Strach z naviazania sa: Ako ho podľa týchto príznakov rozpoznať a prekonať

Mag.a Anna Thaler je párový poradca a vzťahový kouč. Ponúka podporu vo všetkých témach týkajúcich sa vzťahov a lásky. Vzťahová koučka pre ACTIVE BEAUTY vysvetľuje, čo je to úzkosť z pripútania sa.

Mag.^a Anna Thaler, čo je to strach z pripútania sa?

Strach či úzkosť z pripútania sa je strach z intímneho a hlbokého vzťahu medzi partnermi, ktorý je exkluzívny (to znamená monogamný). Tento pojem sa v posledných rokoch pomerne výrazne spopularizoval (podobne ako „spúšťač", „toxický vzťah", „narcis" atď.) a nadmerne ho používajú najmä mladí ľudia. V prípade strachu z pripútania sa ide v podstate o nevyvážený prístup k blízkosti a vzdialenosti. Je bezpodmienečne dôležité tu ale konštatovať, že takáto rovnováha je pre každý partnerský vzťah vždy výzvou - nie každý však v dôsledku toho zažíva automaticky strach z pripútania sa.

Čo rozumieť pod aktívnym a pasívnym strachom z pripútania sa?

Tieto pojmy pochádzajú od autorov Stevena Cartera a Julie Sokol: „Blízko a predsa tak ďaleko – strach zo vzťahu a jeho dôsledky " z roku 1998 (!) - teda ešte pred vznikom sociálnych médií. Aktívny strach z pripútania je to, čo dnes všeobecne označujeme ako strach z pripútania sa: Aktívne úzkostná osoba sa vyhýba, ustupuje, stavia sa do úzadia - priestorovo či emocionálne, skrýva sa (kľúčové slovo ghosting) alebo proces či vzťah brzdí či zastavuje.

Ak niekto trpí pasívnym strachom z naviazania sa, správa sa menej nápadne - napríklad ak sa žena neustále zamiluje vždy len do „pre ňu nedosiahnuteľných" mužov (pretože majú záväzky, žijú ďaleko alebo jednoducho nemajú o ženu záujem).

Aké sa prejavuje strach z pripútania sa?

Ak zostaneme pri aktívnom strachu z pripútania sa, najlepšie ho možno rozpoznať podľa typických pohybových vzorcov: Blízkosť sa postupne enormne stupňuje a osoba, ktorá sa obáva pripútania sa stiahne, avšak následne sa opäť vracia. Nikdy sa nedokáže „naplno" na partnera napojiť, avšak nie je ochotná ani „úplne" zo vzťahu odísť. Môže to mať rôzne podoby: neangažovanosť, nereagovanie na telefonáty alebo reakcie len veľmi oneskorené, neodpovedanie alebo odpovede len naozaj veľmi neskoro, neodovzdanie sa naplno vzťahu, ponechávanie si všetkých možností (napríklad vo forme situačného vzťahu), odmietanie spoločného bývania alebo sobáša. Existuje však aj veľmi veľká časť ľudí s fóbiou zo záväzkov, ktorí vedú klasický, „záväzkový“ život v manželstve a s deťmi – tí sa však potom vyhýbajú záväzkom na iných úrovniach: Aférky, uprednostňovanie práce, uprednostňovanie športu alebo iných koníčkov - partneri tu majú pocit „Ja predsa nie som v tomto vzťahu na prvom mieste, všetko ostatné je dôležitejšie ako ja".

Dá sa urobiť nejaký test, aby sme zistili, či trpíme strachom zo záväzkov, z pripútania sa?

V súčasnosti sa možno testovať takmer na čokoľvek; na internete sú k dispozícii aj testy na tému úzkosti zo záväzkov. Veľmi to ale neodporúčam, pretože kvalita takýchto testov je málokedy na dostatočnej úrovni a nedá sa pri nich zohľadniť fakt, že každý z nás je individuálny. Ak chcete zistiť, či trpíte strachom zo záväzkov, najlepšie je poradiť sa s odborníkom (psychoterapeutom, psychológom alebo párovým poradcom). Pre ľudí, ktorí sa o to mimoriadne zaujímajú, môžem odporučiť aj „Adult Attachment Interview“ (Rozhovor o pripútanosti dospelých). Tieto (otvorené a obsiahle) otázky tohto rozhovoru sa dajú veľmi ľahko vygoogliť a umožňujú človeku zahĺbiť sa do témy (nie však robiť závery). Človek sa tak vnorí hlboko do vlastného detstva a vzťahu s rodičmi, pretože práve to formuje naše správanie, ak hovoríme o pripútaní sa.

Aký je rozdiel medzi strachom zo záväzkov a strachom zo straty? Môže mať človek oboje?

Oba strachy majú rovnakého spoločného menovateľa: naše skúsenosti s rodičmi v (ranom) detstve. Tie nás významne formujú počas celého života a určujú naše šťastie vo vzťahoch. Ak so mnou rodičia zaobchádzali „citovo primeraným" spôsobom, potom som sa naučila, ako si nastaviť rovnováhu v prežívaní blízkosti a vzdialenosti alebo závislosti a slobody. Potom mám schopnosť rozpoznať svoje potreby v zmysle blízkosti a odstupu a hovoriť o nich s partnerom na rovnakej úrovni.

Bohužiaľ, väčšina dospelých nemala to šťastie byť vychovávaná „emocionálne vhodným" spôsobom. To, či na nás mama alebo otec boli láskaví, ignorovali nás alebo trestali (= blízkosť a odstup), bolo spojené s podmienkami, ktoré sme museli najprv splniť. Aby sme dostali lásku, museli sme sa zapáčiť. Žiaľ, toto je opak bezpodmienečnej lásky - chýba základná dôvera a vyvoláva strach.
Tu je užitočné pozrieť sa na to, koľko sa vo výchove vyskytovalo prísnosti, obmedzovania, kontroly a autoritárstva - v dôsledku toho sa človek už ako dieťa naučí potláčať svoju potrebu slobody; a koľko bolo chladu a odstupu - ako dieťa ste sa v dôsledku toho naučili potláčať svoju potrebu blízkosti.

Z doterajšieho výskumu na tému pripútanie sa vieme nasledovné: Ak bolo správanie primárnej pripútanej osoby (zvyčajne matky) k dieťaťu prevažne emocionálne chladné, vzdialené alebo kontrolované, neskoršie bude dospelý človek s väčšou pravdepodobnosťou zápasiť so strachom z pripútania sa. Ak sa však správanie matky nepredvídateľne striedalo s láskyplným, empatickým správaním a odmietaním, ignoranciou alebo prísnosťou, neskorší dospelý zvyčajne zápasí so strachom zo straty partnera.

Je možné prekonať strach zo záväzkov - ak áno, ako na to?

.Áno, je to možné. Najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je s podporou psychologických odborníkov. V tejto oblasti existuje aj veľké množstvo literatúry, ktorá človeku poskytne dobré rady a triky, ako to zvládnuť svojpomocne. Tu vrele odporúčam knihy nemeckej psychologičky Stefanie Stahl („Ánie!", „Od ánie k áno!", „Každý dokáže mať vzťah!"). V závislosti od osobnej úrovne reflexie a ochoty zmeniť sa, sa tu človek môže naučiť naozaj veľa.

Prekonanie strachu z možného pripútania sa si v podstate vyžaduje ochotu kriticky sa pozrieť na vlastné skúsenosti z detstva s rodičmi. Nejde o to, aby človek svojich rodičov vinil za ich správanie v minulosti, ale jednoducho o to, aby sa človek zameral na to, čoho mal v detstve príliš málo alebo naopak príliš veľa - a v čom nebola výchova a správanie zo strany rodičov „emocionálne vhodné". Pre mnohých ľudí je ťažké kriticky sa pozrieť na vlastnú výchovu, najmä ak sa od rodičov ešte zdravo neodpojili (a to, žiaľ, nemá nič spoločné s vekom). Lojalita k rodičom im potom bráni uznať vlastné nedostatky. Bez tohto poznania však nie je možná zmena správania, čo sa naviazania vzťahov a pripútanosti týka.

Prejavuje sa strach zo záväzkov inak u mužov a inak u žien?

Z mojich skúseností hovorím, že neprejavuje. Vzťahové správanie mužov a žien je vo všeobecnosti odlišné, ale strach zo „dať to toho všetko" je u oboch pohlaví relatívne podobný.

Ako spoznať, že človek, s ktorým práve prechádzam fázou spoznávania, sa bojí záväzkov?

Nezáujem je zvyčajne veľmi jasne rozpoznateľný: Buď nevidieť záujem alebo sa partner odpojí a nie je cesty späť. Naproti tomu správanie ľudí, ktorí prežívajú strach zo záväzkov, je veľmi ambivalentné: Raz tak, raz onak, raz horúce a potom vzápätí studené, „Á..nie!". Ak tieto vzorce správania identifikujete už vo fáze spoznávania sa, a to bez ohľadu na to, akej oblasti sa to týka, odporúčam povestné „vziať nohy na plecia“. Pretože mnohí ľudia si neuvedomujú, že zdravý a bezpečný vzťah si môžeme vybrať – a síce tak, že si vyberieme zdravého a bezpečného partnera. Neexistuje žiaden Amor, ktorý by náhodou vystrelil svoj šíp do osoby trpiacej fóbiou zo záväzkov a teraz nám prenecháva úlohu „vyliečiť" túto pani alebo pána Pravého. Žiaľ, toto hollywoodske myslenie je hlboko zakorenené v mnohých ľuďoch (najmä v ženách).

Ako sa vyrovnať s niekým, kto má strach zo záväzkov vo vzťahu?

Táto téma je mimoriadne dôležitá. Tu však ale treba vedome zmeniť otázku: Chcem byť JA vo vzťahu s niekým, kto sa bojí záväzkov? Čo potrebujem JA? Dávam pri pripútaní sa prednosť vlastným potrebám alebo uprednostňujem potreby iných?Partnera či partnerku z tohto strachu vyliečiť nemožno, ak sa len snažíme alebo sme dostatočne trpezliví. Tak to nikdy nie je. Zmena nastáva len v nás samých, a to len vďaka ochote prijať iný náhľad a ochote zmeniť sa.

Ak si počas randenia alebo na začiatku vzťahu uvedomíte, že ste sa zamilovali do niekoho, kto sa bojí záväzkov, mali by ste sa bezpodmienečne rozhodovať len podľa seba. A to bez ohľadu na to, ako veľmi medzi vami funguje príťažlivosť a chémia, tie bohužiaľ nikdy nič nehovoria o tom, či ste kompatibilní alebo nie. Základná otázka by mala vždy znieť: „Cítim sa s touto osobou citovo bezpečne?".

Kedy by ste mali uvažovať o odlúčení?

Ak však už dlhšie žijete vo vzťahu s osobou, ktorá sa obáva záväzkov alebo najmä ak v takomto vzťahu sú už aj deti, odporúčam vám, aby ste tento problém riešili spôsobom „zachovania vzťahu" - inými slovami, aby ste na tejto téme vo vzťahu pracovali spoločne. Párová terapia je v tomto prípade určite vhodnou metódou, pretože áno, schopnosť tvoriť si záväzky sa môže zlepšiť (ale len vtedy, ak osoba ovládaná strachom toto chce). O rozchode treba uvažovať už vtedy, ak partner či partnerka neprejavujú, že sú schopní prijať iný pohľad a nejavia ani štipku ochoty zmeniť svoje správanie, ktoré vyvoláva strach z pripútania sa.

Čo by ste mali robiť, ak máte sami úzkosť z pripútania sa?

Ako už bolo skôr zmienené, veľa cenných poznatkov môže človek získať z literatúry. To, ako dobre dokáže následne tieto poznatky aplikovať na seba, to je skutočne veľmi individuálne. S knihami alebo bez nich je najlepším krokom vyhľadať vzťahový koučing alebo psychologické či psychoterapeutické poradenstvo.