Peter Pukalovič a Jozef Pukalovič: Bežný človek je pre nás tá najväčšia hviezda

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať s chalanmi, ktorí rozbehali nielen Bratislavu, Jozefom a Petrom Pukalovičovcami zo spoločnosti BeCool agency. Chalani, vitajte!
Ahojte, čaute.

Jozef, ty si vyštudoval právo. Ty si sa zas, Peťo, venoval gastronómii. Ako prišlo k tomu, že ste sa ako bratia rozhodli pracovne prepojiť? Kde sa začal písať váš spoločný pracovný príbeh?
(J): Ja som ešte popri štúdiu hrával futbal, potom to s tou kariérou išlo pomaly dolu vodou, ale láska k športu ostala. Zakladali sme firmu jednému pánovi z Rakúska, ktorý chcel na Slovensku robiť športový marketing a športové podujatia. Dali sme sa zhruba v roku 2005 zlákať na prvý ročník bratislavského maratónu, ktorý sa nám podarilo urobiť. Tam nás to tak spoločne chytilo a odvtedy riešime celú tú športovú oblasť.

(P): Ten pán ma oslovil na catering, lebo tým, že chodil po meste, videl Jazz cafe. Zrazu z toho bolo, že či nevieme vybaviť povolenia, nejaké ďalšie veci, tým, že sme v tom čase už mali v centre terasy a nejaké vzťahy na meste. Jožo s otcom boli právnici, tak došiel za nimi, či mu nevedia založiť firmu. Tak sme potom zohnali partnerov, vtedy ešte Tatrabanku a myslím si, že Asics, a začalo sa to všetko vybavovať. Nejako sa ľudia začali hlásiť, registrácia sa spustila, no a zhruba dva týždne pred eventom proste zrazu pán nebol. :))) Nedalo sa mu dovolať, nedalo sa s ním komunikovať. Povolenia boli napísané na nás, lebo on v tom čase ešte nemal ani založenú firmu. Tak sme sa vážne začali zaoberať tým, že to ukončíme a nebudeme ďalej realizovať. No vtedy nám pán Huták, v tom čase poradca pána primátora Ďurkovského, povedal: „Chlapci, však máte povolenia, ľudí, generálneho partnera, tak poďte do toho.“ No a tak sa to nejako celé udialo.

Tým, že sme v tom čase nemali žiadne skúsenosti, požičali sme si zábrany z futbalového štadióna, presne ako hovorí Jožo, boli sme futbalisti, tak tí nám ich aj požičali. Ono to ani nebola zábrana, ale Áčkový držiak na reklamu. :) Mali sme jedno auto. V tom čase na Slovensku ani neboli nafukovacie brány štart – cieľ, tak nám doniesli dva ciele. :)) Tak sme aj štartovali, aj mali cieľ v cieli. :) A navyše sme ich ešte ani nestihli na tom jednom aute preniesť, lebo štart bol inde, cieľ bol inde. Vtedy som to robil sám, Jožo išiel na trať, proste sme to nestihli. Tak prvý pretekár bol v cieli ešte skôr, ako bol cieľ postavený. Ale zrealizovali sme to. Nejako. A potom po evente, keď sme to chceli vzdať, nám ten istý človek povedal: „Nebláznite, však ľudia sú spokojní, prvý rok vznikol, však už to môže byť len lepšie.“

Myslím si, že dokonca sme v ten prvý ročník mali aj štyridsaťtrikilometrovú trať – lebo nám ju zatopilo, vylial sa Dunaj a vtedy to kolegovia nejako zle vymerali. A tak prvý bežec došiel do cieľa a potom ukazuje na hodinky, že haló, čo vám šibe, však to je štyridsaťtri kilometrov. Odvtedy teda u nás každý mohol do ďalšieho ročníka čas len zlepšiť. :))

(J): Ten prvý ročník nám napriek tomu, že už je to dvadsať rokov, ostal hodne v pamäti. :))

(P): Bolo tam veľa veľkých míľnikov v tom našom svete, a keby sme ho porovnali s týmito, tak to sa, myslím si, nedá porovnať. Ale bolo, vzniklo to a vtedy tu vlastne okrem košického maratónu a Devína v Bratislave nič nebolo, takže v princípe ľudia boli aj radi, že niečo ďalšie sa dialo. Bolo to na začiatku roka, takže sme si nekrížili termín napríklad s Košicami, ľudia boli radi a bolo to fajn. A je to veľa zážitkov, stále sa na tom smejeme a myslím si, že celý život sa budeme smiať. :) Každý maratón, ktorý máme, priniesol nejaké svoje veľké príbehy a ten prvý ich mal niekoľko. Od toho, že sme netrafili do cieľa správnou cestou, že bola zle vymeraná dĺžka trate… no, tam bolo proste tak veľa nezhôd, až to muselo fungovať ďalej. :))

Už ste opísali veľa zážitkov, ale čo bolo najväčšou výzvou, ktorej ste museli v prvom ročníku čeliť, aby to vôbec bolo?
(P): Prvou „challenge“ bolo zistenie dva týždne pred eventom, že ten pán nikdy neorganizoval maratón, že bol vlastne len promotérom športovej značky, ktorá sa prezentovala na viedenskom maratóne. A my sme celý čas žili v tom – on nám to tak totiž predával –, že je organizátor viedenského maratónu a že ho chce robiť aj v Bratislave. :)) Lenže keď sme potom po ňom začali pátrať, zistili sme, že s tým maratónom nemá absolútne nič spoločné, len tam mal prenajatý stánok a že by sa mu také niečo páčilo robiť v Bratislave. :)) Takže to bola asi prvá challenge – pochopiť, že sme od začiatku chytili „kvalitného partnera“. :) Potom už to boli všetko výzvy, lebo o tom behu sme okrem toho, že sme trénovali a hrali futbal a behávali v rámci kondičnej prípravy, nevedeli vlastne fakt vôbec nič. :) Ale mali sme vtedy šťastie na ľudí, ktorých sme v tom živote stretli, a veľa z nich máme pri sebe dodnes. Oni nám poradili, my sme každú vec, ktorú povedali, počúvali, lebo vtedy sme o tom nevedeli nič. Takže tak sa to podarilo, že sa stretlo pár zaujímavých ľudí, ktorí potom spravili ten event pestrým. :)

(J): Podľa mňa tej akcii veľmi pomohlo, že ešte neboli sociálne siete, lebo by sme boli totálne rozstrieľaní. :))) Čiže v tom čase sa ľudia ešte prihlasovali tak, že nám posielali v obálke vyplnené prihlášky a platilo sa šekom, poštovou poukážkou. :)

(P): A náš registračný systém to pároval, pozrel sa, našiel meno, spravil čiarku, označil, že je zaplatené, a išiel ďalej. :))

(J): Spisovali sme ľudí pred štartom do excelovskej tabuľky. :) Čiže podľa mňa prvý ročník zachránilo hlavne to, že neboli sociálne siete, lebo keby vtedy boli, tak podľa mňa ľudia dodnes píšu. :)) Bol to klasický prvý ročník a ten je vždy najhorší, obzvlášť, keď je to takáto veľká akcia. Ale ľuďom sa ten koncept páčil, boli tam aktivity pre deti, pre dospelých, mali sme tam ešte prvé ročníky korčuliarov, potom sme od toho trošku z bezpečnostných dôvodov upustili. Takže to bolo fajn, bol to príjemný trojdňový program v meste. Keď sa na to človek pozrel z iného uhla pohľadu, bol to typ akcie, ktorý v Bratislave nebol. A organizačne sme, samozrejme, po tom prvom ročníku všetko zmenili nie raz, ale trikrát, naučili sme sa aj my a išlo sa ďalej. :)

A čo ten moment, ktorý vás primal povedať si, že okej, poďme v tom pokračovať, urobme teda aj druhý ročník a uvidíme…
(J): Ja som mesiac po akcii nespal, lebo som sa aj v noci v spánku hádal s ľuďmi. :)) Proste našli sa aj takí, ktorí nám aj čo-to popísali, lebo, samozrejme, Bratislava klala oči vždy a obzvlášť potom, keď nám tu niečo nevyšlo úplne k spokojnosti alebo k očakávaniam ľudí. Tak, samozrejme, nenechali na nás nitku suchú. Čiže ja som sa mesiac po akcii ešte aj po nociach hádal s ľuďmi v snoch, a tak som si povedal, že nie, končím. Potom ma však primárne presvedčili ľudia. Presne to, čo Peťo spomínal, keď nám povedali, že nebláznite, však sa to udialo, však už všetci vedia, že to nie je jednoduchá akcia, v zásade sa všetko organizačne akože zbehlo, čo sa týka bezpečnosti alebo tak, úplne v pohode.

Musím povedať, že sme mali veľké šťastie, že od začiatku sme mali aj na strane mesta, aj na strane mestskej polície ľudí, ktorým sa tie akcie páčia, ktorí nám potom zo skúseností už tiež povedali, že toto treba urobiť trošku ináč. Ono sa už potom na konci dňa pri celkovej organizácii nezmenilo zase až tak veľa, len tých 15 – 20 % spravilo taký veľký rozdiel, že potom sa tá akcia už naštartovala. Druhý rok sa udiali všetky zmeny, ktoré sme chceli urobiť. Ľudia zistili, že ozaj sme si dali záležať na tom, aby sme vylepšili to, čo nám vyčítali v prvom ročníku. A odvtedy to viac-menej až po obdobie covidu narastalo.

Rozhodli ste sa teda pokračovať v organizácii ďalej a mimo tých tradičných podujatí ako Národný beh Devín – Bratislava a Medzinárodný maratón mieru v Košiciach ste jednými z prvých, ktorí sa rozhodli organizovať takéto masové akcie. Už si spomínal, že vám pomáhali ľudia, pomáhala vám polícia a mnoho iných ľudí z toho organizačného poľa. Kde ste začali čerpať tie inšpirácie? Predsa len, sami ste povedali, že ten prvý maratón bol aj váš prvý maratón.
(P): Keď sa to začalo po druhom ročníku hýbať – samozrejme, tak ako Jožo povedal, po tom prvom bola latka tak nízko nastavená, že bol problém problém ju už podliezť, :)) takže potom všetky pozitívne odozvy druhého a ďalších ročníkov boli silné. Obrovským impulzom, aj pozitívnym, aj negatívnym, bolo aj to, že keď nás po druhom ročníku Tatrabanka ako generálny partner zrušila – to bolo myslím, že ráno okolo desiatej, keď nám volali, že sa potrebujú s nami rýchlo stretnúť, že asi chcú zrušiť zmluvu a nepokračovať –, tak v ten deň poobede nám volali z ČSOB, že no veď my vieme, keď pôjdete od nich, príďte hneď k nám, my sa chceme dohodnúť. Tam sa začala písať, myslím si, že na slovenské pomery veľká „success story“. Odvtedy je to sedemnásť rokov, čo sme spolu, budúci rok to bude osemnásť rokov, čo sa začalo naše spájanie s veľkou značkou, budovanie spoločných hodnôt, brandu, vecí, stratégií. S nimi sme sa v podstate spoločne učili, pretože, a to nie je tajomstvo, aj oni šli do toho prvé roky skôr s tým, že to zobrali hneď a potom začali rozmýšľať, čo s tým budú robiť, a to tiež nejaké roky trvalo. Takže začali sme chodiť von, chodili sme sa učiť, hlavne do Čiech, kde máme blízke vzťahy s organizátormi pražského maratónu, na ktorom sme blízko spolupracovali a videli sme, čo oni robili. A Carlo Capalbo, šéf toho pražského maratónu, je vekovo plus-mínus ako náš otec a on nás nikdy nebral ako nejakú konkurenciu, skôr nás bral ako svojich synov. Tam sme sa veľa učili a začali sme chodiť a preklápať ten pohľad organizovania do kvázi reálnej nejakej možno ako keby fungujúcej firmy biznisového charakteru a nových výziev pre ľudí. Keďže ten záujem bol, hľadali sme nové možnosti, cesty, čo ďalšie priniesť na trh.

(J): Napríklad nočný beh, ten sme začali robiť od roku 2009. To vzniklo tak, že ja som sa bol vo Viedni pozrieť na nejaké akcie a dostal som do ruky leták Vienna Night Run. Tak som došiel za Peťom, že pozri, čo majú vo Viedni, na rínku behajú päť kilometrov, to by mohlo byť dobré, večer bežia, osvetlené mesto, to je super, poďme to urobiť. :) Tak sme urobili prvý nočný beh, začínali sme z hlavného námestia, aj partnera sme mali športového – Newline, dánsku značku, v Čechách sídliacu, a majiteľ nám hovorí: „No čo, kluci, koľko tričiek vám mám nachystať?“ „Ale tristo? To viacej ľudí nebude…“ „Okej, v pohode, tristo, nie je problém.“

Nakoniec sme mali deväťsto ľudí, dvakrát musel doobjednávať tričká, skoro mu to položilo firmu, lebo keď sa už zaviazal, že nám tie tričká dodá zadarmo, tak nám ich dodal, len to bolo o šesťsto tričiek viac. :) Bežali sme okruh cez Zámockú, po Kapucínskej cez stred mesta, Sad Janka Kráľa. Pamätám si, že Sajfa vtedy bežal, v tom čase bol ešte Sad Janka Kráľa temnejší, než je teraz. Došiel do cieľa a hovorí, že hmm, v tom sade bol zaujímavý vzduch, tam sa tak všeličo podýchalo. :)) Mali sme kopec srandy, ako napríklad, že navigačný cyklista si tesne pred štartom pod Zámockou rozrezal na bicykli pneumatiky, čiže ten, čo mal navádzať pred prvými, nemal náhradný bicykel, tak potom Peťo išiel na požičanej motorke ako navigátor… :)) Veľakrát sa to teda začne úplne náhodou. Dnes by sme tak asi nerobili. Keby sme sa dnes do niečoho pustili, tak už si trošku aj nejaký prieskum trhu urobíme, :) ale vtedy, v tom 2009…

(P): A aký prieskum si si vtedy na Slovensku chcel, prosím ťa, robiť? :)))

(J): Problém je, že nám to ani nenapadlo. :))) Že poďme si niečo spraviť, nejakú štúdiu, nič. Všetko sa dialo systémom: Bude to dobré? Tak jéj, super, poďme do toho… A išli sme do toho. A ten night run sa nám chytil hneď, od prvého ročníka. Maratón bol taký, že prvý rok v tom 2006. bol, aký bol, a potom sme museli postupne ľuďom dokazovať, že sa zlepšujeme. A tie čísla išli postupne hore. Ale night run, ten nám vyletel od prvého ročníka, keď sme čakali tristo ľudí a mali sme okolo deväťsto. Druhý rok si hovoríme, že okej, dobre, tisícka by mohla byť. Bolo ich skoro tisícosemsto. Tam nám to vystrelilo hneď. Teraz si to drží tých štyri- až päťtisíc ľudí, to zas viacej ani kapacitne nejako moc na tých desať kilometrov nevieme zväčšiť, ale proste každé z tých podujatí má aj vlastný príbeh a vlastný život. :)

(P): Základné a najzaujímavejšie na tom evente je, že k nám chodia bežní ľudia. K nám ide človek, ktorý na druhý deň ide do roboty. To nie sú profíci, to nie je hokejový zápas, kde sa ide deväťtisíc ľudí pozrieť na tie hviezdy, na svoje idoly. Tu všetko to, čo robíme, sa robí pre bežných ľudí. Potom sme pochopili, že tým, že sme videli aj tú situáciu na Slovensku v športe, že vieme aj niečo zmeniť. Niečo formovať tým, aby sa ľudia hýbali, žili zdravšie a dosiahli tak nejaké zmeny v celej krajine alebo v jej fungovaní.

Potom to už bolo trošku aj o zodpovednosti, lebo maratón je všade vo svete spojený s mnohými charitami a benefičnými vecami. Teraz sme zistili, ako cez ten maratón, cez ten beh vieme pomôcť ľuďom. Každý jeden maratón pomohol veľkou sumou peňazí aj energie. Každý beh priniesol nejakú zmenu, iné fungovanie, proste to je ten hnací motor, meniť niečo v tom systéme aj v jeho fungovaní.

A pre mňa určite to, keď vidím, že tí ľudia si vyberú to tvoje podujatie. Lebo si môžu vybrať z mnohých: môžu ísť do divadla, do kina, môžu robiť, čo chcú, ale oni idú na ten tvoj beh. Trénujú na to, lebo keď ideš na maratón, tak vidíš, že to sú mesiace príprav, tie vyzývačky medzi ľuďmi, keď to počujete a vidíte, ako ten váš produkt funguje v nejakom systéme, tak to je aspoň pre mňa v tom celom najväčší hnací motor.

Aká je návštevnosť vašich podujatí? Aká bola kedysi a aká je dnes?
(J): Teraz sme už viac-menej dospeli do štádia, že všetky tri svoje najväčšie akcie, čiže jarný maratón, nočný beh a ženský beh robíme v Eurovei, tak tam to vieme celkom presne. Tam je denná návštevnosť okolo šesťdesiat- až sedemdesiattisíc ľudí. Takže to potom krát počet dní plus nejakí ľudia na trati. Napríklad na jarnom maratóne v apríli nám to vyšlo zhruba na dvestopäťdesiattisíc ľudí, čo už je slušné číslo.

Vaše podujatia majú obrovský rozmer, o čom svedčí aj tá návštevnosť, ktorú si spomínal, a vďaka nim tak pritiahnete – hlavne, ale nielen do Bratislavy – obrovské množstvo ľudí. Ako vnímate túto pridanú hodnotu svojich podujatí?
(J): Z môjho pohľadu je to niečo, čo nás drží aj pri tom, že si stále musíme dať totálne záležať na všetkom. Lebo žijeme dobu, akú žijeme, a napríklad na maratón nám 70 % ľudí príde buď zo zahraničia, alebo v rámci Slovenska, to znamená, že 30 – 40 % sú Bratislavčania, ktorí tu žijú. Čiže až 60 – 70 % ľudí príde z miest mimo Bratislavy, to znamená, že obetujú nejaký čas, peniaze, musia tu prespať, niečo ich stojí cesta a podobne. Len preto, lebo si chcú tú akciu užiť., To je pre nás vnútorný záväzok, že každú tú akciu musíme urobiť najlepšie, ako sa dá. A do veľkej miery je to aj ten hnací motor pri organizácii, aby sme urobili tie veci čo najlepšie, aby sa to posúvalo, aby sme sa im v rámci možností snažili zabezpečiť aj čo najväčší komfort. Jednoducho aby sa na tej akcii cítili super. A potom, keď prídu a keď sa to reálne stane, tak je to, samozrejme, dobrý pocit, lebo to, že vám ľudia prídu na event a prídu vám vo veľkom počte, je asi ten najlepší prejav potvrdenia dôvery. Čiže to je také to, že wau. Nikto ani nemusí nič povedať, to, že prídu, úplne stačí.

Ako vás vnímajú lokálne inštitúcie? Predsa len do tých miest prinášate turizmus. Spolupracujú alebo sa to deje mimo nich?
(J): Každý event je iný. Napríklad v Tatrách záleží na tom, či to je akcia, ktorá sa deje v strede sezóny, keď sú Tatry prebookované, vtedy to je také, že „ježišmária, ešte nám tam donesiete ďalších ľudí“. Keď to je tak ako teraz, že bol nočný beh ešte kvázi na začiatku sezóny, je to, myslím si, veľmi super. Na Štrbskom plese boli kvôli akcii vypredanévšetky hotely, takže určite to z toho pohľadu cestovného ruchu prináša efekt. Myslím, že aktuálne sa veľa robí na tom, aby podpora tohto celého bola centralizovanejšia, aby to malo hlavu a pätu aj na najvyššej úrovni, aby to nebolo len také akože pocitové.

V Bratislave sme napríklad na maratóne mali zhruba dvetisíc cudzincov, tam je koeficient zhruba 2,5 %, to znamená, že každý príde minimálne s jedným až jeden a pol človekom, čiže to je asi päťtisíc ľudí zo zahraničia. Aj to teda cestovnému ruchu pomôže. Je to veľakrát otázka aj téma, bavíme sa o tom často aj so samosprávou, že kde potom tie peniaze z tých ľudí idú, lebo samospráva má problém s tým, že viac-menej okrem daní z ubytovania všetky peniaze idú do štátneho rozpočtu a o tie zase musí žiadať, prosiť alebo sa k nim dopracovávať. Takže je to boj na dlhšie trate, ale, samozrejme, sú to akcie, ktoré aj prezentačne robia tomu mestu dobre. Dá sa povedať, že dnes je cieľom, a myslím si, že Bratislava v tom nie je výnimkou, aby to bolo zdravé mesto, kde sa ľudia hýbu, kde majú množstvo možností na športovanie. V Bratislave to nie je problém, hlavne čo sa týka tých teraz najobľúbenejších dvoch športov – behu a bicyklovania. Naozaj máme výborné možnosti aj na jedno, aj na druhé. Z tohto pohľadu sú to spojené nádoby a stále sa dá urobiť oveľa viacej, lebo si myslím, že sme ešte len na začiatku, že nám nehrozí nejaké „overbooked city“ typu Benátky, Praha a podobne. U nás na to ten priestor ešte je, aby sa turizmus rozvíjal a aby sa jednotlivé zložky v rámci mesta zapájali. Tým myslím aj rôznych turistických sprievodcov, reštaurácie, bary, hotely, priestor na tú spoluprácu je taký, že doteraz sme vyčerpali možno desať percent.

(P): Ty si to povedal veľmi pekne, ja to poviem trošku úprimnejšie. Veľa ľudí ešte nedoceňuje, čo tu robíme a koľko ľudí sem prinášame. A, bohužiaľ, s častými personálnymi zmenami v samosprávach, a teda nezadefinovaní si koncepčného fungovania aj v rámci týchto vecí, veľakrát aj po pätnástom, šestnástom, sedemnástom ročníku stále niekomu na nejakom úrade vysvetľujeme, čo vôbec ten maratón je. To už nás niekedy aj mrzí a myslím si, že keď sa tu pohneme len o pár percent viac, tak spravíme obrovský kus.

Podľa mňa sme s týmito inštitúciami niekde na úrovni nášho prvého ročníka, bohužiaľ. A keď vidíme, ako to funguje vo svete, čo tie samosprávy v štáte prinášajú pre tieto masové podujatia…u nás si myslíme, že maratón je dnes na pokraji pohľadu na to, čo to môže ešte priniesť pre Bratislavu, pre Slovensko. Ale my máme čas, ešte sme mladí, máme ešte veľmi málo rokov a ešte máme veľa toho pred sebou a veríme, že tá cesta bude. Je veľmi ťažké stále to niekomu vysvetľovať, že hodnota maratónu pre mesto určite nie je malá.

(J): Paradoxné je, že ich väčšie zapojenie by neprinieslo nejaký väčší finančný benefit pre nás ako organizátorov. To, čo si mnohí veľakrát mylne myslia. Ale skôr tí ľudia z toho môžu viacej vyťažiť, len proste normálne treba veci zosynergizovať, trošku pospájať.

Čo vnímate ako najťažšie na organizácii toho podujatia alebo celkovo svojich podujatí? Je to táto časť, ktorú ste teraz menovali, čiže tá spolupráca so samosprávami, alebo je to nejaká organizačná záležitosť spojená s tým, že naozaj vám tam chodia tisíce a tisíce ľudí?
(P): Tak tá je asi jedna z najťažších, myslím, že posledných pár minút bolo z nás cítiť miernu frustráciu a nie úplne nadšenie, takže áno, je veľmi náročné vysvetľovať stále dokola a skúšať, aj keď hovorím, že už sa posúvame výrazne ďalej… A potom asi najťažšie pre nás je namotivovať a dať dokopy tím ľudí, ktorí musia všetko pripraviť tak, aby bolo v ten moment výstrelu všetko nachystané, aby ľudia boli tam, kde majú byť, aby sa tešili, aby ľuďom vracali energiu. Lebo sa vrátim stále k tomu, že stále pracujeme s hobby ľuďmi, s ľuďmi, ktorí si to v podstate idú užiť, a my sme tí, ktorí musia makať na tom, aby si to aj užili. A to platí jednoznačne od prvého človeka, ktorý robí navigátora vstupov do koridorov, ktorý má dať pozitívnu energiu, byť usmiaty, tešiť sa, tľapnúť si s ním, že prišiel na beh, až po človeka, ktorý mu má podať vodu, aj keď ju podáva už päťstoosemdesiatemu, alebo tisíctristému, tak aj tomu poslednému, ktorý dobieha do cieľa, ju musí takto podať. Až po nejakú infolinku, aby keď nám vyvolávajú ľudia, pýtajú sa a veľakrát sú podráždení, aby sme odpovedali pozitívne.

Takže toto je asi pre nás najnáročnejšie: dať dokopy tím ľudí tak, aby celkový efekt bol priaznivý, aby všetko v tom jednom momente klaplo, pretože niečo pripravujete imaginárne na papieri a potom už nad tým veľakrát nedokážete mať kontrolu, v jednom momente sa už len viete spýtať do vysielačky, či je niečo pripravené – áno je. A potom už len veríte, že to tak je, a veríte, že celý systém toho vybehnutia bude fungovať tak, ako ste si ho vymysleli.

Ono sa to nezdá, ale pri tom množstve ľudí rozdiel medzi päťsto a šesťsto ľuďmi navyše je veľmi veľa. To je proste krát občerstvenie, krát záchody, krát šatne, krát všetko. Nie je to tak, že však to už robíte devätnásť rokov, to len skopírujete… Každý maratón má nejakú inú výzvu. Tento rok napríklad bolo 26 °C, čo sme nikdy v živote nemali. A už idete úplne iným setupom, takým, aký sme nikdy v histórii maratónu nemali za osemnásť rokov. Či občerstvenie, či zdravotnícky personál, sanitkový systém, systém s policajtmi, s mestskými, so štátnymi, kde sa zmenilo celé fungovanie bezpečnostných zložiek na evente, že to neboli len bezpečnostné zložky, ale boli to aj „doktori“, lebo v podstate to teplo mohlo so sebou priniesť veľa problémov. Čiže neexistuje rovnaký event, každý event vám nesie nový príbeh. Všetko nachystáte, všetko máte, pripravení ste dopredu, v noci vám zafúka, čo je úplný štandard, poprípade nás zaleje a ráno prídete do roboty, keď máte pocit, že už len dotiahnete tie posledné detaily, ale vlastne ešte polovicu vecí robíte ráno, takže… Je tam veľa faktorov, ale hovorím, to najdôležitejšie je všetkých ľudí, ktorí s nami pomáhajú, napríklad pri maratóne je to približne sedemsto ľudí, nastaviť na pozitívnu vlnu, že teraz je ten deň, keď sme tu slúžiaci tým ľuďom, oni si to prišli užiť a my im to musíme umožniť čo najviac.

(J): Z môjho pohľadu asi tri veci. Prvá vec je, samozrejme, zohnať peniaze na akciu, lebo to vôbec nie je jednoduché, tie akcie musia mať nejakú kvalitu, tak aj niečo stoja. A na to treba zohnať finančných sponzorov, lebo vyskladať ten štartovný budget len zo strany účastníkov, zo štartovného, nie je dnes jednoduché. Druhá vec sú povolenia, tá byrokracia dnes aj veľa ľudí, ktorí by niečo robili, od toho odrádza. Napríklad v Bratislave máme ozaj nadštandardné vzťahy aj so samosprávou, aj so štátnou, aj s mestskou políciou, a napriek tomu papierovačka toho eventu je hrôza. Tretia vec, ktorá podľa mňa vyskočila v posledných rokoch najviac, je, a uvedomujeme si to z roka na rok oveľa viac, že jedna vec je namotivovať nejaké množstvo ľudí, aby sa akcie zúčastnili, či už budú bežať, alebo idú povzbudzovať. To sú tí, ktorým sa akcia páči. Ale potom je tu aj veľká skupina ľudí, ktorí s akciou nemajú nič spoločné, napriek tomu žijú v meste a, samozrejme, akcie takéhoto rozsahu nejakým spôsobom vždy obmedzia aj ten život v meste. A my musíme byť schopní to podať, informovať a dať im tie informácie také, aby sa nezdvihla vlna nevôle voči tomu, že dajme tomu raz za rok v nedeľu je na tri – štyri hodiny zatvorená alebo čiastočne obmedzená doprava na niektorých uliciach v centre mesta a podobne.

Čiže pre nás je dnes kľúčová zložka informovanosti o tom podujatí, ale ani nie tak vo vzťahu k účastníkom a k divákom, ale skôr k verejnosti, ktorej sa tá akcia netýka, ale tými obmedzeniami je dotknutá. V dobrom slova zmysle nenaštvať tú väčšinu, lebo tých ľudí je stále viacej, aj keď proste máme v nedeľu na maratóne možno aj s divákmi stotisíc ľudí, tak stále je tam štyristotisíc Bratislavčanov, ktorých sa tá akcia netýka, a musíme byť schopní vysvetliť im, že okej, tade, tade, v takých časových úsekoch nemôžete vychádzať a podobne. Toto je dnes dosť náročný oriešok, pretože, samozrejme, zase sa vrátim k tým sociálnym sieťam, proste to vám tam každý hneď vráti, keď sa napríklad niečo zle odkomunikuje a podobne. Takže tam je stále tiež nekonečný priestor na zlepšovanie sa.

Darí sa nenaštvať ich?
(J): Nemali sme napríklad tento rok žiadne negatívne reakcie a to je hneď prvá vec, čo si voláme vždy po akcii aj so šéfmi polície – štátnej aj mestskej, na mesto pozeráme, čo ľudia, a nič. Teraz sme mali pokoj, v pohode, ale stále ide o snahu zlepšovať tú komunikáciu od toho, že informujete ešte lepšie účastníkov samotných, aby vám nerobili problémy, divákov, kadiaľ vôbec majú prísť a ako majú prísť, aby nerobili problémy, potom verejnosť, ktorá chce využívať centrum mesta na prejazd, pričom práve tam to tie tri – štyri hodiny nie je ideálne, takže im treba vysvetliť, kadiaľ treba chodiť, inštruovať ľudí na trati, že keď niekto príde a zrazu vidí, že tá električka na tej zastávke nejde, tak aby ho vedel poslať na najbližšiu zastávku, kde ten spoj ide. To isté policajti, že keď zastavia ľudí v nejakom bočnom výjazde, tak aby vedeli povedať, že okej, nedostanete sa touto ulicou, ale dostanete sa druhou a tadiaľ potom prejdete na miesto, kam chcete. Čiže v tomto smere sa stále aj my chodíme inšpirovať von a máme aj do budúceho roka zase ďalšiu kopu nápadov, ktoré sa nám, dúfam, podarí zrealizovať, aby to bolo lepšie. Je to taký nekonečný proces, ale už sme mali aj daždivé maratóny, keď si hovoríme, že okej, dobre, no tak prší, ľudia aspoň nebudú chcieť chodiť von, nebude taký traffic mimo maratónu. Teraz sme mali zase teplé počasie a ozaj to bol proste totálne príjemný deň pre divákov, čiže ľudia jazdili všade, chceli sa presúvať a nemali sme nijaký problém. Myslím si teda, že z roka na rok sa to zlepšuje, ale stále na tom musíme makať.

(P): Základ je ľudí vyformovať. To sme pochopili pred niekoľkými rokmi, že dať hlavu do piesku a povedať si, že však nejako sa to vyrieši a oni sa to dozvedia – to je úplne to najhoršie, čo môžeme spraviť. Aj negatívnu alebo nie pozitívnu vec smerom k ľuďom treba povedať. O uzavretiach, o veciach komunikovať, aby sa ľudia k tomu dostali, a ak sa dostanú – a čím viac možnými kanálmi –, tak to je dôležité. Aby neboli prekvapení zo zistenia po devätnástich rokoch, že je v Bratislave jednu nedeľu v roku maratón. Takže hovoriť, hovoriť, hovoriť, informovať, dávať von, zdieľať, a vtedy nám dokážu pomôcť aj tie sociálne siete, že sa to môže dostať k čo najviac ľuďom.

(J): Samozrejme, stretneme sa ešte aj my s takými osamelými vlkmi, že choďte behať na hrádzu a choďte na tú železnú bežať a podobne. Ale keď ľudia reálne uvidia tú masu, tak každý pochopí, že cesta skrátka musí byť zatvorená. Že to je ozaj z pohľadu bezpečnosti, nie niečo samonosné, že zatvoríme ružinovskú cestu, behá po nej desať ľudí hodinu a je preto obmedzených ďalších dvadsaťtisíc ľudí. Nie. Má to svoje racio. Takže keď už reálne vidia ten event, každý chápe nutnosť tých obmedzení aj toho celého a my sa ozaj snažíme ísť aj na organizačnú hranu v tom, aby obmedzenia boli čo najkratšie. Aj trasa pred maratónom sa zatvára desať – pätnásť minút pred štartom, čo v iných mestách je štandardne hodinu, keď už býva zatvorená, a všetci si ešte všetko kontrolujú. My, samozrejme, tých ľudí na trati už dávno máme, ale ešte stále je tam priestor na to, aby autá poprechádzali priečnymi prejazdmi a podobne. Takže ozaj si myslím, že aj zo strany nás, aj polície je maximálne urobené pre to, aby bežný život bol ochromený čo najmenej.

Peťo, ty si spomínal, že vám na eventoch niekedy pomáha aj okolo sedemsto ľudí. To asi nie sú zamestnanci firmy, to funguje na nejakej dobrovoľníckej báze? Ako vlastne máte zmanažovanú tú inštruktáž a organizáciu takej naozaj veľkej organizačnej masy, aby v deň D všetko klapalo, ako má?
(P): Máme fakt veľmi veľa kvalitných dobrovoľníkov, voláme ich dobrovoľne platení. To dobrovoľníctvo totiž u nás moc nefunguje a ani to tu nebude, nie sme taká krajina. Dnes sú to skôr ľudia z radov zamestnancov firiem, z ktorých sú naši generálni partneri alebo partneri, ktorí prídu pomôcť, idú im tam bežať rodiny. Potom sú to rôzne športové kluby, ktoré sa aj idú odprezentovať, aj nasať tú atmosféru. Pomáhajú nám na občerstvovacích staniciach, napríklad nejaký triatlonový tím si zoberie celú občerstvovaciu stanicu, pekne si ju obranduje, trošku sa odprezentuje, že tým ľuďom pomáha. Takže v tomto smere máme dobrovoľne platených, ale na druhej strane sme radi, že sú, lebo veľakrát sú to tí istí, ktorí s nami už niečo odžili, a tak je to výrazne jednoduchšie. Event máme vždy rozdelený na niekoľko zón, máme vedúcich týchto zón, ktorých inštruujeme my, a oni si potom inštruujú ľudí na trati.

Potom máme v podstate zonáciu trate, kde každé tri – štyri kilometre má niekto na starosti. To znamená, že to má svojho vedúceho, ktorý si zónu, či je to Sad Janka Kráľa, centrum mesta, proste obieha, jednak si tých ľudí rozdeľuje, jednak on dáva ten finálny pokyn, čo je všetko pripravené, a my s ním komunikujeme a on si potom kontroluje, či mu veci fungujú, nefungujú, a nejakým spôsobom ich ovplyvňuje. Ďalej máme ľudí, ktorí sú v štarte a v cieli, potom, samozrejme, na logistike, pretože aj nabaliť tie všetky autá, rozniesť… Je to taká štandardná pyramída, ktorá akoby spadala do toho posledného človeka, ktorého si každý niekde na tom úseku kontroluje, a dáva to dokopy tak, aby v danom momente všetko fungovalo.

Mali ste v rámci tých svojich dvadsiatich pracovných bežeckých rokov chvíľu alebo stav, že ste si povedali: Á, kašlem na to, idem robiť niečo iné…?
(P): Niekedy? Dosť často. :) Vždy sa tak človek zamyslí… :) To, čo prežívame, asi ťažko niekto pochopí. Ja to mám veľmi vnútorne späté s tým, že po evente ma často absolútne vypne, hlavne po maratóne. Je tam proste to napätie, čo sa všetko deje na trati, že každý z tých ľudí má aj nejaké čiastkové zadanie, a napríklad ja mám u seba všetko. To znamená, že viem, čo sa deje v rámci staníc, na trati, v polícii, viem, čo sa deje zdravotne. A keď sa vám to celé za tých päť – šesť hodín mieša v hlave a dostávate informácie, veľakrát sú ťažké, treba robiť rozhodnutia, proste nie je to vždy jednoduché. Takže rozhodnutie alebo tá myšlienka padne možno skoro stále, ale vždy potom, keď sa to skončí, nejako ten endorfín prebehne, keď nám aj zdravotníci dajú informácie, že napríklad ľudia, ktorí sú v nemocnici, sú v stabilizovanom stave, lebo, bohužiaľ, to s tým súvisí. A keď vieme, že všetko je nakoniec dobré, a keď dostávame tie pozitívne informácie, tak to vám dáva chuť zase pokračovať. Takže áno, ten maratón je určite extrémne náročný.

Potom sú iné podujatia, napríklad náš dm ženský beh, ktorý vás od začiatku až do konca nabije energiou, pretože keď vidíte tie davy žien tešiacich sa fakt od začiatku, od toho, že sa tešia len na to, že sa namaľujú v stánku, z toho, že niečo dostanú, že sa tešia na štart a tam skáče Jany Landl a robí im vibe, tak tam vidíte, že sa to začína a končí proste jednou energiou. Ale ten maratón má predsa v sebe takú pachuť tej náročnosti, aj čo sa týka tej zdravotnej stránky, a nie je vždy jednoduché to ustáť.

Jozef, a ty si to chcel niekedy vzdať?
(J): U mňa je to ako taká vlnovka: vždy je tam prvý ten moment spustenia registrácie, to je prvý vrchol, že okej, dobre, spustili sme registráciu, môžu sa všetci hlásiť. Proste proces prípravy. Potom, keď je tak mesiac pred akciou, vtedy povyskakujú rôzne problémy, to každý ešte vidí, že je tam priestor na ich riešenie. A potom čím viac sa akcia blíži, tým viac všetci chápu, že je to neodvratný proces a že už je pre každého lepšie, keď bude hľadať cesty, ako pomôže k tomu spoločnému cieľu, akoby mu mal brániť. Mne sa osobne za posledných možno šesť – sedem rokov pri organizácii veľa vecí zmenilo, možno po tom covide, že… asi by sme to veľmi nemali hovoriť, ale proste my sa vždy neskutočne tešíme na každú akciu. Ale potom, keď sa to začne, tak také dva dni pred akciou sa vždy s Peťom tak na seba pozrieme, že kokos, nech sa to už, prosím ťa, skončí, ja už ani ľudí nechcem vidieť. Lebo vy ten posledný týždeň odpovedáte na všetko. Na správy, whatsuppy, messengery, telefonáty, maily, každý si myslí, že ste v tom momente dostupní.

A zákon schválnosti je, že keď sa na jednu vec vykašlete, presne tá vám vybuchne. Keď to nejakým spôsobom dáte, tie veci prebehnú v pohode. A ak sa na jednu vec, akokoľvek sa vám môže zdať nepodstatná, vykašlete alebo poviete, že toto už nedám, na toto už nemám sily, tak sa vám to vráti. Napríklad zo strany partnera vám niekto napíše: Nemohol by si ešte nejaké voľné štartovné? A už si poviete, že kokos, už mi daj pokoj, už som rozdal dvesto voľných štartovných, že už proste nie. To je presne ten partner, ktorého potom potrebuješ na akcii, lebo niečo ti vybuchlo, a ten ti povie, že a tam si mi neodpísal, čo? A teraz chceš niečo.:)

To je normálne psycho stav, že v utorok, stredu pred akciou už nikoho nechcem ani vidieť. A posledných päť – šesť rokov, možno aj po tom covide, je už na akcii len tak sledujeme, čo sa deje, podľa možností veríme, že sme si to dobre nachystali, viac-menej sa snažím riešiť, keď niečo vybuchne, že je problém, ale organizačne už do vecí nezasahujeme. Lebo tie akcie sú také veľké, že vtedy už veľa nezmeníte. Čiže od momentu, keď si ľudia začnú chodiť po štartové balíky, to je jedna lavína, ktorej nemôžete povedať „počkajte, počkajte, počkajte, ja som si ešte niečo nenachystal poriadne, dôjdite o desať minút“… To sa proste nestane. Do momentu spustenia registrácie sme teda fakt vyšpičkovaní a potom sme viac-menej usmerňovači deja. Ja si väčšinou z fotiek a z videa pozriem, že wau, ako to pekne vyzeralo. :)

(P): Ja si zas takto pozriem trať. :)

(J): Ľudia mi hovoria, že ja som sa s tebou rozprával aj cez akciu a ja, že aha, tak asi áno. Lebo máme už taký pohľad, že aj vnímaš človeka, aj mu odpovedáš, ale v hlave ti ide úplne niečo iné, proste my si, bohužiaľ, tie akcie nejako neužijeme, ale to je naša robota, čiže to ani nie je cieľom. Ale každopádne, kde je moment, keď toho máme alebo nemáme plné zuby: mne sa tak potočilo, že väčšinou som bol vyslovene unavený z toho víkendu, lebo sa mleli problémy jeden za druhým. Teraz ide skôr o to, čo najviac si dať záležať na príprave, ako Peťo hovoril, je do toho zaangažovaná obrovská masa ľudí, aby čo najdetailnejšie vedeli, akým spôsobom chceme, aby sa tá akcia diala. A keď to tí ľudia budú vedieť a dajú to až na tie nižšie levely organizácie, tým viacej budeme mať pokoj my. Fakt potom budeme riešiť len ozaj nejaké mimoriadne záležitosti, ktoré sa vyskytnú.

Akej najväčšej prekážke ste čelili za tých dvadsať rokov?
(P): U mňa je to určite oživovanie jedného človeka, kde už bol kvázi záver, keď to už chceli zdravotníci vzdať, povedali, že už to nemá zmysel. Ja som tam po nich hučal a nadával im, že proste nemôžu prestať, nemôžu prestať, a v nejakom okamihu sa to podarilo. Dokonca ten človek – dodnes sa poznáme, lebo v konečnom dôsledku sme zistili, že to je zástupca z ČSOB –, dodnes hovorí, že počul, ako hučím tam niekde ďaleko, že už bol na odchode a že tam počul môj hlas, tak sa vrátil. To bola asi najťažšia vec. Lebo keď vám niečo nevyjde, vždy to môžete zastaviť, zmeniť, zrušíte podujatie, asi vám ľudia naložia, ale ten ľudský faktor, ľudský život je vždy asi to najťažšie. A keď sme mali tuším prvý ročník po covide, ten bol extrémne náročný, lebo ľudia po tom covide asi mali nejaké následky a v pár momentoch sme mali extrémny nápor ľudí na odpadnutie a oživovanie a podobne. To bol asi jeden z pre mňa najhorších momentov za tých 20 rokov. Myslím, že to bolo dva roky späť a to bol extrém. Jednak v cieli, jednak na trati sa diali veci, našťastie, okrem zdravotníkov a mňa to nikto nevedel, takže ľudia si to užívali a fungovalo to. Navonok fungovalo všetko super ďalej, ale my, čo sme vedeli, že napríklad všetky sanitky sú obsadené a ďalší človek „na ceste“ a sťahovalo a križovalo sa to, volala sa RZP, proste sa veci riešili a, našťastie, všetky sa aj vyriešili, lebo to bolo dobre nachystané. Ale to bol pre mňa určite jeden z tých najťažších ročníkov.

(J): Z môjho pohľadu sú to zdravotné veci. Ľudia si často ani neuvedomujú celú zodpovednosť a náročnosť okolo toho. Na konci dňa všetko ostatné ukecáte a ospravedlníte sa, čiže napríklad niekomu zle vydáte číslo, beží na zlé číslo, nezmeria sa mu poriadne čas, zle sa odnaviguje a beží dlhšiu trasu, neskoro mu napíšete, že má dôjsť na štart… to sú všetko veci, ktoré sa nejako vyriešia. Alebo partnerovi nedáte nejaké plnenie, ktoré máte v zmluve, tak sa ospravedlníte a veci sa vyriešia. Keď ľudia odštartujú, v zásade je už pre nás dôležité, nech všetci dobehnú zdraví do cieľa, to je základná premisa. A to všetko ostatné veľakrát nie sú príjemné veci, lebo ľudia venujú tomu čas, peniaze a potom, keď organizátor niečo pokazí, tak to príjemné nie je, ale sú to veci, za ktoré ospravedlníte. Len čo sú tam zdravotné problémy, tak to je reálny problém. Takže máme vždy najväčšiu obavu, keď už sú priamo preteky, aby tí ľudia boli v pohode, aby dobehli zdraví do cieľa. Preto sa veľa snažíme venovať aj edukácii ľudí, aby aj poznali svoje telo, chodili na prehliadky, starali sa o seba, počúvali sa.

(P): A obliekli sa, to je obrovský problém. Lebo aj tento rok všetci vedeli, že ráno síce ešte bude 10 – 12 °C, ale zároveň sme vedeli, že o tri hodiny bude 22 – 26 °C. Keď sme však na štarte videli tých naobliekaných ľudí a vedeli, že takto naobliekaní aj vybehnú, tak to sú pre nás práve tí najväčší pacienti. Sú totiž dve formy problému: prvá je dehydratácia a druhá je, keď sa zavodnia, lebo sú naobliekaní a na každej občerstvovačke pijú, pijú, pijú. A to je tiež „prúser“, proste sa zavodnia a je to úplne rovnaký efekt odpadnutia. No a tento rok bolo teplo, to bol extrém. Deň predtým bol polmaratón v Prahe a už poobede nám začali prichádzať správy o tom, že tam bol vyhlásený núdzový stav, veľa ľudí odpadávalo. Tak sme celú noc až do rána prestavovali setup či občerstvenia na trati, či policajtov… ráno sa zabezpečovalo to, aby mal každý policajt dostatok vody v aute, menilo sa im aj to policajné nastavenie, že policajt nebol len policajtom, ale bol aj zdravotníkom, aby mali tieto právomoci. Proste kvantá práce, polievacie autá, zháňali sa dobrovoľní hasiči, aby ľudí na trati kropili. A celá naša nočná práca dopadla tak, že na druhý deň na naše prekvapenie bolo veľmi nízke percento zdravotných problémov, na ktoré sme boli nachystaní v cieli. Mali sme kopec vozíkov, špeciálnu zónu, kde sa zdravotníci hneď o ľudí starali, mali sme to rozdelené do troch skupín: akútny stav, ktorý išiel rovno do stanu, potom taký, ktorý sa potreboval troška prebrať, a ľahký stav, keď napríklad človek mal kŕče, ale po chvíľke mohol odísť. Všetko toto bolo nachystané a vďaka tomu, že sme, našťastie, nič nepodcenili, to nakoniec zbehlo lepšie, ako sme všetci v konečnom dôsledku čakali.

Vaša spolupráca s dm sa začala v roku 2012 prvým dm ženským behom. Ako vôbec prišlo k nápadu osloviť dm práve na bežeckú spoluprácu?
(P): Bolo to veľmi prirodzené, pretože vo Viedni bol tradične dlhé roky dm Frauenlauf, ktorý fungoval neskutočne a v tých časoch mal, myslím, už nejakých pätnásť- až dvadsaťtisíc báb na štarte, čo bolo fakt enormné množstvo. Tak prirodzene po tom maratóne a night runoch sme mali ďalší cieľ niečo rozvíjať. Videli sme v tom veľký potenciál, skúsili sme to a išli sme do dm, ktorá bola generálnym partnerom tam, tak sme sa ich skúsili spýtať, že či by neskúsili toto dobrodružstvo s nami. Myslím, že aj dm v tom čase už premýšľala, že by sa to mohlo začať realizovať aj na Slovensku, tak to všetko pred tými dvanástimi rokmi klaplo.

dm ženský beh je ucelený koncept rozvoja behania žien s cieľom podporiť ich v zmene životného štýlu a podporiť tak ich zdravie. Prečo je podľa vás super, že ženy majú čisto ženské bežecké podujatie, čo asi muži ani nemajú…
(J): Chlapi nám na to, samozrejme, „pindajú“, kedy spravíme aj čisto mužské preteky, ale tie by neboli také pekné. :) Myslím si, že to má viacero dôvodov, asi ten základný je aj prostredníctvom takýchto podujatí prispieť k rovnosti mužov a žien. Aj pri tom behaní bolo dlhé obdobie, keď ženy boli zaznávané. Najstarší maratón na svete, Bostonský maratón dlho ženy nemohli bežať. Neviem úplne presne, v ktorom roku to bolo, myslím, že 1967, Američanka Kathrine Switzerová bežala na mužské štartovné číslo, zbadal ju riaditeľ pretekov, je z toho legendárna fotka, že ju išiel vyložene postrčiť mimo trate. S ňou však bežal jej tréner, ktorý sa, myslím, potom stal aj jej manželom. Ten ju spolu s ďalšími mužmi ochránil. Ona tak akože načierno bola prvá, ktorá prebehla cez cieľ, a potom od ďalšieho roku sa to už stalo štandardom. Tak sa vlastne zlegalizovala možnosť zúčastňovať sa maratónu aj pre ženy. Dnes v európskych podmienkach až tak nie, ale pri amerických podujatiach je pomer mužov a žien aj pri maratóne skoro 50:50. Takže to podujatie má jednak tento rozmer a, samozrejme, je to aj určitá forma poďakovania ženám. Tak ako majú MDŽ, majú aj špeciálny deň v rámci tejto akcie, keď aj starostlivosť nás mužov – priateľov, rodičov, otcov, manželov – je väčšia. Vidíme, že otcovia tam zoberú deti, postrážia ich, aby si mamy ten deň mohli užiť oveľa viac, než možno inokedy. Je to taká špeciálna pocta a poďakovanie ženám za to, že nám spríjemňujú život.

dm ženský beh sa začal behom na štvor- a deväťkilometrovú trať, dnes už je to štvor- a desaťkilometrová trať. Nájdeme tam aj kategórie beh mamy s dcérou, nordic walking… Podľa čoho sa rozhodujete, aké kategórie sa rozhodnete pridať?
(J): Cieľom podujatia bolo dať šancu začiatočníčkam a babám, ktoré nemali so športom ešte nič spoločné alebo možno behávali naposledy na základnej škole, aby sa zasa k športu vrátili. Tie štyri kilometre sú dostatočná trasa, obzvlášť keď tak ako u nás ide trať aj trošku cez mosty, sú tam aj nejaké stúpania a nie je to len rovinka, takže preto štyri kilometre. A desať kilometrov je zas trasa, ktorá je už zaujímavá aj pre baby, ktoré pravidelne behávajú, vedia sa otestovať, nie je to nič, čo by vás fyzicky zásadne na týždne zničilo ani na čo sa treba špeciálne dlhé mesiace pripravovať. Na tých desať kilometrov stačí pártýždňová príprava, možno päť – šesť týždňov pravidelného behania. A potom je super, keď tie baby ostanú pri tom, že ďalej športujú. Nemusí to byť šesť – sedemkrát do týždňa, stačí možno dva – trikrát, ale proste stále sa aktívne hýbu.

Prečo ste sa rozhodli pridať kategórie beh mamy s dcérou a nordic walking?
(J): Nordic walking je teraz evidentne na náraste popularity, je to niečo nové. Je to nová disciplína ako podkategória štvorkilometrového behu. A beh mamy s dcérou vznikol hlavne na popud toho, že keď sme si pozerali tú demografiu účasti, videli sme, že veľakrát sa zúčastňujú nielen bežkyne v našom veku, tridsať – štyridsať rokov, ale aj ich mamy a rovnako tak aj dcérky, dievčatá, pätnásť, osemnásť, dvadsať rokov. Povedali sme si teda, že to by mohlo byť milé spraviť a udržiavať takého rodinného športového ducha a podporiť to ešte špeciálnou kategóriou. Vznikla teda myšlienka na beh mamy s dcérou, a myslím, že minulý rok sme mali okolo dvestopäťdesiat až tristo párov, čo je fakt dosť, lebo to je dokopy šesťsto báb a to už je štandardná účasť na podujatí s dobrou účasťou, takže to je super. Určite je dobré, keď aj v rámci rodiny proste rodičia idú príkladom svojim deťom a na druhej strane ešte aj ich rodičia v seniorskom veku stále športujú a stále sa hýbu. To nemusí byť žiadne prekonávanie nejakých päťdesiatkilometrových vzdialeností, ale proste klasický, zdravý, štandardný pohyb, možno v pohode prepojený s chôdzou: chvíľku si pobehám, chvíľku sa poprechádzam. Je to určite super a pomáha to, obzvlášť v dnešnej dobe.

Na štart prvého dm ženského behu sa postavilo šesťstodvadsať žien a dievčat. Minulý rok to bolo viac ako tritisíc sedemsto. Koľko je v pláne tento rok na dvanástom ročníku dm ženského behu?
(P): Spoločný cieľ s dm sme si dali na šesťtisíc a vyzeralo to nereálne, ale dnes to vyzerá viac ako reálne. Takže si myslím, že šesťtisíc žien bude v tú sobotu na štarte, a to bude absolútna pecka.

Kam to až môže rásť?
(J): Ťažko povedať. Máme partnerského organizátora na rakúskom Frauenlaufe, ktorý je v Prátri, tak sme sa boli pozrieť, aj sme boli prezentovať naše podujatie. Vo Viedni bolo na štarte dvadsaťštyritisíc báb. Keď to porovnáme na veľkosť Viedne verzus Bratislavy, dá sa povedať, že v Bratislave máme porovnateľné počty. Keď budeme mať šesťtisíc dievčat a Bratislava je minimálne štyrikrát menšia ako Viedeň, tak ozaj máme tie počty dosť vysoké. Uvidíme, je to do veľkej miery, samozrejme, aj otázka možností – aj našich, aj našich partnerov. Sú tam kapacitné možnosti, lebo už niekde odštartovať a odservisovať šesťtisíc ľudí nie je jednoduché, potrebujeme na to mať aj dobrý priestor, čiže je to otázka viacerých faktorov. Ale ten záujem stále je, takže my sa mu určite nejako zásadne brániť nebudeme. Tak ako Peťo hovoril, že aj keď ten limit šesťtisíc vyzeral po minulom roku odvážny, vyzerá to tak, že by sa nám mohlo podariť ho naplniť.

Myslíte, že niekedy budete organizovať dm ženský maratón?
(P): To nie. Myslím, že dm ženský beh zostane vždy takou tou formou príjemnej, zábavno-športovej stránky, to znamená, že ako Jožo povedal: desať kilometrov si vie zabehnúť aj bežkyňa, ktorá má chuť bežať, ísť rýchlejšie. Ale má chuť zabehnúť si ich aj baba, ktorá sa na to pripravuje, je možno prvobežkyňa, ide to vyskúšať. Myslím si teda, že nebudeme nikdy nejako zásadne chcieť tlačiť tie čísla, ja neviem, k pätnástim – dvadsiatim kilometrom, skôr možno tú masu, možno tú rôznorodosť toho podujatia, možno to budeme musieť roztiahnuť určite už dnes na celý deň. Ja tvrdím, že kapacita, ktorú dokážeme mať pri tom záujme, pri love brande dm, ktorý je nekonečný, je tých desaťtisíc žien do pár rokov. Sila influencerstva v rámci dm ženského behu, kde každá žena, baba zdieľa a komunikuje, posiela emócie a tým pozitívne vplýva na tie, ktoré tam neboli, je taká obrovská, že keď sa nám zase podarí niečo ďalšie vymyslieť, niečo také špeciálne, unikátne, príjemné, voňavé, ktoré tie baby zase načerpajú a zas tú energiu pošlú von, tak tie počty fakt rastú.

A minulý rok bol toho krásny dôkaz, že sa nám podujatie podarilo vypredať., Bola to určitá etapa: vedeli sme, že už viac nevieme zobrať – ani z dôvodu medailí, vecí a podobne, a taký obrovský záujem ešte bol, že keby sme to už minulý rok pustili ďalej, minimálne ďalších tisíc žien máme. Musím povedať, že sme sa aj pohrali s marketingom, že sme to nespravili. Verili sme presne v to, že sa to prejaví v ďalších rokoch. Tento rok sme pustili registráciu a len sme žasli z toho, že pol roka do podujatia každým dňom narastali stovky báb. Nebolo to päť – desať ľudí, bolo ich sto, stopäťdesiat, päťsto denne, takže je jasne vidieť, že už si to ženy nenechávajú na poslednú chvíľu, už sa chcú prihlásiť, tešia sa a veľa z nich aj trénuje a zdieľa tú emóciu už dopredu a lanária ďalšie kamarátky –poď so mnou, dáme si tú štvorku, to nie je nič strašné. Myslím si, že tam to klapne pekne.

Ponúkate ženám a dievčatám aj nejaké možnosti alebo tipy na prípravu?
(J): Moja pani manželka je jedna z náčelníčok takého ženského bežeckého klubu, kde baby trénujú celý rok, vždy vo štvrtky, teraz už začali aj v pondelky, lebo záujem je ozaj veľký. Je to všetko aj v spolupráci s dm, previazanie tej akcie s aktívnym pohybom nie je len počas toho víkendu, keď je samotný event, čo sa tým babám páči, pretože komunitný rozmer toho podujatia je veľmi dôležitý. Baby si medzi sebou vytvorili skupinku a vedia, že štvrtok večer o siedmej v Eurovei je ten ich priestor, keď majú kľud, keď chlapi – manželia, priatelia, milenci – sa starajú sami o seba alebo o deti. A ony majú priestor: spoločne si zabehajú, potom si sadnú niekam na kávu, porozprávajú sa a oddýchnu si, trošku sa športom „vychillujú“. Dnes je aj prípravná zložka toho podujatia veľmi dôležitá, sprievodné aktivity tej akcie sa začínajú nie dva-tri dni pred samotným behom, ale niekoľko mesiacov.

Súčasťou dm ženského behu je úplne od samotného začiatku aj sociálny projekt dm šport zóna, kde si môžu vo voľnom čase zašportovať Bratislavčania a Bratislavčanky. Ako prišlo k tomuto nápadu?
(J): Bola to jedna z vecí, kde sme sa celkovo za tých viac ako desať rokov spolupráce s dm vyladili v mnohých veciach. A náš pohľad aj na to, ako by event mal vyzerať, aj čo by mal priniesť, je veľmi podobný. Od začiatku sme chceli, aby sa tá akcia neskončila proste tým víkendom a amen tma, ale aby po nej aj niečo dobré ostalo, a preto vznikol aj projekt dm športová zóna, ktorá sa úspešne každý rok po akcii stavia v rámci Bratislavy. Teraz aktuálne sa dostavala v Devínskej Novej Vsi pri základnej škole. To miesto je veľmi pekné, je pri škole, pri športovo-atletickom areáli, pri rodinných domoch. Čiže ozaj ideálne miesto na to, aby si ľudia mohli zacvičiť. Minulý rok sme postavili takto ihrisko v Podunajských Biskupiciach tiež v strede sídliska. Vždy sa snažíme komunikovať aj so starostami, kde aj oni vidia, že je nejaký dopyt a potreba po niečom takomto zaujímavom. Takisto pred tromi rokmi v Rači sme tiež so starostom riešili, kde mu v rámci tých plôch, v rámci mestskej časti takéto niečo chýba. Vybralo sa ozaj super miesto, zónou na cvičenie pre dospelých sa dotvoril detský park, detské ihrisko, teda prídete tam s dieťaťom, dieťa sa hrá na pieskovisku, na preliezačkách, vy si popritom môžete ako dospelý zacvičiť, máte ho stále pod kontrolou.

Je to jedna z veľkých pridaných hodnôt spolupráce, a je to aj jeden z dôvodov, ktorý si tie baby uvedomujú, keď sa rozhodnú na akciu prihlásiť, keď aj platia štartovné, vidia, že ich peniaze idú niekam aj takýmto spôsobom. Že to ide na dobrý účel a v konečnom dôsledku sa to akoby vracia do systému a zase pomáha ďalších ľudí motivovať na šport. V tomto smere, myslím si, sme s dm fakt vyladení veľmi dobre. Každý rok sa aj slávnostné otvorenie robí za prítomnosti zástupcu, starostovia sú veľmi vďační. Je to doslovné vybudovanie si vzťahu s tou komunitou: na jednej strane akcia niečo prináša, ale súčasne aj vracia späť ľuďom, ktorí žijú v meste.

(P): Toto je jedna z odpovedí na to, že po tých našich eventoch tu aj niečo ostáva, že aj tí naši partneri sú aktívni, chcú a Bratislava sa stáva aj vďaka tým podujatiam krajšou, lepšou. Sú aj ďalšie takéto partnerstvá, ktoré nám prinášajú či už osvetlenie hrádze, nejaké ďalšie cvičká a dm šport zóna je fakt zlatým príkladom, ako sa dá spojiť komerčný subjekt a verejná správa, pretože najväčším problémom, ktorý tú všetci dlho mali, bolo spojiť komerčný subjekt, to znamená partnerov, nejakým spôsobom s verejným sektorom. Nikdy sme nechápali prečo, lebo ten komerčný subjekt je super, keď prispeje na niečo tomu mestu, a zvlášť, keď sa to spojí ešte s podujatím, tak je to úplne nádherné spojenie. Tu je vidieť z toho marketingového pohľadu, ako sa to dá spraviť a čo všetko dokáže vyrásť za tie roky., A to nie je posledné, to tu bude ešte dlhé roky každoročne pribúdať. To je krása toho spojenia, sila tých eventov.

Na čo sa môžu bežkyne a návštevníci podujatia tešiť tento rok? Máte pripravené aj nejaké novinky oproti minulým ročníkom?
(J): Viac-menej sa budeme snažiť zase zatraktívniť celkový program podujatia. Je možné, že skúsime po prvýkrát aj afterku, uvidíme, čo to urobí. Máme s tým problém pri maratóne, lebo ten je v nedeľu, čiže skončíme niekedy poobede v nedeľu o jednej – druhej a ľudia väčšinou potom už idú domov, vracajú sa po celom Slovensku. Ženský beh sa končí v sobotu, čiže je tam ešte šanca spraviť večer nejakú zaujímavú bežeckú žúrku a v pokoji sa prespať ešte do nedele, ktorá je voľná, až potom sa nejako vrátiť. Takže uvidíme, budeme sa ešte tomu programovo venovať, teraz je dôležité ozaj to, že registrácia fičí super, to je dobre. Budeme mať teraz v najbližších týždňoch stretnutia v Eurovei, čo sa týka celého zázemia, lebo sa dostavala Eurovea 2, čiže máme oveľa väčší priestor na niektoré veci v rámci akcie. Vieme teda zázemie podujatia urobiť ešte viac friendly. Riešime jednotlivých partnerov na podujatie tak, aby si baby ešte viac mohli užiť tú akciu, lebo vidíme, že tam neprichádzajú na poslednú chvíľu, pred štartom. Prichádzajú dlhé hodiny pred štartom a ešte tam aj po dobehu ostávajú a nechávajú sa skrášliť, ochutnajú nejaké produkty, nechajú sa vymasírovať, proste v dobrom slova zmysle sa nechajú hýčkať ešte aj po evente. Takže na tomto budeme robiť, aby ponuka partnerov bola ozaj čo najväčšia a možnosti boli čo najširšie.

Takisto je témou, že vždy na každom ročníku máme ambasádorov, ktorí sú aj inšpiráciou pre všetkých, čo sa do akcie zapájajú. Nemusia to byť len výkonnostní športovci, ale v dobrom slova zmysle „baby z ľudu“, ktoré sú matky, inšpiratívne svojím pracovným životom, svojimi ľudskými hodnotami, často aj niečím, čo v živote prežili a čo nebolo ideálne, napríklad zdravotnými problémami, komplikáciami a tým, že napriek tomu stále športujú. Čiže budeme mať určite aj zaujímavú skupinu inšpiratívnych ambasádorov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia.

Na čo na dm ženskom behu sa tešíte vy osobne najviac?
(P): Na všetko. Pre nás je to na konci sezóny taká čerešnička na torte. A fakt, že také dobré veci pripravíme, že fungujú a že sú fakt zaujímavé, tak sledovať to je od rána úplný zážitok. Myslím, že som to povedal už predtým, sledovať tie ženy, tie matky, ako prichádzajú vysmiate, spokojné, vyobliekané, tá zmena toho, ako dnes baby behajú, tie outfity, ktoré si dajú na seba a fakt sa sústredia na to, aby vyzerali super, lebo či chcem, či nechcem, žijú tými sociálnymi sieťami a chcú to zdieľať, dávať von, vidíte, ako sa fotia pri všetkom, čo je možné, nejaká fotostena zaujímavá, niečím spravená. Keď vidíte, ako sa tešia, už vedia dnes, že ich tam namaľujú, tak sa tešia, namaľované bežia, no fakt to je neskutočné. Tá energia na štarte, pri príchode tých žien, to je paráda… A mne sa veľmi páči, keď vidím mužov ovešaných deťmi a sú tam kočíky, veci, zrazu ho kŕmi, ide matka okolo, nechá ho, nič, vôbec nevadí, že dieťa reve, ide ďalej, v podstate ty sa postaraj, teraz som tu ja kráľovnou a ja si to tu idem užiť a ty sa zariaď, ako chceš, pre mňa za mňa choď aj do toho McDonaldu s nimi, dnes mi to nevadí, len mi dajte pokoj. To je proste bomba, Dráčik tam padá vo švíkoch, lebo tam vykupujú tí otcovia, aby ich niekam odpálili do kútikov, a tie baby si to užívajú, chodia po tých zónach. Milujem pozorovať to, normálne akože je to jeden z tých eventov, ktorý je od začiatku plný pozitívnej energie, baby si s vami tľapkajú, idú okolo vás, hovorím, že to je neskutočné.

(J): Tá emócia je iná ako na ostatných pretekoch, ktoré robíme, a podľa mňa to je ovplyvnené aj tým, že mindset mužov a žien, čo sa týka účasti na týchto podujatiach, je iný. Ktorý chlap si prizná, že idem si len tak zabehať? Každý si to chce odbehnúť. Áno, môže sa stať že si ide len tak zabehnúť, ale už keď potom vidí, že má šancu niekoho predbehnúť, tak mužská súťaživosť aj tak vždy preváži. Potom, keď sú tie zmiešané preteky, tak už aj tie baby, ktoré by si to išli len tak užiť, a vidia svojich priateľov, kamarátov, partnerov pri sebe, svojím spôsobom podľahnú súťaživosti toho podujatia, lebo tak to skrátka je a to ženský beh v sebe nemá. Okej, je tam skupina dievčat, ktoré, sú orientované na výsledok, ale v porovnaní s tým celkom je to fakt 5 – 10 %. Je tam veľa žien, ktoré si dajú za cieľ, samozrejme, aj tú športovú časť – či už dobehnúť do cieľa, alebo sa zlepšiť na nejaký čas, na ktorý trénovali, to je jasné, nie je to prechádzka nábrežím Dunaja z jednej a z druhej strany. Čiže má to ten športový rozmer, ale nie je taký vypuklý a nie je taký dopredu vysunutý, ako je to pri tých ostatných podujatiach.

(P): Ja poviem príklad: Štartujeme na vlny. Teraz vždy pri maratóne je prvá vlna najrýchlejšia, druhá, tretia, štvrtá by mala byť najpomalšia. Tak do tej prvej sa hrnú všetci, lebo aj tí, čo vedia, že to asi nedajú rýchlo, chcú stáť v prvej vlne. Pri ženskom behu všetky do poslednej, tam prvá je pomaly najmenšia a v poslednej štartuje najviac báb, lebo ony si to idú užiť, neriešia, čo sa idem ja kam naháňať, ja chcem akože tam, nech ma zabávajú bubnisti, zastavia sa pri hudobníkoch, tancujú tam pri nich, potom pobežia ďalej. Žiadne, že ježišmária, desať sekúnd som stratila, nič, to nehrá rolu. To je proste krásne pozorovať. dm ženský beh je náš posledný event v roku a vždy z tých eventov pred tým ste opačne nastavení. A teraz príde niečo úplne iné, netlačíte ľudí, že haló, vidím na vás, že asi nebudete bežať rýchlo, máte tam čas na tretí koridor, prečo preskakujete zábranu a chcete sa aj tak dostať do prvého… Tu? Baby, haló, poďte viac dopredu, však toto je poloprázdne… Fakt je to neskutočné. :)

(J): Je to iné, je to iná akcia, ale tá emócia tých žien je veľká. Ja mám pocit, že vždy tou emóciou aj ako keby prerazili a nakazia tých mužov, potom sa aj tí chlapi správajú kultivovanejšie, viac ich povzbudzujú, dávajú oveľa väčšiu emóciu, ako keď sú to zmiešané preteky. Plus toto je akcia, kde fakt nemáme problém s dobrovoľníkmi, dokonca ich aj musíme prestriedať, lebo sme už niekoľko rokov dali šancu, že muži bežci môžu odovzdávať bežkyniam medaily, tak to máme dokonca skupiny, menia sa po šiestich aj v rámci jednotlivých štartov, lebo je o to veľký záujem. Chlapi si to berú tiež ako poctu, že takýmto spôsobom budú môcť odhonorovať ženy, takže tá akcia sa väčšinou nesie ozaj v dobrej atmosfére. A nič na tom nezmenilo ani to, že minulý rok nám trošku spŕchlo, proste okej, všetci to brali, že to je tak, ako to je, počasie nebolo zásadnejším faktorom akcie, tá atmosféra, to, čo Peťo povedal, tá dobrá energia, s ktorou tie baby prichádzajú na to podujatie, je taká nákazlivá, že potom sa to prenesie na všetkých.

Na akých športových podujatiach alebo projektoch pracujete alebo spolupracujete?
(P): Pred pár rokmi, pred covidom, sme sa vrhli do cyklistiky. To bola tiež jedna z veľkých success story, to znamená veľkých príbehov, ktoré nám prichádzajú úplnou náhodou. Došiel nám e-mail z najväčšej športovej agentúry sveta, z A. S. O, ktorá v podstate zabezpečuje Tour de France, Rallye Paríž-Dakar a ďalšie významné podujatia. Najprv sme to skoro vymazali, lebo sme si mysleli, že je to spam, potom sme si to ešte raz prečítali. Developujú L'Étape du Tour a nás dva roky sledujú. Vybrali si nás a chcú nám ponúknuť licenciu na organizovanie L'Étape Slovakia by Tour de France. Najprv to bolo pre nás úplné sci-fi, potom sme im teda odpísali, že tak super, okej, jasné, že máme záujem. Vycestovali sme do Paríža, tam sme sa stretli s ľuďmi, čo nám to vysvetlili. Samozrejme, že kto by nechcel robiť dnes s najväčšou cyklistickou značkou sveta? Tak sa to začalo.
Bohužiaľ, vtedy akurát došiel covid, museli sme to popresúvať až po covidovom cykle, no a prirodzene zase tou našou skromnou optikou, keď už máme jedno, tak sme rozmýšľali, čo s tým ďalej, tak sme sa na tento rok dohodli, že budeme organizovať to isté v Poľsku, čiže L'Étape Poland, no a v budúcom roku 2025 to budeme robiť v Dubaji. Lebo maratón, night run, s týmito vecami je veľmi ťažké ísť von. Jednak tie krajiny, ktoré máme v okolí, sme partneri a kamaráti, máme takú nepísanú dohodu, že nejdeme napríklad s maratónom do Čiech a Česi zas nejdú s ničím sem alebo Viedenčania, kooperujeme a to je také, že nie. A toto bola možnosť, že sme sa mohli konečne rozrásť niekam za hranice, niekde to úplne inde postaviť, tak uvidíme.

Je to veľmi náročné, samozrejme, tie krajiny to chcú, ale v podstate nie ste tam doma, tak ako tu, nemáte tam vybudované vzťahy. V Poľsku sa vymenila celá vláda, vymenili sa nám aj starostovia, takže sme boli trošku ďaleko a zase sme úplne späť, a Dubaj je pre nás absolútna success story, lebo tí ľudia, celá kultúra, mentalita tam je v podstate úplne iná a učíme sa tam viac-menej všetko, ale funguje to. Máme tam už partnerov, termín, vymyslené trate, už sa ide spúšťať registrácia, tak veríme, že budúci rok dobyjeme aj túto časť sveta.

Pri masových podujatiach je víťazom úplne každý už len tým, že sa postaví na štart, že sa na to podujatie pripraví. V čom vnímate najväčšie čaro svojich podujatí vy? Už ste spomínali, čo je čarom dm ženského behu, ale keď sa pozriete s odstupom alebo z nadhľadu na celú tú vašu plejádu podujatí, čo je to najväčšie čaro?
(P): Zase sa zopakujem. Najväčšie čaro je, že z bežných ľudí robíme celebrity, pretože, keď sa na Jágra ide pozrieť na hokejový štadión, je priamy prenos v televízii, tak všetci vedia, že čakajú na to, že Jágr dá dva góly, že sa bude tešiť. My - všetkých sedemsto pomáhajúcich ľudí, všetci tí partneri, všetku tú energiu, tie samosprávy, tie povolenia vrátane tej televízie, ktorá tam pripravuje priamy prenos, vysielame na bežných ľudí. Máme dlhodobo stratégiu, že nepodporujeme elitných bežcov, nejdeme bežať svetové časy. U nás nenájdete kenských bežcov, ktorí by si pozerali, ako bežia, hodnotili si tam teraz čas, aký beží Boston, už je teraz na takejto, keď pridá, neviem čo… U nás ukazujeme bežných ľudí, veľakrát u nás vyhrá matka dvoch detí, ktorá ide do roboty alebo behá popri tom a vyhrá maratón, lebo sa natrénovala s časom, ktorý asi nie je ten najlepší, ale v podstate to je na tom krásne, že na Slovensku vyhrá Slovenka alebo vyhrá niekto tu z okolitých krajín.

Snažíme sa cez svoje podujatia dať ľuďom tú emóciu, že sú pre nás hviezdy, a to je hlavný odkaz: všetko pripravujeme na to, že bežný človek je hviezda. My všetci makáme a sme nervózni a prežívame všetko tak, lebo pre nás je bežný človek najväčšia hviezda a ďakujeme mu za to, že prišiel. Pretože keby tí ľudia nechodili, keby nepodporovali tie podujatia, keby tie podujatia nerástli, tak by sme nemali partnerov, nebolo by živé vysielanie, pretože asi ani televízia by nechcela vysielať niečo, čo má tisíc ľudí, už je to predsa iné, keď to má dvanásť- či trinásťtisíc. Takže toto je pre mňa alebo pre nás, myslím si, že určite pre všetkých, najväčší hnací motor, spraviť z bežných ľudí hviezdy a dať im ten ich moment dôležitosti.

Spájate ľudí športom. Aké sú vaše dlhodobé ciele alebo smerovanie?
(P): Aby sa ľudia bavili, to je asi základ. Aby mali radosť z toho, čo robíme, aby stále chodili, aby to rástlo, aby to nezačalo stagnovať. Po každom evente máme dvadsať nápadov, kde veci zlepšiť, čiže nebojíme sa toho, že teraz máme pocit, že no, už sme dosiahli všetko, a teraz to už budeme udržiavať. Nie. Vždy príde nejaký moment, vždy ideme do sveta, vždy ideme niekam. Samozrejme, je veľa vecí zo sveta, ktoré sa sem nedajú preniesť, lebo neviete vyzbierať dva milióny, tri milióny dolárov… dvadsať miliónov dolárov ako v New Yorku na charitu alebo niečo, ale stále máme čo zlepšovať. Takže len aby to fungovalo, možno aby aj ten štát trošku viac pochopil, že zdraví ľudia znamenajú oveľa menej ľudí v nemocniciach, oveľa menej platení na poisťovniach.

My to vidíme, lebo vieme, chodíme von. Škandinávske krajiny dnes spravili v podstate koncept desať rokov, kde investujú hlavne nielen do profesionálneho športu, ale do hobby športu veľké peniaze ako štát, teda už myslím, že piaty – šiesty rok sa im to v miliardách vrátilo v zdravotníctve, je to prepojené. S nami sa zo zdravotníctva za tých dvadsať rokov ešte nikto o takomto niečom nerozprával, a pritom je to blízko k sebe, možno v hobby športe máme k zdravotníctvu bližšie ako k športu. Rozvoj masového športovania by mohol byť v tomto oveľa väčší. Takže toto je náš cieľ, možno aby to ten štát viac vnímal, partneri sú super, za to sme vďační, pretože jednak s nami zostávajú, jednak vždy nejaký nový, veľký príde, ktorý si nájde to svoje miesto, lebo je pravdou, že dnes už nie je úplne jednoduché si medzi tými našimi veľkými partnermi nájsť tiež to svoje miesto. Napríklad v dm ženskom behu je dm taká dominantná, že je to ťažké… Ale napríklad ČSOB je partnerom aj maratónu, ale aj dm ženského behu a každý sa rešpektuje navzájom, teraz sa vytvárajú série medzi Telekomom a pri night runoch a ČSOB, kde sme ich zase spojili. Čiže partneri začali dnes spolu kooperovať ako jeden celok, čo je úžasné, a tým sa vytvárajú zase pre ľudí väčšie a lepšie hodnoty, krajšie veci sa dajú robiť.

Aby to teda fungovalo, aby sa tí ľudia hlavne tešili z tej práce, ktorú robíme, lebo ak by sme ešte mali negatívny pocit pri tej únave, pri tom množstve eventov, ktoré máme, a ešte by to bolo nejaké negatívne, tak to by nás, myslím, mohlo zastaviť v tom celom, ale zatiaľ je to pozitívne. Vidíme našich ľudí, že rastú, že sa učia, veľa mladých ľudí sa okolo nás začalo teraz točiť, ktorí v tom tíme majú plno energie, lebo však aj my s Jožom, keď sme začali, ja som mal dvadsať, no dnes už mám štyridsať, už nie sme v takej zásadnej kondícii, ako sme bývali, a teraz sa okolo nás točí veľa mladých ľudí, ktorých máme vo firme, ktorí to ženú a majú chuť to robiť. Takže uvidíme, keď sa to všetko bude spájať, tak si myslím, že tá história je už naštartovaná a nie je dôvod to nejako meniť a niečo rušiť. A veríme, že to takto bude aj spoločne, máme aj s veľkými partnermi dlhodobé zmluvy, takže nie je to teraz predpoklad toho, že by budúci rok niekto niečo zrušil, lebo dôjde dvadsiata siedma kríza alebo si vymyslíme zase niečo ďalšie. Uvidíme, myslím, že by to mohlo krásne rásť a že fakt tie podujatia tu zostanú historicky ešte dlho.

(J): Peťo bol vyčerpávajúci, myslím, že povedal to základné. Na tých podujatiach je fakt super, že tí ľudia sú v centre pozornosti, že si to užívajú, o nich je ten event. My sa snažíme robiť všetko pre to, aby ozaj mali pocit, že sú hviezdami eventu, že je o nich postarané bez ohľadu na to, aký majú športový výsledok. Organizátorom motivácia, ctižiadosť nechýba určite, skôr musíme veľakrát brzdiť svoje ambície, aby sme ich mohli reálne vtesnať do možností, ktoré tu na Slovensku máme a ktoré vôbec sú možné aj z nejakých ľudských a časových dôvodov. Takže nápadov máme dostatočne veľa, nejaké hlavové vyhorenie nám nehrozí, skôr ide o to, aby sme neprepálili niektoré veci a aby sme vymysleli také, ktoré sa tu na Slovensku aj dajú realizovať.

Dvadsať rokov pracovnej spolupráce vyžaduje veľké množstvo synergie. V čom máte vzájomné bratské pracovné trecie plochy?
(P): Poďme na to opačne, v čom nie. :))) Nie, tak bolo aj ťažšie obdobie, aj lepšie obdobie, boli aj začiatky, tak ako každý. Aj my rastieme, dospievame, chvíľku boli také pocity, že každý si potreboval aj uchňapnúť svoj podiel v tom systéme. Dnes – aj s tým rastom do tých iných krajín a do tých ďalších vecí – sme už pochopili, že nemôžeme všetci robiť všetko, tak sme si veci podelili. Problém je, že dnes oveľa menej spolu komunikujeme, lebo sa nestíhame stretnúť, každý má svoje tímy a svoju kompetenciu a rieši si ju, potom máme menej času na seba. Na druhej strane asi naši kolegovia viac oceňujú menej hádok medzi nami, keďže sme menej spolu a menej na tých poradách, ale na druhej strane, neviem, to asi každý vníma a cíti, že jeden bez druhého by sme aj tak nemohli fungovať, ani by sme nechceli, nám to takto funguje a je to super. :)

(J): Nám najviac funguje to, že sme povahovo úplne iní, my sme Jin a Jang, Peťo je plyn, ja som brzda, tak proste fungujeme, tak to už vedia aj všetci, čo nás poznajú, vedia, že nič nie je zaškatuľkované, štruktúrované, proste je tam určitá organizovaná živelnosť. :)

A čo robíte, keď nepracujete?
(P): Aj tak spolu trávime čas niekde. :) Je pravda, že už teraz každý máme deti, svoje veci, tak aj tie aktivity sa nám trošku rozchádzajú, pretože deti majú rôzne aktivity a podobne, takže niektoré spolu, niektoré rôzne, ale ja milujem tráviť čas v horách. Keď môžem a keď je tá možnosť, vždy odtiaľto niekam vypadnem, vždy do Tatier, milujem Tatry. Decká to majú rady, majú k tomu vzťah, rád som v poslednom čase trošku viac mimo ľudí. Tým, že tých eventov je veľa a stále je človek obklopený kvantom ľudí, tak teraz, čo som si o sebe nikdy nemyslel, že budem vyhľadávať viac samotu a pokoj, tak to sa teraz u mňa zmenilo. Byť vyslovene s pár priateľmi, rodinou a mať pokoj od ľudí.

(J): Ja som stále začínajúci bežec a cyklista. Veľmi radi cestujeme, aj si veľmi rýchlo oddýchneme, našťastie sa viem rýchlo prepnúť, že aj dva-tri dni niekde stačia. Deti nemajú problém, veľmi rýchlo si zvyknú aj na nové prostredie, práveže sú také, že hltajú zážitky, takže to je pre mňa najlepšie.

Peťo, začnem tebou, lebo si mladší brat. Čo máš na svojom staršom bratovi rád a čo na ňom považuješ za to „cool“?
(P): Najradšej? Keď ho nevidím. :) Ja neviem, teraz si ma zaskočila, nikdy som sa úprimne nezamyslel nad tým, čo mám na svojom bratovi rád. :))) Asi všetko, ako ho veľakrát neznášam, tak ho milujem, čiže je to úplná synergia. Vždy všetko robím na sto percent, čiže keď som naštvaný, som na sto percent, keď ho milujem, tak na sto percent. Minule sme mali krásnu story, kde robíme s kolegom z jednej agentúry a je povahovo veľmi podobný Jožovi, ale musím povedať, že Jožo sa za tie roky vo veľa veciach zmenil, a ja som mu po stretnutí s tým kolegom napísal sms, že ja ťa tak milujem, ja som taký rád, že s tebou robím. :)

yhovujeme si, je to náročné, tak, samozrejme, čo mne vadí v poslednom čase najviac, a to sa snažíme odstraňovať, je, že naša robota je súčasť všetkého nášho života, teda sedíme u rodičov na obede a zase niečo do roboty, sedíme tam a zas sa bavíme a ideme sa poprechádzať s deťmi a zase sa bavíme niečo o práci. Toto sa snažím teda hodne vytesniť, Jožo s tým má trošku problém, vtedy má pocit, že sa vieme konečne porozprávať, a mňa to vtedy vôbec nenapĺňa, ale zase tie naše cesty teraz, keď jazdíme po svete a chodíme do toho Dubaja, kade-tade, tak sa vždy smejeme, že to lietadlo je vždy nástroj, kam si konečne vieme sadnúť a porozprávať sa, dokým on nezaspí, takže to je tak prvá polhodina. :) Fakt nikdy som sa v živote nezamyslel, čo mám rád na svojom bratovi. :) Snažil som sa to obkecať. :))

Tu sa ešte zastavím, teraz sa naňho pozri, tu sedí. Čo je to, že Jožo, v tomto si ty cool? :)
(P): On? Totál, že má chuť na peniaze, aby som to zle nepovedal, tak je to držať celú finančnú stránku toho, dávať to dokopy, sledovať to, lebo už to nie je malá firma, už je to veľké a náročné. Ja nemám ani kartu z vlastnej firmy, keď príde niekto, že prosím ťa, dáš nám firemnú kartu? Ja nemám, moji zamestnanci ju majú, ja ju nemám. Niekedy prosím svojich kolegov, že prosím ťa, môžeš mi vybrať peniaze? Potreboval by som ísť niečo zaplatiť. :) A on v tomto má úplný prehľad alebo sa snaží to dať dokopy, všetky tie povolenia, právne veci… Pre mňa je ten event, ten kolotoč, vymyslieť to, dať tomu ten vzdušný zámok a potom to dať dokopy, ale všetko okolo, vyúčtovať to. Pre mňa sa event končí zbalením a skončením a už pozerám ďalej, a on to potom ešte po mne doupratuje tak, aby to aj na záver vyšlo, aby tá firma mohla fungovať. Takže toto je niečo, čo si na ňom vážim, som rád, že je v tom, lebo keby to bolo na mne, tak to by bolo asi hodne náročné v tomto smere.

Jozef, a čo máš ty najradšej na svojom mladšom bratovi a čo na ňom považuješ za to „cool“?
(J): On je neskutočne obdivuhodný, aký je schopný vo všetkom vidieť príležitosť. To je podľa mňa niečo, čo má fakt len minimum ľudí. :) On vie nájsť príležitosť fakt vo všetkom, pospájať nespojiteľné niekedy, a keď príde a povie mi, že potrebujem sa s tebou desať minút porozprávať, tak ja už len, že preboha živého, kokos, toto musím odsunúť, lebo zase príde s niečím, čo zase bude vyžadovať full koncentráciu, takže v tomto smere je obdivuhodný. :) Samozrejme, keby to bolo ostalo na mne, tak asi si „šmrdlíme“ nejaké bežecké podujatia a nerozvíjali by sme sa tak, ako sa rozvíjame, toto je do veľkej miery Peťova zásluha.

amozrejme, nesie to presne so sebou aj toto, čo dobre pomenoval, že sa skončí event, pre neho sa skončí a kokos, ja musím doúčtovávať, podoťahovať to celé, a mám vždy totálny nerv, lebo proste: „Peťo, ale nám nezačínajú chodiť faktúry,“ ale my to musíme podovystavovať a aj peniaze ponaháňať, lebo z niečoho to treba zaplatiť, a on: „A ja už mám ďalšie akcie, ja už musím toto…“ To ti je tak, to máme také klasické bratské škriepky, akože v pohode. :)

Tí, čo nás poznajú, vedia, že aj keď tam padne nejaký zvýšenejší tón hlasu alebo aj nejaké expresívnejšie slovíčko nám náhodou ujde, že to nie je nič osobné, to je štýl nášho fungovania, že to ani nie je o tom, že ja ho mám menej rád, to vonkoncom nie. Stále ho mám rád rovnako, len proste v ten daný moment ma naštve a zlomil by som ho ako kura. Je podľa mňa inšpiratívny tou snahou stále niekde nájsť príležitosť pospájať ľudí, povymýšľať veci, dokreovať to a to je obdivuhodné. Tam ani nemám chuť ho nejakým spôsobom nasledovať, lebo si neviem predstaviť, kde by sme potom skončili.

Zase ja nemám rád, keď je strašne veľa vecí rozrobených, mám rád, keď je vo veciach poriadok, keď aj je toho veľa, ale vidím, že sa všetko posúva, že sa veci uzatvárajú, že nie sú otvorené, mňa znervózňuje práve to, keď je veľa vecí otvorených, nedokončených a nevyjasnených, z toho som proste nervózny oveľa viac než z toho, keď je veľa roboty. S tým nemám problém, ale mám nervy vyložene na to a čím som starší, tým väčšie nervy, keď je strašne veľa otvorených vecí, to mi nerobí vnútorne dobre. Nejako sme našli cestu, ako sme to medzi sebou vybalansovali, a presne to, že sme o desať rokov dozadu, keď sme obidvaja mali potrebu povedať si tie isté veci a každý, samozrejme, sme to videli inak, tam, kde ja som to videl doľava, on to videl doprava a potom aj tí ľudia na nás pozerali. Aj teraz sa nám to niekedy stáva, ale už v oveľa menšom rozsahu ako v minulosti, lebo už sa každý tomu druhému nerýpeme do tých jeho vecí, viac-menej sa poinformujeme, že čo a ako, nejaké také základné veci si povieme, skonzultujeme, ale už potom si to každý rieši autonómne v rámci svojich tímov.

Bavili sme sa o vašich podujatiach aj o dm ženskom behu. Čo by ste chceli na záver odkázať našim poslucháčkam a poslucháčom?
(J): Aby sa hýbali a dali do toho nejakú rozumnú pravidelnosť, aby sa neprepínali, nemusia tomu úplne prepadnúť a poblázniť sa tak, že im to pomaly zrúca všetko ostatné, to zase nie je dobré, treba všetko s mierou. Vždy je dobré, keď sa veci robia s mierou, ale treba, aby ľudia športovali, hýbali sa pravidelne, a je super, keď chodia na akcie, lebo dnes je do veľkej miery každý z našich eventov spoločenskou udalosťou. Dnes je to o tom, že sa stretnem s kamarátmi, trošku si pošportujem, trošku sa aj „challengnem“, premôžem sa, ale v konečnom dôsledku hlavne stretnem kamarátov, porozprávam sa s ľuďmi, na ktorých som si nevedel nájsť čas, a toto presne je ten dôvod, pre ktorý sa stretnem.

A potom nech neberú veci úplne vážne. Fakt, s výnimkou zdravotných vecí je všetko ostatné proste riešiteľné, netreba zase preexponovávať veci tam, kde nie je treba, všetko sú to rekreační športovci, rekreační bežci, bežkyne a tak to treba brať. Je super, že tieto akcie ti skoro vždy dajú šancu sa zlepšiť, čiže prídeš do cieľa, zabehneš to, čo si chcel, tak máš prirodzene radosť, a nezabehneš to, čo si chcel, tak máš šancu o týždeň, dva, mesiac, pol roka natrénovať alebo nájsť vhodnejšie okolnosti na to, aby si to zase zbehol. Čiže ani nejaké nedosiahnutie športového cieľa nie je žiadna ľudská ani životná tragédia a je to proste len niečo, čo v danom momente nastalo, a treba sa vedieť na to pozrieť s nadhľadom a hlavne dôjsť na tie akcie s dobrou náladou, s dobrou energiou, lebo to, myslím si, hlavne aj v tej dnešnej dobe potrebujeme, vyhľadávať také ostrovy „normálnosti“, kde sú ľudia, ktorí sa na veci bez ohľadu na svoje politické presvedčenie a vyznanie a čokoľvek ďalšie pozerajú rovnako a idú spoločným flowom dobrej nálady, dobrej spoločnej atmosféry.

(P): Ja len to, že šport má ľudí spájať, nie rozdeľovať, aby v tej dnes nie ideálnej atmosfére, situácii, čo žijeme nielen na Slovensku, ale aj celosvetovej, bol šport a podujatia, ktoré robíme, práve tým motorom spájania ľudí. Bolo to vidieť pri maratóne, kde bolo tento rok kopec pozitívnych ľudí. Vždy to vidieť pri ženskom behu, už som to povedal stokrát, tá energia žien, nálada, atmosféra, to je neskutočné. Aby tie podujatia ľudí bavili, spájali, aby si to užívali, aby nehľadali chyby, ale hľadali v sebe pozitívum toho eventu a aby si odnášali ten endorfín, ktorý možno pred štartom nemajú, a potom, keď prídu do cieľa a vidím ich v cieli nadšených a ešte z toho pár dní žijú, aby to bol pre nich pozitívny impulz ich ďalšieho fungovania.

Chalani, ďakujem vám za to, že ste k nám prišli. Želám vám veľa síl a radosti do všetkých vašich aktivít. Nech sa vám aj naďalej darí ľudí motivovať na pohyb, zdravý životný štýl a tešíme sa na vás aj na celý váš tím na dm ženskom behu.
Ďakujeme. Aj my ďakujeme za podporu a za to, že ste nás pozvali, je to veľmi príjemné.