Zora Czoborová: Zdravie je naše najväčšie šťastie I.

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o cvičení, zdravom stravovaní, o tom, ako vyzerať mlado a vitálne v každom veku, s majsterkou Slovenska vo fitnes a aerobiku a veľkou inšpiráciou pre mnohé ženy Zorou Czoborovou. Zori, vitaj!
Ďakujem pekne za pozvanie, pozdravujem všetkých.

Začiatky tvojej kariéry siahajú do aktívneho fitnes. Si majsterka Slovenska a sveta v aerobiku, neskôr majsterka Slovenska vo fitnes, ďalej si skončila druhá na majstrovstvách sveta vo fitnes. Ako si sa k fitnes športu vôbec dostala? Predsa len si vyrastala za socializmu v medziach, ktoré boli dané, a v tom čase sa o fitnes ešte veľmi nechyrovalo.
Musím sa priznať, že som odmalička veľmi inklinovala ku každému športu. Bolo jedno, či to bolo plávanie, gymnastika, atletika alebo napríklad hádzaná. Tak ako niekto dostane do vienka hlas alebo hlavu na matematiku, tak ja som dostala športový talent. Takže mňa ten šport bavil a venovala som sa atletike. No a v podstate už počas vysokej školy som sa začala venovať špeciálne aerobiku, pretože som si robila špecializáciu, vtedy sa to nazývalo rytmické a pohybové cvičenie.

K tomu samotnému fitnes som sa dostala v roku 1993, keď manželia Bezákovci prvýkrát organizovali súťaž fitneska Slovenska, na ktorú ma moje okolie veľmi presviedčalo, že mám ísť, pretože na to mám talent. Tak som si povedala, že dobre, nejakým spôsobom som sa začala pripravovať, lebo v tom čase u nás neboli ani vedomosti, ani tréneri, ani nič, z čoho by som mohla čerpať. Čiže som všetko robila ako samouk. No a dopadlo to tak, že dva týždne pred touto súťažou som si na lyžovačke roztrhla krížny väz, takže som súťaž absolvovala so sadrou na nohe. Ale ten šport sa mi natoľko páčil, že som povedala, že o rok prídem a zvíťazím. A tak to aj bolo.

A ako si sa v tom čase dostala k tým informáciám? Lebo vtedy ešte internet nebol. Z čoho si vôbec čerpala informácie k fitnes, keď v tom čase ešte dosť vecí dostupných nebolo?
Pamätám si, že zo začiatku tie fitká neboli, takže to boli väčšinou len prerobené kočikárne. Aj to si pamätám, že sme také mali u nás vo vchode a chodila som sa tam motať medzi chalanov. Také prvé fitko bolo fitcentrum Bezinka, kam som začala chodiť, lebo som tam precvičovala aerobik. No a proste tí ľudia, ktorí tam chodili, ma presviedčali, že Zori, Zori, poď to skúsiť. Tak som začala trénovať, ale ako som povedala, začala som trénovať ako samouk. Takže to bol pokus-omyl, vrátenie sa z polcesty zase na začiatok. Naozaj som si na sebe odskúšala všetko, všetky tie nezdravé diéty, hladovania s cieľom chudnúť. Za týždeň som mala rekord osem kíl dolu a ďalší týždeň som mala rekord desať kíl jojo efekt, čo som zase nabrala na váhe. :) Čiže ja som sa takou nevedomou nezdravou cestou dopracovala k tomu, že som začala spoznávať, ako funguje zdravá strava na telo v kombinácii s cvičením, ako sa buduje svalová hmota, a vlastne som si tak nejako začala šliapať tú cestičku. No v prvom rade to bola láska k športu, ktorá ma viedla. Nebolo za tým nič také, že som videla svetové úspechy, proste ma to bavilo. A keď niekoho niečo baví, tak to je asi najväčší hnací motor.

Takže ty si trénovala sama?
Ja som samu seba trénovala sama a v tom roku 1994 som, ako som povedala, prišla a zvíťazila na fitneske Slovenska. A vtedy som sa začala tomu športu venovať pravidelnejšie. V roku 1994 sme sa ako Československá republika rozdelili, takže Česko aj Slovensko boli v roku 1994 samostatné štáty. No a my sme sa ešte v roku 1993 kvalifikovali na majstrovstvá sveta v aerobiku ako Československo. Tým, že sme boli samostatný štát, tak sme ako Slovensko dostali divokú kartu, na ktoré hľadali reprezentační tréneri vhodných adeptov na súťaženie. A ja som bola v tom čase už známy športový talentík, lebo v rámci Slovenska sa robili aerobikové maratóny, ktoré trvali štyri až šesť hodín, a teda neskromne musím povedať, že väčšinou som ich vyhrávala.

Tak ma z tej reprezentácie oslovili, či by som nechcela súťažiť aj v aerobiku a či by som sa neprišla ukázať na kvalifikáciu na majstrovstvá sveta v aerobiku. Tak som ako slepé kura k zrnu došla k nejakým nahrávkam, čo som si stiahla niekde z Eurovízie alebo už neviem odkiaľ, kde bol aerobik, podľa nich som si sama vytvorila choreografiu, aj kostým som si dala ušiť, proste všetko. No a išla som na tú kvalifikáciu, na oficiálne majstrovstvá Slovenska, a aj to som vyhrala. Takže tak som sa dostala aj k druhému športu, ktorý som robila, k aerobiku.

Ty si študovala kombináciu pedagogika, biológia, telesná výchova. A ja som počula, že si si vymyslela vlastný žáner v rámci cvičenia a tvoja záverečná práca v škole je vlastne koncept toho, čo si potom začala robiť. Dovtedy o tom nikto u nás nepočul, nikto nič podobné nevidel a ty už si vlastne v škole vedela, čo chceš robiť, a že si to dokonca potom učila aj svojich učiteľov.
Tým, že som sa od šestnástich rokov venovala precvičovaniu aerobiku, som z toho aerobiku mala už nejaké skúsenosti. No a na vysokej škole ma prehovorila pani profesorka Strešková, ktorá bola moja krúžková učiteľka a venovala sa gymnastike, aby som ako prvá v histórii robila diplomovú prácu na tému Pravidelné cvičenie a jeho význam na zdravý vývoj ženského tela.

Tak som robila výskum, ktorý som sama musela odskúmať, mala som asi dvesto dievčat pod svojím dohľadom, s ktorými som zhruba pol roka tento výskum robila. Pravidelne som s nimi trikrát do týždňa cvičila, dostali odo mňa predpísanú stravu a ja som v tých svojich výskumoch na diplomovku zaznamenala, ako sa im menilo telo, aký to malo význam na vrstvu tuku v tele, na svalový tonus, na ich schopnosti, zručnosti, ale hlavne aj na to, ako sa cítili. Lebo ten šport, samozrejme, má veľký fyzický význam, ale je neskutočný motivátor aj pre váš duševný a osobnostný rozvoj.

To bolo v tom čase niečo celkom unikátne, lebo vtedy sa tak húfne necvičilo, ako sa cvičí teraz.
Bolo to niečo úplne nové a pani profesorka Strešková mi hovorila, že veľmi veľa ľudí, ktorí potom končili a už existovala aj špecializácia aerobik alebo športovo-gymnastické cvičenie, čerpali z tejto diplomovky.

Bola som taký ten prváčik, čo sa týkalo aj toho aerobiku, lebo v tom roku 1994, keď som sa dostala do reprezentácie, som si uvedomila, že s tým, čo robím, na majstrovstvách sveta, ktoré boli v septembri v Juhoafrickej republike v Johannesburgu, nemám šancu uspieť. Tak som si cez vlastných známych našla trénera v Taliansku, ktorý trénoval celú svetovú špičku, prichádzali k nemu ľudia z Austrálie, z Ameriky a podobne. Za vlastné peniažky som si vybavila, že ma prijme. Dodnes si pamätám, ako som v piatok sadla do vlaku vo Viedni, a keďže som nemala peniaze, tak som celú noc prestála v chodbičke. :) Ráno som prišla do Ríma, tam po mňa poslali nejakého človeka, lebo však on nemal čas, on má nabitú každú hodinu. A ja som prišla do fitka, kde som som skoro odpadla, lebo som prvýkrát videla fitko, kde je osem aerobikových sál a v nich ide súčasne aerobik.

Takže ma prijal, povedala som mu, kto som, čo som, aký je môj cieľ, on mi povedal, že dobre, ukáž mi týchto dvadsať prvkov. Tých dvadsať prvkov mi niekto predviedol a ja som sa ich snažila zopakovať. Jasné, že z tých dvadsiatich prvkov som spravila ledva jeden, aj ten tak na polovičku. On mi povedal, že dobre, máš na to dva týždne, choď domov, tu máš didaktiku, podľa čoho sa môžeš týchto dvadsať prvkov naučiť. Lebo v aerobiku je to ako v gymnastike – máte určité povinné prvky, ktoré sú známkované odbornou známkou, a keď ich nespravíte, tak môžete vyzerať najlepšie na svete, ale nemáte vysokú odbornú známku.

Tak som išla na dva týždne domov, po dvoch týždňoch som znova prišla a trénerovi som ukázala z dvadsiatich prvkov devätnásť a pol zvládnutých. A vtedy mi povedal, že dobre, budem s tebou spolupracovať. Tak sme spolupracovali tak, že som tam chodila na jeden deň trénovať, čo som si musela všetko platiť sama – sálu, trénera, hudbu, proste všetko. A za dva týždne som potom musela doma natrénovať určitú úroveň tej choreografie, ktorá sa stále zlepšovala a zdokonaľovala.

A potom, keď som vyhrala majstrovstvá sveta v Johannesburgu, som mu ako prvé telefonovala. On mi plakal do telefónu. A potom za mnou prišiel a povedal mi, že on už po tom, ako som prišla po tých dvoch týždňoch so zvládnutými prvkami, ktoré sa niektorí ľudia učia rok a pol, vedel, že má význam so mnou pracovať. Takže som sa mu takýmto spôsobom odmenila.

Premostím k tomu, že vlastne už aj z toho, čo hovoríš, cítiť, že si vždy mala nejakú potrebu robiť veci inak, objavovať nové veci a smerovať ich nejakým smerom, ktorý dokonca v tom čase ani neexistoval. Pamätáš si ten moment v sebe, keď si si povedala, že chceš objavovať nové veci a chceš to robiť inak, ako je tu bežne prístupné?
Ten šport bol pre mňa láskou. Mala som to šťastie, že som si počas vysokej školy privyrábala, pracovala som v kasíne, takže odtiaľ som mala peniaze na to, aby som si tie začiatky športovej kariéry sama aj financovala a že som si dovolila zaplatiť takéhoto náročného trénera. No a keď som sa vrátila z majstrovstiev sveta v aerobiku, už sa o mňa začala zaujímať trocha aj naša verejnosť. Lebo vtedy existoval len futbal, hokej a tenis, iné športy ako keby boli u nás v neznáme.

Keďže som vyhrala aj slovenskú súťaž vo fitnes, išla som potom súťažiť aj na majstrovstvá Európy vo fitnes a skončila som, myslím, tretia. No a potom som pochopila, že to, čo robím, nemá význam, pokiaľ to neprinesiem širokej verejnosti. Čiže ako prvé som si našla nejakú cestu do STV a ponúkla som im program, aký v danom čase nemali. Dakedy bolo, pamätáš si, pred večernými novinami Cvičme v rytme, všetci sme to pozerali. :) Všetci sme sedeli, štucne zarezané, aerobikové dresy, čelenky.:) Tak som si povedala, že ja chcem ten šport priniesť ľuďom, aby bol taký bežnejší. Vytvorila som teda projekt, ktorý som napísala, napísala som scenár, finančne som im to predložila a STV sa to veľmi páčilo.

Program sa začal natáčať v roku 1995, neviem už presne ani to, ako sa volal, len viem, že sme točili v Košiciach. STV to uvádzala trikrát do týždňa, mala som tam rôznych hostí, napríklad Zdenku Studenkovú, Fredyho Ayisiho, čiže takto som motivovala ľudí na cvičenie. To bol ten krok, keď som si povedala, že takýmto štýlom to chcem robiť. A dodnes si pamätám, že mi počas jedného natáčania došiel telegram na recepciu hotela, v ktorom som bývala, a ja som ten telegram otvorila, a stálo v ňom: „Týmto vás oficiálne pozývam na Arnold Classic Miss Fitness World 1995 v štáte Ohio, v marci 1995.“ Skákala som v izbe ako blcha, lebo som si uvedomila, že mám osobné pozvanie od Arnolda Schwarzeneggera na najvyššiu súťaž na svete, aká existovala. Takže to bola tá Miss Fitness World, vtedy ešte neexistovali iné súťaže, iba Arnold Classic a Miss Fitness World, takže tam bol ten druhý veľký krok.

No a nastala neskutočná príprava, lebo som mala už len dva mesiace, čiže som trénovala šesť-sedem hodín denne. Dokonca až tak, že som si utrhla meniskus, ale to je na úplne inú debatu. Našla som dobrého lekára, ktorý ma pomocou injekcií (kortikoidov) nechal na tej súťaži súťažiť, kde som ako prvá nieže Československa, ale z východného bloku skončila „third in the round“. Tam sa vždy vyhodnocuje päť miest, čiže som bola tretia v poradí za víťazkou, získala som tak štvrté miesto a bola som osobne ocenená od Arnolda.

A keď som prišla domov, tak vtedy už aj médiá zbystreli, že aha, tak máme tu nejakú babu, ktorá v dvoch športoch dokázala to, že nás dokáže reprezentovať v rámci celého sveta. Možno u nás tie športy nie sú populárne, ale vo svete áno. V Amerike boli už vtedy fitnes a kulturistika oblasti zaujímavé nielen pre ľudí, ale aj pre podnikanie. Tak vtedy si tie médiá povedali, že aha, je tu nejaká baba a asi niečo robí dobre a robí to inak, pretože má svetové úspechy.

To znamená, že začali o tebe komunikovať?
Áno, začala som robiť veľa mediálnych vystúpení, mediálnych rozhovorov, mala som veľa pozvaní do televízií. Potom, keď vznikla televízia Markíza, aj im som ponúkla projekt, kde bolo každé ráno v rámci Telerána nejaké cvičenie. A dokonca keď vznikla televízia JOJ, aj pre nich som takýto program spravila. Takže som sa takto dostala do povedomia ľudí natoľko, že som bola už na ulici poznateľný človek, a takýmto spôsobom som pozdvihla to povedomie o fitnes a aerobiku aj pre bežných ľudí.
Dokonca v roku 1996, keď vznikol fitnes na Slovensku ako oficiálny šport a zaradil sa pod kulturistiku a silový trojboj Slovenska (SAFKST) a táto organizácia začala oficiálne organizovať majstrovstvá Slovenska, ma požiadali, aby som sa stala reprezentačnou trénerkou. Takže som v roku 1996 vybrala dievčatá z celého Slovenska, o ktorých som mala vedomosť, že sú talentované, a vytvorila som takú širšiu reprezentáciu, s ktorou sme spolupracovali.

Mali sme reprezentačné sústredenia a potom som vybrala tú špičku, s ktorou sme v roku 1996 vyhrali všetko. To musím povedať pyšne – prvé tri miesta patrili Slovenkám, aj na Európe, aj na svete. A na základe toho sme v roku 1997 dostali organizáciu majstrovstiev sveta vo fitnes na Slovensku. Takže si s takou malou skromnosťou dovolím povedať, že som bola ten prvý brontosaurus, ktorý tomuto športu vyšliapal cestičku nielen po tých neoficiálnych súťažiach, ale aj cez to, že som vytvorila slovenskú reprezentáciu a stali sme sa špičkou.

Tebe sa podarilo nielen priniesť fitnes na Slovensko, ale aj masovo priniesť pohyb do života slovenských žien. Kedy v tomto procese si začala ľudí trénovať?
Ja som vlastne začala trénovať tým, že som trénovala samu seba. Potom som začala trénovať napríklad Ivetu Chrťanovú, ktorá bola donedávna reprezentačnou trénerkou vo fitnes a ktorá prišla ku mne ako ženička na materskej, že ona by chcela skúsiť ten fitnes, či by som ju netrénovala. Tak som ju zobrala do tímu a stala sa trojnásobnou majsterkou sveta a niekoľkonásobnou majsterkou Európy, na čo som veľmi pyšná. Takže ja som najprv začala trénovať profesionálnych športovcov.

Začala som spolupracovať s hokejistami a s tenistami. V roku 2002 aj 2003, keď naši hokejisti skončili na majstrovstvách sveta zlatí a potom bronzoví, ma oslovil pán Filc na základe toho, že ma poznal z vysokej školy FTVŠ, kde ma učil, že som v tých cvičeniach kreatívna, že robím nové veci, že robím na fit loptách nové cvičenia, rehabilitačné cvičenia a kompenzačné cvičenia, ktoré odbúravajú problémy s preťažením v krížovej časti chrbta. Tým, že športovci ako tenisti či hokejisti sú odmalička vykrivení na jednu stranu, im vznikajú veľké problémy. On ma vtedy prizval na spoluprácu pri reprezentácii slovenského hokejového družstva, čo bol tiež veľmi pekný zážitok a skúsenosť, pretože aby vás rešpektovali takíto špičkoví športovci, vy musíte vedieť, oni musia vidieť a musia pochopiť, že je to pre nich prínosom. Pretože vy na nich nemôžete tlačiť, oni musia voči vám mať nejaký rešpekt a aj pokoru, aby vlastne chceli robiť to, čo robíte vy.

Čiže to boli také krásne skúsenosti, no a vlastne cez to som sa potom k verejnosti dostala tak, že keď som prestala súťažiť, začala som sa venovať aj osobnému trénovaniu mnohých ľudí. Ešte stále som pomáhala aj športovcom, a tak som sa nejako posunula na tom parkete, že som sa postupne začala venovať nielen ľuďom, ktorí chceli zdokonaliť svoju postavu, ale hlavne ľuďom, ktorí stratili zdravie. Teraz hovorím o problémoch s chrbtom, čo je moja špecializácia, či už je to oblasť krčnej, alebo driekovej chrbtice. Vyvinula som systém cvičení, ktorý sa volá Zoralates, ktorý bol otestovaný a moji „pokusní králici“ boli práve hokejisti a športovci, ktorí mali takéto problémy. Systém Zoralates sa cvičí dodnes, ja ho školím, dokonca sa cvičí už aj v Afrike a na niektorých miestach sveta a je to cvičenie, ktoré je naozaj veľmi nápomocné.

Podľa mňa má človek v živote šťastie a je šťastný, keď sa mu splnia niektoré veci. V prvom rade je to mať okolo seba ľudí, rodinu a žiť ten krásny zdravý život. V druhom rade je úžasná vec, keď robíš to, čo ťa baví a napĺňa, a vidíš, že má tvoja práca význam. Ja v tomto prípade spätnú väzbu dostávam od ľudí, s ktorými cvičím dlhoročne. Robím to už veľmi veľa rokov, keď to tak zoberiem, na „cvičiacom parkete“ som už štyridsať rokov, pretože od šestnástich rokov precvičujem aerobik. Takže mám obrovské skúsenosti a vždy bol pre mňa najvyšší cieľ to, keď ľudí, ktorí nemajú pohyb, ktorí nie sú nadaní či nemajú k tomu cvičeniu alebo nejakému zdravému životnému štýlu vzťah, dovedieš k pohybu a zdravšiemu životu. To je najväčší úspech a toto by som tu chcela po sebe zanechať. :)

Ako si spomínaš na svoje Zora Centrum, ktoré bolo pri Kuchajde? Bolo legendárne, v tom čase tam cvičili hádam všetky známe aj neznáme ženy. :)
Aj ty si cvičila? :)

Áno. :)
Musím sa priznať, že to už bolo moje druhé fitko. Najprv bolo fitnescentrum Bajkal, kde teda chodili naozaj všetci. Tam platili moje prísne pravidlá, v trenkách a tričku sme si všetci rovní. Mňa nezaujímalo, či tam došiel herec alebo politik, proste takisto si po sebe odložíš činky, takisto budeš dodržiavať poriadok, ktorý má byť. :) Takže to bolo také prvé fitko, otvorené v roku 1998.
No a druhé, v roku 2000, bolo otvorené Zora Centrum, čo bolo fitnescentrum venované len ženám. Pretože ja som na svojich potulkách po Amerike a potom aj po Európe v tých najlepších fitkách odpozerala to najlepšie. A tak som otvorila fitko, ktoré bolo len pre ženy, kde si prišla na recepciu, dostala si kľúčik, župan, papučky, uterák, všetko v krásnej broskyňovej farbe, išla si do skrinky, dobre si si zacvičila. Mali sme vtedy šesť-sedem aerobikov denne a mala som vyškolené aerobikárky, mali sme aj posilňovňu, samozrejme, aj s vyškolenými trénerkami. Keď si prišla a nestihla si svoj aerobik, ktorý si chcela, tak si išla na aerobik potom a bol takisto dobrý, kvalitný. Po cvičení si sa osprchovala, sadla si si v župane do kaviarne, kde sedeli ženy v turbanoch, papučkách, nikto nikoho neriešil, pokojne si si dala kávičku, poklebetila a spokojne si sa obliekla a išla si domov.

Prečo sa zavrelo?
Zavrelo sa to, pretože som potom odišla zo Slovenska, bola som dlhodobo preč. A navyše každé podnikanie má nejaký peak. A ty keď si dobrý podnikateľ, tak to cítiš. A ja som v tom 2006. – 2007. roku cítila, že už to nejako nie je ono, lebo sa začali v Bratislave otvárať aj iné fitká, išla hore konkurencia. To inak ani nejaký problém nebol, problém bol skôr vo mne, že ja osobne som vyhorela. Pretože keď máš takýto svoj biznis, musíš tam byť, či chceš, či nechceš. Proste je to práca, ktorej sa musíš venovať na 100 %. A ja som cítila, že sa chcem osobne rozvíjať a ísť trošku aj iným smerom. Takže som to veľké Zora Centrum zatvorila a vtedy prišiel nápad na to, čo robím vlastne dodnes a čo ma veľmi baví – začala som robiť fit pobyty.
Prvý fit pobyt bol ešte v minulom tisícročí, v roku 1998 v Chorvátsku. :) No a potom tie fit pobyty postupne začali vznikať tak, že som robila dva fitpobyty do roka, boli to predĺžené víkendy na Slovensku, potom sme robili štyri fit pobyty. Teraz robím osemnásť až dvadsať fit pobytov do roka, sú rôzne tematicky ladené, s rôznou dĺžkou trvania, kde sa môžu ľudia naučiť, ako sa stravovať, ako správne technicky cvičiť, oddýchnuť si, zregenerovať sa. Lebo aj tá regenerácia je dôležitá. Veľa ľudí si myslí, že len šport je dôležitý. Ale to telo sa vám neodmení, keď mu nedáte aj oddych. Potom robíme týždňovky na Slovensku, napríklad máme jednu veľmi náročnú týždňovku, keď vyslovene chudneme, ale to tak chudneme, že vážené dámy, keď chcete schudnúť a prídete na ten „chudnúci“ fit pobyt, máte vyprázdnené chladničky, je tam len voda.

To som niekde čítala, že chodíš po izbách a vyberáš chladničky? :)
Nie ja vyberám, to majú príkazom vybrané dopredu, kým nastúpia. :) Cvičíme tri až štyrikrát do dňa rôzne cvičenia, zamerané na odbúravanie tuku, ale majú až sedemkrát za deň stravu. Takže nehladujete, len proste dostanete do svojho tela kvalitnú, zdravú stravu zostavenú tak, ako má byť, aby to telo začalo spolupracovať, aby sa vám vyčistil vnútorný tráviaci systém, aby ste sa zbavili prebytočnej vody. Lebo to je najväčší problém u žien – zbaviť sa prebytočnej vody tým, že nejeme úplne kvalitne. Takže tieto pobyty máme dvakrát do roka, po Vianociach a potom pred letom, aby boli postavičky do plaviek. No a potom máme týždňovky, kde si užívame, či už je to celá Európa, Turecko, dvojtýždňovky, Thajsko, Filipíny, chystám Kambodžu, teraz budeme mať krásne Maroko. Každý ten fit pobyt je inak zameraný, na každom sa cvičí, na niektorých sa cvičí len ráno, lebo večer ideme na výlety alebo chodíme na ochutnávky. Čiže robím to tematicky rôzne, no a na niektorých sa cvičí trikrát do dňa, napríklad v Ománe cvičíme trikrát do dňa a len ležíme pri tom oceáne, užívame si regeneráciu na slnku a v oceáne.

Takže milé dámy, moje fit pobyťáčky robia viete čo? Majú narodeniny, meniny, sviatky, v robote, v celej rodine, Vianoce, proste všetko, povedia: Nekupujte mi celý rok nič, ak chcete, dajte mi poukaz, ktorý nájdete na www.fitpobyt.sk, my máme poukazy od päťdesiat až do päťsto eur, takže každý vyberie podľa svojich finančných možností a vy si aj na tejto stránke nájdete fit pobyt, ktorý vám je srdcu blízky, a môžete si ho vypýtať ako darček.

Čiže ty nejakým spôsobom spájaš šport a zážitok.
Áno. Je to cestovanie a je aj veľa ľudí, ktorí nemajú s kým cestovať. Chodia nám na fit pobyty aj partneri, chodia aj muži, dokonca tí chodia hlavne, a to som veľmi prekvapená, na tie „chudnúce“ pobyty. Ani nie tak kvôli chudnutiu, ale kvôli kondícii, ktorú tam získajú, a kvôli tomu, ako sa potom dobre cítia. Je však veľa dám, ktoré nemajú partnera, nemajú s kým ísť. Takže ja aj spájam tých ľudí dokopy a často, keď mi napíše žena, že by aj išla, ale nemá s kým, poviem jej, nech to vôbec nerieši. Je veľa fit pobyťáčok, ktoré nemajú s kým ísť, a ja ich spárujem.

To väčšinou býva tak, že nikoho nepoznáš, a o dve hodiny máš pocit, že sa poznáte celý rok.
Ja tomu hovorím, že je to pioniersky tábor pre dospeláčky. :) Pokiaľ ste boli ako decko v pionierskom tábore alebo v takomto nejakom letnom tábore, tak presne viete, že ste odchádzali s plačom, že už v živote tých ľudí neuvidíte. Takže tým, že to robím také dlhé roky, nám vznikli silné priateľstvá, a teda musím povedať, že svoje najbližšie priateľky mám práve z týchto kruhov. Zopár zostalo z toho detstva alebo zo strednej školy, ale práve priateľstvá z fit pobytov sú tie, čo sa stretávame, prežívame, zažívame a starneme spolu. Je to také niečo krásne, čo je tak navyše, čo tiež cítim, že tu po mne zostane.:)

Za tými štyridsiatimi rokmi je určite nesmierne veľa driny. Akým svojim vlastnostiam a schopnostiam vďačíš za to, že si dnes tam, kde si, vieš, čo vieš, a šíriš do sveta to, čo šíriš?
Narodila som sa s tou vlastnosťou, že som chcela byť prvá a najlepšia. Hovorím o pohybových aktivitách, pretože v matematike a vo fyzike som teda musela prijať to, že to nejde. Ale v tých pohybových aktivitách, či to bol tanec, alebo basketbal .… proste ak som niečo chcela, učila som sa to dovtedy, kým som to nedokázala. Sama sebe som chcela dokázať, že to dokážem, a potom som to vedela ukázať aj verejnosti. Takže som veľmi ctižiadostivá, som neskutočná profesionálka, čo som sa musela naučiť korigovať v osobnom živote. :)

Lebo keď si profesionál a vnášaš to aj do súkromného života, že proste takto a takto, nie je to najlepšie. Ak máš deti, zvieratká, to sa proste nedá, aby bolo stále všetko tip-top dokonalé. Naučila som sa byť ohľaduplná aj k ľuďom, s ktorými pracujem, že nie každý je taký rýchly, taký britký, taký stodvadsaťpercentný ako ja. Že proste ľudí treba viesť, treba mať s nimi trpezlivosť. Takže toto som sa musela veľmi učiť. Ale myslím si, že je to práve preto, že som vždy chcela, vždy som bola inovátorka, vždy ma zaujímali nové veci, tie najlepšie veci v tom biznise, v tej oblasti, a tým, že to v tom čase nebolo tak, že si si klikla na sociálnu sieť či internet a tam ti to vyšlo. Ja som musela chodiť po svete. Chodila som do tých najlepších fitnescentier, chodila som k tým najlepším trénerom, učiteľom, u ktorých som sa učila, veľa som si študovala a to všetko som potom nosila k sebe do Zora Centra na Slovensko pre svojich klientov.

A ako vnímaš fitnes kultúru dnes? Čo sa za tých tridsať-štyridsať rokov pomenilo?
No v prvom rade sa zmenila dostupnosť informácií. Dostali sme sa na úroveň online tréningov, ktorých ja nie som veľmi zástancom. Veľa ľudí sa ma pýta, že prečo ty nerobíš tréningy tak, ako robia mnohí tréneri. Ja som taká, povedala by som, nie stará škola, ja som poctivá škola. Myslím si, že toho klienta si musíš ohmatať, a keď mu máš dať to know-how, tak to sa nedá dať cez obrazovku alebo skupinovým cvičením, keď cvičím a nevidím. Keď mám na cvičení štyridsať báb, tak tie, ktoré cvičia dobre a už ich poznám, si vytiahnem hore na pódium a ja chodím medzi tými, ktoré cvičia zle, a opravujem každú jednu. Sama si povedala, že keď si so mnou cvičila, že máš tú skúsenosť, že som chodila medzi vami a obrazne som vás bila po zadkoch, keď vám trčal zadok. :)

Doslovne. :)
Alebo niečo ste robili zle, čiže ja som veľmi prísna trénerka, čo sa týka didaktiky cvičenia. Mojím cieľom nie je, aby som na videu vyzerala najlepšie ja a ukázala, ako viem cvičiť – čo Czoborová všetko dokáže, kam vie dať nohu, koľko drepov a neviem čo. Mne ide o to, aby som naučila cvičiť svojich klientov. Čiže pre mňa je cieľom, aby som viedla ľudí tak, aby vedeli cvičiť sami, zdravo, technicky správne a k tomu sa vedeli aj stravovať. Proste, že dostanú ten zdravý životný štýl pod kožu.

Ono je to aj úžasné, lebo keď to niekto takto robí, tak ten človek si to pamätá. Ja si naozaj, a je to už takmer tridsať rokov, pamätám to buchnutie po zadku, že „riť dole, keď cvičíš“. A naozaj je to niečo, čo mi zostalo v hlave.
Mnemotechnická pomôcka. :) :)

Ale áno, ono sa to stane, keď to takto máš, lebo to je ten moment, keď si to vlastne uvedomíš, a potom s tým už vieš ďalej robiť.
:) Vieš čo, poviem ti, príhodu. Ja svoje fitpobyťáčky stále učím, že majú mať správne držanie tela, že majú mať krásne zatiahnuté brucho, ramená, lopatky vzadu, vytiahnutý krk hore, že sú vysoké, štíhle. Čiže aby chodili vyrovnané. No a jedna moja klientka mi prišla minule na fit pobyt a hovorí, že Zori, minule som išla v aute, prepínala som si rádio a prepla som na nejaký rozhovor a prvé, čo som spravila, bolo, že som sa vystrela. Až asi o tri sekundy mi došlo, že to je tvoj hlas, že s tebou niekto robil rozhovor. :) Proste normálne Pavlovov reflex. :) Len čo ma začula, tak sa úplne vyrovnala, vyrovnala chrbticu, aj keď sedela v aute ohnutá. Takže vidíš, toto sú presne tie stopy, čo ti hovorím, že to zostáva.

Pýtala si sa ma, kam sa dostal ten fitnes. Je dostupný širokej verejnosti, vzniklo veľmi veľa súťažných možností, aj po svete, sú rôzne asociácie, sú rôzne kategórie, dnes už je toľko tých fitnes kategórií, že už ani ja sama to pomaly neovládam. Takže to vidím tak, že už síce behá po svete veľa majsteriek sveta vo fitnes, nevadí, pre mňa je dôležité to, že ten fitnes sa stal takou módnou súčasťou mladých ľudí, hlavne mladých žien. Vidím, že ženy a dievčatá začali chodiť do fitka, a už keď tam chodia len kvôli tomu selfie, že chcú na tej fotke dobre vyzerať, už aj to je veľký prínos. Pretože tieto baby sa neflákajú s prepáčením po krčmách, nechodia len po diskotékach, nie sú to ľudia, ktorí sa venujú možno fetovaniu, alkoholu.

Veľmi veľa ľudí sa začalo venovať tomu zdravému životnému štýlu. A v tomto vidím význam aj v tej svojej práci. Väčšinou sa venujem ženám a väčšina žien bude raz matkou a každá matka, keď pochopí, že zdravý životný štýl má vplyv na to, ako sa ona fyzicky cíti, ako vie komunikovať, ako vie byť výkonná nielen v rámci rodiny, ale aj v práci, tak každá žena a matka bude viesť k tomu aj svoje deti, bude k tomu viesť celú rodinu a to sú ďalšie a ďalšie generácie. Čiže ja vidím tú veľkú spätnú väzbu, ktorú dostávam, aj v tomto. A toto je to, čo tu po mne má zostať, keď tu už raz nebudem.

Veľa trénerov a tréneriek sa v mnohom inšpirovalo tebou. Ja sama poznám pár, čo povedalo, že robí to, čo robí, vďaka Zore Czoborovej.
To je krásne. :)

V čom teba inšpiruje tá nová generácia trénerov?
Musím sa ti priznať, že bolo isté obdobie, takých dvadsať rokov späť, keď som mala veľmi v zuboch, by som povedala, takých tých pseudotrénerov, ktorí nevyštudovali vysokú školu. Že to si si mohla spraviť za nejaký predĺžený víkend alebo dva nejakú „trojku“ trénera bez toho, že by si mala nejaké skúsenosti, možno, že si bola človek, ktorý si dvakrát naštudoval Muscle and fitness a začal cvičiť vo fitku a na základe toho si povedal, že dobre, tak ja budem dobrý tréner. Čiže vtedy mi to trošku prekážalo, lebo bolo vo veľa fitnescentrách zamestnaných veľa trénerov, ktorí nemali certifikát a trénovali bez neho.

Dnes to už nie je možné. A naopak, vidím, že vďaka tomu, že je toľko informácii, sa dnes fakt môžeš úplne do detailu naučiť, čo potrebuješ. Títo mladí tréneri sú na to aj vzdelaní, veľa ich už vychádza z tých škôl, lebo už neexistuje FTVŠ len v Bratislave, už viem, že je napríklad aj v Košiciach. Vidím, že sú kreatívni a sú dobrí. A že sú to tréneri, ktorí pracujú s tým klientom tak rukolapne. Títo tréneri majú pre mňa absolútne zelenú, sú úžasní.

O svoje telo by sme sa mali primerane starať, aby sme boli sebestační aj vo vyššom veku. Po tridsiatke je napríklad práve ten silový tréning niečo pre naše telo extrémne dôležité. Aké je podľa teba to športové minimum a športové optimum v závislosti od veku?
Samozrejme, inak to berieš, keď ideš do dvadsať rokov, to ani neriešiš, všetko je super. Okolo tej dvadsiatky sa dievča mení na ženu, vtedy sa stávame také bacuľky, zaobľujeme sa. Vtedy už dievčatá spozornejú, vy ako matky musíte byť veľmi pozorné, aby dievčatá nenabehli na nejakú zlú líniu anorexie, bulímie. Čiže treba ich priviesť k zdravému životnému štýlu, cvičeniu, podporovať ich v tom. A k zdravej strave.

V tridsiatke, pokiaľ si stihla deti do tridsiatky, tak ja hovorím, že každé dieťa a tri roky na materskej sú každý rok dve kilá navyše. Čiže to máš nejakých šesť kíl pri jednom dieťati, ak máš dve deti, zrazu máš tridsaťšesť, máš na sebe o desať-dvanásť kíl viac, ani nevieš ako. Lebo za rok pribrať dve kilá nie je veľa, ale keď už za šesť rokov sa ti každé tie dve kilá sčítajú, tak sme na 10 – 12 kíl plus. Vtedy tá žena medzi tou tridsiatkou – štyridsiatkou zistí, že toto sa jej nepáči. Keď sú tie detičky trošku odrastené, konečne má čas aj na seba, to sú väčšinou moje „gro“ klientky.

Ja hovorím: Raz do týždňa – ublížiš telíčku, lebo ho zostresuješ, dvakrát do týždňa je okej, trikrát do týždňa je úplne ideálne, ale ak si dokáže žena nájsť aspoň tých päťkrát do týždňa, je to super, pretože trikrát do týždňa by si mala mať aspoň nejakú kardio záťaž spojenú s fyzickou činnosťou, kde pracuješ na svalovom tonuse. Potom raz do týždňa by som odporúčala nejaký strečing, regeneračné cvičenie, a keď sa k tomu ešte dá dať cvičenie, ako máme napríklad Zoralates, ktoré je zamerané na odstránenie bolesti chrbta, či už nejaké kompenzačné cvičenie, tak to je úplne super.

Takže asi tak by som povedala, trikrát do týždňa je výhra. Dnes existujú aj úžasné cvičenia na Youtoube, aj ja ich mám veľa, kde mám cvičenia od kardio cvičení na chudnutie až po posilňovacie, s gumovými expandermi, s činkami, zdravotné cvičenia, cvičenia špeciálne zamerané na chrbát, a dajú sa robiť doma. Je to tridsať minút a proste naučiť si tú rodinu, že ja ako žena potrebujem fungovať, potrebujem byť fyzicky zdatná, potrebujem si oddýchnuť psychicky, prišla som z práce, toto je môj čas. Vybaviť teda rodinu do nejakej šiestej-siedmej a nájsť si ten čas pre seba. Buď večer, ale ešte lepšie by to bolo ráno, ak sa vám to dá. Lebo ísť do dňa nabudená endorfínmi je úplne najlepší recept, aký vám môžem odporučiť.

A čo deti? Aké je to optimum alebo minimum u nich?
Úplne najlepšie je, pokiaľ tie detičky dokážete v tom predškolskom veku priviesť k tomu, že začnú milovať pohyb. Ja si spomínam, že som bola neposedná a mama mi vždy hovorila, že mala mať radšej troch chlapcov, než jednu takú dcéru ako ja. Tak ma v nejakých štyroch rokoch dala na džezgymnastiku dolu na sídlisku, kde síce chodili deti od šiestich rokov, ale keďže som pohybovo bola okej, tak ma tam zobrali. Takže som už bola doma pokojná, veľa som spala a poslúchala som. Chcem povedať, že v predškolskom veku je veľmi dôležité v dieťati vybudovať lásku k pohybu, k športu, k nejakému súťaženiu, nejakým hrám a podobne.

Už keď dostanú telefón do ruky, už tam začína byť poznanie toho, že ten čas sa dá tráviť aj inak než pohybom. A toto je obrovská konkurencia, je to veľký výkričník a je to podľa mňa pre rodičov naozaj veľká úloha, aby dokázali deti namotivovať na to, aby sa aspoň trikrát do týždňa hýbali. Proste nájsť im, čo ich baví, nech je to akýkoľvek druh športu, akýkoľvek druh pohybu. Ak ich to baví, podporujte ich v tom, nechajte ich v tom, nech sa dostanú aspoň do tínedžerského veku cez pravidelný pohyb.
A väčšinou mám skúsenosť, že už keď tí šestnásť-sedemnásťroční chcú dobre vyzerať, už začínajú mať nejaké prvé skúsenosti s tým, že chcú chodiť cvičiť, takže si myslím, že oni už aj sami nájdu k tomu vzťah. Ale naozaj je veľmi dôležité podchytiť to a prejsť cez ten celý útly školský vek až do stredoškolského veku, až kým deti k tomu nenájdu vzťah samy.

Ale rodičia ti na to povedia: Však dieťa má trikrát do týždňa telesnú v škole.
No, je to ťažké. Myslím si, že je to taký začarovaný kruh, pretože mám veľa priateľov – telocvikárov, ktorí sú naozaj dobrí, poctiví telocvikári. Lenže viete, aké sú deti. Tlačia na pílu, kde môžu, a väčšinou si myslím, že rodičia sú tí, ktorí s nimi spolupracujú. Takže keď vám povie dievča, gymnazistka, že ona má svoje dni, a povie vám to za mesiac v rámci troch týždňov, tak keď sa rodič rozhodne, že proste nebude cvičiť, tak nebude. Čiže je to také trošku začarované, nechcem sa prikláňať ani na jednu, ani na druhú stranu.

Okrem toho mne chýba ten systém, aký bol dakedy. Systémová výchova, systémový vzťah k športu v školách, systémové súťaženie škôl medzi sebou, ktoré vyvrcholilo v nejaké majstrovstvá Slovenska škôl, žiakov. Čiže niečo také, čo by tie deti aj motivovalo, aby sa tomu pohybu venovali, aby ich to bavilo. Veď ja si pamätám, že moje spolužiačky museli na gymnáziu naozaj behať dvanásťminútovku, museli vedieť vyšplhať nielen po lane, ale po tyči, čo je náročná vec. A keď si to nespravila, tak si dostala z telesnej trojku a nikto sa s tebou nehral, že ti to pokazí priemer. Dovolím si povedať, že naša generácia naozaj bola na tom fyzične inak ako tá mladá generácia, čo teraz vyrastá.

Ja si pamätám, že sme mali odznaky zdatnosti.
Áno, však toto všetko bolo na tých školách nastavené, to bolo perfektné. A myslím si, že keďže budeme mať teraz ministerstvo športu, tak by sa mohli inšpirovať a zobrať si z toho, čo už bolo objavené, a neobjavovať nič nové. Len zobrať to, čo dobre fungovalo, a oprášiť to. A myslím si, že by to mohlo takto fungovať ďalej.