Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich: časť 1.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu, v ktorom sa budeme opäť inšpirovať. Témou bude tentokrát udržateľnosť a ja sa teším, že v našom štúdiu môžem privítať a na túto tému sa baviť s greenfluencerkou a aktivistkou Natáliou Pažickou.

Naty, vitaj!

Ahojte, ďakujem za pozvanie.

Naty, v súvislosti s tebou je často používaný termín greenfluencerka. Čo konkrétne si máme pod tým predstaviť, respektíve ako ty samu seba vnímaš v tejto pečiatke?

Je to zvláštne, lebo ja som sa týmto názvom nepomenovala sama, a aj názov alebo pomenovanie environmentálna aktivistka ku mne tak nejako prišlo samo. Takže všetky tie názvy a nálepky sa na mňa lepia a asi sa úplne nevnímam „doma“ ani v jednej z nich. Používam príklad, že keď sa ma môj zubár spýta, aké mám vlastne povolanie alebo čomu sa venujem, tak sa mi to veľmi ťažko opisuje, lebo mám rôzne aktivity a všetky sú tak nejako samovymyslené alebo svojpomocne vymyslené, čiže to nemá úplne nejaký názov. :) Ale v rámci toho greenfluencerstva, respektíve toho, čo to znamená – poznáme pojem influencer, teda človek, ktorý má nejaký vplyv cez sociálne médiá v témach, ktorým sa venuje. Greenfluencer je to isté, len ovplyvňuje ľudí v rámci „zelených“ tém. V mojom prípade je to teda o tom, že sa snažím ľudí informovať o rôznych environmentálnych témach.

A prečo si sa rozhodla venovať osvete?

Ten príbeh je veľmi dlhý, tak začnem troška od začiatku. Od štrnástich rokov som robila modeling, bola som veľmi pohltená módnym priemyslom a sama som bola, ako zvknem hovoriť, nákupnou maniačkou. Podľa mňa, keď nás teraz počúva niekto, kto je v tejto dobe mladý a nákupným maniakom, tak sa to nedá porovnať s tým, aká som bola ja, v tom zmysle, že teraz je to asi násobne horšie. Ale vtedy, na tú moju dobu, som teda naozaj veľa nakupovala. Lenže potom som sa ocitla v šestnástich v Číne, kde som na vlastné oči videla, ako tento odevný a módny priemysel funguje, v akých hrozných podmienkach sa to naše oblečenie vyrába. A to bola pre mňa veľká facka. Stále som si to však ešte nespojila so sebou, lebo predsa ja som nakupovala v tých pekných obchodoch, kde to je pekne vystavené. Vtedy sme tam fotili kolekcie takých divných vecí ako rôznych pyžám s autíčkami, kačičkami a neviem čím všetkým, takže som si to nespájala s tým oblečením, ktoré som ja sama nakupovala.

Následne tým, že som pracovala ako stylistka, pracovala som pre rôzne magazíny a takisto som mala svoj vlastný módny blog, čiže v tom módnom priemysle som už fakt dlho, tak som išla študovať do Amsterdamu na Amsterdam Fashion Institute, kde som štyri roky študovala Fashion and Branding. No a tam nám hneď prvý týždeň, aby nám to bolo všetko všetkým jasné, pustili dokument, ktorý sa volá The True Cost, čo ja prekladám v zmysle „pravdivá cena lacného oblečenia“. No a sledujúc tento dokument som pochopila, že to, čo som videla onoho času v Číne, po prvé bolo ešte veľmi dobré, čo sa podmienok týka, a že je to v tých fabrikách veľakrát oveľa horšie, lebo pohľad „dnu“ je pred nami skrytý. A potom po druhé, že to, čo som videla, sa týka práve všetkého toho oblečenia, čo som aj ja konzumovala ako konzument, ktorý pochádza z globálneho bohatého severu. Takže vtedy som si povedala, že a dosť, už ani ja nebudem podporovať tento nechutný priemysel a nechcem dávať peniaze ľuďom, ktorí toto všetko vytvárajú a podporujú. Takže som si povedala, že si už nikdy nič nekúpim vo fast fashion obchodoch, a doteraz ma to drží, čo je to už skoro šesť rokov. :)

Ale, samozrejme, ak by sa to niekedy porušilo, že človek nemá inú možnosť, to vôbec nie je žiadny hriech. Vtedy som však v tom bola veľmi ponorená a naozaj som to chcela veľmi bojkotovať. No a v rámci toho som vlastne začala šíriť tieto informácie cez sociálne médiá, lebo som u nás nepoznala nikoho, kto by tieto informácie šíril. Bola som z toho v šoku, lebo mi tie informácie prišli veľmi podstatné, že som to nejakým spôsobom potrebovala zdieľať s ľuďmi, lebo som verila, že keď tie informácie ovplyvnili mňa, tak čo by to spravilo, keby som ja cez sociálne médiá mohla ovplyvniť ďalších ľudí. V tom čase to boli stovky a nie tisíce, a už aj to mi dávalo zmysel.

Spomínala si, že si študovala v Holandsku, žila si tam štyri roky. Ovplyvnil aj život v tejto krajine nejako tvoje nastavenie myslenia v téme udržateľnosti?

Myslím si, že všetko, čo som v živote robila, ma nejakým spôsobom ovplyvnilo. Veľa ľudí sa ma pýta, či sa nehanbím za to, že som niekedy podporovala tento priemysel. Áno, keď človek nevie, tak nevie. Horšie podľa mňa je, keď už človek vie a tvári sa, že celú tú situáciu môže ignorovať. A vieme, že takých ľudí na svete je veľmi veľa, ktorí aj vedia, ale rozhodnú sa, že žiadnym spôsobom neprispejú k tej zmene. Ľudia však väčšinou vyberajú ten príklad, keď sa človek zmení, že im to pripadá divné, že však ty si predtým nakupovala, teraz už nenakupuješ, ako je to možné… alebo ako si sa mohla zmeniť, že vtedy si to podporovala, teraz hlásaš niečo o nejakých environmentálnych veciach. Ale podľa mňa práve to je to super, že aj keď vidíme, že niekto sa pomaly mení, aj nejakí iní ľudia na sociálnych médiách, tak ich hneď nehejtujeme za to, že tá zmena neprišla zo dňa na deň na sto percent, ale naopak, podporujeme každého, kto sa rozhodne na tú cestu dať. Lebo teraz to naozaj potrebujeme ako nikdy predtým.

No ale čo si sa pýtala, že či ma to ovplyvnilo, tak určite, že ma to ovplyvnilo. :) Lebo aj v rámci toho štúdia sme spolupracovali s rôznymi značkami a profesionálmi z celého sveta, mala som možnosť chodiť na konferencie, boli sme v Paríži na rôznych akciách, čiže určite mi to dalo taký pohľad, ktorý by som na Slovensku na tento celý aj odevný a módny priemysel, ale zároveň aj udržateľnosť nedostala. Lebo tu proste nemáme také možnosti, nie sú tu ani také veľké značky a celkovo ten pohľad na udržateľnosť sa tu rieši možno z iného pohľadu. Ten odevný a módny priemysel sa doteraz podľa mňa na Slovensku až tak veľmi neriešil, ale som pyšná na to, že môžem povedať, že odkedy to riešim, tak podľa mňa už veľmi veľa ľudí vie, čo znamená fast fashion, a taktiež už majú ľudia aj nejaké to povedomie o tom, čo ten módny priemysel spôsobuje.

Fashion and Branding – čo je to za štúdium?

Veľa ľudí si myslí, keď poviem, že som študovala módu, že šijem. Napríklad kamoška sa ma spýtala, že či jej niečo pekné neušijem, a ja že nič pekné ti neušijem, lebo neviem šiť. :) V prvom ročníku sme mali zmiešané predmety, kde som aj ja chvíľu šila, ale moje štúdium nebolo zamerané na šitie. To štúdium, kde sa šije a navrhuje, je dizajn. Ja som bola zameraná na branding a veľa ľudí možno nevie, čo ten branding je. Branding je v podstate novšie zameranie v rámci odevného priemyslu, ktoré sa netýka len odevného a módneho priemyslu, branding je momentálne potrebný všade. Je to aj preto, že existuje veľmi veľa značiek, teda veľmi veľa konkurencie a každá značka sa snaží niečím odlíšiť. A práve branding vytvára aj vizuálnu identitu, aj tón reči a takisto aj nejaké hodnoty, ku ktorým sa ľudia potom postavia.

Použijem príklad – nájdeme v nejakom úplne najlacnejšom obchode za dve eurá biele tričko ušité v otrasných podmienkach atď. Následne to isté tričko nájdeme za stodvadsať eur, ktoré patrí už pod nejakú známejšiu značku. Aj to je šité v hrozných podmienkach, má za sebou všetko, čo aj lacné tričko, ale niekto je schopný alebo ochotný si priplatiť tých stoosemnásť eur len preto, že platí za značku, lebo sa chce stotožňovať s tým, čo tá značka predstavuje. No a to, čo daná značka predstavuje, je vytvorené tímom branderov, pričom tie jej hodnoty sú čisto vymyslené, je to nejaký ružový obláčik okolo danej značky. Ľudia však na to počúvajú a kupujú si s tým predmetom aj tú danú identitu značky – takže to je branding. Ja som sa vlastne učila klamať ľudí. :) Ale teraz to viem použiť presne z tej opačnej stránky, čiže to ma na tom baví.

To som sa akurát chcela spýtať, že čo ti tá škola dala najviac, keď si sa aj v rámci nej venovala na jednej strane fast fashion, ale na druhej strane aj udržateľnosti.

Áno, ako som hneď na začiatku videla ten dokument, tak som sa prirodzene rozhodla, že všetky moje projekty v škole už budú venované udržateľnosti. Teda aj keď sme pracovali pre jednu značku, tak ja som tam bola sustainability manager, čiže som zastupovala udržateľnosť. Celé to moje štúdium tak vlastne bolo už potom prispôsobené mojim záujmom, čo bolo na tej škole super. Že tam bol naozaj veľmi individuálny prístup a každý si mohol vybrať to, čo ho zaujímalo a bavilo, a mala som aj veľmi veľa učiteľov, ktorí sa udržateľnosti venovali, takže ma podporovali a získala som od nich veľmi veľa informácií a skúseností.

Udržateľnosť je široký pojem, pre mnohých ľudí možno stále aj neznámy. Ako vnímaš udržateľnosť a jej definíciu ty? Čo podľa teba a pre teba udržateľnosť znamená?

Tá definícia sa aj pre mňa rokmi mení. Ja som najprv začínala tými individuálnymi zmenami, potom neskôr sme mali petíciu Klíma ťa potrebuje, čo bola vlastne najväčšia petícia v histórii Slovenska. Minulý rok sme za necelý mesiac vyzbierali stodvadsaťšesťtisíc podpisov a žiadali sme od našej vlády, aby začala v rámci klimatickej krízy konečne vykonávať nejaké kroky. Lebo na Slovensku politický vplyv v tejto téme je, bohužiaľ, veľmi krátkozraký a nedostatočný.

Momentálne to mám tak, že udržateľnosť vnímam cez oboje, aj cez tú systémovú, aj individuálnu zmenu. Naozaj verím, že každý z nás môže priložiť ruku k dielu, lebo my sme po prvé občania, čiže tam je možnosť voľby pri voľbách, podpisovanie petícií, zúčastňovanie sa rôznych protestov a podobne, ale takisto okrem občana sme aj zamestnanec alebo zamestnávateľ, čiže máme opäť šancu to ovplyvniť v rámci svojej práce, v rámci svojej firmy, v prostredí, v ktorom pracujeme. Čiže ako ľudia máme naozaj veľmi veľa možností, ako to vieme vo svojom súkromí šíriť ďalej.

No ale čo to znamená pre mňa? Pre mňa to znamená asi to, že aj keď sa pozeráme na to, ako žili naše babičky – že mali nejaké princípy toho, že látka, materiál, má nejakú hodnotu a že to nie je len niečo, čo si raz oblečiem a potom môžem vyhodiť do koša –, toto sa úplne vytratilo aj tým, že oblečenie už veľakrát stojí niekedy aj nula eur. Už bola aj taká akcia od jednej značky v Anglicku, keď ste si na black friday mohli do košíka priložiť aj vec, ktorá stojí presne nula eur. To úplne prinieslo to, že to oblečenie nie je nič viac, len ako handra, ktorá slúži na to, že sa do nej môžeme raz obliecť a potom ju vyhodiť. A to je to veľmi smutné, lebo do toho ide toľko zdrojov. My sa stále tvárime, a aj takmer všetky biznisy sa tvária, že máme nekonečno zdrojov. Ale žijeme na planéte, kde je konečno zdrojov. Naša ekonomika sa spolieha na nekonečný rast, ktorý nie je proste možný, a to je pre mňa tá udržateľnosť a neudržateľnosť. Že doslovne je to neudržateľné, nemôže dlhodobo fungovať to, že my si požičiavame zdroje od budúcej generácie, ktorá na to bude veľmi nešťastne doplácať.

Keby si to tak mala v kocke zhrnúť, čo sú aspekty toho, prečo by sme sa o udržateľnosť mali zaujímať my ako individuálne bytosti?

Tak v prvom rade preto, lebo sa to týka každého jedného z nás. Klimatická kríza nepozná hranice, ono sa to nezastaví niekde v krajinách globálneho juhu, keď sme tam presunuli celý odevný, módny a aj ďalší priemysel, a to aj z Ameriky. Že tam môžeme napáchať škody, že tam môžeme vypúšťať toxické látky, že tam môžeme znečisťovať to ovzdušie. To však nie je niečo, čo sa niekde zastaví, tam nie je stena, žiaden čínsky múr, že tam sa to končí a ďalej sa to nedostane. Ono nás to všetkých dolapí, klimatická kríza je už aj tu. Máme tu tridsiatkové teploty, aj tu sa niečo mení, mávame tu silné búrky. A vždy sa v reportážach nájde jeden starší človek, ktorý povie, že toto je najsilnejšia búrka, akú som kedy zažil. Že takéto niečo som nikdy na Slovensku nevidel. A to je presne to – dejú sa tu veci, o ktorých už aj starší ľudia môžu povedať, že ich nikdy nezažili. Lebo tie extrémy toho počasia a zmien, to bude stále eskalovať.

A to je niečo, čo ak raz prepasieme, napríklad aj v rámci poľnohospodárstva, lebo ani k pôde sa nesprávame ako k živému organizmu, ale ako k prachu, pričom v nej je množstvo živých organizmov, no a tie keď raz umrú, tak my prídeme o pôdu, z ktorej máme všetko. Prídeme o spôsob, akým na tejto planéte môžeme existovať. A keď tento pohár raz pretečie, tak tá cesta späť už v rámci nášho časového pásma ako ľudskej rasy nebude. Lebo toto, keď sa to raz prepáli, už my zvrátiť nevieme. To sú procesy v prírode, ktoré sme prešvihli, a na to, aby sme to zvrátili späť do normálu, to bude trvať tisícky rokov.

Takže možno toto je taká motivácia pre každého začať niečo robiť. Lebo veľa ľudí si myslí, že byť pasívnym v tejto téme je v poriadku, ale zakladateľ značky Patagonia má takú krásnu knihu Let my people go surfing, v ktorej spomenul takú peknú vec, že preňho nie je zlom len to, čo si veľa ľudí prestavuje pod slovom zlo, že nejakí devianti páchajú násilie, ale preňho je zlo aj absencia dobra. To sa podľa mňa veľakrát deje, že ľudia zabúdajú, že sa môžu aj tým dobrým smerom nejako vyjadriť alebo že môžu ísť na tie zhromaždenia, že sa môžu ozvať, že majú ako občan alebo občania hlas. Na to sa zabúda. Ak budeme v rámci udržateľnosti ticho so sklopenými ušami sedieť doma, tak tá zmena proste nepríde.

Ten pohár už preteká. Koľko máme podľa teba ešte času?

Toto je dobrá otázka, aj veľa ľudí to chce vedieť. Lebo sme zaťažení na to, aby sme sa nejako na niečo mohli pripraviť. Ja teda všetko, čo komunikujem aj na svojom instagrame, to nie sú informácie, ktoré som si „vycucala“ z prsta, lebo na to treba štúdie a podobne. Počúvam to, čo hovoria IPCC klimatické správy, klimatológovia a vedci, no a my toho času nemáme veľa. Posledná správa IPCC hovorí, že máme posledné tri roky na to, aby sme radikálne znížili emisie, a vieme, že je tam veľmi veľa problémov. Až teraz začíname zisťovať to, že my na tú zmenu možno ani nemáme všetky prostriedky, ktoré by sme potrebovali, pretože vždy je to hlavne o tom, že my ľudia chceme zostať žiť v tej komfortnej zóne, v ktorej sa nachádzame. Chceme mať doma každý tri autá, chceme tým autom jazdiť každý sám, ale toto nie je možné. To nie, že jedno vymeníme za druhé, že diesel alebo benzín vymeníme za elektromobily. Ono to tak nefunguje. Budeme musieť radikálne znížiť celú spotrebu. Tak, že miesto tých troch áut budeme mať jedno, budeme ho využívať len príležitostne a budeme v ňom štyria a mimo tých dní budeme používať MHD.

Udržateľnosť pokrýva mnoho tém a tebe je najbližší ten módny priemysel, koniec koncov už o tom pár minút rozprávaš, aj si to vyštudovala a na svojich sociálnych sieťach sa venuješ osvete o negatívnom vplyve módneho priemyslu práve na životné prostredie. Ako si teda máme vyskladávať udržateľne šatník?

To najzákladnejšie pravidlo, čo je podľa mňa až veľmi primitívne a len málo ľudí ho nepozná, je, že to najudržateľnejšie, čo máme, už máme  vo svojom šatníku. Je úplne jedno, odkiaľ to je, my to tam už raz máme, bolo to vyrobené, kúpili sme si to a teraz našou úlohou je nosiť to čo najdlhšie a starať sa o to, čiže prať to na správnej teplote, nehádzať všetko do jednej práčky – farebné, čierne, biele –, a mať nejaký sedliacky rozum, ale aj to sa už stráca, čiže preto to hovorím. To je asi to najzákladnejšie, mať tie veci čo najdlhšie.

A potom – ja často propagujem alebo aj ukazujem ľuďom možnosti, že sú tu aj lokálne udržateľné značky. Ale áno, tieto veci sú násobne drahšie, čiže nie každý má tú možnosť a to je úplne v poriadku. To nie je pointa, že teraz ty si zlý človek, lebo si nekúpiš niečo z udržateľnej značky. Len veľa ľudí si nakúpi v tých neudržateľných fast fashion značkách tridsať vecí za mesiac a koniec koncov cena je násobne vyššia, ako keby si kúpili pár lokálnych alebo udržateľných kúskov, ktoré sú veľakrát aj omnoho kvalitnejšie. Ak sa človek nenaučí tomu logickému a triezvemu nakupovaniu, tak je úplne jedno, kde nakupuje, lebo ak si pôjde kúpiť šesťdesiat kúskov teraz do udržateľných značiek, že to len zmení z tých neudržateľných na tie kvázi udržateľné, tak to stále nie je udržateľné. Lebo pointa je, že aj udržateľné značky sú udržateľné len vtedy, keď my tam udržateľne nakupujeme, čiže kupujeme len to, čo reálne vynosíme. A to nehovorím, že sa nemôžeme niekedy potešiť, ale nie tak, že vždy, keď mám depku, tak idem do prvého obchodu a vykúpim tam všetko, lebo to stálo tri eurá.

V rámci greenfluencingu sa skloňuje aj pojem greenwashing. Čo to vlastne je? Ako tomu máme rozumieť?

Áno, jedno aj druhé sa začína slovom green, tak to môže byť mätúce, ale ten greenwashing existuje vo všetkých odvetviach, nie je to len módny priemysel. Je to vlastne to, keď sa značka na povrchu snaží byť zelenou, alebo teda udržateľnou, environmentálne, sociálne zodpovednou, ale pritom klame. A takých máme veľa. Ten greenwashing je všade, lebo zistili, že na ľudí to pôsobí. Oni chcú, aby sme nakupovali stále rovnako, dokonca viac a viac, a teraz zistili, že je tu skupina ľudí, ktorým záleží na životnom prostredí, ktorí si uvedomujú, aké hrozné veci ten odevný priemysel, hovorím stále o tom odevnom, ale týka sa to každého jedného priemyslu, spôsobuje, tak teraz si vymysleli nový marketingový trend. A to, že dobre, tak my ideme o sebe tvrdiť, že nám tiež záleží na životnom prostredí a že toto je super takto z tohto environmentálneho a z tohto sociálneho dôvodu.

Ale to sú nepodložené slová a vety, ktoré vlastne ani nedávajú zmysel. Ale človek, ktorý sa tým veľmi nezaoberá – čo úplne chápem, lebo nie každý sa môže zaoberať všetkým, čiže to nie je chyba toho človeka –, tomu uverí. To je chyba tých značiek, že to komunikujú, a chyba hlavne teraz Európskej únie, a teda krajín, ktoré sú najväčší importér textilu ako takého v Európe. Je veľkou chybou, že to ešte nemáme regulované, ale už sa Európska únia snaží do roku 2030 prijať veľa zákonov v rámci odevného a módneho priemyslu a regulácie. Ešte uvidíme, aký silný bude lobing, lebo tým, že firmám dávame peniaze, dávame im aj moc a ony lobujú na rôznych úrovniach, aby tieto zákony neboli schválené. No ale tie regulácie sa teda chystajú, uvidíme, ako to celé vypáli a aké regulácie tam na konci dňa budú. Ale jedna z nich sa týka práve greenwashingu, aby nemohli o sebe značky písať nepodložené veci, na ktoré nemajú žiadny dôkaz, že to tak naozaj je.

Ty si spomínala nepodložené slová. Ako si ty overuješ zdroje svojich informácií, aby to teda nebol greenwashing? Predsa len, máš značný vplyv na sociálnych sieťach a veľa ľudí si povie, že keď to tvrdí Natália, tak to asi bude pravda, bez toho, aby si overili zdroj, odkiaľ to ty máš. Ako mám ja ako človek, ktorý sleduje sociálne siete, vedieť, že greenfluencing Natálie Pažickej vlastne nie je greenwashing?

V prvom rade greenwashing, aký robia firmy je, že to, čo hlásajú, nemajú podložené ničím a nikým. Ony si tie veci naschvál vymýšľajú. Len si sadnú a povedia si, že aha, tak poďme toto povedať, lebo to znie „cool“ a veľa ľudí to presvedčí, že sme udržateľní. Čiže to je realita vytiahnutá len z ich päty. Tam reálny zdroj neexistuje. A keď podľahneme tomu greenwashingu, tak uveríme len tej samotnej značke v tom, že o sebe tvrdí, čo tvrdí. A logicky, že značka o sebe bude hovoriť dobré veci a nebude chcieť hovoriť o sebe zlé veci.

No a čo sa týka mojich zdrojov, ja to podkladám rôznymi štúdiami, zdroje overené typu New York Times, Guardian, mám rôzne predplatené magazíny, ktoré sme v rámci školy veľmi využívali, ako napríklad magazín Ecotextile, ktorý je jeden z takých popredných, podľa mňa aj najlepší v rámci udržateľnosti odevného a módneho priemyslu, ďalej Business of Fashion… To, čo ja tvrdím niekde v sociálnych médiách, nevychádza od značiek, ale mám reálne a relevantné médium, ktoré japovažujem, a teda aj celosvetovo sa považuje za prínosné. To využívam ako zdroj. Že to nie sú moje slová, ale dám si tú námahu a hľadám informácie. Tým, že sa tomu venujem už dlho, viem, kde ich mám hľadať.

Aké by boli tvoje prvé kroky k zmene, keby si mohla pracovať v nejakej z týchto fast fashion spoločností na vedúcej pozícii? Zo dňa na deň by si jej chod asi nezmenila, ale čím by si začala a ako by pokračovali a kam by smerovali tvoje kroky k zmene?

Ježiš, toto by som si užila. :) Inak, nie je to až také vtipné, lebo niektoré fast fashion značky v našej škole mali reálne prednášku o tom, že hľadali nábor nových zamestnancov, a ja som sa čudovala, že tak my sa tu bavíme o udržateľnosti, každý deň to tu riešime a vy nám tu zavoláte tieto firmy, aby nám ponúkali skvelé a dobre platené pracovné pozície, aby si nás odtiahli do toho svojho neudržateľného fast fashion sveta. Taká rozhorčená som prišla za učiteľom, či to má vlastne zmysel, že prečo to takto riešia. A on povedal, že pointa je, že vy ako nová generácia máte prísť do tých firiem a niečo zmeniť.

To je teraz veľmi otázne, lebo som počúvala taký skvelý podcast, kde sa profesionáli bavili o tom, že po dvadsiatich piatich rokoch tej zmeny, keď sme sa spoliehali na odevný priemysel, že si sám vyrieši problémy, ktoré sám spôsobuje, sa to vôbec nepodarilo. Čiže my tu už naozaj potrebujeme legislatívu, už sa nebudeme spoliehať na to, že po dvadsiatich piatich rokoch ich osvieti, lebo tá situácia sa násobne zhoršuje. Tam nie je náznak zlepšenia, čo je veľmi smutné.

No ale :) keby som teda ja bola v nejakej firme riaditeľkou, tak by som znížila množstvo oblečenia, ktoré sa vyrába. Každé dva týždne by neboli nové kolekcie, kolekcia by bola jar, leto, jeseň, zima. Tie veci by boli oveľa nesezónnejšie, čiže by to nepodliehalo sezónnym trendom, ale to oblečenie by si mohla nosiť teraz, ale mohla by si ho nosiť aj o rok, aj o dva. Pretože po prvé, bolo by kvalitnejšie, a po druhé, nezodpovedalo by niečomu, čo už vtedy nebude trendy, lebo každý trend tu máme dva týždne a potom príde nový, aby sme nonstop nakupovali nové a nové. Takže určite zníženie množstva vyrábaného oblečenia, to by bola prvá vec, pričom z toho environmentálneho hľadiska by to vyriešilo veľa problémov.

A po druhé, z tej sociálnej stránky by to určite bolo to, že by sme konečne mohli začať platiť ľuďom nie minimum wage, lebo tá minimálna mzda je často lobingom potlačená na čo najmenšiu, aby štáty prilákali tie firmy, aby k nim prišli vyrábať za danú cenu, ale bolo by to platenie living wage, ktorá je reálne vhodná na prežitie. A to sa nebavíme o mzde, z ktorej môže ísť človek na dovolenku na Havaj a kúpiť si dve nové autá, ale že sa môže napríklad najesť alebo si zaplatiť strechu nad hlavou.