Nikoleta Kováčová: Všetci sme na tej istej lodi

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme baviť o vegánstve, recepoch a knihách s foodblogerkou a autorkou známej série slovenských vegánskych kuchárok Slovegan Nikoletou Kováčovou, ktorú poznáte najmä ako Surovú dcérku.
Nika, vitaj!

Ďakujem za pozvanie a všetkým prajem príjemný deň.

Pre tých, ktorí ťa náhodou ešte nepoznajú, skús sa našim poslucháčom trošku predstaviť. Kto je Nikoleta Kováčová?

Nikoleta Kováčová je veľa vecí. Začínala som ako modelka, neskôr som cestovala po svete ako medzinárodná modelka a potom som sa stala vegánkou. Medzitým som študovala žurnalistiku, písala svoj blog, venovala som sa fotografii, takže som skúšala mnoho vecí, hlavne takých umeleckých a kreatívnych. A nakoniec sa to teda skončilo tým, čo som teraz, a to je teda vegánka, foodblogerka, autorka kuchárskych kníh a milovníčka jedla.

A kto je Surová dcérka?

Surová dcérka je pseudonym, ktorý vznikol pred desiatimi rokmi, ešte na úplnom začiatku tejto mojej cesty. Vznikol tak, že som sa na začiatku venovala raw dezertom a raw strave. Vtedy to bolo veľmi trendy, takže som si toto meno odvtedy nechala, lebo mi to pripadá také milé a ľudia sa na tom tiež bavia. A teraz sa tá surovosť prejavuje skôr v tom, že sa snažím všetky svoje názory hovoriť na rovinu alebo tak veľmi surovo :), čo chápu viac Slováci ako Česi. Tí to s tým surovo a syrovo majú pomiešané. Takže sa snažím byť na sociálnych sieťach veľmi otvorená a priama osoba.

Takže to surovo je z toho raw, ale odkiaľ prišlo to dcérka?

Vzniklo z toho, že sme na začiatku piekli – alebo teda nepiekli – raw koláče spolu s mojou mamou, boli sme „raw mother and daughter“. Takže to vzniklo z tejto dvojice.

Poďme teda trošku na začiatok. Skús nám priblížiť svoju cestu k vegánstvu. Ako sa to celé začalo?

Začalo sa to práve tým, že som cestovala ako modelka po svete a jedného krásneho dňa som sa dostala do Indie, kde som mala zostať tri mesiace. Prišla som na to, že je tam veľmi komplikované sa stravovať tak, ako som zvyknutá z Európy alebo celkovo ako modelka. A ak tam aj boli nejaké naše európske potraviny, tak boli tým, že sú importované, veľmi drahé. My ako modelky máme veľmi obmedzený rozpočet, ktorý dostávame, takže nebolo úplne možné sa takto stravovať. Tak som práve v Indii hľadala nejakú novú cestu, ako sa stravovať. Vychádzalo to veľmi z núdze, lebo človek potrebuje jesť a ja som jedlo mala rada, takže som hľadala niečo, čo mi bude príjemné. A vtedy som sa dostala cez svoje kamarátky k vegetariánstvu, potom k vegánstvu, k raw vegánstvu a všetkému tomuto. Takže som sa práve v Indii začala takto stravovať. India je známa tým, že je to jedna z tých najvegetariánskejších krajín, ale u nich to vychádza skôr z náboženstva a u mňa to naozaj vychádzalo z núdze a neskôr sa k tomu pridala etika a ekológia.

A ty si prešla na vegánstvo z večera do rána? Je vôbec v poriadku prejsť na vegánstvo z večera do rána? Alebo ako to uchopiť, keď niekto možno uvažuje o tom, že by chcel byť vegán alebo vegánka?

Mne to trvalo asi týždeň, čo som sedela nad knihami, článkami, zisťovala som si, ako sa vôbec tak dá stravovať, aké sú tam recepty, pozerala som dokumenty. A po tom týždni, keď už som prišla na všetko, čo sa dalo za ten týždeň nájsť, hlavne aj k tej etike a ekológii, tak vtedy to už bolo z večera do rána. Proste som si povedala, že okej, tak od zajtra jem vegánsky. Pre mňa to bolo v poriadku, pretože tým, že som bola v novej krajine, som začala, dá sa povedať, odznovu, takže ma aj tak čakal nákup a veľa zmien. Nemala som tam plnú špajzu čokolád a nejakých zásob, ako majú ľudia doma, takže som spravila takú veľmi drastickú zmenu. Ale celkovo to ľuďom týmto spôsobom neodporúčam.

Je oveľa lepšie ísť na to postupne a experimentovať s tou stravou, začať možno tým, že tak teraz objavím čaro rastlinných mliek, teraz obmedzím mäso, teraz vyskúšam nejaké alternatívy syrov a podobne, a robiť to naozaj pokojne, postupne a dostať sa do takého štádia vždy s tou danou surovinou, že teraz mi je to komfortné a môžem sa posunúť k ďalšej surovine. Alebo proste niekedy skončiť, lebo nie pre každého – ani na Slovensku, ani na svete – nebude vegánstvo úplne možno prístupné, dostupné a jednoduché. Takže niekomu môže stačiť, že okej, tak budem vegetarián, budem reduktarián alebo sa budem stravovať vegánsky počas týždňa a vegetariánsky cez víkendy. Vždy je to o tom, že každý by si mal nastaviť tie hranice sám a nijako sa netlačiť do toho, že musím byť vegán, a každý ten krok sa naozaj veľmi ráta. Takže postupne, a možno sa k tomu vegánstvu človek dostane až za rok, za dva, keď to bude preňho okej.

Možno existuje ešte stále taký mýtus, že keď je človek vegetarián alebo vegán, tak mu chýbajú živiny. Ako uchopiť vegánstvo tak, aby mi teda tie živiny nechýbali?

No, treba si to naštudovať, určite je o tom veľa dobrých kníh, teraz sa už tomu venujú aj viacerí výživoví poradcovia. Treba si naštudovať určite to, na ktoré suroviny si dávať pozor, na ktoré vitamíny, na ktoré minerály. Pre vegánov je určite taký základ, že všetci dopĺňame vitamín B12, ktorý momentálne nie je možné získať v bežnej strave a inak by sme ho získavali bežne z vody alebo z ovocia, zo zeleniny, ale momentálne z dôvodu hygieny sa to nestáva, pretože tento vitamín je naozaj veľmi ľahko zničiteľný práve tým, že žijeme v hygiene, čo je na druhej strane super, lebo nám nehrozí množstvo ďalších vecí. Tu teda musíme siahať po suplementoch a to sa netýka len vegánov, ale pokojne sa to môže diať aj bežným ľuďom, ktorí napríklad v strave nemajú dostatok nejakých vnútorností alebo zdrojov bohatých na vitamín B12, takže na to si treba dávať pozor.

Ďalšie veci môžu byť napríklad omega-3 mastné kyseliny, ktoré sa dajú získať aj v strave. Pre niekoho môže byť vstrebávanie trochu náročnejšie, takže najlepší je napríklad olej z vodných rias. Potom vitamín D, to je podľa mňa taká vec, na ktorú by si mali dávať naozaj všetci pozor, pretože v našich zemepisných šírkach nemáme dostatok slnečného svitu, a ešte keď ho aj je dostatok, tak väčšinou sedíme v kanceláriách a nejdeme sa von prejsť, aby sme získali vitamín D. :) A potom možno pre niekoho vápnik, pre niekoho železo, je to veľmi individuálne. Veľa z tých vecí sa dá nastaviť v strave, a keď to niekomu nejde a nedokáže jesť hneď na začiatku dostatok listovej alebo hlúbovej zeleniny, tak proste siahať po tom suplemente a postupne pracovať na tej strave, kým sa dostane do toho levelu, že mu vlastne minimum chýba. Tá strava by mala byť hlavne veľmi pestrá, rozmanitá a bohatá – hlavne na zeleninu –, ale nesmie sa zabúdať, samozrejme, ani na zdravé tuky, na semienka, oriešky, na proteíny, čo je tiež veľmi zaujímavá otázka pri vegánstve, a keď je tá strava vyvážená a pestrá, tak tomu človeku bude chýbať možno oveľa menej vecí ako bežne sa stravujúcemu človeku.

To znamená, že keď niekto chce byť vegán alebo začne s vegánstvom a možno s tým aj pokračuje, tak treba chodiť napríklad na rozbor krvi?

Určite, odporúča sa to hlavne pri tej B12, aby si človek bol týmto istý. A inak je určite dobré si dávať zisťovať z krvi presne tie veci, čo človeku môžu chýbať. Z tých rozborov, ktoré by mohli byť zložitejšie ako pri bežnej preventívke, je asi skôr tá B12, pretože tam je to trochu komplikovanejšie s tým, čo má človek v krvi a čo sa mu naozaj akože vstrebalo a čo získava. Ale inak určite chodiť pravidelne na preventívky, dávať si zisťovať, čo môže byť problém. Teraz máme k dispozícii dokonca aj rôzne genetické testy, človek môže mať predispozíciu niečo vstrebávať menej, niečo viac. Ja mám napríklad predispozíciu vstrebávať menej práve B12, takže ja suplementujem viac ako bežný človek, aby som jej mala dostatok. Určite základ je starať sa o to svoje zdravie a mať všetko, dá sa povedať, pod kontrolou, ale určite to podľa mňa netreba preháňať. Človek to naozaj podchytí, za nejaký rok, dva si zvykne, zistí, čo treba robiť, a potom to už berie prirodzene, ako napríklad dýchanie.

Už si spomínala tú raw stravu, že tak si vlastne začala. Raw znamená, že to je vegánske, vegetariánske alebo je to nejaký úplne iný koncept?

Je to vegánske, tá prirodzená raw strava by mala byť vegánska a navyše je nie tepelne spracovaná, takže väčšinou je to ovocie, zelenina, oriešky, semienka a rôzne ďalšie obdobné suroviny, z ktorých sa dá fakt čarovať. Nie je to len o šalátoch, je to naozaj už aj o dezertoch, ktoré sú už celkom rozšírené, poznáme ich z reštaurácií. Sú veľmi dobré, takže je to pre mňa zaujímavý doplnok pre vegánsku stravu.

Mňa zaujíma sója. V hlave mám taký možno mýtus, možno nie, že sója už neexistuje geneticky nemodifikovaná, že každá sója už je GMO. Ako vidíš túto problematiku ty?

U nás sója nie je GMO, u nás vlastne jediné, čo môže byť, sú nejaké experimenty, že možno je tu pár nejakých polí, kde sa pestuje GMO, ale na spotrebu pre človeka a pre našich občanov tu na Slovensku sa nemôžu používať žiadne GMO suroviny. My máme vlastne najväčšieho výrobcu v rámci našich krajín Česko, Slovensko, Maďarsko, Poľsko, ktorý vyrába tofu, a on dokonca používa európsku sóju, čiže to ani nie je nejaký dovoz niekde z Ameriky, Argentíny a neviem odkiaľ, kde sa kvôli tomu rúbu pralesy. Je to európska sója, nie je to GMO sója, je to vlastne lokálna sója, teraz sa vyrába ešte na vápenatých soliach, takže je veľmi bohatá na vápnik a veľmi zdravá.

Takže čo sa týka sóje, je tých mýtov určite veľa a práve GMO je niečo, čoho sa tu ľudia veľmi boja, ale zatiaľ to tu ani nie je a uvidíme, v akej forme to tu bude. Ja osobne sa skôr pri GMO bojím toho, aký to bude mať dosah na tých farmárov a ako sa to môže zneužívať voči nim, že si musia platiť za sadenice, ako sa možno znehodnotia polia a podobne. Na druhej strane, ak sa to uchopí dobre a zodpovedne, tak aj tie geneticky modifikované potraviny môžu byť odpoveďou na to, ako tu o chvíľu už budeme môcť uživiť deväť, desať, jedenásť miliárd ľudí. Takže je to taká kontroverzná téma, má svoje riziká aj prínosy.

Znamená to, že naozaj každá sója, ktorú si kúpim tu na Slovensku v potravinách, alebo sójové mlieko, alebo hocičo zo sóje nie je GMO?

Presne tak. Tu je naozaj naša sója veľmi kvalitná a nemusí sa človek báť.

Vegánstvo a deti. Vhodné alebo nie?

To, čo hovoria svetové výživové organizácie, je, že vegánstvo je vhodné aj pre ženy, ktoré sú tehotné, dojčiace, aj pre deti, aj pre starších ľudí. No takisto ide o to, že to vegánstvo musí byť správne nastavené, lebo jedno je vegánstvo, keď človek je suchý rožok s jablkom, a druhé je, keď má pestrú stravu, dopĺňa všetky vitamíny a minerálne látky a má to vyvážené. Takže áno, teraz už poznám veľa detí, ktoré už sú tri, štyri roky od narodenia vegánske, poznám vegetariánov, ktorí sa úspešne dožili dvadsaťpäť rokov svojho života, nikto tu nezomiera, nikto nemá nízke železo a podobne. :)

Je to teda vhodné aj pre deti, ale musí sa to robiť naozaj správne. Videli sme v minulosti množstvo kontroverzných prípadov, aj tu v Európe, keď to rodičia nebrali zodpovedne, pričom oni možno ani neboli vegáni, ale vlastne zanedbávali svoje dieťa, ktoré malo naozaj biednu stravu. Takže máme tu tieto kontroverzie, treba si na to dávať pozor, treba byť zodpovedný.

A keby niekto chcel byť vegán, keby bola nejaká mamička v očakávaní a chcela, odkedy sa dieťatko narodí a odkedy ho prestane dojčiť, aby bolo vegánske, tak je tu na Slovensku niekto, na koho sa dá obrátiť alebo si to treba len naštudovať z internetu?

Určite. Na Slovensku podľa mňa veľmi úspešne funguje Slovenská vegánska spoločnosť, ktorá má pod sebou aj výživových poradcov. V rámci tejto organizácie sú aj matky, ktoré túto tému riešili, a vedia veľmi úspešne poradiť, takže treba sa určite obrátiť na nich ako odborníkov, oni majú k tomu aj články aj brožúrky a vedia odporučiť, čo v nejakých špeciálnych prípadoch. A keďže ja žijem v Česku, tak viem, že tam je zase ProVeg International Česká republika, kde robia dokonca aj každý rok kurzy o výžive, kde sa zameriavajú aj na matky a na deti a majú na svojom webe veľký zoznam lekárov, výživových poradcov, nutričných poradcov, ktorí dostali tento výcvik a vedia poradiť aj čo sa týka materstva a detí.

Aké benefity podľa teba vegánstvo ponúka?

Tých benefitov je veľa, môžeme sa, samozrejme, baviť o tých etických, ekologických alebo zdravotných. Ak sa chceme baviť o tých zdravotných, tak pre mňa je to hlavne taká veľká protisila proti všetkým tým našim civilizačným ochoreniam, ktorých tu máme veľa. Lebo štatisticky vychádza, že vegáni majú menšie riziko práve na rôzne druhy rakoviny, ktoré sú u nás veľmi populárne, čo je vlastne rakovina čriev, rakovina žalúdka a celkovo zažívacieho ústrojenstva, potom, samozrejme, kardiovaskulárne ochorenia, vysoký tlak či choroby srdca. K tomu majú vegáni oveľa menšie predispozície aj na všetky tieto populačné ochorenia, ako napríklad obezita, cukrovka.

Na druhej strane tým, že tá vegánska strava je veľmi bohatá aj na antioxidanty a rôzne iné výživné látky, tak vegáni majú vďaka tým antioxidantom, dá sa povedať, lepšie starnutie, takže to starnutie sa spomaľuje a ten človek zostane vitálnejší, aj keď je v staršom veku. Sú tam teda rôzne benefity, ktoré sa môžu prejaviť a človek ich ani nevidí, keďže nedostane nejaké ochorenie, a potom, samozrejme, sú také tie veci, ktoré sa môžu prejaviť okamžite. Čo zažíva podľa mňa každý človek, ktorý zmení stravovanie, je nával energie, optimizmu, proste taká mentálna čistota a stabilita, zlepšenie pleti, zlepšenie nechtov a obdobné beauty veci, keďže sa tiež zvýši práve príjem tých vitamínov a minerálov. Tam na sebe človek môže naozaj sledovať niektoré tie veci veľmi rýchlo. Pre mňa bolo veľmi veľkou výhodou napríklad zlepšenie trávenia, že odkedy som vegán, tak tá vláknina, ktorú človek v tej strave získava, to je rýchla a okamžitá zmena k lepšiemu. Už len preto to u mňa to stálo za to.

Už sme sa bavili o mýtoch, čo sa týka sóje. Aké sú ešte nejaké ďalšie mýty o vegánstve, ktoré vnímaš? Také, ktoré by si možno chcela teraz vyvrátiť.

Sója je určite jeden veľký mýtus a potom sú skôr také tie veci, ktoré ľudia spomínajú, ako napríklad, že vegáni nemôžu mať deti alebo že človek neotehotnie, keďže nemá vyváženú stravu, potom, samozrejme sú také tie uštipačné poznámky, že aj rastliny cítia bolesť a podobné veci, takže toho je veľa. Ale ten hlavný, to je určite tá sója.

Teraz sa na Youtube a blogu venuješ etickému vegánstvu, rastlinným receptom a netestovanej kozmetike. Mňa by zaujímalo, čo sa myslí pod tým etickým vegánstvom.

Celková definícia vegánstva je, že človek žije spôsobom, ktorý do maximálnej možnej aplikovateľnej miery eliminuje utrpenie zvierat, a naozaj je tam to, že maximálna možná miera, ktorá je pre daného človeka aplikovateľná, udržateľná a možná. Takže je to veľmi individuálne. Pre mňa je etické vegánstvo o tom, že sa snažím vylúčiť zo svojho života živočíšne veci, a to nielen v strave. Napríklad si nekúpim kožené topánky, nekúpim si kozmetiku, ktorá mohla alebo bola vyrobená niekde mimo EÚ a neviem, či bola testovaná niekde v Číne na zvieratách alebo nebola. Takže sa to naozaj môže v živote odraziť aj v tom, ako človek nakupuje všetko ostatné a kam dáva tie svoje peniaze, ten svoj hlas, čo chce vidieť. Môžeme to vidieť aj na tom, že teraz sa už viac rieši aj móda, tam je ďalšia vec tá udržateľnosť. Etická móda je tiež často práve tá vegánska móda.

A ty si stopercentný vegán alebo mávaš aj nejaké vegánske „cheat days“? :)

Ja som stopercentný vegán. :) Niekedy, keď som na cestách, tak je to určite náročnejšie a tam napríklad neriešim pečivo, lebo napríklad tu v Česku viem, ktoré pečivo je vegánske alebo nevegánske. V zahraničí to človek často nevie, a keď som niekde na hotelových raňajkách a sú tam dva druhy pečiva, tak si ho dám a neriešim, či v tom chlebe je niečo, čo by tam nemalo byť. Takže tiež to beriem presne v týchto hraniciach, aby som nebola hladná, aby to bolo pre mňa udržateľné a možné a aby som mohla proste ďalej fungovať. Sú tam určite také veci, ktoré človek môže prispôsobiť sebe. Ja som určite maximálne vegán, ale nechcem to implikovať na ľudí, že takto by sa mali správať. Pretože si naozaj nemyslím, že je to vhodné pre každého a že by ten príklad mal byť len to, že dodržiavať nejakú stopercentnosť alebo dokonalosť. To v dnešnom svete naozaj neexistuje.

S vegánstvom súvisí aj tvoja aktuálna a prvá spolupráca s dm, lebo aj dm sa pripojila k celosvetovej výzve veganuár. Čo to ten veganuár vlastne je?

Ako si povedala, je to celosvetová výzva a práve v tento čas, keď sa končí starý rok a začína sa nový, sú tieto tendencie, že zmeňme svoj život k lepšiemu. A to využívajú aj rôzne vegánske spoločnosti po celom svete, ktoré si pripravujú nejakú takúto svoju verziu veganuára. Takže je to presne ten čas, keď človek už od toho prvého alebo siedmeho januára môže začať s tým, že je úplne vegánsky alebo zaraďuje nejaké vegánske jedlá. Môže to byť naozaj výzva, ako ju máme napríklad nastavenú v Česku, že niekto ide do úplne vegánskej výzvy, niekto si zvolí vegetariánsku, niekto reduktariánsku, no a potom mu väčšinou chodia emaily či správy s inšpiráciami na recepty, aby vedel, čo má robiť. Takže veľakrát sa tie organizácie snažia pomáhať, prinášať recepty, rady a výživové informácie, robia rôzne workshopy alebo webináre, aby sa ten človek dokázal o vegánstve za ten mesiac dozvedieť čo najviac.

Vegánstvo si teraz budú môcť vyskúšať aj zákazníci dm – v rámci tejto spolupráce pripravuješ štyri recepty, ktoré sú v priebehu januára postupne zverejňované na sociálnych sieťach. Podľa čoho si tieto recepty vyberala?

Recepty som vyberala podľa toho, aby boli aj jednoduché, aj lákavé, ale aj plné tých najlepších ingrediencií, ktoré k vegánstvu patria. Máme tam zastúpenie aj tofu, máme tam aj iné strukoviny a máme tam aj niečo sladké, aby ľuďom nič nechýbalo. Snažila som sa vybrať tie recepty tak, aby to naozaj nebolo z nejakých surovín, ktoré sú ťažko dostupné, všetko sú, samozrejme, suroviny z dm, takže to je pre mňa taký dobrý začiatok. A hlavne tie recepty sú podľa mňa trochu aj inšpirované Áziou, kde som sa k vegánstvu dostala ja. Takže nájdete tam nejaké karí, nejaké úžasné rezance s tofu, africkú arašidovú polievku, ktorá je vynikajúca, a aj čokoládové muffiny. Máme teda pripravené štyri recepty – recept na africkú arašidovú polievku, na karí so šošovicou a s karfiolom, potom na rezance s tofu a čokoládové muffiny.

Prejdime teraz k tvojim knihám. Ty si známa sériou slovenských vegánskych kuchárok Slovegán, ktoré sú plné tradičných slovenských receptov vo vegánskej úprave. Ako vôbec prišlo k nápadu vytvoriť takéto kuchárske knihy?

Ono je to asi také prirodzené, že keď je človek foodbloger a venuje sa tomuto jedlu, tak ten nápad vydať kuchársku knihu tam je. Ja som s tým trošku dlho bojovala, pretože mi ten nápad neprišiel taký, že to bolo niečo, čo som chcela robiť. No a potom, myslím, že to bolo v roku 2019, som bola konečne na nejakej dovolenke a mala som čas premýšľať a človek si vždy tak vyčistí hlavu. Práve tam nám s mojím priateľom, teraz už snúbencom, napadlo, že čo keby sme spravili kuchárku, kde by boli len slovenské recepty. Lebo ja som nikdy nechcela vydať takú kuchárku, kde by bol ďalší recept na hummus, aj keď hummus milujem, ale chcela som spraviť niečo také viac špeciálne a špecifické. Práve slovenské recepty mali na mojom blogu veľký úspech a to viedlo k tomu, že sme sa zamýšľali nad tým, že okej, čo keby sme sa sústredili na tie slovenské recepty. A to mi dávalo vtedy veľmi veľký zmysel, pretože som videla ten záujem a bolo to niečo, pre čo som sa vedela aj ja sama nadchnúť. Takže vzniklo to asi takto, takýmto jednoduchým nápadom, a potom to už bolo len komplikovanejšie a komplikovanejšie. :)

Ako tieto recepty vznikali? Sú to tvoje originálne recepty alebo je to kompilát pozbieraných vegánskych receptov, alebo sú to tie klasické slovenské recepty, ktoré si ty nejako zveganizovala.

Sú to recepty, ktoré som sama upiekla, nafotila, zveganizovala. Vychádzala som hlavne zo svojich spomienok na detstvo a na kuchyňu u nás doma, čo sa u nás varilo a pieklo. Takže som sa snažila pýtať si od svojej rodiny recepty, ktoré oni doma varili. Tie som potom prerábala, alebo potom také tie naozaj najznámejšie slovenské recepty, ako sú halušky a podobné veci, ktoré sa nie úplne často u nás varili. Dať tam presne taký výcuc toho najlepšieho, čo naša kuchyňa ponúka a čo každý na Slovensku pozná, či už je zo západného, stredného alebo z východného Slovenska.

Sú tieto recepty náročnejšie napríklad na suroviny alebo na čas prípravy?

Snažila som sa robiť všetko čo najdostupnejšie, takže väčšinou človek tie suroviny nakúpi v bežných supermarketoch a obchodoch. Je tam pár surovín, ktoré sú určite špeciálnejšie, ktoré človek nájde v zdravých výživách alebo vo vegánskych obchodoch alebo online, to môže byť napríklad lahôdkové droždie, ktoré je také iné ako to naše klasické, pretože z neho naozaj nič nenakypí a cesto z neho nebude. Ale chutí veľmi syrovo, pretože je špeciálne pripravené. A je dobré na dochucovanie či už tých halušiek, alebo rôznych iných syrových jedál, pretože im dodá tú syrovosť. Takže je tam pár takýchto vecí, po ktoré si človek môže zájsť niekam do špeciálneho obchodu, ale inak všetko nájde pekne doma, aby to bolo naozaj čo najjednoduchšie a najdostupnejšie.

V tejto chvíli možno nájdeme ďalší mýtus :) – je toto varenie a pečenie náročnejšie na financie?

Pre mňa nie. Naozaj záleží na tom, ako si človek tú stravu nastaví, lebo, samozrejme, ak by som si kupovala každý týždeň vegánsku náhradu syra, rastlinné jogurty alebo nejaké náhrady za burgre, ktoré sú super, ale sú ešte stále drahé, tak by to naozaj vedelo vyliezť do enormných cien. Ja však väčšinou kupujem základné suroviny a úprimne, tie strukoviny alebo obilniny nie sú stále drahé. Takže skôr takou drahšou položkou môžu byť čučoriedky alebo nejaké takéto príjemné veci. Ale inak vlastne šetríme dosť na strave, aj keď si to porovnávame s našimi kamarátmi, ktorí sú „všežravci“, tak nás to vychádza lacnejšie. Je to asi aj tým, že ja veľa varím :) a proste viem, ako variť efektívne. Takže dá sa to naozaj aj lacnejšie, ani si nemyslím, že nám tá príprava trvá nejako dlhšie. Keď už je človek v kuchyni, má tie svoje recepty, tak je to vlastne šup-šup. :)

Vo svojom portfóliu máš tri vegánske kuchárky. Majú názov Slovegán, a keď o nich rozprávaš v nejakom videu, tak som si všimla, že o nich rozprávaš ako o svojich deťoch. Teraz si dovolím dať takú intímnu otázku – aký bol pôrod týchto tvojich troch detí? :)

Každý bol iný. :) To je tiež niečo, čo by povedala každá matka, ktorá rodila, že prvá bola náročná a potom to už išlo ľahšie. Pre mňa prvá kniha bola asi najdlhšia, kým sa nám to podarilo, pretože tam sme sa vlastne len ponárali do toho, ako funguje vydávanie kníh, a zisťovali sme, kto nám to vytlačí a kto nám spraví grafiku, takže to bolo dlhšie. Ale vlastne tá príprava bola celkom hladká a príjemná.

Pri druhej knihe sme už mali grafiku, už to bolo v tomto zmysle jednoduchšie, ale začal sa napríklad covid-19 a celkovo to varenie a ten stres – to zas bolo oveľa náročnejšie. Takže som po tej druhej knihe bola oveľa viac vyšťavená ako po tej prvej. A najnovšia, tretia kniha bola pre mňa asi taká najjednoduchšia, a pritom vlastne najťažšia, pretože tým, že je celá sladká, tak tie dezerty, koláče, torty, to je všetko časovo naozaj náročné. Stojí to proste veľa nervov – keď sa pokazí krém, začínať znova a podobne. Okrem toho bol ten rok celkom pohodový, mohla som sa na ňu sústrediť, pretože som dala v práci výpoveď, takže som sa tomu venovala už na plný úväzok. Predtým som bola vždy na polovičný úväzok ešte v agentúre a riešila som iné veci. Mne to prišlo ako kniha, ktorá tak pekne odsýpala, no môj priateľ by povedal, že pre neho to bolo oveľa náročnejšie. Ale ja mu vždy tak oponujem, že vlastne to bolo super a možno mu pomáha aj to, že sme mali veľký prísun cukru. :)

Čiže tvoj priateľ bol pri pôrode všetkých troch kníh?

Určite, určite. :) On sa vždy čo najviac aktívne zapája minimálne do toho ochutnávania a feedbackovania receptov, takže myslím si, že ochutnal asi väčšinu z nich. A potom mi, samozrejme, pomáha s veľa vecami, čo sa týka knihy, a vybavuje to, čo nestíham, aby som sa mohla sústrediť na varenie. On píše emaily, prechádza po mne texty, či to dáva zmysel, či by to vedel uvariť podľa toho, čo som napísala. :) Takže on je určite veľkou pomocou.

Už si spomínala, že tá posledná kniha je taká sladká. Povedz nám, v čom sú tieto knihy koncepčne iné. Keby si napríklad niekto chcel kúpiť buď 1, 2 alebo 3, podľa čoho sa môže rozhodnúť?

Keď mám niekde možnosť ľuďom dať tie knihy, aby ich videli, tak vždy im ukážem niektorú z tých posledných strán, kde je index, aby si prešli recepty a našli si tam tie, ktoré ich najviac zaujmú. Ale koncepčne je to vlastne také, že jednotka sú také tie klasickejšie babičkine recepty,najznámejšie slovenské jedlá, v dvojke som sa už posunula možno trošku viac do toho, čo piekla za dezerty a varila doma moja mama, a tá trojka, tak to už je úplne sladké, sú tam dezerty z cukrární nášho detstva – či už sú to punčové špičky, alebo punčové rezy, sú tam vlastne aj torty, ktoré sme vídavali na svadbách, sú tam niektoré modernejšie recepty, jednoduchšie recepty a sú tam aj dezerty ako marshmallows z obchodov, ktoré sme my ako deti milovali. Takže je to taký mix všetkého, čo milovník sladkého môže asi chcieť, vo vegánskej verzii.

Ktorý z týchto receptov je pre teba najvýnimočnejší?

Ak by sme sa bavili práve o týchto sladkých, tak určite to je recept na vegánske veterníky a na vegánske odpaľované cesto. To je jedna z vecí, ktoré je veľmi ťažké spraviť vegánsky, pretože práve v tom odpaľovanom ceste na tých vajíčkach veľmi, veľmi záleží. Pomáhajú tomu, aby sa to krásne nafúklo, aby ten vzduch ostal uväznený v ceste, aby vzniklo to, čo chceme. Takže na tomto recepte som pracovala vlastne celý rok 2021. Robila som veľa experimentov a skúšala som, ako dosiahnuť niečo takéto bez toho vajíčka, takže za týmto receptom sú naozaj stovky pokusov, stovky hodín práce, veľa použitých surovín, veľa mojich nervov. :) Nakoniec som začiatkom roka 2022 videla známky, že už ideme dobrou cestou, a kým sme vydali knihu, sa to podarilo. Lebo ja som vlastne tú trojku ani nechcela veľmi vydávať, kým tam nebudem mať aj to odpaľované cesto. Chcela som tam mať fakt všetky tie základné cestá, či už ide o kysnuté cesto, krehké cesto, odpaľované cesto, piškótové cesto, takže by mi to chýbalo, keby tam práve toto cesto nebolo. Našťastie sa to podarilo a vegánske veterníky sú proste skvelé, takže na to som aj najviac hrdá a je to pre mňa najviac špeciálny recept.

Pamätáš si aj, koľkokrát si to odpaľované cesto skúšala, kým bolo v poriadku?

Stovky, stovkykrát, ja už som to potom nerátala, ale mám v zošite každú úpravu toho receptu, a potom množstvo poznámok. Mám tam veľa, veľa verzií, ktoré som každé odpiekla desaťkrát s nejakými menšími úpravami, takže, bohužiaľ alebo našťastie, to nemám zrátané, lebo to už by nebolo pekné číslo. :)

Všetky fotografie jedla v týchto knihách si si fotila ty sama. Prečo si sa rozhodla stať sa svojou dvornou fotografkou? Je to jednoduchšie, variť si a popritom fotiť, ako zavolať niekoho externého, kto ti to bude fotiť?

Pre mňa to bolo naozaj takto jednoduchšie, lebo potom človek naozaj dostáva tú autenticitu, že toto som uvarila a toto som odfotila a my sme to potom doma zjedli. Takže je tam aj menej toho nejakého odpadu aj toho, že sa niečo varí len preto, aby sme to teraz nafotili. Tie jedlá sú tam naozaj v takom stave, že sa jedli, nie je to nejaké akože len nastajlované, aby to vyzeralo. Bolo to takto asi najpohodlnejšie, lebo som chcela fotku ku každému jednému receptu, a ak by som si predstavila, že teraz budem týždeň alebo pár dní variť všetky tie jedlá znova a fotiť to a stajlovať, tak by som si myslela, že to je naozaj zbytočný stres. Siahla som teda po tom, že radšej si to postupne nafotím sama, ešte sa pri tom aj zdokonalím vo fotení :) a bude to pre nás aj najjednoduchšie.

Obaly týchto kníh majú veľmi zaujímavý vizuál a mne to pripomína čičmiansky vzor. Čo je to za vzor a kto ho prípadne ilustroval?

Veľmi sme sa inšpirovali nielen čičmianskym vzorom, ale skôr takou našou slovenskou modrotlačou. Vždy sme chceli evokovať práve tieto tradície, takže preto som rozhodla, že kniha by mala byť ideálne v plátne, ako sa kedysi naozaj všetky knihy balili do plátna, a s nejakým takýmto grafickým vzorom.

Oslovila som svoju kamarátku a bývalú kolegyňu z grafického štúdia, ktorá má teraz svoje vlastné Hungry studio v Bratislave, kde robí grafiku, a vlastne sme ich dotlačili k tomu, že nám spravili túto grafiku. Veľmi sa im to podarilo a sme s tým naozaj veľmi, veľmi spokojní. Takže tá myšlienka bola nejako znázorniť tie suroviny, ktoré sú v tejto knihe, a zladiť to aj s tým, aby to bolo vlastne funkčné, pretože tým, že je to tlač – razba na biele plátno, tak je to celkom risk tlačiť. Veľa tlačiarní nám povedalo, že by do toho veľmi nešli, lebo by sa báli, že nám to nedodajú v tej kvalite, ktorú by si to zasluhovalo, že by tam bolo veľmi veľa chybných kusov alebo že by sa to vôbec nepodarilo. Takže sme z tohto tiež mali veľmi veľké obavy predtým, ako sme išli sa vôbec pozrieť na prvú vytlačenú knihu, že ako to bude vyzerať. Nakoniec to dopadlo vynikajúco a náš tlačiar už je teraz odborník na to, ako tlačiť malé vzory na plátno. :) Bolo to veľmi komplikované, aj s tou obálkou, boli sme na to veľmi nároční, veľmi precízni a potom to aj tak zostalo. Že to vytlačíme a uvidíme, či to bude vôbec dobré a použiteľné.

Čo všetko je v tejto knihe ekologické? Je to aj to plátno?

Snažili sme sa všetko, čo sa dalo, zohnať ekologicky. Plátno samo osebe nemá žiadny certifikát, takže tam to neviem nijako zaručiť, ale všetok náš papier je ekologicky certifikovaný od firmy Fedrigoni, ktorá má papiere s rôznymi certifikátmi. Kvôli našim knihám naozaj nebolo zničené nič v Európe ani žiadny prales, takže snažili sme sa ísť po certifikovanom papieri, certifikovanej tlači, aby to bolo čo najlepšie a najudržateľnejšie.

Čo bol tvoj úplne najväčší stres pri tvorbe tejto knihy?

Najväčší bol určite ten časový stres, pretože keď sa už človek rozhodne knihu vydať, tak vlastne jedna z prvých vecí je to, že si musí určiť dátum tlače. Takže ešte skôr, než som začala piecť, bol ten dátum tlače stanovený. No a potom sa človek snaží do toho vtesnať všetko, čo sa musí stihnúť.

Veľa ľudí to podľa mňa pozná, že keď si niečo ide tlačiť, tak sa do poslednej chvíle robia úpravy, hľadajú sa chyby, hľadajú sa preklepy, takže ten posledný týždeň až dva to boli naozaj noci, keď sme sa dobre nevyspali. Klipkali mi oči pri tom, ako som prechádzala texty a označovala veci, čo treba ešte zmeniť, a hľadala som proste všetky tie chybičky. Bol to naozaj obrovský stres. Vždy ten posledný týždeň pred tlačou, to je fakt peklo.

Bude aj štvorka?

To neviem, či bude štvorka, podľa mňa sme to tak pekne ukončili tým, že je to ako trilógia. Rada by som určite niekedy vydala nejakú ďalšiu knihu, ale možno to už nebude Slovegán, možno to už bude niečo úplne iné alebo možno spravíme nejakú špeciálnu limitovanú edíciu Slovegána, lebo mám ešte vyhliadnuté jedno krásne plátno, ktoré by som určite rada použila na nejakú knihu. Takže uvidíme. Ale teraz som vlastne rada, že máme tento projekt ako, dá sa povedať, uzavretý a teším sa na ďalší rok, keď už budem pracovať na iných veciach, môžem robiť kuchárske kurzy, promovať všetky tieto recepty, ktoré už máme, a ešte ich zdokonaľovať a dávať ľuďom, takže teraz ešte nad ďalším pôrodom neuvažujem. :)

Z čoho môže byť nadšený z týchto kníh aj nevegán?

My sme tie knihy naschvál spravili presne takéto krásne, aby to lákalo aj tých nevegánov. Takže máme veľa feedbackov, že ľudia si tú knihu v kníhkupectve kúpili, pretože sa im páčil aj ten dizajn, a že to berú ako takú krásnu kuchárku, ktorou sa môžu chváliť, ktorú môžu mať niekde vystavenú. To je taká prvá vec, ale potom veľa ľudí z nej naozaj začne aj variť a skúšať najmä niektoré jednoduchšie a lákavé recepty. Veľmi to využívajú, hlavne keď už poznajú niekoho, kto je napríklad intolerantný na laktózu alebo tieto veci, takže mi väčšinou píšu, že prišla k nim návšteva, ktorá mala intolerancie, a použili kuchárku Slovegán a všetkým to veľmi chutilo, ani neverili, že to nie je nevegánske, ale je to vegánske. Takže podľa mňa sa aj tí nevegáni nájdu v tom, že veľa tých receptov je trošku odľahčených, jednoduchších a stále veľmi chutných, môže to lákať práve aj ľudí, ktorí sú otvorení strave, že proste chcú si cez víkend uvariť a vyskúšať niečo iné. Je to naozaj z dostupných ingrediencií, takže tam nie je žiadna bariéra, prečo nie. A podľa mňa je to veľmi príjemné spestrenie jedálnička naozaj pre každého.

Náš dm podcast je o inšpirácii. Kde všade alebo od koho si čerpala inšpiráciu pri tvorbe či týchto kníh, alebo svojho vegánskeho obsahu na sociálnych sieťach?

Pre mňa je tou inšpiráciou naozaj naša rodina a maminine recepty, ale veľakrát sa to deje tak, že si s priateľom sadneme a brainstormujeme o tom, že na čo si spomenieme, na aké recepty, a spomíname na udalosti, ktoré sme zažili vo svojom detstve alebo ako tínedžeri so svojou rodinou. Sama som sa vďaka nemu, keďže on je z východného Slovenska, dozvedela veľa o ich jedlách, ktoré majú v rodine, takže aj jeho rodina bola takou inšpiráciou, jedlá z východného Slovenska boli inšpiráciou. Bolo to teda vždy veľmi príjemné a potom sme nakoniec brainstormovali často aj s našimi kamarátmi, ktorí žijú v Prahe a sú to Slováci. Oni nám vraveli napríklad to, že držkovú polievku nezveganizuješ, tak sme zveganizovali držkovú polievku. :) Takže tá inšpirácia je naozaj z toho okolia, a čo sa týka tých sociálnych sietí, tak tam je tá inšpirácia obojstranná. Ja sa väčšinou tiež snažím sledovať veľa kuchárov, šéfkuchárov, zahraničných blogerov a veganizovať tie jedlá, ktoré robia oni, ak ma, samozrejme, zaujmú. Pre mňa je to taký filter, že tiež chcem robiť na svoj blog recepty, ktoré mňa niečím nadchli, takže idem podľa tohto svojho filtra. A keď ma niečo nadchne, tak automaticky už rozmýšľam nad tým, ako by som to vedela spraviť vegánsky, aby som si to mohla vychutnať aj ja, takže pre mňa sú samotný instagram a sociálne siete tiež veľkou inšpiráciou.

Máš v hlave ešte nejakú výzvu, nejaký recept, ktorý by si chcela zveganizovať, ale vnímaš to ako výzvu?

Už asi nie. Z tých sladkých, tam som tými veterníkmi a odpaľovaným cestom dosiahla naozaj už tú svoju métu, čo som chcela, ale určite chcem robiť ešte viac receptov práve s tým odpaľovaným cestom. Pretože to je naozaj veľký základ aj vo francúzskej a v talianskej kuchyni. Takže viac rôznych dezertov, ktoré nie sú len veterníky, ale proste niečo iné, špeciálne. A potom sa už len teším na nejaké ďalšie suroviny alebo možnosti, ktoré k nám niekedy na Slovensko prídu, pretože v zahraničí už naozaj fungujú náhrady napríklad za vajíčko, z ktorých si človek vie upraviť omeletu alebo praženicu, ktorá chutí naozaj autenticky a vyzerá autenticky. Takže sa teším presne na takéto kvázi nové veci, nové technológie, ktoré prídu a ktoré budem môcť nejakým spôsobom vyskúšať, zaradiť do svojej stravy a tiež s nimi experimentovať. A ony možno tiež otvoria dvere tomu, že sa bude viac riešiť aj to vajíčko, lebo podľa mňa práve to vajíčko je taká vec, za ktorú tu nemáme veľa náhrad. Mnoho ľudí si bežne spraví na raňajky vajíčko natvrdo, praženicu, omeletu a to je niečo, čo nám tu ako náhrada chýba. Ja, samozrejme, mám svoje vegánske verzie, ako to spraviť, ale zase tu je podľa mňa na ťahu aj tá food technológia a tie nové veci, ktoré dokážu vymyslieť ľudia v zahraničí, ktorí sa venujú chémii toho jedla a dokážu namiešať naozaj zloženie z ingrediencií, ktoré robí zázraky. Takže tu už len sedím a čakám, čo všetko príde v budúcnosti. :)

A keby sa chcel niekto od teba naživo naučiť vegánsky variť, ide to?

Ide to. Momentálne som opäť začala robiť aj kuchárske kurzy, zatiaľ v Prahe, a veľa ľudí píše, že by chceli aj nejaké v Bratislave, takže určite by som chcela skúsiť spraviť aj niečo v Bratislave, to by bolo naživo. Ale tiež rozmýšľam, že by sme spravili aj nejaký kuchársky kurz online, pretože práve pri tom odpaľovanom ceste som to cesto spravila aj ako videorecept pre ľudí, ktorí majú kuchárku – naskenujú si QR kód a prejdú na video, aby videli, ako sa to cesto robí aj naživo. Takže možno raz bude takýmto spôsobom spracovaných aj viac týchto receptov, pretože tak sa k tým receptom a k tomu, čo robím, dostane viac ľudí. Lebo je to naozaj aj o tej efektivite, že na tom živom kurze má človek možno šesť, desať ľudí, ktorým sa dokáže venovať, a pri tých online veciach je toho naozaj viac.

Aké sú tvoje najhlavnejšie vegánske odkazy, ktoré by si chcela dostať medzi ľudí?

Pre mňa je hlavným dôkazom búranie odporu voči tomu, že je to iné a že je to nové, a potom hlavne to, že človek naozaj nemusí byť stopercentný vegán. Ja som vlastne veľký fanúšik reducetariánstva a akéhokoľvek obmedzovania spotreby živočíšnych potravín, takže veľmi fandím každému, kto je uvedomelý, kto vďaka tej etike a ekológii prišiel na to, že okej, nemusím jesť to mäso trikrát denne, ale možno mi stačí raz do týždňa alebo proste nejako tak. Pre mňa je veľmi dôležitým odkazom to, že my všetci sme, dá sa povedať, reduktariáni, reducetariáni, flexitariáni, len ja viac redukujem ako niektorí iní, ale všetci sme na tej istej lodi, mali by sme sa rovnako starať o tú našu planétu, aby tu zostala pre ďalšie generácie aj pre nás. Takže dúfam, že by sme sa mohli tak nejako spojiť a nerobiť medzi sebou nejaké rozdiely a útoky len preto, že niekto sa stravuje inak.

Tak sme sa dostali do záveru nášho podcastu, tak predtým, než sa rozlúčim so Surovou dcérkou, pohrajme sa trošku s tou surovosťou. Často hovoríš o témach surovo, ako si už spomínala na začiatku. A v čom nie si nikdy surová?

Snažím sa byť vo svojich medziľudských vzťahoch veľmi nesurová. Tam sa snažím byť veľmi tolerantná a otvorená aj iným názorom. Aj keď viem, že s niektorými ľuďmi sa na niečom nezhodneme, tak sa snažím vždy nájsť nejakú spoločnú pôdu alebo spoločný bod a neeskalovať tie veci do nejakých extrémov a mať so všetkými dobré vzťahy. Aj keď sme úplne rozdielni, tak sa nemusíme spolu hádať, nemusíme byť na seba zlí, ale môžeme chápať to, že sme všetci ľudia a odkiaľ pochádzame. Ja úplne chápem veľa ľudí, ktorí majú predsudky voči niečomu novému, lebo vidím, z akého pozadia vlastne prichádzajú a kde to asi vzniklo. A každý si so sebou nesieme určité traumy a problémy z detstva alebo z rodiny, z dospievania, takže ja sa snažím vždy myslieť aj na to, že ten človek má nejakú tú minulosť, ktorá ho ovplyvňuje, a vychádzať z toho, aby som toho človeka dokázala pochopiť.

A čo surové, teda okrem tej nespravodlivosti, ti na ľuďoch prekáža najviac?

Toho je asi viac, čo mi na ľuďoch vadí, ale asi najviac taký nedostatok možno práve empatie, lebo my sme na Slovensku veľmi rýchli v tom, že dokážeme súdiť a šíriť nejaké stereotypy a predsudky bez toho, aby sme sa nad niektorými vecami vôbec zamysleli a skúsili byť empatickí. Takže veľmi jednoducho vieme odsudzovať, či už sú to ženy, ktoré chcú mať právo voľby, alebo proste ľudí, ktorí nemajú príslušnosť k žiadnemu náboženstvu, vieme ich proste veľmi rýchlo odsúdiť, ale tá snaha o empatiu tam naozaj nie je. Minimálne mám ten pocit, že na internete je to veľmi, veľmi biedne.

A čo surové máš v živote najradšej?

To bude určite ovocie. Milujem mango, vlastne aj exotické potraviny, na ktoré som z Ázie po rokoch, keď som tam žila, zvyknutá, ale celkovo proste ovocie, aj naše lokálne maliny a všetko to, čo je v tom surovom stave naozaj to najlepšie.

Nika, ďakujem ti za to, že si k nám prišla, želám ti, nech sa ti darí, želám ti ďalej veľa nadšených čitateľov, sledovateľov, plných spokojných brušiek a nech aj ďalej mnohých ľudí inšpiruješ k zdravému životu.

Ďakujem krásne. :)