Rozhovor s aktivistkou Monikou Hauser o násilí na ženách
Monika Hauser založila humanitárnu organizáciu medica mondiale už pred viac ako 30 rokmi. V tom čase, rovnako ako teraz, sa zameriava na boj proti sexualizovanému násiliu páchanom na ženách.
Pani Hauser, násilie páchané na ženách, najmä počas vojen, sa pre vás stalo celoživotnou témou. Ako sa to stalo?
Pani Hauser, násilie páchané na ženách, najmä počas vojen, sa pre vás stalo celoživotnou témou. Ako sa to stalo? Násilie, ktoré bolo neslávnou súčasťou bosnianskej vojny na mňa ako na budúcu gynekologičku na jeseň roku 1992 nesmierne zapôsobilo, vyvolávalo vo mne veľké emócie a najmä hnev. Médiá informovali o masových znásilneniach, avšak pomocnú ruku postihnutým bosnianskym ženám nedal takmer nikto. Ako lekárka na klinike v Essene som sa už s témou sexualizovaného násilia a najmä znásilnení žiaľ stretla mnohokrát; ženy a dievčatá sa mi s týmito hrôzami zdôverovali, takže som mala tú možnosť vyvinúť si v tomto smere vysokú mieru citlivosti. Nemohla som sa len stáť, pozerať sa zboku, chcela som urobiť niečo, čím by som postihnuté ženy naozaj aj podporila! V tom čase som ani neplánovala založiť organizáciu na pomoc, jednoducho som sa rozhodla pomáhať ženám. Minulý rok sme oslávili 30. výročie založenia medica mondiale. Uprostred vojny ste odcestovali do centrálnej Bosny...
Uprostred vojny odišli do strednej Bosny...
... po niekoľkých obchádzkach som koncom roka 1992 prišla do Zenice a veľmi rýchlo som narazila na bosnianske odborníčky - lekárky, zdravotné sestry a psychologičky - ktoré mali naozaj silnú motiváciu niečo so mnou v tomto smere robiť. Všetky ženy, ktoré som tam stretla, boli šokované tým, čo spôsobila vojna: z priateľov sa stali v extrémne krátkom čase úhlavní nepriatelia. Mesto bolo plné utečencov. Viac ako 100 000 ľudí utieklo do moslimskej centrálnej Bosny. Rozprávala som sa s mnohými ženami, ktoré prežili a neustále som počúvala o znásilneniach a iných formách sexualizovaného násilia.
Ako ste vedeli, čo robiť, ako konať?
Bolo mi jasné, že potrebujeme interdisciplinárne terapeutické centrum, ktoré by ponúkalo nielen možnosť gynekologických ošetrení, ale aj psychologickú podporu. Na základe svojich skúseností som vedela, že medicínsky pohľad, ten, ktorý nás naučili na univerzite, nestačí, pretože vždy ide o myseľ a telo. V gynekológii je to tak vždy, ale ešte viac vtedy, keď ženy zažili sexualizované násilie. A tam hrozí vysoké riziko opätovnej traumatizácie.
Aké konkrétne kroky ste podnikli?
Od mesta sme si prenajali materskú školu. S mobilnými tímami sme cestovali na frontové línie a dávali do pozornosti našu prácu, existenciu našej organizácie: Že v meste vzniká centrum, kam môžu prísť za účelom pomoci a tiež svojej ochrany ženy so svojimi deťmi. Začiatkom roka 1993 som sa vrátila do Kolína, vyzbierala som dary a nakúpila potrebný materiál, všetko, čo je potrebné pre takéto terapeutické centrum a gynekologickú ambulanciu. Potom som sa s desaťtonovým nákladným autom vrátila naspäť. A to priamo cez epicentrum vojny; cestou na nás aj strieľali.
Prečo tam dochádzalo k sexualizovanému násiliu v takom hroznom rozsahu?
Zo správ tých, ktorí prežili a z mojich viac ako 30-ročných skúseností v boji proti sexualizovanému násiliu viem, že príčinou sú mizogýnne patriarchálne štruktúry spoločnosti, ktoré diskriminujú, znehodnocujú a zneužívajú ženy. Od samého začiatku sme bojovali proti naratívu, že znásilnenie vzniká spontánne ako dôsledok brutality vo vojnovej situácii. Vojna totiž eskaluje to, čo je v spoločnosti už prítomné. Sexualizované násilie existuje kontinuálne. To znamená, že existuje pred vojnou, počas nej a aj po nej. Vo vojne sa toto násilie môže využívať aj strategicky na dosiahnutie politických a vojenských cieľov. Napríklad na vyhnanie celých dedín. Keď sa ľudia dozvedeli, že milície chcú vtrhnúť do ich susedstva, utekali celé dediny, celé rodinné spoločenstvá. V bosnianskej vojne bolo znásilnenie funkčne využité na vedenie vojny, na čo sme upozornili.
Je za znásilnením vo vojne skrytý vždy nejaký cieľ?
Nie, v mnohých konfliktoch neexistuje takáto strategická funkčnosť, ale aj tak je znásilnení veľmi veľa. Toto násilie máme vo vojne, pretože ho máme aj v mieri, vo všetkých patriarchálnych spoločnostiach - aj v Európe, ako ukazujú súčasné údaje: V Rakúsku a Nemecku zažije sexualizované násilie počas svojho života približne každá druhá žena.
Rok 1993 ste strávili v Bosne, potom ste pendlovali, striedali ste život vo vojne so životom spojeným s prípravou na výkon lekárskej činnosti v Kolíne nad Rýnom. Nakoniec ste sa dostali do štádia vyhorenia.
Nazvala by som to „totálnym vyčerpaním“, už som nemohla nič robiť. Veľa vecí sa akosi nakopilo a potom splynulo do problému: Predovšetkým bolo pre mňa ťažké vrátiť sa plná príbehov tých, ktorí prežili - a potom zažiť ignoranciu a ľahostajnosť v Nemecku, zatiaľ čo vojna zúrila len dve hodiny cesty letecky odtiaľ. Práve to ma stálo nesmierne veľa síl. Ale precenila som sa a naložila som si toho na plecia viac, ako som reálne mohla uniesť. Burn-out ma naučil, že ak chcem túto prácu robiť dlhodobo a zostať psychicky a fyzicky zdravá, musím sa starať aj o seba.
Aké dôsledky ste z toho vyvodili?
V spoločnosti medica mondiale máme teraz všímavú organizačnú kultúru, pretože my všetci sa musíme naučiť vyrovnávať s týmto stresom, s tým, čo počujeme a vidíme, čo je hrozné. Samozrejmosťou je aj supervízia. A vyvinuli sme feministický prístup na podporu odolnosti našich zamestnankýň a aktivistiek. Bolo dôležité objasniť otázku, aký to má celé význam. Naše kolegyne po celom svete čerpajú silu z našej feministickej solidarity. Či už v Kongu alebo v severnom Iraku, na rôznych miestach môžeme mať rôzne úlohy, ale spoločne bojujeme za to isté: aby sme svetu priniesli viac spravodlivosti. To tiež znamená, že z času na čas spoločne oslavujeme úspechy, aby sme spoločne zvýšili povedomie o tom, že naša práca je záslužná. Ženy majú tendenciu sústrediť sa na to, čo nedosiahli. Namiesto toho musíme oslavovať to, čo sme dosiahli.
Kde je váš súkromný život pri všetkých týchto záväzkoch?
Mám šťastie, že žijem s mimoriadne podporujúcim partnerom. Klaus-Peter sa kvôli mojej práci vzdal vlastnej kariéry, podporuje ma nielen politicky, ale prevzal aj správu domu, farmy a detí. Vychovával nášho syna, dnes už 28-ročného Lucu, takže som si mohla dovoliť ten luxus v podobe budovania organizácie medica mondiale a zároveň mať rodinu. Je škoda, že to musím nazvať luxusom.
Prečo ste v roku 1996 odmietli Federálny kríž za zásluhy? Prijali ste iné ocenenia.
Toto ocenenie mi mala udeliť nemecká vláda vo chvíli, keď sa rozhodla poslať bosnianskych utečencov, ktorí utiekli do Nemecka, späť do ich vlasti. Všetko tam bolo ešte zničené, ľudia tu nemali žiadne vyhliadky na život. Považovala som to za hlboko nehumánne a nechcela som prijať ocenenie od takejto vlády. Vždy som podrobne skúmala dôveryhodnosť aj iných ocenení. Nie sú to len ocenenia za našu prácu, tieto ocenenia priťahujú na seba aj pozornosť, čo je zasa dôležité pre našu ďalšiu prácu. Sme organizácia, ktorá žije z darov, medica mondiale je od nich závislá.
Na čo sa v súčasnosti zameriava práca organizácie medica mondiale?
V súčasnosti sme aktívni v 13 krajinách, v juhovýchodnej Európe, v západnej Afrike a v oblasti Veľkých afrických jazier, v Afganistane a v Iraku. Zameranie sa mení v závislosti od regiónu. Napríklad od roku 2016 pracujeme v severnom Iraku. Začali sme tam po tom, ako došlo ku genocíde jezídov. Kurdská vláda v severnom Iraku nás pozvala, aby sme vyškolili ich štátny zdravotnícky personál s našou koncepciou - „STA - prístup citlivý na stres a traumu“ pre prácu s preživšími, ktorú sme vyvinuli spolu s našimi partnerskými organizáciami.
O čom je tento koncept?
Po prvé tu ide o ochranu a bezpečie ženy, a to po fyzickej aj psychickej stránke. Znásilnenie ide do hĺbky, enormne vplýva na pocit vlastnej bezpečnosti ženy. Pretože táto osoba musela zažiť, že už nemá žiadnu kontrolu nad tým, čo sa jej stalo. Práve preto je naša práca zameraná na obnovenie vlastnej bezpečnosti, ktorá zahŕňa rešpektovanie hraníc obete a získanie jej dôvery. Žiaľ, veľmi často sa stáva, že nekvalifikovaný lekársky, psychologický a právny personál v oblasti sexualizovaného násilia neúmyselne znovu traumatizuje ženy počas vyšetrení alebo výsluchov. Preto je nevyhnutná osobitná odborná príprava na prácu so ženami, ktoré si prešli znásilnením. V skutočnosti by to malo byť aspoň povinnou súčasťou štúdia medicíny všade na svete. Pretože, ako som už povedala, sexualizované násilie sa často vyskytuje aj v čase mieru. Žiaľ, v našej spoločnosti sa o tom stále mlčí.
Vždy v centre pozornosti: práva žien
Monika Hauser sa narodila v roku 1959 vo Švajčiarsku juhotirolským rodičom. Ako talianska občianka tam zažila diskrimináciu a ako sama hovorí, už v mladosti sa začala búriť proti nespravodlivosti. Študovala medicínu v Innsbrucku a Bologni a v roku 1998 ukončila odbornú prípravu ako špecialistka v odbore gynekológia. V rokoch 1992 až 1994 spolu s bosnianskymi odborníkmi založila v strednej Bosne počas vojny ženské terapeutické centrum Medica Zenica, kde so svojím teamom pomáhala ženám vyrovnať sa s traumatickými zážitkami. V roku 1993 bola Monika Hauser pri založení organizácie medica mondiale, ktorej aktivity sa rozšírili najprv do Kosova, potom do Afganistanu a nakoniec aj do mnohých ďalších krajín sveta. Monika Hauser je od roku 2000 výkonnou riaditeľkou tejto ľudskoprávnej organizácie. Aktivistka, ktorá v priebehu rokov získala mnoho ocenení, žije v Brühli (Nemecko) a má 28-ročného syna s filmovým technikom Klausom-Peterom Klaunerom.
Sexualizované násilie páchané na ženách
Slovné obťažovanie, fyzické napadnutia, znásilnenie, mrzačenie pohlavných orgánov: všetky sexuálne činy proti vôli osoby sú sexualizovaným násilím. V súčasnosti je medzinárodne uznávané ako závažné porušenie ľudských práv. Na celom svete možno pozorovať, že sexualizované násilie v čase ozbrojených konfliktov naberá na intenzite. Od roku 1993 pomáha ľudskoprávna organizácia medica mondiale ženám a dievčatám vo vojnách, a to aj prostredníctvom vlastnej koncepcie, ktorá bola vypracovaná v súvislosti s riešením násilia a traumy. Na Ukrajine od roku 2022 radí aktivistom prostredníctvom online vzdelávacieho programu; plánujú sa aj osobné vzdelávacie kurzy. Táto nezávislá organizácia poskytujúca pomoc je financovaná predovšetkým z darov. Všetky informácie: medicamondiale.org.
