Nika Vujisić: Urobte si čas pre seba

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budem rozprávať so slovenskou influencerkou a autorkou blogu Break the Rules Nikou Vujisić.
Nika, ahoj!
Ahojte!

Začnem otázkou, na ktorú si odpovedala už asi veľakrát, ale spýtam sa ťa, lebo ma to veľmi zaujalo, keď som si robila prípravu na tento podcast. Ty si vyštudovala fyzikálne inžinierstvo a fyziku si následne študovala aj vo Francúzsku. Čím ťa očarila práve fyzika?
Vôbec ničím. To nebolo vôbec tým, že by som chcela niekedy študovať fyziku, ale bol to asi jeden z takých vzdorov v mojom živote, lebo mi bolo povedané, že toto je veľmi ťažká škola, že ju nikdy nedokončím. Tak som si povedala, že dokončím a šla som tam. Chvíľu mi trvalo, kým som si k nej našla cestu. Keď som si uvedomila, že tam budem študovať päť rokov, tak mi došlo, že buď ju budem mať rada a prejdem tým štúdiom s tým, že je to fajn, alebo ju budem neznášať, lebo dovtedy som ju nemala veľmi rada. Tak som si vybrala radšej to prvé, že ju budem mať rada. Nakoniec sme sa celkom skamošili.

A čo ťa na nej začalo baviť?
Ja som na strednej škole nemala rada napríklad počítanie príkladov a podobne, vôbec ma to vtedy nebavilo. Ale na vysokej škole to bolo celé práve o tom počítaní a o tých rovniciach. Tam ma začalo baviť to, že pre niekoho, kto tomu nerozumie, to na prvý pohľad v tých číslach vyzerá, že to nemá žiaden zmysel. Ale vlastne v tých rovniciach je odpoveď na všetko, a to sa mi páčilo, že tými rovnicami v tom fyzikálnom svete sa dá vyjadriť všetko. Páčilo by sa mi, keby to tak bolo aj v tom reálnom živote, že vieme všetko vypočítať a všetko sa dá vyjadriť rovnicami. Takže to bolo to, čo ma na tom najviac bavilo. Taká tá exaktnosť.

Ak sa nemýlim, teba to štúdium dostalo v podstate k začiatkom toho, čo robíš dnes, lebo počas štúdia vo Francúzsku si začala písať svoj blog.
Áno. Predtým, než som tam šla, tak som si založila blog, lebo ja som vždy veľa písala, vždy ma to bavilo. Písala som veľmi dlhé statusy na Facebooku, malo to od mojich priateľov celkom fajn odozvu, a tak mi to prišlo ako dobrý nápad. Tým, že ja som išla na prvý inžiniersky ročník do Francúzska študovať vo francúzštine a nevedela som po francúzsky, tak som si hovorila, že to je asi ten moment, kedy by som mala začať písať, že tam asi bude o čom. A naozaj bolo, lebo minimálne ten prvý semester bol veľmi zaujímavý tým, že som mala občas s tou francúzštinou problém.

Čiže ty si na svojom blogu zo začiatku písala skôr nejaké zážitky z toho tvojho „každodenna“?
Áno. Ono to začalo tak, že som ten článok písala cez telefón na chodbe v škole a rovno som to vypostovala. Napríklad som mala rozraďovací kurz francúzštiny a aj som o tom napísala celý článok. Ono sa to potom vlastne tými rokmi vyvinulo tak, že nakoniec som tie články písala dva týždne a skontrolovala som to miliónkrát a miliónkrát som to prerábala. Čiže z toho, ako som ich písala na chodbe, to došlo až do takého štádia, že kľudne mohli ísť do nejakého časopisu ako šesťstranový článok.

Tvoj blog Break the Rules je o zdieľaní tvojho života, šialených zážitkoch a príhodách, úsmevných trapasoch, nehlbokých, ale aj hlbokých myšlienkach, sociálnych experimentoch, veľkých snoch a o všetkých nezvyčajných veciach, ktoré sa ti denne dejú a najmä o porušovaní pravidiel. Aké nezvyčajné veci sa ti dejú v tejto dobe?
Ja už blog pár rokov nepíšem. Aj som si hovorila, že by som ho mohla trocha zaktualizovať na to, čo sa deje teraz, lebo mne sa život poslednú dobu celkom zostabilizoval. Takže ani neviem, či sa dialo niečo nezvyčajné. Ono hlavne tým, koľko som toho za ten život zažila, tak ja som sa tomu prispôsobila a zvykla som si na to. Čiže už potom, keď sa mi aj diali rôzne veci, tak už to bolo pre mňa niečo bežné, nič špeciálne. Ja už mám tú hranicu takú posunutú, že možno by niekto aj povedal, že niečo, čo prežívam, je nezvyčajné. Ale ja to beriem tak, že toto je môj život a takto to proste je.

Mňa v tom popise zaujalo aj porušovania pravidiel. Aké pravidlá porušuješ najradšej?
Ja som vždy mala problém s autoritami. Ono to začalo, keď som bola na strednej škole. My sme mali totiž fyzikárku, pre ktorú nebola fyzika veľmi silnou stránkou. A mne veľmi vadilo, keď nám dávala nejaké príkazy, pričom som videla, že ona tomu vôbec nerozumie. Že mám rešpektovať človeka, napríklad v tej fyzike, ktorý tomu vôbec nerozumie a vôbec mi nevie odpovedať na moje otázky. Nebolo to tak, že by mi vadili všetky autority. Mne vadili tie, ktoré z môjho pohľadu boli na tom mieste, na ktorom sú, nejakým nedopatrením. Tí, ktorí sa mi zdali, že nevedia, čo hovoria, čo robia a snažili sa niekomu inému hovoriť, čo má robiť. Teraz to už tak nie je, teraz som si už aj ja v tom mojom živote nastavila nejaké pravidlá a páči sa mi fungovať v živote aj v stereotypoch. Čiže všetko, čo mi dáva zmysel, tak s tým nemám vôbec problém. Ale keď sú tie pravidlá také, že mi vôbec nedávajú zmysel, tak vtedy mám problém ich dodržiavať.

Ako ich najradšej porušuješ?
Ja ani neviem. Rozmýšľam nad niečím konkrétnym, ale v poslednej dobe tým, že mám môj život už celkom normálny, tak mi ani nič nenapadá. Ono ten názov Break the Rules vznikol tak, že to ani nebolo, že tak teraz som nejaká rebelka, tak si to takto nazvem. Ja som skôr veľmi rozmýšľala nad tým, že chcem blog a musí sa nejako volať. Najprv som ho nazvala iba mojím menom a potom, zhruba po polroku, mi napadol tento názov. Celkom sa mi to hodilo, keďže mám problém s autoritami a pravidlami. Teraz, po rokoch, keď som zakladala podcast, tak som chcela pôvodne iný názov. Chcela som, aby to bol slovenský, nechcela som, aby bol v angličtine. Ale potom ma ľudia okolo mňa presvedčili, že ono je to vlastne už značka, a preto to nemám meniť. Keď sa tak na to teraz pozerám, ten podcast je o porušovaní ani nie tak pravidiel, ale skôr o prelamovaní tabu tém, lebo o tom sa primárne s mojimi hosťami rozprávam. Takže ono vlastne názov ostal, avšak veľmi sa pretransformoval jeho význam.

Na tvojej ceste k podcastu a k tomu, čomu sa venuješ teraz, ma zaujali aj tvoje sociálne experimenty. Kde si na ne brala inšpirácie? Len zopár ich spomeniem: raz si vystupovala ako sexuologička, ktorá hľadá genetický materiál pre svojho potomka, potom ako aktérka pre agentúru, ktorá preverovala vernosť vzťahov, potom si robila experiment o tom, čo všetko sú ženy ochotné urobiť pre to, aby získali muža. V podstate veci, o ktorých mnohí z nás ani netušíme, že sa okolo nás dejú. Kde ti napadla takáto idea?
Keď som sa vrátila z Francúzska, tak som zrazu nemala o čom písať, lebo som sa vrátila do toho bežného života tu na Slovensku, a to bolo nudné. Zrazu sa mi už nediali tie veci, čo vo Francúzsku. Hovorila som si, že čo teraz, prestanem písať blog? Tak som si vymyslela, že musím ísť tým témam nejakým spôsobom naproti a začala som robiť tieto sociálne experimenty, ktoré však boli čisto len pre zábavu.

Prvý bol o tom, že som sa stretla s človekom, zmenila som si identitu a chcela som od neho niečo zistiť. Jeden experiment, ktorý mal podľa mňa aj praktické využitie bol, keď som zisťovala, aké prvé správy píšu muži na internetových zoznamkách. Stiahla som si zoznamky, dala som si tam posielať prvé správy a potom som ich všetky roztriedila do rôznych kategórií, tie som okomentovala a ľudia si z toho mohli zobrať príklad, že aké správy nepísať či aké písať. Lebo tie prvé správy sú na tých zoznamkách dôležité.

No a tá inšpirácia... ono to prichádzalo tak nejako z bežných dní. Stále som rozmýšľala nad tým, čo ďalšie by som mohla urobiť a vždy mi aj niečo napadlo. Zrazu som zbadala, že existuje nejaký speed dating, že sa tam stretnem s desiatimi ľuďmi za desať minút, a to mi hneď poskytlo príležitosť na nejaký ďalší sociálny experiment. Alebo napríklad tá agentúra – veľmi ma prekvapilo, že existuje agentúra, ktorá preveruje vzťahy. Oni tam normálne majú aktérky, ktoré nasadia napríklad na muža. Môžete si tam zaplatiť nejakú aktérku alebo aktéra, ktorí budú mať za úlohu preveriť vzťah tým, že začnú respondenta/tku zvádzať.

Ja, keď som sa nahlásila ako aktérka, som takto dostala pána zo Žiliny. Stretla som sa s ním v Žiline a bola som akože záujemkyňa o stavbu domu. Bolo to bizarné stretnutie, lebo ja som o domoch nevedela nič a on sa ma tam pýtal na nejaké kotly či strechy a ja som mala za cieľ zistiť, či je tento chlap ochotný podviesť svoju manželku. Nebol, takže prešiel tým testom. Ale zase ja som ani nebola taký typ, že by som ho nejako extrémne balila. Takže neviem, či to tej agentúre poskytlo nejaké relevantné výsledky. Oni za to normálne tým ženám platia, že takto rozvracajú vzťahy. A sú tam možnosti od preverenia vzťahu, až po jeho rozvrátenie. A za toto si normálne ľudia platia. Vyskúšala som to na vlastnej koži a potom som o tom napísala článok.

A oni si ťa aj nejako preverovali a školili na to, ako zvádzať tých mužov, aby si splnila ich zadanie?
Tam boli nejaké dotazníky, to si pamätám, bolo tam veľa otázok, ale nebolo to žiadne preverenie, že by som sa s niekým stretla a reálne by ma overovali. Takže myslím si, že to nie je zas až taká super agentúra, lebo ten dotazník som mohla kľudne vyplniť tak, ako som ja uznala za vhodné. A oni ma hneď pustili za tým človekom. Myslím si, že tam bola nejaká zmluva o mlčanlivosti, lebo predsa len by som z toho mohla urobiť celkom problém, keby som chcela zverejniť o koho konkrétne ide. Aj keď potom, ako som napísala ten článok, tak si to ľudia, samozrejme, našli, aj keď som nenapísala názov agentúry.
Veď napríklad o tom pánovi zo Žiliny som dostala podrobné informácie, jeho fotku, fotky jeho rodiny, kde sa zdržiava, aké má auto, kedy chodí na obedy, do akých kaviarní chodí, kde pracuje, ktorí ľudia k nemu patria, ktorí k nemu nepatria a podobne. Jednoducho, asi od jeho manželky, som o ňom dostala také informácie, že keď som ich zbadala v maile, tak som si povedala „preboha“.

A ktorý z tých sociálnych experimentov ti utkvel v pamäti najviac? Že si si povedala, tak tento stál za to.
Bavili ma tie speed datingy. Tam bolo super, že za takú krátku chvíľu dokáže človek spoznať toľkých ľudí. My sme na jednom boli aj s kamarátkou, kde sme vystupovali ako dva extrémy jedného problému, ona bola jeden extrém, ja som bola ten opačný extrém a skúšali sme, ako na to tí ľudia zareagujú. Že či by viac išli za jedným extrémom alebo za druhým, hoc by všetci chceli ten stred. Vtedy som to vyhrala ja. Ja som bola teda za to, aby bol sex až po svadbe, bola som veriaca a tá kamarátka hrala myslím pornoherečku alebo niečo také. A ako tieto dva extrémy sme sa stretli s tými desiatimi chlapmi a ona hrala svoju rolu, ja tú svoju. Ono to funguje tak, že ja potom zaškrtnem, s kým by som sa ďalej chcela vidieť, tí muži urobia to isté, a potom tým, ktorí majú zhodu, vymenia kontakty. Takže tento experiment si pamätám.
Občas som ale od chlapov dostala aj negatívnu reakciu, že sa s nimi takto zahrávam, ale ja som to potom vždy tým ľuďom priznala. Rozumiem tomu, že keď si napríklad zaplatili za ten speed dating a bolo tam desať žien, z ktorých si dve z nich robili srandu, že boli nahnevaní. Ale väčšinou to vždy pochopili. Stalo sa mi však aj to, že si to dokázali dohľadať aj skôr, ako som sa priznala.

Tvoja cesta ťa neskôr zaviedla k podcastom, ktoré aktuálne pravidelne publikuješ. Čo bol ten impulz k tomu, aby si sa začala venovať práve podcastom?
Dlho som mala pocit, že stojím na mieste, čo sa týka ako obsahu, tak aj tvorby. Vždy, keď som sa pozerala na svoj profil, som si hovorila, že vlastne ľuďom nič nedáva, že je to taký zbytočný profil. Síce som tam stále riešila aj rôzne tabu témy, ale mala som pocit, že som len ďalší profil, ktorý neviem prečo by mal vôbec niekto sledovať. A potom som si povedala, že by som to chcela posunúť ďalej a viac prinášať témy, o ktorých som ja sama hovorila. Tak som sa nejako rozhodla, že ten podcast by mohol byť cestou. Ale dlho som nad tým rozmýšľala, asi dva-tri roky som to v sebe tak aktívne riešila. Vedela som, že chcem podcast, ale dlho mi to trvalo nejako zrealizovať, lebo som chcela, aby to bolo presne podľa mojich predstáv.

Úplne prvotná myšlienka bola, že tak, ako mne pred rokmi pomohlo, keď za mnou prišlo jedno dievča, keď som mala problémy s poruchami príjmu potravy a povedalo mi, že ja trpím tým istým, toto som urobila a pomohlo mi to, tak budem prinášať aj ďalšie témy, s ďalšími možno známejšími ľuďmi, ktorí prežili nejaké ťažšie obdobie a budeme sa baviť o tom, ako sa z toho dostali. A to by tým ľuďom opäť mohlo pomôcť s tým, že v tom nie sú sami a že tá pomoc existuje.

dm pred pár týždňami ukončila svoju trojmesačnú osvetovú kampaň zameranú na starostlivosť o ženské zdravie. Jej zámerom bolo zvýšenie povedomia o túto starostlivosť a ty si bola jej ambasádorkou v téme poruchy príjmu potravy. Čím ťa táto kampaň oslovila?
Ja som nad tým ani chvíľu neuvažovala, pretože mi prišlo skvelé, že taká veľká značka ako je dm chce hovoriť o témach, o ktorých sa až tak veľmi nehovorí a o ktorých by sa určite malo hovoriť viac. Takže mňa veľmi potešilo, že môžem byť súčasťou tejto kampane. Tým, že téma, ktorú som riešila v mojom živote najdlhšie boli poruchy príjmu potravy, tak som bola ambasádorkou tejto témy, aj keď riešim aj iné problémy, aktuálne napríklad tému úzkosti. Tie poruchy príjmu potravy u mňa už nie sú až také aktuálne, aj keď sa nedá povedať, že by boli úplne preč. Ale minimálne už jedlo neovláda môj život. Teraz môj život ovládajú zase ďalší démoni, ale teda mojou témou boli poruchy príjmu potravy.

A čo si v rámci tejto kampane a svojej témy komunikovala na svojich sociálnych sieťach alebo prostredníctvom svojich kanálov?
Konkrétne som hovorila o tom, ako u mňa táto choroba prebiehala, aký bol jej začiatok a tiež aj o tom, čo v liečbe pomohlo mne. Točila som video o mýtoch, ktoré kolujú ohľadom porúch príjmu potravy, ktorých je mnoho a ľudia im stále veria. Čiže ja som si vybrala túto tému, aby som urobila osvetu ohľadom toho, že to v realite vyzerá inak ako si môžu ľudia myslieť alebo ako by to na prvý pohľad mohlo vyzerať.

S akými spätnými väzbami si sa stretla?
Keď som môj príbeh prvýkrát zverejnila, čo bolo zhruba v roku 2016, tak vtedy sa o tom nehovorilo vôbec. Pre mňa však vôbec nebola téma či s tým ísť von alebo nie, ja som nad tým vôbec nerozmýšľala. Vedela som, že tak, ako to pomohlo mne, tak to pomôže ďalším ľuďom. Čiže ja som sa vôbec nebála toho, že by ma teraz niekde označovali za blázna. Tie reakcie, ktoré mi následne prišli, ma presvedčili o tom, že to bol veľmi dobrý krok a chodia mi odvtedy stále. Čiže od toho roku 2016 až doteraz mi stále píšu ľudia, ktorí trpeli poruchami príjmu potravy alebo aj tými diagnózami. Píšu mi, že im pomohlo to, že som o tom hovorila, a že si uvedomili, že vlastne naozaj majú problém.

Ty máš k tejto téme aj svoju knihu Neinstantne krásna. Táto kniha obsahuje trinásť príbehov ľudí, ktorí si prešli niečím podobným a ukazujú svoje recepty, čo bolo to, čo pomohlo im. V rámci nej poukazuješ aj na to, ako málo stačí k tomu, aby poruchy príjmu potravy začali ovládať život jednotlivca. Ktoré sú podľa teba tie najdôležitejšie faktory vzniku porúch príjmu potravy?
Poruchy príjmu potravy sú multifaktoriálne ochorenie, takže tam je toho vždy viac. Je to genetika, je to nejaká výchova. Aj tie spúšťače sú u každého iné. Ono to nefunguje tak, že ktokoľvek teraz prestane jesť, tak sa mu automaticky spustia poruchy príjmu potravy. Na to, aby sa to mohlo spustiť, musí byť tých faktorov naozaj viac. A zároveň je to u každého úplne inak. Ja nie som na to odborník, takže vlastne ani neviem povedať, čo ich spôsobuje a neviem, či sa to vôbec vie. Ale aj v tej knihe som sa presne snažila vybrať takých ľudí, ktorí mali úvod do toho ochorenia a následne aj tú liečbu inú. Aby tam človek, ktorý si to prečíta, dokázal nájsť tých mnoho „návodov“ na to, ako sa z tej choroby dá dostať alebo čo by mohol vyskúšať a mohlo by mu pomôcť.

Čiže tvoja kniha neponúka žiaden univerzálny recept, ale trinásť konkrétnych príbehov a trinásť konkrétnych ciest von.
Áno. Je to trinásť konkrétnych príbehov trinástich konkrétnych ľudí, kde jeden z tých ľudí som aj ja a nie je to vôbec žiadny univerzálny návod. Ten podľa mňa vôbec neexistuje, u každého je to veľmi individuálne. U niekoho tá liečba trvá rok, u niekoho trvá desať – dvadsať rokov a niekto sa nevylieči nikdy. Takže na to podľa mňa ani neexistuje niečo ako univerzálny návod. Proste odborník, psychiater, psychológ, nutričný terapeut a len roky práce na sebe.

V knihe poukazuješ aj na to, aké varovné signály si má rodič všímať, keď už niečo nie je s jeho dieťaťom v poriadku. Čo si máme my ako rodičia na svojich deťoch všímať? Aké sú varovné signály pri poruchách príjmu potravy, o ktorých sa bavíme?
Pri tých poruchách príjmu potravy to nie je vždy až také ľahké spoznať, lebo ja som to napríklad roky tajila a nikto o tom netušil. Čiže ľudia, ktorí trpia týmito poruchami sú veľmi dobrí klamári a dokážu to roky skrývať. Čiže nie vždy to rodič vie odhaliť ľahko. Ale už len také bežné veci, ako keď vidí, že to dieťa nechce jesť, skrýva sa s jedlom, berie si jedlo do izby, že ho tam zje samo alebo že začne vyraďovať nejaké potraviny, tak to sú také veci, na ktoré by si mali dávať rodičia pozor. A tiež napríklad prehnané cvičenie, lebo to ide ruka v ruke s tým nejedením, keď ľudia veľa cvičia, trávia veľa času v posilňovni, doma cvičia dlhé hodiny, chodia behať, veľa chodiť, len aby mali stále pohyb a aby spálili to jedlo, ktoré zjedia. Takže určite si dávať pozor na to, či sa nejakým spôsobom nesnaží dieťa obmedzovať jedlo alebo sa skrývať pred rodičom, aby nevidel, kedy je. A tiež aj to nadmerné cvičenie.

Predpoklady porúch príjmu potravy sú častokrát uvádzané ako nízka sebaláska, nízka sebahodnota, nie dobre vybudovaný vzťah k sebe, prílišný tlak na výkon, potreba nejakej krásy, potreba dokonalosti. Aký bol ten tvoj príbeh? Kedy si si ty uvedomila, že máš problém?
Asi po nejakých siedmich rokoch, kedy som už reálne mala problém a môj život bol naozaj neudržateľný. Striedala som obdobia úplného nejedenia alebo vyradenia väčšiny potravín a extrémne nízkeho kalorického príjmu s obdobiami, kedy som sa prejedala a ten príjem som mala zas extrémne vysoký. Tieto obdobia sa mi stále striedali a ja som nedokázala viesť normálny život. Vtedy som si uvedomila, že môj život je absolútne neudržateľný a že nedokážem jeden jediný deň prežiť bez toho, aby jedlo neovládalo všetky moje myšlienky a kompletne môj život. Uvedomila som si, že by som potrebovala vyhľadať odbornú pomoc. A tak som sama od seba šla na psychiatriu s tým, že neviem, čo mi je.

O poruchách príjmu potravy som vedela, ale mne bola vtedy diagnostikovaná aj bipolárna porucha spojená s epizódami mánie a depresie. A vždy to bolo spojené s tým jedlom. Posledný rok pred tou diagnózou bol pre mňa hrozný a myslela som si, že som naozaj asi blázon, že proste mám slabú vôľu, nedokážem ovládať svoj život a nedokážem žiť ako normálny človek. Čiže keď mi psychiatrička povedala, že mám dve diagnózy, tak mne padol kameň zo srdca, lebo som si uvedomila, že nie som blázon a že som iba chorá.

Keď sa teraz na svoj príbeh pozrieš s odstupom času, pamätáš si nejaký spúšťač, kde ten príbeh začal?
U mňa bolo tých spúšťačov viac a až po rokoch terapií som zistila, že vlastne to bolo úplne inak ako som si vždy myslela. Bolo to presne ako si povedala, že ten tlak od okolia, pocit toho, že nie som dosť dobrá, že potrebujem byť lepšia. Celkovo to, ako som vyrastala, malo na to veľký vplyv, že som stále mala pocit, že musím byť najlepšia, stále som mala na seba tlak na ten výkon. Takže to bolo u mňa spúšťačom. A do toho patrí aj to, že byť najlepšia vo všetkom, čiže aj najlepšie vyzerať a byť najkrajšia, schudnúť, aby som bola najkrajšia a už to šlo.

Keď si sa dostala na psychiatriu a zistila si, že nie si divná, ale máš nejaký problém, čo nasledovalo ďalej?
Dostala som lieky, začala som chodiť na terapie a tak sa to nejako postupne začalo zlepšovať. Ale nebolo to rozhodne tak, že som začala chodiť na psychiatriu a o dva dni bol môj život v poriadku. Ono to trvalo ešte dlhé roky, kým to začalo byť aspoň ako-tak v poriadku a to jedlo prestalo ovládať môj život. Tá liečba je dlhá práca, to nie je len také, že no a teraz už mám lieky a všetko bude v poriadku. Práveže na tie poruchy príjmu potravy neexistujú lieky, tie sa musia vyriešiť fakt tou dlhou psychoterapiou. Trvalo to u mňa roky, kým to začalo byť lepšie.

Keď je niekto v procese liečby, tak čo je to, čo od okolia potrebuje a čo je naopak to, čo naozaj nepotrebuje? Jednoducho, aby to okolie bolo v tej liečbe podporné.
To má každý individuálne. Niekomu vyhovuje, aby ho v tom ľudia podporovali, niekto má rád, aby sa mu do toho nikto nestaral. Ale čo určite nepodporuje tú liečbu je to, keď tí ľudia hovoria také veci ako napríklad, že „ale však sa najedz, veď to nič nie je, veď nerieš, že teraz v tej liečbe priberieš, však potom to zas niekedy schudneš, veď to je úplne jedno ako vyzeráš, to neurčuje tvoju hodnotu“. Tak toto sú veci, ktoré nikomu nepomáhajú, lebo mne počas tej liečby bolo úplne jedno, či mi niekto hovoril, že je jedno, že priberiem. Vôbec mi to nebolo jedno. A v tej liečbe je najhoršie to, že ten človek, ktorý dlhodobo žije v nejakej reštrikcii a dlhodobo žije na veľmi nízkom kalorickom príjme, má zrazu ten príjem dvojnásobne až trojnásobne vyšší a priberie. A to je pre všetkých ľudí úplne to najhoršie, že vlastne to, o čo celý život bojovali, aby boli čo najchudší, tak teraz im niekto povie, že na to, aby si sa vyliečil, je potrebné pribrať. Keď mi niekto hovoril, že to vôbec nevadí, že priberiem, tak pre mňa to vôbec nebolo to podporné. Lebo mne to veľmi vadilo, že by som mala pribrať a ja sama som sa s tým musela zmieriť a nie, aby mi niekto z okolia hovoril, že to nemám riešiť, že potom zas raz niekedy schudnem.

Súčasťou dm kampane bolo aj odtabuizovávanie rôznych tém týkajúcich sa ženského zdravia. Ty si toho súčasťou, lebo odtabuizovávaš poruchy príjmu potravy a ešte aj rôzne ďalšie témy, ktoré sa týkajú ľudskej psychiky. Čo je to, čo ty vnímaš, o čom by sa naozaj malo hovoriť a stále sa hovorí málo napriek tomu, že už sa tu tie témy odtabuizovávajú? Na druhej strane čo je to, čo ty vnímaš, že možno by malo ostať tabu alebo je nejaké tvoje tabu?
Myslím si, že téma, o ktorej by sa malo určite hovoriť viac, a už sa aj hovorí, je určite duševné zdravie. Lebo keď nie sme v poriadku sami so sebou, tak nemôže byť v poriadku vlastne nič v tom živote. Lebo ak máme nejaký duševný problém, tak ho kompenzujeme tým životom a tým, ako sa správame. Takže myslím si, že toto je určite téma, ktorá by vôbec nemala byť tabu. Tiež si myslím, že by vôbec nemali byť tabu témy týkajúce sa akéhokoľvek fyzického zdravia. A nielen čo sa týka ženského, ale napríklad aj mužského zdravia.
To som riešila aj teraz v mojich posledných podcastoch, že o tom mužskom zdraví sa hovorí ešte menej. Lebo predsa len muži neplačú, nemajú žiaden problém a nemajú prejavovať emócie. A potom napríklad odmietajú chodiť na preventívne prehliadky a v dvadsiatich piatich rokoch umrú na rakovinu semenníkov, lebo však prečo by oni išli k doktorovi. Takže myslím si, že nie sú tie tabu témy len témy ženského zdravia, ale napríklad aj toho mužského.

A čo by malo ostať tabu? No, tak to je na každého osobnom uvážení, lebo pre veľa ľudí je napríklad to ich vnútorné prežívanie súkromná a osobná vec, že by o tom vôbec nehovorili. Pre mňa to tak napríklad nie je, pre mňa nikdy nebolo témou to, že by som o tom nehovorila alebo že je to pre mňa príliš osobné.

Odtabuizovávaniu rôznych tém sa venuješ aj vo svojich podcastoch. Ja som niektoré z nich počúvala a sú z istého pohľadu veľmi odvážne. Ako vnímaš posun v našej spoločnosti? Sú už ľudia ochotní o svojich osobných témach rozprávať viac?
Neviem to zhodnotiť takto všeobecne, ale ja tým, že sa obklopujem ľuďmi, ktorí o tom hovoria a rozprávam sa s nimi na tieto témy, tak ja mám pocit, že sa to určite posunulo a že je to oveľa lepšie. Ale ťažko povedať, že koľko ľudí reálne tie problémy má a nehovorí o nich, lebo ja poznám len tých, ktorí o nich hovoria. Je ich síce dosť a tým, že sú to častokrát známe osobnosti, tak to viac počuť, ale neviem to vôbec takto zovšeobecniť. Myslím si ale, že práve tieto rozhovory pomáhajú tým ľuďom uvedomiť si, že tie témy, o ktorých sa bavím napríklad s mojimi hosťami, že nemusia byť vôbec tabu. Často totiž ľudia nevedia pomenovať, že to, čo sa s nimi deje, je nejaký problém alebo že veľakrát majú pocit, že sú v tom sami. Ja som tiež mala pocit, že som v tom úplne sama, že toto sa nikomu inému nedeje, len mne, lebo nikto iný o tom nehovoril.

Musíme o tých rôznych témach hovoriť viac, napríklad o úplne bežnej úzkosti, ktorú prežíva každý, ale keď prerastie do nejakej paniky, tak je to už výrazný problém a vplýva to na kvalitu toho života. Často ľudia nevedia, že to, čo sa im deje, je úzkosť. Ja tiež, keď ma chytí nejaký panický atak, v prvých momentoch neviem, že je to úzkosť. Ja si to hneď nevyhodnotím a nepomenujem. Chvíľu to trvá, kým si uvedomím, že dobre, veď toto nie som ja, to je úzkosť a viem s tým pracovať. Lenže ľudia, ktorí vôbec nevedia, že to, čo sa im deje, je úzkosť, tak nevedia ani to, ako by s tým mohli pracovať. Lenže keď si to v tom podcaste vypočujú a vypočujú si o úzkosti, o popôrodnej depresii, o nejakom OCD, o rôznych diagnózach, tak si zrazu vedia možno lepšie pomenovať tie veci, ktoré sa im dejú a vedia ich potom následne aj riešiť.

Ty si si prešla poruchami príjmu potravy, vyhorením, úzkosťami, bipolárnou poruchou. Pred pár dňami sme mali deň duševného zdravia. Ako sa staráš o svoje duševné zdravie?
To znie hrozne, keď to takto vymenuješ, čím všetkým som si prešla, a to tam ešte nemáš všetko. Snažím sa byť tak viac vedomá a viac robiť veci pre seba. Ja som totiž dlho vôbec nerobila veci pre seba. Pamätám si, keď sa ma raz na terapii moja terapeutka opýtala, že čo som naposledy urobila pre seba a ja som jej nevedela povedať ani jednu jedinú vec, ktorú som pre seba urobila. Teda okrem toho, že som práve bola na tej terapii. Čiže snažím sa viac myslieť na seba a viac prioritizovať seba, lebo som to celý život nerobila, tak sa snažím mať seba na prvom mieste. Nie je to ľahké a veľmi rýchlo padám opäť do tých starých vzorcov, že to tak nie je, takže je to taká vedomá práca. Snažím sa čítať veľa kníh a viac oddychovať. S tým oddychovaním sa mi to veľmi nedarí, ale to je taký plán do budúcna, že by som chcela viac oddychovať, lebo predsa len stále pracovať a myslieť iba na iných, aby som tým všetkým ľuďom posunula ďalej tie témy a podcasty, ktoré by im mohli pomôcť a nemyslieť na seba a vôbec neoddychovať nie je úplne najlepšia cesta. Takže aj toto sa snažím viac aplikovať do života. Trocha viac oddychovať.

A keď sa ti podarí oddychovať, tak ako oddychuješ?
Napríklad s knihou. Najradšej čítam, ale vždy si poviem, že o jedenástej večer zavriem počítač a od jedenástej môžem do jednej rána čítať. To je môj čas, kedy môžem čítať, skôr si to väčšinou nedovolím. Ale už sa snažím čítať aj počas dňa, ale chvíľu mám z toho výčitky, že by som radšej mohla robiť niečo iné, nielen čítať a byť zbytočná. Ale vždy tie myšlienky potlačím a poviem si, že nie som zbytočná. A na to, aby som bola produktívna potrebujem aj oddychovať. Takže už som si to tak viac usporiadala v hlave.

Aké sú tvoje aktuálne sny?
Momentálne dávam v mojom živote najviac energie do podcastu, takže aj keď rozmýšľam nad tým, čo by som chcela v živote dosiahnuť aktuálne alebo čo by som chcela zlepšiť, tak všetko sa točí okolo podcastu. Chcem, aby to bolo najlepšie, aby tam boli super hostia, aby boli tie rozhovory ešte lepšie. Takže môj sen je ten podcast dostať čo najvyššie, aby ho poznalo čo najviac ľudí. Ďalší sen je, že pokračujem v štúdiu PhD., na lekárskej fakulte, a chcela by som ho úspešne dokončiť. Takže to je asi taký sen, ktorý aktuálne mám.

My v našom štúdiu máme zázračného škriatka, ktorý plní želania. Keby teraz prišiel a povedal ti, že si môžeš do podcastu zavolať úplne hocikoho z celého sveta a on/ona príde, koho by si si zavolala?
Z celého sveta? Ja by som ostala pri Slovensku a môj vysnívaný hosť, ktorého dúfam, že sa mi niekedy podarí v podcaste privítať, je pani prezidentka Zuzana Čaputová. Ja to hovorím inak v každom rozhovore. Dúfam, že jej to niekto povie, že ju všade spomínam a mohla by prísť.

Čo je to, čo ťa zaujíma? Čo by si sa jej chcela spýtať?
Všetko. O jej živote, o jej duševnom zdraví, ako to všetko prežívala, ako sa k tomu dostala, ako v živote rozmýšľala, aké boli jej emócie počas toho celého obdobia aj obdobia predtým. Úplne všetko.

Sme v dm podcaste. dm je spojené s krásou a ty si v nejakom z tvojich rozhovorov spomínala, že jedným zo spúšťačov tvojho problému bol okrem iného aj tlak na krásu. Ako sa za tie roky pretransformoval tvoj pohľad na to, čo je krása?
Na toto sa mi ťažko odpovedá, lebo síce som sa, čo sa týka toho jedla, dokázala z tých porúch príjmu potravy dostať, ale čo sa týka nejakých myšlienok a pohľadu na seba, tak ono sa to síce zlepšilo, ale určite to nie je také, aké by som možno chcela. Čiže aj ten pohľad na tú krásu sa možno až tak nezmenil. Ja vnímam iných ľudí viac krásne a mám iný meter na iných ľudí ako na seba. Na iného človeka alebo na inú ženu poviem, že je krásna, aj keď možno vyzerá podobne ako ja, ale na seba by som to nepovedala. Ja mám pocit, že to, čo sa mi zdalo krásne predtým čo sa týka mňa, tak sa mi zdá krásne stále. Možno sa ten pohľad len zmenil na tých iných ľudí, že mi iní ľudia prídu krásni, aj keď nie sú chudí ako palička. Ale ja mám stále pocit, že ja budem krásna, len keď budem chudá ako palička. A to je asi problém, s týmto veľmi pracujem, pracujem s tým aj na terapiách, lebo ten pohľad na seba u mňa ešte stále nie je v poriadku. Ale aspoň ten pohľad na iných sa zmenil, takže aspoň z toho sa teším.

dm, krása, kozmetické výrobky. Aký je tvoj vzťah ku kozmetike?
Ja to milujem. Dlho som to nemala až tak rada, ale teraz si milujem dávať na tvár všetky tie krémiky a séra a sedieť pri tom zrkadle a všetko si to packať na tú tvár. Je to úplne super. Aj dnes ráno, keď som sa maľovala, som si hovorila, že ja to mám tak rada, keď si dávam na tvár ten mejkap. Jedna vec je, že sa vždy maľujem úplne rovnako, lebo to inak neviem, ale vždy ma tá premena veľmi teší. Keď prídem k tomu zrkadlu, nejako vyzerám a potom o pätnásť minút vyzerám úplne inak a vlastne len tým, že som si dala na tvár nejaké farbičky.

Máš nejaké kozmetické rutiny? Spomínala si, že máš rada krémiky, séra. Máš nejakú rannú alebo večernú kozmetickú rutinu?
Nemám v tom úplne poriadok aj napriek tomu, že som mala v podcaste pani, ktorá je na toto úplná odborníčka a presne mi povedala, ako by som to mala robiť. Ja často testujem rôzne produkty, takže vždy používam rôzne výrobky a nemám takú tú rutinu. Mám nejaké produkty, ktoré používam ráno, niektoré používam večer, niekedy to rôzne striedam, ale nedá sa povedať, že by bolo niečo, čo robím stále.

Vyžaruje z teba veľa energie. Energiu určite potrebuješ aj na to všetko, čo robíš. Ako si ju dobíjaš?
Spím. Musím spať každý deň osem hodín. Dnes som nespala osem hodín, takže nemám až tak veľa energie, ale inak je pre mňa veľmi dôležité, aby som každý deň spala tých osem hodín. Niekedy dokonca potrebujem spať aj viac, najmä keď som mala veľmi intenzívne a psychicky náročné dni. Spánok je to, čo ma dobíja. Keď nemám spánok, tak sa so mnou nedá vydržať.

Náš podcast je o inšpirácii. Čo je to, čo inšpiruje teba?
Asi taký ten každodenný život. Keď mám vymyslieť nejakú tému podcastu tak len tak chodím a rozmýšľam nad tým a inšpiráciou mi je bežný deň. A keď píšem na instagrame o rôznych témach, tak je to čisto o tom, čo sa deje mne v mojom bežnom dni. Takže to ma tak najviac inšpiruje. A ešte ľudia okolo mňa.

Niekde si spomínala, že z ročných období máš najmenej rada leto. Teraz tu máme jeseň. Na čo všetko sa tešíš v jeseni?
Ja neznášam leto a mám najradšej jeseň a zimu. Mám rada presne také to melancholické počasie, že napríklad prší a ja som doma, najlepšie sa mi vtedy aj pracuje. Takže to mám rada. Na jeseni mám rada to, že po jeseni príde zima, a to je zase sneh, zážitky a cestovanie. Takže akurát prichádza moje najobľúbenejšie obdobie až do konca jari, potom zase príde hrozné leto.

Sme v závere. Čo je to, čo by si chcela našim poslucháčkam a poslucháčom odkázať?
Asi by som každému odporúčala viac sa zaujímať o seba, myslieť na seba a dávať si seba na prvé miesto. Lebo keď sa človek necíti dobre sám so sebou, tak to vplýva na celý jeho život. Takže určite si urobiť, nie nájsť si, lebo väčšinou je ťažké si nájsť, ale urobiť si ten čas pre seba. Naozaj si ho vyhradiť a povedať si, že toto je môj čas a idem sa starať len o seba. Potom sa človek cíti oveľa lepšie.

Nika, ďakujem ti za to, že si k nám prišla, že si sa s nami podelila o tvoj príbeh, o to, čo tebe dáva zmysel. Želám ti veľa energie, spánku, inšpirácií a veľa seba na prvom mieste.
Ďakujem veľmi pekne.