Active Beauty
Silvia Škultéty: Zázrak sa neudeje z večera do rána
Text: dm Podcast
čas čítania: min
dm Podcast

Silvia Škultéty: Zázrak sa neudeje z večera do rána

„...hlavne by som bola rada, keby ľudia pochopili, že zázrak sa nedá urobiť z večera do rána. Mne to trvalo roky, kým som si našla systém v celom dome. A zakaždým, keď sa rozhodnú, že si budú chcieť niekde systém urobiť, aby po mojej knižke siahli a aby im bola nápomocná.“ Prečítajte si podcast s blogerkou a influencerkou Silviou Škultéty, ktorú môžete poznať z blogu Mini Diamond blog.


Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme baviť o materstve, starostlivosti o deti a aj o skladaní, ukladaní či organizovaní domácnosti s blogerkou a influencerkou Silviou Škultéty, ktorú môžete poznať z blogu minidiamondblog.

Silvia, vitaj.

Ahojte, príjemný deň a ďakujem za pozvanie.

My sme radi, že si naše pozvanie prijala. Začneme hneď takou predstavovačkou pre tých, ktorí ťa nepoznajú – kto je Silvia Škultéty?

Povedala by som, že veľmi veľa ľudí v jednom človeku. Predovšetkým som mama, už teda dvojnásobná, to je momentálne moje asi najväčšie poslanie, ale som aj manželka, influencerka, blogerka, vlogerka a som aj obchodná manažérka momentálne na materskej dovolenke.

Tvoj blog vznikol zhruba pred piatimi rokmi po tom, ako sa narodila tvoja prvá dcérka, keď si začala na tom blogu riešiť radosti aj starosti tehotenstva, neskôr materstva a potrieb dieťaťa. Čo je minidiamondblog zač?

Všetko ohľadne rodičovstva, výchovy, tém, ktoré sa premieľajú u nás doma, všetko, čo nás obklopuje. To znamená, že keď sa starám o baby a náhodou majú nejakú chorobu alebo riešime školu, to je teraz momentálne taká aktuálna téma, keď bola Natálka menšia, riešili sme škôlku, prevenciu chorôb … sú to všetky odpovede na otázky, ktoré mám ja, ale zároveň ktoré mi kladie publikum na sociálnych sieťach, pretože bez neho by to nešlo. Je to také „win-win“, pretože naozaj veľakrát sa ma ľudia pýtajú, kde na to všetko chodím a kde stále beriem témy. A ono to nie je iba o mne, je to o mojom publiku, lebo maminy sa veľa pýtajú, dávajú mi rôzne podnety, inšpirácie. No a veľa informácií majú práve tie maminky a od nich tie informácie ku mne plynule idú. Takže môj blog je o ženách, o matkách, o deťoch, o všetkom, čo nás obklopuje a čo dennodenne riešime.

A ako si to mám predstaviť? Dostávaš od svojho publika iba otázky a ty na ne pripravuješ odpovede alebo zároveň už získavaš aj nejaké tipy alebo triky, alebo aj odpovede na nejaké otázky priamo od mamičiek, ktoré ťa sledujú?

Ono to ide tak prirodzene. Ja dám nejaký tip a maminky mi na reagujú tipom, ktorý pomohol im. Napríklad keď dávam tipy na to, ako pomôcť pri prevencii proti chorobám, tak maminky mi napíšu zasa svoje osvedčené tipy. Keď ja poviem, že máme zábal na priedušky, aby dieťatko nekašlalo, tak maminky sa podelia s tým, aký zábal pomáha im. Sú to také debaty, konverzácie a tie maminy úplne prirodzene posúvajú informácie smerom ku mne a ja to potom doma aplikujem, vyskúšam, a pokiaľ sa mi to osvedčí, tak to zasa zdieľam. Celé to vzniklo úplne prirodzene. Ja som sa nezobudila jedno pekné ráno, že chcem byť influencer alebo bloger, to vôbec nie a myslím si, že ono to preto všetko tak funguje, že ten vesmír je nejako napojený a tie informácie sa ku mne dostávajú. Ľudia to chcú vedieť, chcú vidieť a ja v podstate nejako plynulo iba tvorím obsah, ktorý je vyžadovaný. Na takéto žiadanie mamičiek vychádza celý obsah na blogu či sociálnych sieťach. Svoje nápady prepájam s ich radami, takže je to celkom také zaujímavé.

Čiže sa inšpirujete navzájom.

Áno, presne tak. :)

A ako vznikol názov minidiamondblog?

Pôsobila na platforme Modrý koník, kde bola možnosť písať články a podobné veci, no a ono to naberalo celkom rýchlo spád – zrazu som tam mala veľa fotiek a článkov. Moja kolegyňa mi jedného dňa povedala, že mám tento obsah dať na jeden blog, aby sa k nemu ľahko dostal každý. Ja že dobre, ale nejako to musím pomenovať. V tom čase, keďže si ma niekedy pozerali aj kolegovia zo zahraničia, som mala tendenciu písať články dvojjazyčne. To však bolo enormne náročné, a preto som to po čase vzdala, čo ma teraz aj trošku mrzí, lebo si myslím, že by to bolo také jedinečné, ale ono sa to naozaj časovo nedá stihnúť. No a späť k názvu – chcela som niečo pochopiteľné a tá dcérka bola a stále je malý diamant. Proste to, ako to dieťa rastie, ako sa okresáva, ako ho vychovávate, ako z neho robíte človeka, to mi prišlo také porovnateľné k tomu diamantu. Aj ten obrusujete, aby z neho bol ten nádherný žiariaci diamant. Tak sa mi to tak spojilo a povedala som si, že okej, tak minidiamond je fajn, je to taký malý diamant to dieťa. A ten blog už tam tak prischol. Inak nikto sa ma na toto ešte ani nepýtal, tak je to také zaujímavé. Tak teraz viete, ako to vzniklo. :)

A teraz už máš tie malé diamanty dva.

Áno, presne tak. :) Teraz by to tam chcelo dať na koniec to esko, minidiamonds, ale myslím si, že každý pochopí, že každé dieťa je diamant.

Ty sa na tomto blogu venuješ témam, ako sú materstvo, starostlivosť o deti, zdravie, móda, dizajn, jedlo, cestovanie, teraz domácnosť, o tom sa budeme baviť viac aj trošku neskôr. Ktoré sú tie tvoje úplne najobľúbenejšie témy, ktoré najradšej spracovávaš?

Určite cestovanie, lebo to je s deťmi úplne iná dimenzia, ako keď sme cestovali pred ich narodením. Takže je to vyhľadávanie takých miest, ktoré sú naozaj priateľské k deťom, pretože tam je tá výhra to, že keď sa tam dieťa cíti dobre, tak má rodič naozaj čiastočne aj tú dovolenku. Čiže vyhľadávanie miest priateľských k deťom, to ma veľmi baví a myslím si, že Slovensko je úrovňovo veľmi dobré. Už sme pokrokoví a dokážeme deťom zabezpečiť naozaj veľmi veľa. Mám aj veľa spätných väzieb od českých sledovateliek, že sa im páči, aké hotely sú na Slovensku.

Takže určite je to táto téma a potom aktivity s deťmi. Natálka so mnou odmalička spolupracuje aktívnou a kreatívnou formou a veľa tvoríme. Aj počas covidového obdobia, keď sme boli doma, sme si vymýšľali aktivity, ako sa zabaviť – rôzne pracovné listy, knihy, hračky na rozvoj detí v určitom veku. Takže toto sú moje dve úplne najobľúbenejšie témy.

No a potom je to aj organizovanie. Tá pomoc maminkám usporiadať si domácnosť tak, aby jednoducho mali dlhodobo pokoj v duši. Ľudia si to totiž takto neprepájajú, ale keď doma vládne poriadok, tak vládne aj pohoda, lebo chaos vo veciach, to je jedno, či v aute, doma alebo na pracovnom stole, vyvoláva v človeku veľký stres. A to je pre mňa taká veľmi dôležitá téma, dať do popredia nie iba to, že ona si upratala, ona má doma stále upratané, ale prečo to tak robím. A že pokiaľ to ľudia aplikujú, tak to má veľmi veľa pozitívnych vplyvov na človeka, na jeho dušu a na také to mentálne zmýšľanie a celkovú pohodu. Takže toto sú také moje tri kľúčové témy na blogu, ktoré rada rozoberám a ktorým sa rada venujem.

Keď som si čítala tvoj blog, respektíve keď som si prechádzala tvoju webstránku, zaujali ma rôzne informácie. Jednou z nich bolo aj to, že témy, ktorým sa venuješ, sú okrem týchto, čo si spomínala, aj móda a kozmetika a že móda je tvoja droga. A zaujíma ma, že keď niečoho robíme veľa, tak potom to naozaj dokáže prerásť v takú tú mániu, ty si to tam nazvala tou drogou. Ty počas toho, ako tvoríš svoj obsah, nejako berieš do úvahy aj udržateľnosť?

Určite beriem. Móda je moja droga práve v tom, že nie je to moja droga v nakupovaní nového oblečenia, ale v kombinovaní oblečenia a vo využívaní rovnakých prvkov na rôzne príležitosti. Tak pre mňa, ako aj pre moje dievčatá to znamená, že áno, mám rada veci, mám rada oblečenie, ale keby ste prišli ku mne do šatníka a pozreli si moje saká, tak nájdete aj saká z roku 2010, ktoré majú dvanásť rokov a stále ich nosím. Udržateľnosť je pre mňa dôležitý prvok hlavne v tom, že ja nemám všetky veci vyrobené handmade či na Slovensku. Samozrejme sa snažím podporiť aj lokálnych výrobcov, veľmi podporujem mamičky, ktoré vyrábajú na Slovensku detskú módu, tomu sa naozaj intenzívne venujem od začiatku a vždy dávam primárne prednosť práve slovenským značkám. Myslím si, že vyrábajú nádherné veci. Ale keď si kúpim oblečenie aj v akejkoľvek sieti značiek, či už pre mňa, alebo pre baby, tak to „oblečko“ je u nás dlho.

Ja som všetky veci po Natálke odkladala, nevedela som, aké bude druhé pohlavie, ale tak nejako som sa snažila ísť aj do takých jemnejších, univerzálnejších farieb a teraz ich nosí Emka. No a veci už po Emke pravidelne posúvam a robím na svojom instagramovom účte bazárik. To znamená, že dávame tým veciam ďalšiu šancu. Ja sa o tie veci naozaj starám, to znamená, že nemajú fľaky, nie sú poškodené ani nič podobné, a dbám na to, aby tá vec mala ešte ďalšie využitie. Takže som ohľaduplná k tomu oblečeniu, je to taká droga, ale proste mám rada čisté, vyžehlené a uložené oblečenie, ktorému potom dávam ďalšiu šancu. To znamená, že mnohé veci – svetrík, mikinu alebo čokoľvek – už teraz vlastní tretí majiteľ a myslím si, že aj to je udržateľnosť. A navyše maminky naučím na takúto formu udržateľnosti – kúpia si odo mňa oblečenie a tým mu dávame ďalšiu šancu na využitie.

Je zaujímavé počuť, že tá droga môže byť aj v inom zmysle a z iného uhla pohľadu, napríklad z toho pohľadu udržateľnosti.

Áno, určite. My to ešte dokonca máme v rodine tak, že moja mamina si berie veci po mne, že keď mi napríklad zostane nejaké oblečenie voľnejšie alebo sa s ním neviem nejako stotožniť. Mamina má podobnú konfekčnú veľkosť, čiže u nás sa to naozaj podedí. A ak aj nie, tak aj svoje oblečenie dokážem posunúť ešte maminkám a urobím nejaký bazárik. Napríklad aj svoje tehotenské oblečenie som poposúvala ďalej. Takže podľa mňa aj to je kľúčový bod udržateľnosti. Ľudia to veľakrát nechápu, myslia si, že naozaj musí byť v šatníku päť vecí, musia byť od lokálneho výrobcu a jedno s druhým. Je to téma nadlho, ale treba si pozrieť viacero uhlov pohľadu, že čo to tá udržateľnosť vlastne je.

Mamičky, ktoré budú nakupovať z druhej ruky, z bazárov, takisto môžu mať plnú skriňu oblečenia a bude to udržateľné. Potom ešte keď z tých vecí niečo vyrobia alebo ich na niečo použijú, tak opäť je to udržateľné. Ja som mala napríklad jeden pekný tip – z detského pyžamka sa dal vyrobiť medvedík pre bábätko. Len som ho vystrihla podľa makety, zošila, vyplnila vatou a bola to pamiatka na prvé pyžamko. Bola z toho vlastne hračka alebo „mojkáčik“ pre bábätko. Takže z tých vecí sa dá toho robiť veľmi veľa, len to treba vedieť správne uchopiť.

Blížia sa Vianoce a na Vianoce sa vyrába veľa snehuliakov práve zo starých ponožiek.

Áno, presne tak. A okrem snehuliakov vyrobíš zo starých ponožiek aj super veľkonočného zajačika. To sme mali s Natálkou ako jeden z tipov – dali sme tam ryžu a zviazali sme ho tak, že sa potom dajú pekne spraviť ušká. Proste s tými deťmi je možné nájsť veľa nápadov, baví ma ich hľadať a Natálka je vďačný objekt, lebo sa zakaždým teší. Nikdy mi nepovie, že bože, mama, čo si to zas vymyslela, akú hlúposť, alebo niečo typu ja toto nechcem robiť. Ona je ten hlavný dôvod toho vymýšľania, zabávania a tých kreatívnych výtvorov.

Keď sme pri tej kreativite, tak aj vďaka tomu, že tvoja dcérka navštevovala Montessori škôlku, máš Montessori obsah aj na svojom instagrame. Prečo si myslíš, že je potrebné alebo minimálne osožné podeliť sa s mamičkami práve o tento typ pedagogiky?

To je tiež téma nadlho, ale ja som bola od začiatku presvedčená o všetkých výchovných bodoch, ktoré Montessori obsahuje. Mne sa veľmi páčilo to, ako deti do ničoho nenútia, ako to dieťa hlavne pozorujú, pozorujú to, čo chce, čo ho baví, a pokiaľ vidí tá pedagogika, že sa naozaj do niečoho ponorí, tak ho v tom podnecuje. Nechá ho proste rozvíjať práve to prehlbovanie záujmu. To sa mi veľmi páčilo. Mňa vždy veľmi vedelo zaujať to, ako som prišla do škôlky a tam bolo úplné ticho. Tie deti boli maximálne sústredené, bol tam pokoj, nikto tam nekričal, nikto sa tam o nič nehádal, každý mal svoju aktivitu, svoj koberček a deti si úplne pokojne robili od rána úlohy, postupne si prechádzali z jednej miestnosti do druhej, pretože to bolo rozdelené na také sekcie, a plynule sa hrali.

Natálka teraz začala chodiť do školy. Pokračuje v tejto Montessori pedagogike?

V Trenčíne ešte nie sú také možnosti. Je tam jedna trieda otvorená ako Montessori, ale v štátnej základnej škole a je to ešte len druhý rok, takže som nebola úplne presvedčená o nejakých kvalitách tej samotnej triedy. Tak sme sa rozhodli, že pôjde na normálnu základnú školu, klasický školský systém. Veľakrát sa ma na to pýtajú, že prečo nešla ďalej, no tie možnosti sú zatiaľ ešte veľmi slabé. Myslím si však, že najdôležitejší čas je do tých päť-šesť rokov, vtedy je mozog ako špongia a nasáva najviac informácií. A tam sme to podchytili. Natálka bola v Montessori škôlke štyri roky, od dvoch do šiestich, a to bolo pre mňa najdôležitejšie, dať jej tento základ – mentálny a motorický. Proste má naozaj dobré Montessori základy na to, aby dokázala fungovať aj v bežnom živote a v bežnom kolektíve.

Na druhej strane som chcela, aby vedela, ako to chodí na normálnej škole a mať za spolužiakov deti rôznych pováh a z rôznych sociálnych vrstiev. Zatiaľ sa jej páči, naozaj si veľmi dobre zvykla, od triednej pani učiteľky počúvam, že je veľmi silno vidieť, že je Montessori dieťa – dobrá, pokroková a naozaj napreduje veľmi rýchlo. Takže som za to vďačná, že je to viditeľné, a dúfam, že to bude ešte vedieť aplikovať do toho úplne bežného života a aj v rámci štátnej školy.

Toto ťa baví najviac v rámci obsahu – Montessori pedagogika, cestovanie, aktivity, potom ďalej móda. Čo ťa najviac baví, čo sa týka spoluprác? Aká je tá tvoja najsrdcovejšia spolupráca a prečo?

Bože, to bude také klišé, keď poviem, že dm. :) Ale je to tak. Myslím si, že každá mamina mi dá teraz za pravdu, že naše prvé výlety na materskej vedú do drogérky. Poprechádzať sa tam pomedzi produkty, povyberať si ich do košíka – to je naozaj moja veľká srdcovka. Človek tam vždy nájde niečo nové, stále tam je čo objaviť, nikdy ťa neomrzí tam chodiť. No a dm stále napreduje, ponuka produktov sa enormne rozširuje, stále je tam čo nakupovať a ja neustále vyťahujem pre maminy ako kúzelník z klobúka niečo nové. Otestovať, ukázať maminám veci, ktoré im uľahčia život a fungovanie v domácnosti – to ma ako spolupráca nesmierne baví a aj sama sebe sa čudujem, že som proste stále na začiatku a necítim sa ani na sekundu vyhorená, že by ma nebavilo dm komunikovať. Takže pre mňa je toto taká srdcovka.

Potom sú mojou srdcovou spoluprácou určite knihy pre Natálku, aktivity, hračky, drevené hračky, s tým sme začali. Prvé fotky, prvá izbička, začalo sa to všetko práve drevenými hračkami a stále v tom pokračujeme, a to aj s druhou dcérkou. Potom sú super tie cestovateľské spolupráce, keď to dokážeme prepojiť a môžeme ísť s babami do hotelov a naozaj zhodnotiť baby friendly vybavenie. To sú tiež také spolupráce, ktoré ma veľmi tešia.

No a potom, čo mám veľmi rada, tak je to práve to obliekanie báb, hand made móda. Maminky, ktoré stretávam, s ktorými sa spoznávam, ktoré začali podnikať, ktoré si založili nejakú značku, ktoré proste šijú tie veci doma a sú naozaj šikovné, kreatívne, vytvárajú a budujú značku, takže to sú také pekné spolupráce. Ja totiž vidím aj tú druhú stranu, čo to všetko zahrňuje, keď začali úplne od nuly kdesi v kuchyni za strojom. Stretnutia so všetkými maminkami – podnikateľkami, ktoré som za tie roky spoznala, mi dali a naučili ma veľmi veľa. Že tam treba dať srdce a dušu a veriť tomu. Dôverujú aj mne, takže to budovanie dôvery je pre mňa veľmi dôležité a som veľmi rada, že sa na mňa obracajú aj maminky, ktoré chcú niečo spropagovať. Keď sa s tým stotožním, že to moje baby naozaj nosia a je to super, tak to sú také najprirodzenejšie spolupráce, ktoré trvajú roky. Čiže zakladám si na dlhodobých spoluprácach a sú pre mňa veľmi dôležité.

Pristavme sa na chvíľu pri dm. Ty si pred zhruba siedmimi rokmi zareagovala na ponuku dm, keď hľadala mamičku, s ktorou môže spolupracovať v rámci jedného mamičkovského portálu. Prečo si zareagovala práve na túto ponuku?

Pre mňa bola dm vždy jedna z top značiek na Slovensku a toto bola taká kontrolka v očiach, že oni potrebujú niekoho a ja mám rada ich ponuku, predajne a všetko s dm súvisiace. Tak mi prišlo úplne samozrejmé to skúsiť a uvidieť, či motyka vystrelí alebo nevystrelí. Ja som v tom čase už mala celkom slušnú základňu sledovateľov, tak som mala takú maličkú dušičku, že možno to dm zaujme, že ma už maminky nejako sledujú. A moje vytvorené albumy s inšpiráciami a s informáciami by pre nich mohli byť pri výberovom kole smerodajné. Proste celkovo značka – kto by nepoznal dm? Podľa mňa neexistuje na Slovensku človek, ktorý dm nepozná, a to ma strašne ťahalo. Mala som niekde skrytú takú malú dušu marketéra a toto bolo to pre mňa výzvou, že tuto by som to mohla nejakým spôsobom možno odštartovať a začať. A vyšlo to.

dm si oslovila, začala sa spolupráca, ty si sa stala ambasádorkou dm a tvojou úlohou bolo zdieľať s inými mamičkami recenzie na rôzne produkty, ktoré si testovala či už v tehotenstve, alebo neskôr s dcérkami. Spomínaš si ešte na tú úplne, úplne prvú recenziu produktu dm?

Jasné, ako keby to bolo včera. :) Bolo to žlčové mydlo, lebo to bolo to obdobie, keď sa narodila Natálka a prišli fľaky od mlieka a jedla. Tie prvé príkrmy, tam to hýri farbami a vy máte väčšinou biele body, lebo však to je univerzálne, to sa musí najlepšie prať. A zrazu tam bola každá mrkva, jahoda, sladký zemiak a neviem, čo ešte a ja som to chcela vyčistiť a zaprať tie fľaky. Takže to žlčové mydlo na fľaky som doslova nejako vyňúrala, skúsila som to doma, otestovala a ono to všetko zišlo. Bolo to super, lebo aj iné oblečenie má škvrny, napríklad od mejkapu či oleja. Čiže veľa vyčistených škvŕn – to bol môj prvý príspevok. Tá recenzia bola stopercentná a veľmi som sa tešila, že som dala do popredia práve takýto produkt. To žlčové mydlo má doteraz veľmi dobrý efekt, lebo tie mamičky sa stále stávajú mamičkami a fľaky sú stále témou. Takže je so mnou už tých sedem rokov späté a doteraz si za tým stojím. Naozaj to nebola nejaká hlúposť, že proste som niečo iba ukázala, aby som ukázala, ale že som trafila klinec po hlavičke hneď prvým príspevkom a to sa so mnou nejako ťahá až doteraz.

Čiže nielen dm, ale aj žlčové mydlo sa stalo tvojou srdcovkou.

Áno, určite áno.

Táto spolupráca neskôr pokračovala, práve keď si začala pôsobiť na sociálnych sieťach a založila si si aj blog. V čom je tá spolupráca s dm iná, ako bola na tej platforme predtým?

dm vymýšľa veľmi veľa nových vecí, má krásne témy, naozaj tam je to vidno, že značka samotná nestagnuje, a pre mňa je to doslovne lifestylová značka. Všetky tie nápady, všetky tie tipy, ktoré dávajú, všetky tie články, témy ako udržateľnosť, udržateľná domácnosť, udržateľnosť v móde, beauty tipy, fotky, eventy, proste to všetko má nesmierny progres.

Pamätám si prvý event, ktorý sme mali ako influenceri, verzus tento posledný a to sú naozaj veľké zmeny. dm stále dáva do ponuky nové a nové značky a produkty, takže tam to vôbec nie je nuda. Mne sa páči práve také to napredovanie, že ide s dobou, potrebuje zákazníka neustále zaujať. Webstránka dm nie je len o drogérii, tam si človek nájde recepty na varenie, na prípravu rôznych chutných príkrmov, tipy na udržateľné produkty do domácnosti, pre deti kozmetika, tam je toho tak nesmierne veľa. Stále čakám, s čím ešte príde, čo bude nové a čo ešte ľuďom v dm napadne a čo ešte pridajú. Proste pre mňa je to také, že wau, že dokážu neustále napredovať.

Náš dm podcast je o inšpirácii. Ty si už niekoľko možností spomínala, že sa inšpiruješ dm a jej skladbou sortimentu, novinkami, inšpiruješ sa dcérkami, Montessori pedagogikou, maminami. Ja by som sa ešte spýtala na inú inšpiráciu, a to tú vnútornú. Kde na tvorbu tohto naozaj širokého a pestrého obsahu čerpáš takú tú vnútornú zdrojovú inšpiráciu ty sama?

To je poriadne ťažká otázka. Snažím sa večer v pokoji, keď si už aj manžel ide ľahnúť, zostať v obývačke. Nemám zapnutý televízor ani nič iné a mám takú hodinku pre seba, keď rozmýšľam, čo som všetko spravila čo sa týka tých mojich naplnení, nejakých plánov. Taká moja fiktívna meditácia, také to utrieďovanie myšlienok. Čo všetko v rámci svojho obsahu mám, čo by som ešte chcela mať – robím si zápisky. Potom sa k tomu vraciam, hľadám si na internete rôzne obrázky a nápady. Mám milión nápadov a ešte stále to, čo tam je, je podľa mňa nejakým spôsobom málo. Toho, čo mi prebieha hlavou, je enormne veľa a ja si skôr musím dať pozor na to, aby som sa úplne nepremotivovala. Lebo internet a priestor na tých sociálnych sieťach je obrovský a tých informácií je veľmi veľa. Snažím sa to teda skôr iba nejako utrieďovať, vytvárať témy, ktoré sú naozaj také aktuálne, a nezamorovať sa. Takže skôr tak pokojne, ísť z hĺbky a improvizovať s tým, čo máme momentálne doma.

Aj na dcérku to potom veľmi dobre pôsobí, keď si nevymýšľam žiadne aktivity, ktoré by šli úplne mimo jej mentálnej hladiny, že je to naozaj s ňou prepojené, a potom to berie veľmi prirodzene. Nič nie je silené ani nútené, nevidí mňa, že by som bola nejaká vystresovaná. Veľmi si vážim svoje spolupráce, lebo dávajú voľnú ruku mojim myšlienkam a ten voľný chod, takže ja to vlastne takou vnútornou meditáciou, polnočnou by som nazvala, premyslím, dám tomu nejakú formu a potom ďalšie dni už pracujem na tom, aby som tomu dala potom nejaký reálny výstup.

Je zaujímavé, že spomínaš tú meditáciu v zmysle toho upratovania a organizovania myšlienok. Ty však upratuješ a organizuješ aj niečo iné, a to domácnosť, a sem si prišla s  novinkou a tou je kniha Organizovaná domácnosť, ktorá sa venuje práve skladaniu, upratovaniu a organizovaniu domácnosti. Ako vôbec došlo k nápadu dať to do knihy?

Áno, kniha, to je také moje tretie dieťa. :) Vzniklo to úplne prirodzene. Keby mi niekto pred dvomi, možno tromi rokmi povedal, že napíšem knihu, tak sa strašne dobre zasmejem, otočím sa na päte a proste to beriem ako zlý vtip.

Toto sú také neplánované udalosti v mojom živote, ktoré ku mne opäť nejako samy prirodzene chodia. Keď som začala na sociálnych sieťach, to bolo práve to covidové obdobie, keď sme boli veľa doma, veľa sme boli doslovne zatvorení a ľudia potrebovali nejako tráviť čas, aby sa nezbláznili z tých všetkých dennodenných úloh a home officu. Tam sa nejako začalo celé to organizovanie vo forme videí. Ľudia sa začali opäť veľa pýtať, ako to mám poskladané, ako to robím, ako to mám zorganizované, ako používam tie organizéry, tak som to všetko začala nejako prirodzene zasa postovať von, ľuďom som to zverejňovala a ukazovala. Potom prišiel podnet od ľudí, že to video je fajn, ale niekedy bolo zrýchlené a že nie vždy stihli dobre zachytiť, ako veci poskladať. Tak som uvidela tú druhú stranu karty, že to pre niektorých ľudí nie je úplne jednoduché, už tobôž nie pre mužov. No a potom sa stalo, keďže u mňa na profile sa nedá venovať iba jednej téme, lebo žiaden život nie je len o jednej téme a tam to je aj vidno – raz je to fotka z ciest, potom organizujem veci, potom zasa nejaký kreatívny nápad, potom zasa nejaká móda –, že ľuďom začali unikať tie fotky a postupy z organizácie domácnosti. Tak mi začali chodiť správy, že kde to je a kde to nájdu. Ja som si sadla a  hovorím si, že nemôžem takto fungovať, potom nič neurobím, nemôžem od rána do večera ľuďom iba posielať a „prezdieľavať“ svoje príspevky spred dvoch-troch mesiacov, ktoré nevedia nájsť, pochopiteľne, pretože ide ďalší obsah. Musím to sústrediť niekde, kde to proste nájdu.

Tak som si povedala, že dám tomu formu, že to skúsim dať do knižky. Jedného pekného večera som si sadla za počítač, napísala som tam dátum, bolo to tuším 8. februára 2020, tak nejako, a začala som si do Wordu písať všetky príspevky, ktoré som kedy dala na sociálne siete, hľadala som ďalšie obrázky a postupy na internete a tak nejako to kvitlo a vznikalo. Stále som tomu nedávala nejakú veľkú váhu, že či to raz zverejním alebo nie, možno ako e-book, možno to celé skúsim hodiť na blog, keď to bude hotové. Tak som písala, písala, písala, no a postupne sa to nabaľovalo. Potom som si povedala, že dobre, tak poďme porobiť fotopostupy na to všetko, čo som spísala. Oslovila som fotografku a fotili sme v ateliéri každý jeden zhyb, každý jeden preklad toho oblečenia, ako sa to má správne zložiť, ona ma navigovala ako úplný laik, že počkaj, nerozumiem, čo robíš, to musíme z profilu odfotiť, zboku, spredu, zhora, zozadu, takže trávili sme hodiny v ateliéri.

Potom prišla ku mne domov a nafotila všetko to zorganizované, čo doma mám, čo ľudia na videách videli. Pridali sme nejaké veci, pripísala som nejaké ďalšie tipy, ktoré na sociálnych sieťach nie sú, no a máme knihu. Vravím, že je to také moje tretie dieťa, určite to tak nazvem a vždy sa na tom smejem. Ešte to budem hovoriť asi veľmi veľakrát, ale žiadne z mojich detí mi nezobralo toľko spánku ako toto tretie. Veľmi sa teším, že sa to reálne celé zhmotnilo, a to práve vďaka publiku, ktoré si to vypýtalo. No aj ja som sa do toho obula a pustila som sa do samovydania knižky, čo bolo extrémne náročné. Mám radosť, že som to dotiahla do úspešného konca. Je to pre mňa životná výhra, že som niečo takéto mohla zrealizovať.

Čiže tá kniha nie je taká klasická kniha, ale je to fotokniha?

Áno, presne tak, je to fotosprievodca skladaním a organizovaním domácnosti. Je to tak aj pomenované.

Ja som si o tebe na tvojom webe prečítala, že „vášeň pre systém a upratovanie mám v sebe od detstva“. Mám tomu rozumieť tak, že si bola poriadkumilovné dieťa? :)

Áno, veľmi. :) Každý sa na tom smeje, aj moja mamina, ale už taká sedem-, osemročná, čo o chvíľku mám Natálku v takom veku, som mala svoju vlastnú skriňu. Mala som dvoch bratov, tak to bolo pre mňa také super, že vlastná skriňa s oblečením. Lebo keď máš spoločné hračky, izbu a všetko, tak tá skriňa bola pre mňa taká modla, že tam mám to svoje babské oblečenie. A veľmi som tam chcela mať poriadok, takže som „komínkovala“ už naozaj ako malé, malé dieťa.

Vždy, keď som si ju upratala, lebo, samozrejme, to bolo aj také sezónne, že letné veci dozadu, zimné veci dopredu a opačne, natešená som išla mamine povedať, aby sa prišla pozrieť. A mamina bola hrdá – všetko navešané a poodkladané. Ale ja som to videla aj doma, mamina je veľmi poriadkumilovný človek, aj môj tatino, takže ono o nejako tak prirodzene išlo. A aj mi to prišlo také prirodzené, že ja si to tam proste upracem a budem v tom mať naozaj poriadok a prehľad. A vlečie sa to so mnou celý život. :)

Čo nájdeme v tvojej knihe práve z tej tvojej detskej skrine?

Farebné usporiadanie vecí, to mi tak zostalo. Že v uhle pohľadu očí máte tričká, hore sú nejaké klobúky, nejaké šiltovky a nejaké kabelky a veci, ktoré sa vešajú. Mne to tak pozostávalo, že čo musí byť zavesené, čo môže byť zložené a tak. Áno, niektoré veci som do knihy aplikovala, a aj informácie o usporiadaní šatníka idú ešte z hlbín môjho detstva.

A čo by si chcela, aby naši poslucháči o tvojej knihe vedeli?

Chcela by som, aby vedeli, že pokiaľ si tú knižku zakúpia alebo sa rozhodnú ju mať doma v knižnici, tak bude pre nich takou učebnicou. Nie je to totiž príbeh. Ono to vyjadruje nejaký môj príbeh, ale veľmi som chcela, aby to ten čitateľ pochopil ako učebnicu. Aby zakaždým, keď sa rozhodne si ísť usporiadať nejakú miestnosť u seba doma, v byte alebo v dome, tak aby po tej knižke opakovane siahol. To bol pre mňa cieľ, lebo si nemyslím, že tá knižka sa dá prečítať na jeden šup, odložiť a už viackrát sa k nej nevrátiť. To by ma dosť mrzelo. Myslím si, že keď sa jedného dňa maminka rozhodne, že si pôjde usporiadať špajzu, tak si tú knižku otvorí a pozrie si, ako som to robila, ako môže oštítkovať jednotlivé nádoby, ako dokáže roztriediť potraviny, takisto napríklad chladničku.

Potom to môže byť mladé dievča, ktoré sa rozhodne usporiadať si svoju izbu, alebo proste mladá žena, ktorá bude mať bábätko a bude baliť veci do prebaľovacej tašky, pretože tam nájde aj to. A potom možno neskôr bude mať to dieťa detskú izbu, tak zase siahne po tej knižke a pozrie si, ako sa dajú usporiadať hračky. Aby to proste bola taká príručka toho, keď chcete mať doma usporiadané veci, a hlavne by som bola rada, keby tí ľudia pochopili, že sa nedá urobiť zázrak z večera do rána. Mne to trvalo roky, kým som si našla v celom dome ten systém. A zakaždým, keď sa rozhodnú, že si budú chcieť niekde ten systém urobiť, aby po tej knižke siahli a aby im bola nápomocná. To by som im chcela odovzdať. Určite to, aby z tej knižky čerpali inšpirácie a zároveň informácie.

A ide o nejaký minimalistický smer alebo to s minimalizmom nemá nič spoločné?

U mňa to nemá nič spoločné s minimalizmom, pretože ako štvorčlenná rodina máme dosť veľa vecí a myslím si, že každý, kto má deti, má dosť veľa vecí. Ten minimalizmus by som možno vedela aplikovať ako študentka, keď som bola v jednoizbovom byte a spávala som na matraci, ale proste ono sa to s tými deťmi nabalí, či chcete, či nechcete. Od oblečenia cez rôzne pomôcky a hračky a všetky odrážadlá, bicykle a podobne. Pokiaľ máte aktívny život a máte kufre, máte bicykle a batožinu a veľa cestujete, tak tie veci prirodzene potrebujete k životu. S minimalizmom to teda nemá nič spoločné.

Skôr ide o to, aby ste si to, čo doma máte, vedeli roztriediť a to nepotrebné dať preč a zbaviť sa toho. Nemusíte však hlava-nehlava vyhadzovať všetko, aby ste silou-mocou boli minimalisti, to určite nie. Vedieť si tie veci roztriediť, vedieť im dať miesto, ten domov, ktorý potrebujú, aby ste zakaždým tú vec vedeli zobrať a znova ju tam proste vrátiť a vedieť mať v tých veciach systém, to je dôležité. Ale koľko tých vecí bude, to je veľmi individuálne a každý to má úplne inak. Ale zasa zo skúseností kamarátov a rodín viem, že väčšinou je problém, že je tých vecí veľa. Takže vedieť si to pretriediť, vedieť si to pooznačovať, vedieť dať tomu to miesto a super je naučiť to aj deti. Natálke dávam vždy tú voľbu, čo si chce nechať a čo dať preč. Či sú to výkresy, či sú to kresby, či je to krabička s úplnými hlúpostičkami, ktoré má doslova „naškrečkované“. Takže sadnem si s ňou a ona sa učí vedieť dať preč a vedieť si nechať.

Takisto mávame každé Vianoce zaujímavú aktivitu – s Natálkou robievam obrátený adventný kalendár, a to sme zasa v tej udržateľnosti. Tých klasických adventných kalendárov je veľa, každé dieťa sa teší na ten čokoládový od Mikuláša a na to otváranie okienok. Máme ho aj my, je to super, ale dieťa to nenaučí nič okrem toho, že si odpočíta dni do Vianoc. My máme obrátený adventný kalendár a každý deň musí Natálka od prvého do dvadsiateho štvrtého decembra vytiahnuť z izby jednu hračku, knihu alebo oblečenie a dať to do debničky a venovať niekomu. Potom si počas tých dvadsiatich štyroch dní nájdeme niekoho, kto to potrebuje. Napríklad minulý rok to bola pani, ktorá si prisvojila päť súrodencov, päť detičiek naraz, lebo proste ich bolo päť, nechcela ich od seba rozdeliť. Boli to malé deti, ktoré potrebujú stále veľa vecí, takže Natálka dvadsaťštyri dní vyťahovala z izbičky hračky, knižky aj nejaké oblečenie, ktoré jej už bolo malé, ale stále vo výbornom stave, poukladala to do debničky a tesne pred Vianocami sme spravili Vianoce aj inde a boli sme to zaniesť. Takže aj toto je triedenie a organizovanie izby. Treba tam hľadať aj také tie hlbšie, významnejšie myšlienky, nielen to, že teraz tam všetko rýchlo upracem a potom sa sťažujem, že o týždeň je tam rovnaký neporiadok.

Lebo ak dieťa nenaučíte tomu citu, k tomu, že si tú hračku musí vážiť, že si tú knižku musí vážiť, že keď ju zoberie, keď sa s ňou pohrá, tak ju vráti na svoje miesto, tak potom sa ťažko nejakým spôsobom udržuje. Ono to všetko nadväzuje a je veľmi dôležité to dieťa naučiť. Ten vzťah k hračkám, že si ich treba vážiť, netreba ich ničiť, že majú svoj domov, a teda keď sa dohrám, tak ich odložím. A na toto mala Natálka veľmi dobrý základ práve v tej Montessori škôlke. Tá pedagogika hovorí, že každá vec má svoje miesto, svoj domov, čo si vezmem, tak to aj na to miesto vrátim a odložím, a toto je veľmi dôležité učiť, bez ohľadu na to, v akej je dieťa v škôlke, učiť ho to doma a podľa mňa sa potom jednoduchšie udržuje poriadok v akejkoľvek miestnosti. Nehovorím, že je to úplné pravidlo, aj ona máva také dni, že proste povyťahuje a musím jej to zakaždým ešte vysvetľovať a zakaždým si s ňou musím sadnúť a povedať, že pozri sa, vráť to, teraz tu máme neporiadok, zas nevieš, kde čo máš, dlho to hľadáš a teraz si nešťastná alebo to nevieš nájsť, bojíš sa, že si to stratila, alebo pozri sa, tam to malo miesto, keby si to tam našla, tak tu nemusíš teraz roniť slzy, že to nemáš alebo že si to niekde stratila. Stále je to dieťa, stále na tom pracujeme, ale dôležitá je podľa mňa tá rodičovská vytrvalosť a tá chuť to s tým dieťaťom riešiť a usporadúvať.

Tento obrátený adventný kalendár je minimálne pre mňa veľmi zaujímavý tip k Vianociam. Ďalší tip k Vianociam je určite tvoja kniha. Kde sa dá objednať?

Áno, knižka sa už dá objednať. Momentálne je v predaji práve na mojom blogu, ja som tomu blogu dala aj teraz taký predajný priestor, pretože ľudia sú zvyknutí tam chodiť a navštevovať ho stále. Takže na mojom blogu minidiamondblog ju nájdu a je tam možnosť knižku si objednať.

A ešte som videla na tvojom webe taký tretí tip k Vianociam: minulý rok ste písali list Ježiškovi. Už ste to robili aj tento rok?

Tento rok ešte nie, ale najbližšie dni sa na to určite vrhneme, je to veľmi milá tradícia a  Natálka zatiaľ stále s takým veľkým očakávaním píše ten list, takže určite to budeme praktizovať v najbližších dňoch.

Takže obrátený adventný kalendár, tvoja knižka pod stromček, tento tip, ako písať list Ježiškovi, to sú všetko také predvianočné tipy alebo nejaké inšpirácie. Ty máš rada knihy, už si to tu aj spomínala. Keby si si mohla nájsť nejakú knihu pod vianočným stromčekom, ktorá by to bola?

Veľmi rada čítam životné príbehy úspešných ľudí, žien zo zahraničia, či sú to političky, herečky alebo proste ktokoľvek, kto má nejaký príbeh, o ktorý sa rozhodne s ľuďmi podeliť. Mám veľmi rada príbeh Michelle Obamovej, manželky bývalého prezidenta Spojených štátov. Mám veľmi rada motivačnú literatúru, ľudí, ktorí niečo dosiahli a dávajú tipy, nápady a príbehy, ako sa to celé stalo, ako sa to udialo. Veľmi rada mám aj psychológiu, nejaké témy o rodičovstve, Montessori aktivity, takže keby som si niečo také našla pod vianočným stromčekom určite sa veľmi poteším.

Na svojej stránke píšeš, že sa ti páčia pekné veci. Aké z tých všetkých pekných vecí okolo teba sú pre teba tie najkrajšie?

Pekné veci pre mňa sú čisté duše detí, určite mojich detí a duše ľudí okolo mňa. Tí ľudia, ktorých stretávam, tí pekní ľudia, nie vizuálne, ale práve duševne, ktorí ma obklopujú, ktorí ma inšpirujú, ktorí mi veria, ktorí ma podporujú, moja rodina, moji známi, každý, s kým sa stretnem a kto mi do života niečo dá, to je pre mňa úplne najkrajšie na svete.

Takže s touto krásou sa aj my dnes rozlúčime, Silvi, ja ti ďakujem, že si k nám prišla, a želám ti v živote všetko dobré, nech sa ti darí a nech sa darí aj tvojej novej knižke a nech robí ľuďom radosť.

Ja ďakujem veľmi pekne za pozvanie a za naozaj veľmi príjemný rozhovor. :)

x
Ľutujeme, ale pre váš dopyt sme nenašli žiadne výsledky. Skúste to s inými hľadanými výrazmi.