naozaj z toho svojho stredu, z toho svojho veľkého srdca a s tou láskou. A možno s myšlienkou na to, že nebudeme sa hnevať na to, že kameň je kameň, a prijímať naozaj aj tých ľudí, ktorí kričia, a nechať ich tak. Nebojovať s nimi tými istými zbraňami. A veľmi verím v to, že tých dobrých a láskavých ľudí s veľkým srdcom je oveľa viac ako tých veľmi ukričaných z toho suterénu.

Miriam, ja ti veľmi krásne ďakujem, že si k nám prišla, za tento veľmi milý a krásny predvianočný rozhovor. Želám ti, nech sa ti darí, a želám ti krásne sviatky.

Ďakujem veľmi pekne aj ja, že som tu mohla s vami byť, no a všetkým ostatným tiež, aj tebe, aj ostatným ľuďom želám krásne Vianoce, a keď náhodou ste v tej situácii, že máte zostať na Vianoce sami, tak si to užite, dajte si krásne šaty, dajte si nejaké dobré jedlo a naozaj si to užite. :)