Zdenka Predná: V Štiavnici som našla pokoj

Žiješ v Banskej Štiavnici, našla si tu životnú lásku a svoje šťastie. Ako sa dvaja „bratislavčania“ osudovo stretnú v srdci Slovenska?

Oskar sem viac ako 10 rokov chodil každý rok na dovolenku a vždy mal voči tomuto miestu nejaké zvláštne pnutie. Ale keď už máte zabehnutý život, je ťažké sa odstrihnúť. On to však dokázal. Pred troma rokmi sa zbalil, predal byt, štúdio, kúpil si tu čarovný dom a presťahoval sa sem. Oskar je veľmi pocitový človek, a keď niečo zacíti, koná. Niekedy ide aj o také veci, ktoré človek najprv nechápe, ale časom dajú význam.

Ja som bývala v Bratislave 10 rokov s tým, že som chodievala domov raz za pol roka. Ale potom ma to čoraz častejšie začalo vťahovať naspäť. Vtedy som bola ešte s bývalým priateľom, ktorého známy tu predával domček. Starý, nádherný 300-ročný dom, ktorý som nechcela kupovať, bola som rada, že som sa zbavila hypotéky na svoj bratislavský byt, čiže žiadne ambície na kúpu domu či bytu som nemala. Ale bola som si ho pozrieť a nejako som cítila, že ten dom kúpiť mám, tak som ho kúpila. Rovnako ako Oskar som aj ja išla po pocite, postupne som zabalila svoj bratislavský život a presťahovala sa sem.

S Oskarom ste sa už poznali?

S Oskarom sme sa v tom čase nielenže nepoznali, ale ani nikdy nestretli. Vedela som, samozrejme, že existuje, vždy som ho považovala za nášho najlepšieho slovenského hudobníka, v podstate už legendu, ale bol to pre mňa úplne vzdialený človek. Prvýkrát sme sa stretli na krste našich spoločných kamarátov, ktorí krstili cédečko tu v Štiavnici. Tam sme stáli vedľa seba ako dvaja cudzí ľudia. Neskôr sme sa stretli na jednej párty, na ktorej sme spolu hrali, a tam to nejako začalo fungovať.

Príbeh ako z rozprávky...

Nebolo to najľahšie obdobie. Ja som sa tomu vzťahu dlho úspešne bránila. Človek totiž automaticky zapĺňa hlavu všetkými proti, veď už párkrát sa v živote sklamal. Prvá vec bola, že som mala priateľa, druhá, že o Oskarovi som vedela veľa vecí a nebol to človek, s ktorým som si vedela predstaviť vzťah. Takže som týmto smerom ani nerozmýšľala. Ale potom sa to nejako vo mne uvoľnilo a zistila som, že som doňho zamilovaná. Povedala som si: „A dosť, je mi jedno, kto si čo myslí, čo sa v budúcnosti stane, ja to proste takto cítim a idem si za tým.“

Našla si v ňom niečo, čo ti chýbalo?

Inšpiráciu! S Oskarom všetko zrazu nabralo obrátky a začalo do seba zapadať. Úplne ma to vytrhlo z môjho zabehnutého života a systému. Všetko, čo sa dialo, bolo šialené. Ja som sa tomu vzťahu dlho bránila a on tým strašne trpel. On je extrémista, necháva všetkému voľný priebeh a tým, čo si všetko odžil, v práci či so ženami, mal pocit, že trénoval, aby vedel, ako na mňa. Mal to ťažké, lebo ja som mala stále pocit, že je to „len tak“. Ale v momente, keď som zistila, že som zamilovaná, som pustila všetky opraty a išla za tým, čo som cítila.

Vravíš, že Oskar ťa veľa naučil…

Oskar ma naučil byť slobodnou, a aj to, že nie som zodpovedná za životy iných, ale za ten svoj. Otvoril mi oči v mnohých sférach, a keď sa teraz s odstupom času pozerám na veľa vecí, situácií či ľudí z obdobia spred Oskara, pre ktorých sa svet točí primárne okolo pracovného úspechu, je mi to až smiešne. Človek asi musí niečo prežiť, aby sa na isté veci dokázal pozrieť s nadhľadom a odstupom. Otvára to oči, srdce, všetko a to je to najťažšie. Každý sa prebudí v inom momente a niekto sa, žiaľ, neprebudí vôbec.

Kedy nastal ten zlom, že si si povedala, že sa definitívne vraciaš domov?

Oskar sa do mňa zaľúbil a chcel byť so mnou čo najviac, tak si založil lokálnu kapelu DoleDole. Oslovil ma, ja som súhlasila a hľadali sme ďalších členov. A tak sa to postupne vyvíjalo, rok sme spolu hrávali, koncertovali, tvorili. Nechodili sme hrávať veľké koncerty, hrávali sme pre kamarátov, pre ktorých sme tú hudbu primárne robili. Ja som v tom čase ešte bývala v Bratislave, ale už som sem jazdila čoraz častejšie. A prišiel deň, keď som sa už nedokázala vrátiť späť do tej starej Zdenky Prednej a ani do Bratislavy. Už to zrazu bola pre mňa minulosť. Návrat už skrátka nebol a ani nie je možný.
Naše pesničky sú o tom, že každý pocit je jedinečný, a každá z nich vyjadruje niečo, čo pociťuješ v danej chvíli. Je to taká moja komunikácia s Oskarom, aj keď v tom čase som si to absolútne neuvedomovala, len to, čo som cítila, som dala von.

Banská Štiavnica je krásne mesto. V čom ti je bližšia ako Bratislava?

Čo sa týka psychiky, vždy, keď som prišla na výlet do Štiavnice, všetky problémy, nervy a stres zo mňa opadli. Zmizli. Tak som si povedala, že prečo sa mám ja stresovať v Bratislave, keď mi môže byť dobre tu, v mojej rodnej Štiavnici. A na koncerty môžem pohodlne cestovať aj odtiaľto. Mám tu rodinu, kamarátov, chodila som sem do škôlky, na základnú, strednú aj vysokú školu, všetko mám tu. Je to také jednoduché. A to som si kedysi myslela, že sa sťahujem do Bratislavy a už nikdy sa nevrátim.

Čo ťa na Oskarovej ponuke do kapely upútalo najviac?

Oskar a jeho vzťah k hudbe. Ľudí, ktorí berú hudbu tak poctivo, už, žiaľ, veľa nie je. Oskar hudbu cíti, má talent od boha. Je úžasné ho sledovať, ako hudbu prežíva, aj to, ako to z neho ide von. Taký, aký je v živote, je aj v hudbe. Expresívny, všetko naplno.

Naučil ma pozerať sa na hudbu úplne inak. Keď som predtým nahrávala, prebiehalo to tak, že sa to párkrát zaspievalo, vybral sa najlepší „tejk“ a bolo. S Oskarom je to úplne inak. Kým skladba nie je taká, aká má byť, bude sa s ňou hrať, žiadne dolaďovanie ani úpravy. Oskar má hudbu ako poslanie a to odzrkadľuje aj jeho prístup v práci, keď ju tvorí.

Veľa vecí často odmietol len preto, že s nimi nebol stotožnený. Je zásadový, hudbu si váži a nekšeftuje s ňou. Tak ako som ho mala zapísaného, kým som ho ešte nepoznala, ako najväčšieho hudobníka, on ním naozaj je. Vidím ho každý deň, ako robí, čo robí, a som vďačná, že ho môžem pozorovať. Je to pre mňa najväčšia škola. Doteraz som nemala možnosť vidieť to u nikoho iného, lebo som videla ľudí, ktorí sa pozerali na hudbu očami predaja – aby bola pesnička hraná a predajná. U Oskara to však funguje diametrálne ináč. Je extrémny detailista a to je super. Aj napriek tomu, že niektoré veci väčšina ľudí ani nebude počuť, ani neocení, on ich šperkuje naozaj do posledného minidetailu.

V čom je teda „nová“ Zdenka Predná odlišná od tej „starej“?

S Oskarom sme sa spojili cez hudbu a mne sa akosi zavrel kanál mojej minulosti, počnúc a vlastne aj končiac hudbou. Teraz si robím hudbu len podľa seba, s ľuďmi, s ktorými chcem, neprihliadam na žiadne trendy, nič nemusím a idem čisto po emócii, po tom, čo zo seba musím dostať von. A o tom to celé je.

Oskar vo mne otvoril okno, ktoré bolo úplne skryté. Dokázal vo mne otvoriť niečo, čo som ani netušila, že mám. On zacítil, že to tam je. Je vizionár, vie odhadnúť ľudí, a to aj tých, s ktorými spolupracuje v hudbe. Nasmeroval ma.

A takisto nemôžem teraz, vo veku 32 rokov, spievať to, čo som cítila a napísala, keď som mala dvadsať. Samozrejme, ako prídavok to zahráme, ale nie je to hudba, ktorou sa chcem prezentovať. A nie som už ani taká naivná a ovplyvniteľná, aká som bola kedysi. Keď sa po materskej vrátim do práce, už to bude DoleDole a iná Zdenka Predná ako tá, na akú boli ľudia zvyknutí.

Čo ťa v hudbe najviac baví a napĺňa?

Mňa najviac napĺňa improvizácia. Najlepšie veci, ktoré kedy zo mňa vyšli, boli práve počas nej – text spolu s melodickou linkou, ako napríklad pesnička Keď priblížia sa nebesá, ktorá je zatiaľ ako jediná zverejnená. Vznikla počas toho magického leta, keď nám hudba išla sama a diali sa všetky čarovné a šialené veci.
Počas koncertov síce neimprovizujeme celý čas, ale aj tam k tomu často príde. A v tom je to čaro. Práve improvizáciou vieš totiž najlepšie vystihnúť moment prítomnosti. Dať ľuďom vedieť, že si tu a teraz.

A potom k vám prišiel malý Oskarko…

S Oskarom sme spolu viac ako dva roky. Otehotnela som celkom rýchlo, malý Oskarko bude mať čoskoro rok a pol. Naše dieťa má na tomto svete asi nejakú úlohu, lebo veľmi nástojilo, aby sa narodilo, preto sa diali všetky tie šialené, ale zároveň magické veci. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď sme na dovolenke v Rovinji zistili, že som tehotná. Nedá sa to ani opísať, bola to naša životná výhra, najväčšia, akú sme mohli v živote získať.

Pesničky DoleDole sú už na svete, plánujete vydať aj CD?

Máme to teraz časovo ťažšie, Oskar má veľa roboty, ja som s malým Oskarkom, takže nemáme momentálne čas všetky pesničky dokončiť. Šestnásť pesničiek máme hotových v podobe demo nahrávky a teraz hľadáme formu, akou ich chceme pustiť do sveta. Ale neponáhľame sa, raz to určite príde a vydáme ich. Nechceme sa riadiť žiadnymi limitujúcimi pravidlami. Oskar ma učí robiť veci inak, tak, ako ich cítim, a veľakrát dokonca úplne naopak, ako je zabehnutým štandardom. A má to pre nás zmysel.

Pôsobíš veľmi šťastne a spokojne, je ti tak aj naozaj?

Život je krásny a ja ďakujem všetkým anjelom aj ľuďom, ktorých v živote stretávam. Každý jeden ma má niečo naučil, možno aj ja jeho, niečo si navzájom odovzdáme, ale celkovo je to len tak, že si všetci máme uvedomiť, o čom ten život je. Myslím si, že veľa ľudí je až natoľko zasypaných prácou a stresom s tým spojeným, že sa nestihnú zastaviť, porozmýšľať, čo a prečo sa stalo, rozobrať si veci. A možno prehliadajú aj to, čo sa im život snaží ponúknuť, a nestihnú si to v tom zhone uvedomiť.
Tu v Štiavnici však funguje karma silným spôsobom. Keď spravím niečo zlé, hneď to mám späť. Tu naberajú veci neuveriteľné obrátky, dejú sa rýchlo. Niekde človeku trvá dlho, kým si veci uvedomí, tu ich má na stole hneď. Aj preto ma to sem ťahá.

Keď si sa vrátila z Bratislavy do Štiavnice, zmenila si aj životný štýl?

Určite áno, ale u mňa to bolo aj nutné. Mala som rôzne alergie a návrat mi veľmi pomohol nielen z psychického, ale aj zo zdravotného hľadiska. Úplne som spomalila, som tu v takom permanentnom dovolenkovom móde, čo sa veľmi odráža na mojom zdraví aj psychike.

A pomohlo to nielen mne, ale aj Oskarovi. Nevie oddychovať, bol zvyknutý robiť vo veľkom štýle osem vecí naraz. Aj preto je tu, aby sa naučil oddychovať a odstrihnúť sa, aby nemal neustále pocit, že mu niečo uniká. Nič mu neuniká, ale ako som už spomínala, vystúpiť z toho kolotoča nie je ľahké a on z neho ešte stále vystupuje. Štiavnica je výborná na to, že si človek utriedi veci, prestane robiť tie z nich, ktoré len zabíjajú čas a sú zbytočné.

Takisto dieťa mi pretriedilo karty. Vždy som brala ohľad na všetkých okrem seba. Ale potom som si všimla, že niektorí ľudia si nevážia, keď človek iba dáva, stáva sa to akousi samozrejmosťou. Takže v tomto som sa pribrzdila. Oskar a malý Oskarko mi v tomto veľmi pomohli. Ja som to totiž už veľmi preháňala a mám pocit, že som si akoby nevážila samu seba. Že som dávala potreby ostatných vyššie než tie svoje. Je to síce pekné, ale asi mi to aj škodilo. Teraz to mám presne naopak.

Dokedy si koncertovala?

Kým sa mi narodilo dieťa. Posledný album Amulet som vydala v roku 2013, do pôrodu, ale aj chvíľu potom som ešte koncertovala. Po pôrode som však zistila, že to nie je to, čo chcem. Dohodnuté som ešte odohrala, ale nové už nebrala. Uvedomila som si, že mám na to len pár rokov, keď ma Oskarko takto potrebuje. A keďže ja som to od svojich rodičov dostať nemohla, lebo si to nemohli dovoliť a mamina už po polroku musela ísť do práce, tak to chcem dopriať Oskarkovi. Podľa mňa človeka na celý život najviac ovplyvňujú práve veci z detstva.

Chcem dať Oskarkovi všetko, čo mu dokážem dať, nerobí mi to žiaden problém, som tu pre neho a beriem to ako svoje poslanie. Tak ako som bola speváčka, som teraz matka. Sú ľudia, ktorí sú v situácii, že si nemôžu vyberať. Ja som veľmi vďačná za to, že si vybrať môžem. Že môžem byť so svojím dieťaťom a nemusím sa stresovať tým, čo všetko musím urobiť. Zistila som totiž, že koncertovanie ma vytrháva z pokoja a Oskarko to cíti. Stalo sa pár vecí, ktoré mi otvorili oči, jednoducho som to stopla a nateraz som len matkou. Nekoncertujem, možno len kde-tu občasná akcia, ale naozaj veľmi výnimočne.

Si ešte v kontakte s niekým zo Superstar?

V kontakte som z času na čas vlastne len s Katkou, máme na seba také náhodné šťastie, že občas koncertujeme v rovnakom čase v rovnakom meste. Vtedy sa vždy rady stretneme. Katku dodnes sledujem, jej prácu, ako sa jej darí, obdivujem ju, že si robí, čo chce, čo ju baví a hlavne ako to cíti, že nepodlieha žiadnym módnym trendom. Na to obdobie mám nádherné spomienky, ale je to už dávno, 11 rokov. Čas strašne letí.

Akú psychohygienu si si našla namiesto spevu?

No predsa tú najväčšiu, svojho syna. Chodievame sa dvakrát denne kúpať či na prechádzku k jazerám, potom na kávu do mesta. Žijeme si vo svojom každodennom relaxačno-dovolenkovom móde.

Aký je malý Oskarko?

Ako každá matka som aj ja zo svojho dieťaťa úplne roztopená. Ale naozaj je to skvelé dieťa, je to zlatíčko, veľmi rýchlo sa učí, je veľmi vnímavý a citlivý a jediné, čo mi prekáža, je že strašne rýchlo rastie. Muzikantské vlohy už trošku badáme, miluje tráviť čas s Oskarom v štúdiu. Najprv ho veľmi zaujímal klavír, teraz aktuálne bicie. Má to u nás veľmi ťažké, a tým, že Oskar hrá na mnohých hudobných nástrojoch, aj malý behá za ním a strieda ich. Majú už svoj čas, svoj štúdiový rituál a malý je najspokojnejší, keď je tam s ním a môže s ním tráviť čas. Je super ich spolu pozorovať.

A aký je Oskar otec a partner?

Najlepší na svete. Ani som nedúfala, že taký bude. Prvé tri mesiace so mnou vstával každé jedno prebaľovanie, veľmi sa o nás stará, miluje Oskarka aj on jeho. Oskar je veľmi rodinne založený a rodina je preňho najdôležitejšia. Je výborný kuchár a partner. Samozrejme, že sa aj pohádame, ako v každom vzťahu, ale nikdy to netrvá dlho. Je medzi nami silný magnetizmus, sme jedna duša. Kto nezažije, nepochopí. Ani sa nemusíme rozprávať a vieme, čo ten druhý cíti.

Bývate v magickom dome, je to naozaj veľmi výnimočné miesto.

Je úžasný v tom, že má niečo do seba, prúdia tu energie. Tento dom kúpil Oskar pred troma rokmi. Má bohatú históriu, žili tu zaujímaví ľudia, bývala tu aj muzikantská rodina. Najstaršia, kuchynská časť je z 15. storočia, obývačka je z roku 1737, čo je vytesané aj do pôvodného trámu, a celý dom má nádherné, čarovné zákutia. Máme tu aj duchov, ale sú úplne v pohode, majú také svoje muzikantské vtipy, ktoré nám robievajú. A bývame na ulici, ktorá má v maďarčine názov Rózsa utca. Viac ako symbolické. Je to výnimočný dom, ako aj náš život v ňom.

Nájdeš si niekedy čas aj sama pre seba?

Mám rodičov, ktorí bývajú v Štiavnici a pomáhajú mi. Ale mňa to ani von neťahá, občas, keď malý spí a Oskar ho stráži, vybehnem si do mesta niečo nakúpiť a úplne mi to stačí. Sme šťastní, keď môžeme tráviť čas spolu. V Štiavnici som našla pokoj, ktorý je pre mňa prioritný, a nielen pre mňa, ale aj pre malého.

Odchodom z Bratislavy teda načas odišla aj speváčka Zdenka Predná...

Odišla som z Bratislavy, a tým aj z pracovného sveta, mám nové telefónne číslo, manažérsky telefón mám vypnutý a tak to proste cítim. Chcem mať teraz pokoj a užívať si rodinu. Príde deň, keď ten manažérsky telefón spustím a opäť začnem pracovať, ale zatiaľ ešte nie. :)