Sandra Šinová: Sama sebe som si inšpiráciou

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho dnešného dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o kráse, rozmanitosti a formovaní svojho života podľa vlastných predstáv a túžob s influencerkou a manažérkou sociálnych sietí Sandrou Šinovou. Sany, vitaj!
Ahojte.
V úvode som spomínala, že si influencerka a venuješ sa aj tvorbe obsahu na sociálnych sieťach. Ako si sa dostala k tejto práci?
Všetko sa to začalo „koronou“, pretože som sa doma extrémne nudila. V tom čase som ešte chodila na strednú školu a nevedela som, čo robiť vo voľnom čase. Tak som, ako všetci, scrollovala vtipné videá na sociálnych sieťach a vtedy som si povedala – prečo nie? Videá spočiatku vyzerali všelijako, lebo som nemala úplne funkčný telefón, ale tak nejako som začala. Môj sen vždy bol niečo tvoriť, vždy som mala nápady, takže takto som sa k tomu postupne dostala.
Ako ti napadlo začať točiť práve vtipné videá?
Mám cit pre humor a moje prvé videá, ktoré som začala natáčať, boli s jedným slovenským TikTokerom. Ale keďže to nebolo úplne pravidelné, tak som si povedala, že ja chcem natáčať častejšie a vyskúšam to sama, aj keby mám hrať šesť osôb. A vtipné preto, lebo mi je bližší práve humor.
A je ľahké točiť vtipné videá?
Nie je to ľahké, ale postupne som nazbierala ľudí, ktorí majú rovnaké humorné myslenie ako ja, takže hoc to bolo zo začiatku zložité, teraz je to už v pohode.
Kde čerpáš inšpirácie?
Buď po celodennom scrollovaní videí, že mi niečo napadne, že toto je dobré a ak to spravím po mojom a pozmením to, tak by to mohlo byť virálne. Alebo keď sa iba tak prechádzam a niekde niečo vidím. Čiže niekedy ten nápad príde sám alebo ho niekde vidím a prerobím a spravím si to podľa mňa.
Ktoré videá točíš najradšej?
Ja sa snažím všetky videá, ktoré natáčam, smerovať na moju osobu, aby tam bol aj kus mňa. Že to nebude iba vtipné video. Tematicky najradšej točím videá z bežného života a veľmi rada točím o introvertoch, lebo k tomu inklinujem. Baví ma natáčať aj videá z gastronómie, keďže ešte stále pracujem v herni za barom. A navyše som chodila na hotelovú akadémiu, takže k tomu gastru mám blízko a je to aj dosť virálny content.
Čiže ty máš ešte ďalšiu prácu?
Áno. Nie je to moja primárna práca, skôr to beriem ako niečo nad rámec ako bonus, aby som mala istotu, že mi každý mesiac bude niečo pravidelne chodiť na účet, keďže influencerstvo je nestále a nemám istotu, že každý mesiac bude práca. Takže takú bonusovú prácu mám ako krupiérka a barmanka v herni.
A dá sa to v pohode skĺbiť?
Dá sa to skĺbiť. Pracujem tam desať dní v mesiaci po sedemnástich hodinách. Od desiatej rána do tretej rána, potom mám dva dni voľno. Mám to naplánované tak, že keď ďalší deň nechcem nič točiť, tak sa vyspím do tej dvanástej a keď niečo chcem stihnúť, tak si musím privstať. Ale zase ja si ľahnem aj počas dňa, takže je to v poriadku.
Ono tie videá sú krátke, maximálna dĺžka je do deväťdesiat sekúnd. Koľko trvá maximálne natočenie jedného videa?
Ak si to spíšem do poznámok, že aká postava kedy, čo a ako povie, kde bude, ako to bude nasvietené, tak natáčam približne dve hodiny. Kým to všetko ponahadzujem a zistím, že som niečo zabudla dotočiť, tak to je ďalšia pol hodina a potom ešte strih. Takže spolu zhruba tri hodiny. Čo si pamätám, tak najdlhšie som robila na videu pol dňa. A niekedy to zas príde tak, že napríklad varím, napadne mi niečo vtipné a je to hotové za pätnásť sekúnd.
Čo je pre teba pri tvojej práci resp. prácach najväčšou výzvou?
Najväčšou výzvou je pre mňa pri tvorbe videí určite konzistentnosť, pretože ja som veľmi lenivý človek a musím dosť často do seba kopať, aby som niečo vôbec vytvorila. Som si toho vedomá, že tých videí mohlo byť aj štyrikrát viac ako som natočila, len mám dosť často vyhorenie a proste sa mi nedá. Keď cítim, že stačilo, lebo som vytvorila tridsať videí za mesiac a už nevládzem, tak si poviem, že mám chvíľku pauzu. Potom, keď si zvyknem, že mi je dobre bez natáčania a že tie staré videá stúpajú, tak už sa zas neviem donútiť na nové natáčania.
To je vyhorenie z tejto influencerskej práce?
Nie ako tak z influencerstva ako skôr z toho, čo sa týka tvorby a nových nápadov. To strihanie ma baví a aj následné reakcie mojich sledovateľov, ale tie samostatné nápady a natáčanie, to je veľmi veľa práce a často sa mi nechce. Preto aj keď som chvíľku pracovala pre jednu spoločnosť, kde som denne musela vymýšľať štyri až päť videí, stále niečo nové a dávať si pozor na to, aký je deň, čo sa na Slovensku stalo alebo aký je sviatok a spraviť na základe toho nejaké vtipné video, tak to po dvoch mesiacoch skončilo. Ja som proste už po týždni nevedela, čo tvoriť. Dvadsať videí za týždeň to sa nedalo. Preto keď sledujem, že jednotlivé spoločnosti na sociálnych sieťach hľadajú content creatora, kde musíš byť kreatívny, musíš mať rád TikTok a ďalšie požiadavky a spomeniem si na časy, keď som točila päť videí denne, tak si vravím, že toto nie.
Ako vnímaš svoju formu zodpovednosti za tvoj obsah, za to, čo ty šíriš skrze sociálne siete smerom k ľuďom?
Moja najobľúbenejšia séria je Ja, keď budem mama a začalo to tak, že som si robila srandu z toho, že som mojej dcére našla Jägermeistra v izbe s tým, že otec jej za to vynadal a ja som sa tešila, že je ako ja. Tam v tej dobe to bolo veľmi virálne, ale zase mamičky mi začali písať, že také veci by som nemala točiť, však to sledujú malé deti, budú si myslieť, že alkohol je v poriadku a oni ako rodičia budú zlí, lebo ich budú porovnávať s rodičom na mojich videách.
Ja sa im snažím vysvetliť, že moje videá sú komédia. Je to o tom, že ja som mama, ktorú nikto nemá. To znamená, že to je iba výmysel, ale deti to baví, že to by bola sranda, keby takú mali. Ale takisto ich upozorňujem, že, samozrejme, alkohol od osemnástich rokov hoc všetci vieme, že tomu tak nie je. Tam mi väčšinou tie mamičky nadávajú, že ako môžem stále a všade dávať alkohol. Snažím sa to teda obmedzovať, že ho dávam iba do niektorých videí. Všade však píšem, že moje videá sú komédia, že je to vymyslené a že z toho skoro nič nemyslím vážne, že je to iba na pobavenie ľudí.
Spomínala si, že veľakrát v rámci tvojej influencing práce robíš blbosti. Stretla si sa aj s takým niečím, že ti niekto povedal, že mala by si robiť normálnu robotu, nie toto?
Ono je diskutabilné to, že čo sa dnes berie ako normálna práca. Lebo, áno, ľudia nemajú radi nič nové a všetko čo sa vymyká norme je zlé a mali by sme všetci robiť stále to isté dokola a dokola. Ja som robila aj ťažké práce, čo sa týka gastronómie – čašníctvo, upratovanie. Samozrejme, už na strednej škole som mala ten cieľ, že keďže si uvedomujem, aká to je ťažká práca, moji rodičia robili prácu za pásom, že to bude pre mňa posledná možnosť až v čase, keď sa mi nebude dariť. Ale som si povedala, že sa budem snažiť vytvoriť niečo také, aby som nemusela robiť také ťažké práce. Ja si myslím, že každý človek je strojcom svojho šťastia a ak robím to, čo ma baví, prečo by som mala počúvať niekoho, kto mi hovorí, aby som išla robiť niečo iné? Veď keď niekoho napríklad baví práca v kvetinárstve a miluje zdobenie kvetín, prečo by mal počúvať niekoho, že prečo to robí a že má ísť robiť niečo iné, lepšie. Nepôjdem.
dm aktuálne spustila svoju novú komunikačnú kampaň #mojepraveja, ktorá zdôrazňuje obraz ľudskosti dm, ktorá si váži rozmanitosť a zároveň podporuje ľudí pri objavovaní seba samých, nachádzaní seba samých a formovaní svojho života podľa vlastných predstáv a túžob. A ty si sa stala súčasťou tejto kampane. Čo je to, čo ťa na tejto kampani oslovilo?
Oslovilo ma na tom to, že som veľmi zvedavá na všetkých ľudí, ktorí sa do tejto kampane zapojili. Na to, koľko ľudí je na tom podobne ako ja, koľko ľudí si prechádza ťažkými vecami. A veľmi som zvedavá na to, ako sa to celé spojí, ako to bude vyzerať, až sa s tými ľuďmi zoznámim. Celkovo ma táto kampaň zaujala, že budeme celok ľudí, ktorý rieši rozmanitosť a podobné veci.
A aká je tvoja cesta k objavovaniu seba samej?
Tak ja samu seba stále objavujem. Stále si na sebe všímam viac tých „zlých“ vecí vďaka mojej minulosti, čo sa týka šikany. Že mám napríklad veľký problém udržať si svojich bývalých kamarátov a aj tých nových, ktorých si nájdem. Všetkých od seba odstrkujem, pretože mám stále ten vnútorný pocit, že mi bude lepšie, keď budem sama. Takže ja som skôr taký vlk samotár a keď pôjdem aj do kina, aj na kávu, aj na večeru sama, mne to nevadí. Len potom si raz mesačne sadnem s tým, že hmm... pozerám príbehy ostatných ľudí, že to musí byť zábava. Ja si však zapnem telku a budem doma.
A čo to pre teba znamená – byť sama sebou?
Byť sama sebou pre mňa znamená hlavne sa nepretvarovať, nerobiť niečo len preto, že druhí to robia alebo, že ma do toho druhí nútia. Proste robiť niečo, čo nerobia dajme tomu všetci ostatní, že to vidím na každom druhom. Že ja si pôjdem svojou cestou a budem si robiť to, čo ja chcem, aj keď to bude iné, divné, tak mi to je jedno. Pretože som sama sebou.
A ideš si svojou cestou?
Idem si svojou cestou. Môžeš to vidieť aj na mojich sieťach, že to je celé divné. A to je na tom to, čo mám rada. Keď som šialená, tak to ľudí baví alebo sme taká skupina ľudí, čo rozmýšľajú a sú rovnakí ako ja, že sme proste šialení všetci.
Akú formu šikany si zažila?
Bolo to kvôli vzhľadu a bolo to aj kvôli tomu, že som sa všeobecne vymykala normám. My sme boli chudobnejší a aj oblečenie, ktoré som nosila, bolo o štyri čísla väčšie, aby mi vydržalo čo najdlhšie. Aj som sa chcela kamarátiť so všetkými, ale už na základnej škole začína to triedne skupinkovanie ľudí. Tým pádom ak sa chcete baviť so všetkými, tak vás odkopnú z každej skupiny, lebo tá sa nebaví s tým, tá s tým, tá s tým... Ja som bola taká, že som si zastávala aj tých slabších a to deti nemali rady. Už u malých detí to funguje tak, že keď je nejaká skupinka, tak sa proste s tými ostatnými nebudeš baviť, ak sa chceš baviť s nami.
A ani sa mi nedarilo, čo sa týkalo známok a učenia. Potom sa zistilo, že mám dyslexiu, dysgrafiu, dyskalkúliu, ADHD a podobne, tak som v učení dostala nejaké úľavy. A aj to sa im nepáčilo a kvôli tomu som bola šikanovaná. Takže tam toho bolo veľmi veľa. Nemala som také dobré jedlo do školy ako mali všetci ostatní, tak ma vysmievali, nemala som také pekné oblečenie, nemala som telefón, nechodila som na výlety, lebo to nebolo z čoho zaplatiť, bola som vždy doma. To sa všetko tak kopilo. A aj kvôli tomu, že som bola vzhľadovo iná a to tak pekne sedelo do celku, že budeme ju šikanovať, tá je tá pravá.
To teen obdobie je celkovo veľmi citlivé, lebo sa nám toho veľa mení v danom čase v tele. Ako si si s touto situáciou poradila?
Na začiatku som sa snažila zistiť, že kam by som mohla patriť. Patrila som do veľmi zlých skupín, robila som veľké blbosti, ktoré asi ani nebudem menovať, pretože by to súviselo asi aj so sociálkou, ale to si myslím, že veľa detí takto má. Ale potom časom som si povedala, že už koniec, to som mala tých štrnásť – pätnásť rokov, už som sa nechcela baviť skoro s nikým. Síce som mala najlepšiu kamarátku, ale tá tiež patrila do tých skupín. To bola presne tá doba, keď som dostala od nejakého pána v Leviciach slúchadlá a tie slúchadlá boli môj celý svet. Takže som mala slúchadlá na ušiach cestou do školy, cestou zo školy a nič iné ma nezaujímalo.
A kedy prišiel ten čas, že si sa začala viac otvárať ľuďom?
Celú strednú školu som bola človek uzavretý do seba. Práve preto som začala chodiť na hotelovú akadémiu, lebo som sa chcela viac otvoriť, komunikovať s tými ľuďmi, lebo som si bola vedomá, že mám blok, čo mi nejako nepomohlo hoc som brigádovala v reštauráciách. Nejako som síce s tými ľuďmi komunikovala, ale potom doma som bola taká sklesnutá a vycucaná zo života.
Keď došla „korona“, tak som sedela doma a bavilo ma komunikovať s ľuďmi cez sociálne siete, prečítať si ich názory na moje nápady a blbosti. Aj tam bol rasizmus a všetko, ale to už som naučená, že jedným uchom dnu a druhým von, aj keď niekedy sa mi stane, že keď si prečítam komentár si poviem, že uhm, dobre, au... ale tiež idem ďalej a snažím sa tých ľudí blokovať. Takže ja si myslím, že sa to všetko zmenilo počas tej „korony“ a vtedy som sa začala viac otvárať.
Cieľom tejto kampane je aj povzbudiť ľudí, aby prijali svoj zovňajšok. Do akej miery si zvykla alebo zvykneš riešiť svoj vzhľad?
Tak skrz to, že sme ako rodina nemali veľa peňazí a nosila som staré a roztrhané veci, tak ja nemám v sebe vytvorený ani nejaký ten kúsok módy. Moja mama bola športový typ, takže tam som sa všetko učila buď od kamarátky alebo cez internet. Stále nemám ten módny vkus, ale snažím sa obliekať tak, aby sa mi páčilo to, čo si oblečiem bez ohľadu na to či je to v móde, alebo nie. Aj keď veľa ľudí mi ešte stále píše, že na to, koľko mám rokov, by som sa mala obliekať viacej žensky. Ja sa snažím miešať aj športové oblečenie, aj elegantné. Som si toho vedomá, že mi to stále nejde, ale že v tomto mi je to jedno. Pokiaľ sa to mne páči, tak to je fajn. A pokiaľ niekam idem a potrebujem niečo elegantné, tak mám trošičku stres, ale nejako to zvládnem.
A vzhľad, čo sa týka maľovania, úpravy vlasov...?
Čo sa týka vzhľadu, tak to som dlhodobo neriešila a potom mi to začalo vadiť. Napríklad ja som skôr taká samostatná, že všetko som si robila sama. Vlasy som si strihala sama, potom som si však našla kaderníčku, ktorá sa mi stará o vlasy. Obočie si stále robím sama, do toho nikomu nedovolím siahať. Potom som si našla salón, ktorý sa o mňa stará čo sa týka nechtov a tváre, ale čo sa týka napríklad maľovania, ja sa veľmi nemaľujem. Ja som to skúšala, keď som bola mladá. Tam je pre mňe veľmi zložitý mejkap, keďže som tmavšia a nebudem miešať tri druhy mejkapov. Jediné, čo si fakt robím, tak si vyčešem obočie, nafarbím si ho, spravím si linku, mihalnice, dám si balzam na pery a tam to u mňa skončilo. Keď som mastná, tak biely práškový púder na zmatnenie. A to je všetko.
Kampaň Moje pravé ja je zameraná na krásu a na zdravie. Kedy sa ty cítiš komfortne vo svojej koži?
Komfortne sa vo svojej koži cítim, keď som v teplákoch zavretá v izbe a hrám videohry. Ale najlepšie sa cítim, keď chodím napríklad na masáže alebo na wellness odpočinúť si od všetkého. Vypnem, zoberiem si knihu a čítam ju tam. To je asi také najkomfortnejšie. Alebo potom, keď sa hrám so zvieratkami alebo s mojím králikom, tam mi je tak najlepšie, keď som doma. Najlepšie a najkomfortnejšie mi proste je, keď môžem vypnúť. Nemusím sa starať o tie sociálne siete, som doma s partnerom, niečo navarím, pozrieme si film, kľud, ticho, vypnem telefón a nič ma nezaujíma.
Čo pre teba znamená krása? Aká je tvoja definícia krásy?
Moja definícia krásy je prirodzenosť.
A čo je to tá prirodzenosť v tvojom ponímaní?
Veľakrát mi značka z oblasti napríklad väčších estetických úprav píše, že či s nimi nechcem spolupracovať čo sa týka botoxu a podobne. Ja som povedala, že ja chápem, že to je „in“, že veľa dievčat, ak si to chce dať, dobre, som za, ak im to pomôže cítiť sa lepšie, ale čo sa týka mojich sociálnych sietí, ja to tam nechcem. Pre mňa je krása proste nielen tá vonkajšia, prirodzená, ale aj tá vnútorná, keď si proste žena uvedomuje, že je krásna taká aká je, bez ničoho, bez úprav.
Ako vnímaš svoju krásu?
Ono to, samozrejme, záleží od človeka. Niekto vám povie, že ste nádherná a druhý človek povie, že hmm, toto nie. Nehodnotím sa, že desať z desať, ale som si vedomá, že nejaké určité percento tej peknosti tam je. Takže ja by som sa tak nejako ohodnotila, že šesť – sedem z desať, že nedávam si zase až tak veľa. Ale som si vedomá napríklad toho, že ja nemôžem ísť niekam sama bez partnera iba tak, lebo ma otravujú chlapi. Takže som si toho vedomá, len nedávam tomu nejakú veľkú hodnotu.
Čo sa ti na sebe páči najviac?
Asi to, že som snedá a moje vlasy, afro, tie také hebulinké. To nemá hocikto.
Ty si niekoľko rokov robila „cage girl“ v MMA organizácii. Čo je obsahom práce „cage girl“?
Dávať si pozor, ako vystupuješ na sociálnych sieťach, stále sa usmievať, byť nesmierne optimistická. Tam nie je nejaká veľká práca, tam ide hlavne o to nosiť ceduľku, ukazovať kolá, rozprávať sa s fanúšikmi, robiť si s nimi nejaké fotky a tak. To je celá práca cage girl.

Už ju teraz nerobíš... Ako si sa v tej práci cítila?
Zo začiatku to bola pre mňa veľká výzva, lebo ja som bola na natáčaní videoklipu Dominiky Mirgovej a tam som stretla jej kamarátku, ktorá sa ma spýtala či nechcem robiť cage girl. A ja, že jasné, idem. Potom som si googlila, že čo to je, lebo som s tým súhlasila bez toho, aby som vôbec vedela, čo to je. Povedala som si, že v pohode, lebo vtedy bola „korona“, vtedy to bolo v Brne pre malé obecenstvo.
Len potom, ako sa epidémia skončila, tak sa stále zväčšovalo to obecenstvo. Vždy pätnásť minút predtým, ako začal turnaj, som na záchode predýchavala, že na čo som to prikývla, že tam je veľa ľudí, že to ja nedám, keď vojdem do tej haly a uvidím tam sedieť tisíce ľudí. Potom som si nejako vsugerovala, že ja vlastne nie som tá hlavná osoba, na ktorú je kamera. Síce som v pozadí, ale nie je to o mne. Je to o tých moderátoroch, o tých bojovníkoch a poprípade aj o tých fanúšikoch. Ja sa tam iba v pozadí usmievam a chodím tam. Tým pádom, ako som vošla do tej klietky, tak som pred očami nemala prakticky nič.
S krásou a ženami sa často spája aj sexizmus a absencia rešpektu. Zažila si niekedy vo svojom živote niečo také aj ty?
Najmä v mojom okolí si to všímam u oveľa starších ľudí. Je to veľmi nepríjemné, keď si hocijaký sedemdesiatročný chlap myslí, že keď je starší dedko, tak si môže hocičo dovoľovať. Že sa zoznámi, objíme, pleskne po zadku a ide ďalej. Stáva sa mi to častejšie, bohužiaľ, u starších chlapov ako u mladších – tí sa iba pozrú a idú ďalej, ale staršia generácia je trošku horšia.
Dôležitým predpokladom na to, aby sme mohli byť samým sebou je fyzické, emocionálne a duševné zdravie. Ako sa o to svoje duševné zdravie staráš ty?
Najmä, ako som povedala, že keď cítim, že idem mať vyhorenie, tak aspoň na dva – tri dni vypnem. Robím to, čo som robila predtým, než som začala so sociálnymi sieťami, to znamená spať, čítať knihy, prechádzať sa, venovať sa zvieratkám. Poprípade si dám nejaký ten wellness na ukľudnenie. Alebo si poviem, že si idem spraviť nejaký večerný píling a dám si masku.
Ty už si spomínala to náročnejšie obdobie v tínedžerskom veku, ktoré si zažívala. Riešila si v tomto období svoje duševné zdravie aj pod odborným dohľadom?
Nie, pretože o tom, čo sa vo mne dialo, som nepovedala nikomu. Ja už som v tej dobe bola taká uzavretá, že som to skôr trpela. Keď som došla domov mamina o tom nevedela, nevlastný otec o tom nevedel. Ja som sa zavrela do izby, pustila som si hudbu a tam to skončilo. Vlastne oni sa o tom dozvedeli až skrz podcasty a neskôr moje sociálne siete. Moja babka mi za to aj vynadala, že keď ma niečo niekedy bude trápiť, mám za ňou prísť. Ale vždy som bola také malé usmievavé slniečko, že nikdy ma nič viditeľne netrápilo a to bol vlastne ten moment, kedy som sa cez detstvo naučila pretvarovať, aby na mne nikdy nikto nespoznal to, ako sa cítim. Lebo ja sa stále usmievam. A tak mi vznikla aj moja prezývka, že Sany, slniečko.
A pamätáš si aj prečo si to nepovedala rodičom alebo starým rodičom?
Neviem. Možno som sa aj bála alebo som nemala pocit, že mi budú rozumieť, lebo som videla, že rodičia majú veľa problémov a už v tej dobe som asi nechcela, aby ešte riešili navyše aj tie moje. Ťažko povedať, aké som vtedy mala myšlienky, ale myslím si, že nejaké takéto.
A čo by si odporučila či už tínedžerom, alebo ľuďom vo všeobecnosti teraz? Tá Sany, ktorá už nie je v tínedžerskom veku a zažila si, čo si zažila. Čo je to, čo by si im odporučila, aby robili, keď sa takto cítia?
Ak si všimnete, že sa k vám niekto nespráva tak, ako by sa mal, že je tam určitá alebo dosť silná miera šikany, tak by som to určite povedala buď riaditeľovi, učiteľom, hocikomu staršiemu. Hlavne je potrebné sa o tom rozprávať so svojimi rodičmi a nebyť ticho, pretože potom človek trpí, trpí, trpí a následne je v depresii, v strese. A potom si na to tak zvykne, že už bez toho ani nevie žiť, že tá depresia sa stane jeho súčasťou, akousi normou.
dm sa vo svojich aktivitách venuje aj odtabuizovávaní rôznych tém. Čo ty osobne vnímaš ako nejaké ženské tabu, o ktorom sa buď nehovorí, alebo málo hovorí a malo by sa?
Napríklad v rámci cvičenia na mňa často vyskakujú videá, ako sa zbaviť celého podbruška tak, aby sme boli štíhle bez toho, aby sme ho museli „zaťahovať“, čo neexistuje. Málo mladých báb vie, že to miesto v podbrušku má byť prirodzene také vypuklé, pretože chráni ženské orgány. Takže snažiť sa to nejako odstrániť je pre telo nebezpečné. Je to veľké ženské tabu, nikto o tom nehovorí, stále kolujú videá o cvičení, ako sa toho zbaviť. A ono to tak nemá byť, lebo to chráni materinské orgány.
A ešte by podľa mňa nebolo odveci, keby sa aj v škole vyučovala napríklad sexuálna výchova, hoc by to malo byť úlohou matky, rodičov. Že by deťom boli poriadne vysvetlené aspoň nejaké základy zmien tela. Veľa dievčat sa napríklad zľakne toho, keď zistia, že im začala menštruácia. Ja si to doteraz pamätám, ja som bola v kúpeľoch v Tatrách, ja som nevedela čo, kedy, prečo, ako. Ja som sa iba zľakla, že som sa nejako buchla, udrela, pretože zrazu bola všade krv. A potom volám mamine, že neviem čo sa stalo, že som asi chorá, že sa niečo stalo. A ona, že veď to je v pohode, to je normálne.
Čiže tebe sa stalo to, že si nevedela o menštruácii?
Ja som v tom momente bola taká zľaknutá... Akože ja som vedela, ale nevedela som priebeh toho, kedy, čo, ako to je. Až potom, keď som si to všetko vygooglila, tak mi to bolo jasné. Všeobecne sa podľa mňa rodičia, čo sa týka zmien tela, so svojimi deťmi málo bavia. To už potom skôr súrodenec so súrodencom alebo medzi kamarátkami.
dm je spojená ako s krásou, tak so zdravím, tak aj s kozmetikou. Aký je tvoj vzťah ku kozmetike?
Ja by som sa rada naučila líčiť sa, najmä na príležitosti, kde by som chcela vyzerať nie, že krajšie, ale zdôrazniť to, čo už je na mne pekné. Napríklad niekde si dať higlighter, oči trošičku prikrášliť a podobne. Ja by som na to potrebovala nejakého mejkap guru, aby ma naučil, že čo je čo. Ale je to aj ťažké, lebo na Slovensku máloktorá mejkap artistka vie, ktoré veci sa mi hodia.
To je dekoratívna kozmetika. A k tej pleťovej kozmetike?
Čo sa týka mojej pleti, tak sa o mňa stará jeden salón, aj mi dali nejaké veci na pleť. Ja sa snažím používať najmä ružovú vodu. Ráno, naobed a večer si ju nastriekam na tvár a to mi pomáha asi najviac. Lebo keď som bola malá, mala som veľký problém s akné, ktoré som mala po celom tele. Ostali mi jazvy, najmä na tvári, ktorých som sa nevedela zbaviť. Povedali mi, že pubertou to prestane a neprestalo. Takže ak mám nejaký problém, tak sa snažím niečo si naň vyhľadať, ale väčšinou používam tú ružovú vodu a oleje.
Mňa by veľmi zaujímalo, aký je rozdiel v starostlivosti o svetlú a tmavú pleť, lebo to asi nebude úplne tak štandardne rovnaké...
Doktorka mi povedala, že musím brať dodatočne veľmi veľkú dávku vitamínu D, pretože, keďže mám tmavú pokožku, tak si ho nedokážem vziať zo slnka, a aj preto som bývala často chorá. Takže to D-čko. Aj napriek tomu, že máme v pokožke viac melatonínu, čo je ochrana proti slnku a je pravda, že nemusím používať, že ochranný UV faktor na opaľovanie, je tiež dobré sa hydratovať krémami, aby som nebola suchá, aby to nepopraskalo a podobne. Na druhej strane sa mi zas stáva, že mám častejšie napríklad mastnú pokožku.
Máme kozmetiku, samozrejme, aj na vlasy. Ty máš krásne, neviem či to tak môžem nazvať, africké kučeravé vlasy. Ako sa o ne staráš? Tá starostlivosť asi nie je úplne ľahká.
Keďže som bola v mojej rodine jediná s afrom, tak moja mamina robila iba to, čo poznala, čo sa robí s európskymi vlasmi. To znamená, že vlasy do copíku, sponečka a hotovo. Keď ma česala, tak to bolo takým hrebeňom, že mi spravila z krásnych kudrlín mikrofón a ja nemám z detstva v albume iné fotky ako tie urevané, ako ma česala. Mama sa o to, ako sa starať o moje vlasy, nejako nezaujímala, že lebo však boli pekné také ako boli – afro-mikrofón.
Čím som bola staršia, najprv som chcela mať rovné vlasy, tak som si objednala keratín na afro, to bola čistá katastrofa, lebo som mala od hlavy vlasy na polovicu kučeravé a potom rovné, takže to som všetko ostrihala. Neskôr som sa začala zaujímať o moje normálne afro, aby tie kudrlinky vynikli, aby boli vyživené, zdravé, lesklé. Tak som si googlila, ako mám rozoznať poréznosť, či tam ide pena, či tam ide maslo, či tam ide voda, či tam nemám niečo striekať, alebo tam ide nejaký gél. Všetko som vyskúšala a potom som našla to, čo mi ide na moje vlasy keď sa mi chce, čo sa mi nechce. A keď sa mi nechce, tak si dám takéto vlasy, ktoré mám na sebe teraz, kanekalon.
No a keď sa mi chce, tak si musím každý jeden deň pred spaním naniesť niečo na vlasy, trošku ich poprášiť vodou, dať si tam krém, zapliesť si to, dať si to na noc do čiapky, ráno vstať, rozpliesť si to. Proste ich stále hydratovať.
Čiže afro ženy sa takto starajú o vlasy? Naozaj, že každý večer musí na tie vlasy niečo ísť?
Afro typov je viacero: 4A, 4B a 4C. 4C je to najhoršie, že tam keď niekto hodí z diaľky tie paličky z mikáda, tak to tam ostane. Tam s tým už žena nič nespraví. Ale také vlasy ako mám ja, ja mám 4A, sa ešte nejako dajú definovať, ak je o ne postarané. Ale ja si tiež všímam, že veľa afrických žien proste na to kašle, že sa s tým nechcú zaoberať, tak si jednoducho dávajú stále kanekalon.
Máš nejakú kozmetickú rutinu? Niečo, čo robíš opakovane ráno a večer.
Jednu dobu som robila to, že hneď ako som vstala, tak som si umyla tvár nejakým čistiacim prostriedkom a potom som ju iba osušila. A bola som z toho celá vyhádzaná, všade pupienky. A teraz, už niekoľko rokov „po novom“, to robím tak, že ráno, keď vstanem, si umyjem tvár vodou a jemne ju poťapkám a keď vidím, že to nie je nejaké strašné, tak hotovo. Ale potom si zas zvyknem aj tri – štyrikrát do týždňa spraviť hĺbkové čistenie. Alebo mi salón spraví hĺbkové čistenie raz mesačne. Viac sa snažím si na tvár nedávať.
Na začiatku si spomínala, že desať dní z mesiaca robíš sedemnásť hodín, do toho máš ešte prácu na sociálnych sieťach. Máš aj nejaký voľný čas pre seba?
Viem si spraviť aj voľný čas pre seba, veď keď robím desať dní v mesiaci, tak, dajme tomu, že tých ďalších dvadsaťjeden dní mám voľno. Tak si viem naplánovať, že niektoré dni tvorím, niektoré dni budem mať voľno. To sa mi na tom páči. Už som si na to zvykla, že odrobím sedemnástku, dva dni voľno, tým pádom si môžem toho porobiť viac.
Čo je to, čo robíš rada, keď máš voľno?
Videohry. My sme filmová herná rodina, takže ma to neobišlo. Takže akonáhle viem, že mám viac času, sadnem si pred telku, zapnem PS-ko a odtiaľ ma nikto neodtrhne, pokiaľ neskončím. Čo bol občas aj problém, keď som chodila do školy, tak som ani nespala.
Je ešte niečo iné okrem videohier, čo si pre seba dopraješ?
Pre mňa sú to také chvíľky, že zapnem si hudbu, zatancujem si, alebo keď sa nudím a dlho som nič nepiekla, tak si pôjdem niečo napiecť, navariť, alebo vyskúšať nejaký nový recept. Alebo len tak sa prejsť, zakorčuľovať si, zacvičiť si. To je voľný čas pre mňa.
Kto ťa v živote inšpiruje? Ty si inšpiráciou na Instagrame pre svojich followerov, čo ťa inšpiruje už si spomínala. A kto inšpiruje teba?
Mňa inšpirujú vo všeobecnosti ľudia, ktorí si vybudovali to, čo teraz majú na základe toho, že ťažko celý život pracovali. Nie je to na základe toho, že boli v nejakej televíznej šou alebo že s niekým chodili, alebo že to dostali iba takto, ale vidím, že proste to vybudovali. Ja nesledujem ani takých ľudí, že ktorí majú to, čo majú iba tak, že im to spadlo z neba. Snažím sa rozprávať alebo sledovať takých ľudí, že si to horko-ťažko vybudovali doslovne z ničoho.
Keby si mala vypichnúť len jednu osobu, ktorá ťa inšpiruje zo všetkých úplne najviac, kto by to bol?
Osoba, ktorá ma inšpiruje úplne najviac, som si sama pre seba JA. Lebo keď sa pozriem do zrkadla a vidím to malé, uplakané, šikanované dieťa, tak si poviem, že utri si oči a choď. Takže sama pre seba som si inšpiráciou.
Aký máš sen?
Samozrejme snom každého človeka na zemi je nerobiť nič a aby chodili peniaze na účet. Ale dá sa to docieliť aj normálne. Ja mám teraz cieľ, že momentálne pracujem štyri a pol roka v herni a tento rok už tam chcem dať výpoveď. Keďže bývam na Záhorí a bez auta sa odtiaľ nepohnete, tak som si naň vzala spotrebný úver. Takže, keď tento rok ten spotrebný úver vyplatím, tak dávam výpoveď a začnem pracovať už iba cez to influencerstvo. A začnem na Youtube tvoriť videohry a streamovať, čo je môj sen.
Aj máš nejakú konkrétnu videohru, ktorú by si chcela streamovať?
Ja už som ten účet naštartovala, už tam mám okolo 50 000 sledovateľov a nekategorizovala som to nejako. Mám tam iba Sany games. Ale mám rada strieľačky, potom milujem hororové hry, to ľudí baví pozerať. V tejto dobe je všeobecne známe, že ľudia viac pozerajú to, ako niekto hry hrá, než ako ich hrá sám. Takže tam to podľa mňa pôjde stále, aj keď budem mať päťdesiat.
Dostali sme sa k záveru podcastu. Čo by si našim poslucháčkam a poslucháčom takto na záver povedala v kontexte témy dm kampane #mojepraveja? Čo je to, na čo by mali myslieť, respektíve nemali zabúdať?
Všetko to, čo sa vám v živote deje, či už je to dobré, alebo zlé, sa deje z nejakého dôvodu. Všetko je tak, ako má byť a vďaka tomu dobrému a zlému, čo sa vám deje, si vlastne formujete to svoje pravé ja.
Sany, ďakujem ti veľmi pekne za to, že si k nám prišla, že si nám tu vniesla sunny, slniečko do tohto štúdia. Želám ti, nech sa ti darí, želám ti veľa inšpirácií a tvorivosti do tvojej práce, nech to tečie. Nech ťa inšpirácia neopúšťa a želám ti krásny, spokojný a radostný život.
Ďakujem, aj tebe.
Ďakujem.