Valentína Sedíleková: Život je cesta objavovania seba samého, časť 1.
Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu, v ktorom sa budeme inšpirovať tentoraz knihami. O svojich knihách, a nielen o nich, sa so mnou dnes prišla porozprávať Valentína Sedileková. Ahoj, Vavi, vítam ťa u nás.
Ahoj, ďakujem za pozvanie.
Máš 22 rokov, pochádzaš z Banskej Bystrice, doštudovala si strednú školu, možno plánuješ vysokú školu, si autorkou fantasy trilógie Pokrvní a autobiografickej knihy o živote s anorexiou Chuť žiť, založila si občianske združenie Chuť žiť. Je ešte niečo podstatné, čo som o tebe zabudla takto na úvod povedať?
Myslím si, že takto je to úplne fajn.
Tak sa poďme presunúť trošku v čase, o pár rokov späť. Ty už máš vo svojom relatívne veľmi mladom veku na konte štyri napísané a vydané knihy. Ako si sa vôbec dostala k písaniu?
Veľmi rada hovorím, že ma inšpiroval Harry Potter, ako ďalších milión ľudí na tomto svete. :) Ale tá kniha je super v tom, že mňa inšpiroval aj príbeh jeho autorky a že hlavne ma ten príbeh bavil, a tak ma to povzbudilo v mojej fantázii. Že keď sa mi niečo snívalo ako dieťaťu, tak som si to zapísala a potom som ten príbeh rozvíjala a nesmierne ma to bavilo. Postupne som začala písať také svoje malé dielka, nejaké poviedky a nejaké svoje prvé knižky, nazvime to do zápisníkov. A keď som mala dvanásť, tak mi napadla práve myšlienka na Pokrvných, teda už nejakú knižku, ktorá sa potom mala stať realitou, čo som vtedy rozhodne nevedela. Spočiatku som si to písala do zápisníkov, a neskôr teda, keď už som mala počítač, tak som to začala riešiť aj elektronicky.
A ja sa ešte vrátim o kúsok späť. Ty si spomínala svoje dielka, ktoré si si zapisovala do zápisníčka. Na čo prvé si tak s láskou spomínaš?
Čo som považovala za také svoje veľdielo, bola Škola animágov. To som skopírovala Harryho Pottera, len som si tam spravila také malé úpravy, že hlavnou hrdinkou bolo dievča, a nie chlapec, do školy nešlo vlakom, ale loďou, nevozili sa na hrad kočom, ale išli na drakoch a podobné malé zmeny. Ja som tvrdila, že je to veľký originál, ale v realite som čisto skopírovala Harryho Pottera. :)
A kto si ju čítal?
To mala byť kniha a brala som to vtedy veľmi, veľmi vážne. Písala som to rukou do takého malého zápisníčka formátu A6. Ja práveže vôbec neviem, či som niekomu dovolila, aby si to prečítal od začiatku do konca, ale myslím si, že takými mojimi dvoma prvými kritičkami sa stali moja mamka a moja sestra. Ale ja som vždy bola typ, že som si chránila tie svoje diela, nebola som úplne rada, keď ich čítal hlavne niekto z mojich blízkych, lebo som sa trošku hanbila. Ale ony boli tie prvé.
Ty si vlastne čakala, až kým sa to vydá knižne.
Alebo sa na to pozrie nejaký nestranný hodnotiteľ a zhodnotí, či je to fajn alebo nie.
Potom si rástla, mala si dvanásť rokov a napísala si knihu Pokrvní, ktorá Ti vyšla v máji 2015. Ten žáner fantasy, to bolo práve kvôli tomu Harrymu Potterovi alebo ťa ovplyvnilo na písanie tohto žánru ešte niečo iné?
Myslím si, že som vyrastala na fantasy, čiže ja som presne tá generácia, čo si veľmi letela na tých fantasy knižkách, neskôr filmoch, či to bol Pán prsteňov, Harry Potter, Hry o život, neskôr Hry o tróny a Divergencia, jednoducho všetky tie rôzne ságy, ktoré boli postavené a vystavané na svete fantasy. Tým to pre mňa bolo asi prirodzené. Pre mňa je svet fantasy úžasný v tom, že si v ňom sama vytváram nejaké pravidlá a sama si v ňom tvorím čokoľvek, čo chcem. Ale samozrejme, že aj keď stavia človek fantasy svet, musia tam byť nejaké zákony, musí to dávať zmysel a logiku. Bol to pre mňa taký priestor vyšantiť sa, priestor, kde sa tak trošku uniká z toho bežného reálneho života, a zrazu tie postavy vlastne žijú v tebe.
Mňa pri fantasy vždy zaujímalo a teraz som rada, že sa ťa to môžem opýtať ako človeka, čo sa tomuto žánru venuje, či si autor knižky, komiksu alebo niečoho fantasy aj kreslí. Kreslíš si to?
Tak teraz už ako čo. Musím však povedať, že ja som sa spočiatku aj snažila kresliť si tie veci, ale možno som viac obdarená slovom než nejakými kresbami, lebo moje kresby sú hrozné. :) Tak vždy, keď som nevedela niečo pekne nakresliť alebo sa mi to nepáčilo a nevyzeralo to tak, ako to malo vyzerať podľa mojich predstáv, som poprosila svoju sestru, ktorá má v tomto veľmi silný a veľký umelecký talent. Čiže tak vznikla aj mapa toho môjho sveta – ja som sestre dala svoj náčrt, ktorý nevyzeral úplne pekne, s tým, aby sme to išli spolu nakresliť. No a potom sme to spoločne vystavali. Ale mali sme aj kamarátku, ktorá bola nadaná aj slovom, aj kreslením, a ona naozaj mala vytvorený svet, ktorý si dokázala nádherne vykresliť, dokázala nakresliť postavy. Ja úplne nie som tento typ, pretože si niečo predstavujem a je to výborné, a potom, keď to nakreslím, tak si poviem, že tak toto vôbec nie je ono. :) Čiže nie som úplne kresliaci typ, aj keď musím povedať, že keď napríklad ide o nejaký erb, ktorý má byť v ilustrácii v knihe, tak nejakým spôsobom musím tomu ilustrátorovi načrtnúť, ako si to vlastne predstavujem. Takže vtedy som do toho tak trošku tlačená.
A keď si napísala Pokrvných, vedela si, že to vôbec vydáš ako knižku? Alebo ako došlo k vydaniu prvej knižky?
Dokončila som tú knižku, keď som mala štrnásť, a vydala sa po mojich pätnástych narodeninách. A ono je to taká neuveriteľná náhoda, a aj keď si ja premietnem celý tento svoj nazvime to pisateľský svet, tak musím povedať, že mám len ohromné šťastie, lebo do mňa veľa ľudí dalo veľkú dôveru, čo si nesmierne vážim, pretože som veľmi mladá, nevypísaná autorka. Tá prvá knižka vlastne vznikla tak, že som toho času trénovala atletiku a bola som na jednej súťaži a nemal ma kto zobrať domov. Tak ma naložili do auta jednej panej, ktorej tam pretekal syn. A my sme si veľmi sadli, rozprávali sme sa celú cestu domov a ja som sa tak ku koncu zmienila, že veľmi rada píšem a že mám nejakú knihu aj napísanú. No a ona mi povedala, že jej to mám poslať. Že učila slovenčinu a veľmi ju baví aj takáto fantasy literatúra. Za dva dni mi napísala, že sa jej to veľmi páči a že jej napadlo a rada by spravila všetko pre to, aby sa kniha vydala. Až sa mi tomu nechcelo uveriť. :) Potom sme si spoločne prechádzali môj rukopis a táto Dáška, volá sa Dáša Melová, potom našla jedno občianske združenie, ktoré knižky vydávalo, zohnali sme na to grant a takýmto spôsobom tá knižka vyšla.
Knižku vydali. Ako si spomínaš na ten úplne prvý pocit, keď došla ešte teplá do tvojich rúk?
Bol to taký zázrak. Naozaj bol. Pre mňa bol veľmi silný moment, na ktorý dodnes s láskou spomínam, práve krst tejto knihy. Odohralo sa to v mestskej knižnici a výnimočné to bolo v tom, že to bolo aj v mojom rodnom meste, že tam prišlo okolo sto ľudí, ktorí mi boli v tom čase veľmi blízki, a bolo to neuveriteľne krásne a dojímavé, pretože som tam mala svojich priateľov, mala som tam aj svojich trénerov, mala som tam ľudí, ktorí ma prišli podporiť. Bol to pre mňa veľmi dojímavý večer a som zaň ešte aj teraz, keď naň tak spomínam, veľmi, veľmi vďačná, lebo to bolo krásne. To je nezabudnuteľná spomienka. :)
A koho si vybrala za krstnú mamu alebo krstného otca?
Bola to taká trojica. Jedna z nich bola práve Dáša Melová, ktorá za tým celým stála, ďalej to bol vydavateľ Peter Papšo a potom Matej Tóth, pretože som vtedy trénovala výkonnostnú atletiku a bol to práve Matej, ktorý si spolu s mojím otcom všimol môj talent. A vlastne on mi povedal, či nechcem prísť na Duklu. Vďaka nemu som sa zoznámila so svojím vtedajším trénerom a začala som trénovať. Takže Matej mal v tom čase v mojom svete a živote veľmi čestné miesto.
Keď si človek takto spomína na tie roky späť, aj keď to nie je možno až tak veľa rokov, ale predsa len, ten čas letí a už sa toho udialo veľmi veľa. Tie prvé zážitky veľakrát majú esenciu toho prvého, ktorá je nezabudnuteľná, neopísateľná. Ty si sa však potom rozhodla knižku pomeniť a prepracovať ju a neskôr ti ju vydali v roku 2017 pod názvom Venile. A ja tu teraz prečítam: „Planéta Venile je svet za prechodom, je svet plný čistej prírody, zelene, lesa, zvierat a ľudí so zvláštnymi schopnosťami.“ Prečo vôbec a ako si túto knihu prepracovala?
Tak trošku to rámcovalo jedno z tých mojich náročnejších životných období. Keď som ním prechádzala, úplne som prestala písať, všetky záujmy išli do úzadia. A opätovné písanie bolo práve to, čo signalizovalo, že sa znovu vraciam k sebe. Vtedy som vedela, že knižka, ktorú som napísala, bol môj splnený sen, ale vnímala som, že to nie je ten príbeh, ktorý som chcela do sveta vypustiť. V tom čase som sa dostala aj do sfér organizácie LEAF, ktorá sa snaží inšpirovať a povzbudzovať mladých ľudí, aby šli za svojimi snami, aby napríklad začali podnikať alebo aby vymýšľali vlastné projekty. Oni uchopili túto moju pisateľskú stránku a chceli ma v nej povzbudiť. Mala som vtedy mentorku Mirku, ktorá má povzbudzovala, aby som za tým išla, a to bol zároveň pre mňa ten moment, keď som si povedala, že viem, že to bude trilógia. Že veľmi chcem, aby to niekto tak zobral a dal mi tú možnosť. Že to napíšem inak a lepšie, že to bude iné, než bolo predtým.
Vtedy som sa dostala do kontaktu s vydavateľstvom Artis Omnis a oni tú knižku zobrali. Mala som sedemnásť rokov a oni mi dali tú príležitosť, že išli do vydania tejto knihy, ktorú sme spoločne vlastne ešte len v procese redigovali. :) Čiže dali do mňa tú dôveru, že vydajú knihu, ktorá ešte nie je úplne napísaná, je od nevypísanej, neznámej sedemnásťročnej autorky, a povedali si, že nepôjdu len do jednej, ale rovno pôjdu do trilógie. A toto je naozaj veľká dôvera a za mňa aj veľká zodpovednosť. Takže cítim veľkú vďačnosť a aj preto hovorím, že tieto moje pisateľské nazvime to úspechy sú v mnohom naozaj skôr o šťastí a o dôvere tých ľudí, čo mi dali tú možnosť.
Ja to teraz tak trošku upracem. Prvá kniha bola Pokrvní, druhá kniha bola Venile, ale zároveň je to prvá časť trilógie, potom prišla tretia kniha, čiže druhá časť trilógie, a to je Biely havran, ktorého si spomínala. Prečo práve Biely havran a ktorým smerom sa to teda začalo uberať?
Keď som písala Bieleho havrana, tak som ním veľmi žila. Pamätám si, že sme si mohli na internáte pokresliť steny a ja som si tam nakreslila bieleho havrana. Myslím si, že Biely havran bola kniha, ktorú som písala už s tým, že som tak ako aj pri Venile vedela, kde sa to začne a kde sa to skončí. Biely havran bol pre mňa také trochu viac profesionálne písanie, bol tam podľa mňa veľmi pekný ústredný motív, ktorý bol stále trošku v pozadí, a až vlastne na konci príbehu sa rozplietli všetky zápletky, ktoré tam boli. Biely havran je jedna z postáv, ktoré v knihe sú, a zohráva veľmi dôležitú úlohu.
Teraz píšeš aktuálne tretiu časť trilógie, volá sa Nový rod?
Áno.
A prečo práve Nový rod?
No, to tiež nemôžem povedať, lebo prezradím pointu. :) Ale pre mňa je pomerne náročné vymýšľať názvy, pretože ten názov sa mi musí s niečím spájať, takže tá myšlienka Nového rodu je úzko prepojená s dejom. Zaujímavé je možno to, že sa spočiatku Nový rod používa u rôznych postáv s rôznym cieľom, to znamená, že vlastne čitateľ nemusí vedieť, k čomu sa ten názov prakticky viaže. Pretože každá postava to slovné spojenie používa s inou myšlienkou, s iným cieľom, a práve to je aj tým dejom následne rozvíjané a kryštalizované. Čo je a kto je vlastne ten Nový rod a čo to znamená.
Dobre, čiže na pointy sa nebudem pýtať, ale tá trilógia je trilógia, sú to tri knihy, dve už vyšli, jedna ešte len vyjde. Je niečo, čo si tou trilógiou vôbec chcela komunikovať?
Veľmi som tam chcela vopchať všetko možné, všetky myšlienky a témy, ktoré považujem za dôležité. Občas sa až pýtam, či som neminula cieľovú skupinu. :) Niekedy mám pocit, že na mladších čitateľov je to príliš zložité a na starších čitateľov je to príliš jednoduché a nevypísané. V podstate v každej tej knihe sú nejaké motívy a myšlienky, ktoré boli aj v tom čase aktuálne, ktorými som vtedy žila a ktoré som chcela komunikovať. Vo Venile je ústredným motívom ekológia alebo prežívanie mladých ľudí. Chcela som ukázať, že som z hrdinky nespravila superhrdinku, ale spravila som z nej dosť ustráchané dievča, ktoré mnohým čitateľom liezlo na nervy. Nevedela som to však spraviť inak, pretože som si nevedela predstaviť, že v jej situácii by som sa ja zmenila na dokonalého človeka a všetko by som robila správne a dobre. Takže som ju chcela nechať takú ľudskú.
Druhá knižka už bola prešpekulovanejšia a to bolo vlastne celkom turbulentné obdobie aj pre svet. Snažila som sa tam reagovať aj na aktuálnu situáciu, vtedy napríklad rezonovala utečenecká kríza, čo je aj motív, ktorý síce v maličkom, ale deje sa napríklad aj v tejto knižke. Rovnako je tam mierne prítomná aj ekológia, pretože celý príbeh je veľmi prírodný a lesný. Zároveň som tam reagovala aj na históriu, odohráva sa tam vojna, v ktorej som využila nejaké vzorce z druhej svetovej vojny. Vtedy som veľmi žila dejepisom, veľmi ma to bavilo, rôzne fronty a rozloženia, čo, prečo a na čom čo stroskotalo. Takže aj to som sa tam snažila použiť. Čiže sú tam rôzne odkazy na históriu aj súčasný svet.
No a v Novom rode som sa viac zamerala už na ľudský charakter, čo ja vnímam, že je to aj pre mňa priestor, v ktorom sa ešte mám kde zlepšovať. Vykresliť charaktery tak, aby čitateľ, keď číta dialóg a nemá tam napísané, kto to hovorí, vedel, kto to hovorí. To je teraz môj cieľ, ktorý si držím. J Aj editorke som povedala, že nech ma pucuje, ak to nebude dobré. Tie postavy teraz staviam pred rôzne výzvy, ktoré sú jednoduché, lákavé, a otázkou je, či si v kontexte celej situácie vyberú tú ťažšiu a správnejšiu cestu.
Zároveň ma inšpirovali aj Hry o tróny, čo je celkom temná sága, ale mne sa na nich páči to, že tam žiadna postava nie je dobrá, žiadna nie je zlá a všetky sú také veľmi sivé. Každá z nich bojuje za svoju verziu spravodlivosti a niekedy si povieme, že toto je vlastne dosť temná postava, lebo za tú svoju verziu bojuje nesprávnym a naturálnym spôsobom. Ale ešte aj tie postavy, o ktorých si povieme, že to sú predsa tí „klaďasi“, spravia niečo, čo je hrozné a hnusné. A ono to vlastne ukazuje, že žiadny človek nie je dobrý alebo zlý, ale že každý má nejakú verziu toho, čo je správne, a ide za tým nejakými cestami, o ktorých si myslí, že sú správne. Niektorí majú svetlé momenty a potom majú veľmi temné momenty. Určite zo svojej knihy nechcem spraviť Hry o tróny, lebo nie som ani na takej úrovni, aby som to zvládla, ale chcem ukázať práve toto. Že charaktery nie sú dobré a zlé, ale že ľudia sú siví a že bojujú za svoju verziu spravodlivosti a dobra a otázkou je, aké cesty si zvolia.
