Zuzana Kocúrková: Je dôležité vedieť byť sám sebou

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o mnohých zaujímavých témach, ktoré súvisia s naším psychickým zdravím, s koučkou Zuzkou Kocúrkovou. Zuzka, vitaj!

Ďakujem.

Ty si koučka, ktorá sa špecializuje na pohodu, zvládanie stresu a uľahčenie zmeny zdravého životného štýlu. Venuješ sa aj vzťahom k sebe a ďalším oblastiam, ktoré s našimi vzťahmi súvisia. Čo ešte by si takto na úvod našim poslucháčom o sebe prezradila?

Práca, ktorú vykonávam, ma baví, no na druhej strane je aj náročná. Dnes je už veľmi veľa zdrojov, kde si ľudia môžu mnohé veci načítať, ale vychádzam zo skúseností a z princípov transakčnej analýzy, z prístupu zameraného na riešenie, a nepozerám sa tak na problém. Verím v to, že ľudia majú všetky svoje zdroje, ktoré si vedia osvojiť a osloviť ich, nájsť si ich, no a dôležité je, aby si dôverovali. Všetko vyžaduje čas a to je možno dôležité – neponáhľať sa v nejakých svojich veciach, ktoré chceme zlepšiť, zmeniť, posunúť niekam inam. Okrem iného som mamou dvoch dospelých detí, takže venujem sa sebe, mám veľa času na seba. Tie roly mám orientované na podporu aj svojho vzťahu, čo je veľmi dôležité, keď deti už odišli preč, ale zároveň prichádza aj starostlivosť o svojich rodičov, takže tomuto venujem svoj čas. A vášnivo rada sa venujem záhradke – nielen tej okrasnej, úžitkovej časti, a rada športujem, robím turistiku, cyklistiku a vo voľnom čase kreslím. Na instagram uverejňujem príspevky, ktoré sa venujú vlastne podpore sebe, vzťahom, práci s vnútorným dieťaťom, sebaláske alebo sebavľúdnosti a to ma baví a zároveň to mám aj ako relax. :)

Ako si sa dostala k svojmu dnešnému povolaniu? Predsa len, kouč, to je také celkom nové povolanie. Aká bola cesta k tomu, čo robíš dnes?

Tá cesta bola dlhá, bolo to ešte pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi. V podstate po materskej dovolenke som dostala ponuku z predvstupových fondov PHARE. Fungoval už projekt pre vzdelávanie zamestnancov národných úradov práce, kde sme pracovali s ľuďmi v kontakte s klientom, a tu nás školili britskí a francúzski lektori. Tá práca, príprava bola veľmi dôkladná, precízna. Nebolo to tak, že dnes sa niečo rozhodnem; všetko sme museli absolvovať pod supervíziou a vždy sme za to dostávali nejaký certifikát, skúšali sme si a veci sa postupne prezentovali. Ja som mala vyštudované rozvoj a riadenie ľudských zdrojov, za mojich čias sa to volalo plánovanie pracovných síl, neskôr som absolvovla rôzne vzdelávanie a výcviky, ako napríklad schématerapiu, transakčnú analýzu. S koučingom sme sa tu stretli v podobe výtvorového modelu GROW. Ešte to nebolo také sprofanované ako teraz. Skôr sme sa tak dívali na to, čo to ten koučing je. Bola to normálna technika, nástroj, ktorý sme využívali. Boom nastal až trošku neskôr. No ja som sa s ním stretla už pred tými 28 rokmi.

Zastávaš integrovaný a holistický prístup k well-beingu. Čo to ten well-being podľa teba je? Čo si máme pod tým predstaviť?

Je to naša vnútorná odolnosť byť, schopnosť byť aj v pohode so sebou, uvedomovať si, aký je ten môj život. Je to duševné zdravie, uvedomovanie si telesnej spokojnosti, toho zdravia aj spokojnosti so sebou, aj vedieť uplatniť svoje schopnosti, žiť nejaký zmysluplný život, takto nejako to vnímam.

Podľa čoho zistím, že je to to „well“, že sa mám dobre, a kedy už nie? Aké sú príznaky? Čo si mám možno sledovať? Kedy sa to začne odkláňať z tej „well“ cesty?

Je dôležité ísť tak trošku k svojmu telu a uvedomovať si, čo mi hovorí. Či cítim nejakú nespokojnosť. Čiže pravidelne sa tak nejako sprítomňovať, nájsť si také miestečká, kde cítim takú tú svoju spokojnosť, blaho. Či to je miesto, ktoré mám reálne, alebo sa prenesiem mysľou a vtedy si uvedomujem, čo mi to telo hovorí. Čo mi tá hlava hovorí? Som v pohode? Nie som v pohode? Dopriať si trošku čas, čiže byť v kontakte so svojím prežívaním a klásť si tie otázky pre seba. Čo mi tie myšlienky majú povedať? Domnievam sa to? Je pravda to, čo tam mám?, A takto si to postupne pomenovávať.

Niekedy myšlienky hovoria, že sa mám dobre, ale telo prezrádza, že až tak dobre sa nemám. Koho mám vlastne počúvať?

No určite to telo. :) A to je o tom, že niekde v tele cítime tie emócie, a pomenovať si to, čo sa teraz vo mne deje a prečo sa to deje. Čiže pomenovať tú emóciu, prepojiť ju s nejakou aktivujúcou udalosťou, čím žijem, čo tam vlastne je, a povedať si, že je to o nejakom zmysle. Je to o tom, že mám toho príliš veľa? Je to fakt alebo sa to len domnievam? Sú teraz tieto myšlienky, ktoré mám, na niečo dobré? Sú na niečo užitočné? Čiže si to dávam aj takto k sebe.

Takže podľa svojho tela zistím, že toto „well“ nie je, čiže nie som v nejakej vnútornej rovnováhe. Aké sú tvoje odporúčania na nastavenie vnútornej rovnováhy medzi tým mojím ja, vzťahmi, ktoré vytváram – či už je to partnerský, alebo iné vzťahy – a, samozrejme, prácou, ktorá je súčasťou nášho takmer každodenného života?

Toto je veľmi dôležité, lebo ako keby začínal byť taký boom, že ja som dôležitá, ale potom žijem aj v okruhu detí, partnerov. Takže nesmiem zabúdať na toho partnera, na deti. Nie je to tak, že som iba ja a teraz budem nevnímať to okolie. Je to o dohode s tým mojím okolím, kedy čo robíme spolu, čo robím sama. A na druhej strane aj ženy možno oveľa menej vydržia pri nejakých športových aktivitách, a keď to spoja s rodinou, tí muži v tom majú dlhú tú odolnosť. Tak aj toto môže byť práve to, že môžeme robiť nejaké veci spolu, potiahnuť sa. Nezabúdať teda na tie vzťahy, pestovať si ich je veľmi dôležité.

To je to moje ja a vzťahy, ale tá rovnováha ešte potrebuje byť nastavená aj medzi tým mojím ja, vzťahmi a prácou. A ako nájsť tú rovnováhu? Ako to všetko skĺbiť dokopy?

Hovoríme, že sa potrebujeme tešiť nielen do práce, ale aj domov. V robote nepozerať, že panebože, nie sú tri hodiny, štyri a ešte tu trčím, a zase keď idem z domu, nepozerať sa, že konečne odtiaľ vypadnem. Ono to nikdy nie je tých 50 na 50. Potrebujem vytvárať nejaké svoje rituály aj v rámci toho týždňa, čiže vedieť, že ten pracovný týždeň býva trošku dlhší. Záleží aj na tom, kde žijem, aké mám povinnosti, aké mám roly, tak ako si tam môžem ukradnúť od päť do tridsať, pár minút pre seba? Môže to byť len, že ráno si zacvičím, a to môže byť päť- až desaťminútové nejaké strečové cvičenie, že si môžem nájsť nejakých pätnásť minút na čítanie knihy, kedy si s tým partnerom sadnúť, s deťmi, a potom si to vyvažovať, keď ten týždeň mám taký dlhší, tak ako si dobiť tie baterky, dobiť tie emócie cez ten víkend. Toto by malo byť to vyvažovanie.

Súvisí podľa teba s rovnováhou aj to, akú prácu si vyberieme?

Môže byť aj to. Teraz vnímam, že mnohí ľudia sú nejakí nespokojní s tým, čo robia a ako robia. Ja to poviem tak, že vždy si potrebujem nachádzať zmysel. Zmysel okamihu, momentu, ktorý žijem v práci, zmysel práce a zmysel života. Takže pokiaľ ma to v tej práci nebaví alebo ma tam niečo neoslovuje, tak nie odísť hneď od toho, neurobiť nejaké unáhlené rozhodnutie, skôr možno tak v pokoji pracovať s tými svojimi myšlienkami. Je to, že ma tá práca nebaví, fakt alebo sa domnievam? Je to dlhodobý jav alebo sa mi to deje len teraz? Chcela by som napríklad urobiť nejakú zmenu – môžem sa pozrieť na tie svoje prenositeľné zručnosti, schopnosti. V každom období hovoríme o tom inak, niekedy že máme silné stránky, niekedy že máme talenty. Čiže čo je tá moja prenositeľná schopnosť, zručnosť? A keby ma aj niečo v tej práci možno nebavilo – mám také nejaké obdobie –, tak zase si povedať, čím si dobijem tie baterky. Čím si môžem dosýtiť potrebu toho zmyslu, aby ma to bavilo?, A nejaký zmysel tam dať? Myslím si, že každý zažívame obdobia, že nás aj niečo na tej práci nebaví, tak tomu treba dať zmysel. Aspoň ja to tak robím.

Spolupracuješ s dm vďaka projektu Zdravá firma už od roku 2017. Čo to vlastne tá Zdravá firma je, na čo slúži a komu je určená?

Je zameraná pre zamestnancov, ktorí sa prihlásia do toho projektu, je to na dobrovoľnej báze. Zameraný je na podporu duševného zdravia, odolnosti, aby mali rezilienciu, aby si uvedomovali svoje zdroje, to je jedna vec, na sebapodporu. A potom je to aj na budovanie vzťahov s ostatnými, aby vedeli voliť láskavú komunikáciu. Čiže nielen byť láskavý k sebe, ale vedieť byť aj láskavý k druhým, keď si dajme tomu nastavujú hranice. Je to teda o hraniciach k sebe. Myslieť na svoje potreby, myslieť na to, že aj my sme dôležití, ale zároveň vedieť aj otvárať tie vzťahy s druhými. A potom vytvárať aj bezpečné prostredie s tými tímami, ktoré majú.

Čo ťa na tom programe baví najviac?

Že je to dlhodobá práca. Nie je to jednorazová aktivita, ako sú bežné kurzy, a keď je dlhodobá práca, tak vidno aj zmenu, pretože tá zmena sa nedeje len na tom stretnutí, ona sa deje aj v medzičase. Takže kladiem dôraz na to, aby si tí, ktorí vstúpili do toho programu, vedeli reflektovať aj tú zmenu v medzičase, pretože mnohokrát ľudia povedia, že to držalo týždeň, dva a potom som na to zabudol. A keď je to dlhodobé, tak sa aktívne potrebujeme rozhodnúť pre tú zmenu: ja sa rozhodnem, že chcem niečo zmeniť, chcem niečo urobiť. A tu ma baví, že sa to deje, lebo fakt tí ľudia to aj zdieľajú. Čiže nielenže si to pomenujú, ono sa to deje aj v medzičase, potom to zreflektujú na tom stretnutí.A z toho, že to vyslovujú, mám aj ja dobrý pocit, že som k tomu nejako prispela, a vidím tie zmeny aj u nich, aj na konci je to také poďakovanie, že tá moja práca nebola zbytočná.

Ľudia, ktorí boli v programe Zdravá firma, nabrali na svojej vnútornej sile. Ako vnímaš definíciu? Čo to pre teba tá vnútorná sila je?

Ja to v podstate vnímam ako schopnosť pracovať so svojimi zdrojmi, vnímať ich. Zároveň že poznám sama seba a uvedomujem si a viem si reflektovať, v akých situáciách ako reagujem, lebo hovoríme, že sme rôzni ľudia v rôznych situáciách v rôznom prostredí. Čiže nezhadzujem si to, že som nanič, ale viem si reflektovať, za akých okolností, akých situácií ako reagujem, a tie zdroje viem ako schopnosti využívať. Zároveň sa nevyhýbam situáciám, ktoré sú náročné, neisté, pretože viem, že som ich už zvládala v minulosti a že mám schopnosť, skúsenosť, vlastne vytvárať si aj novú skúsenosť. Mám svoje poznatky, ako tieto situácie zvládnuť, a keď to nedopadne dobre, tak si to nevyčítam. Som ten človek, ktorý je k sebe akoby láskavý a sebavľúdny. Prijmem sama seba, že aha, tak toto sa mi podarilo a toto síce nebolo tak, ako by som chcela, ale čo tam môžem urobiť inak. A ten človek, ktorý si vie priznať aj chybu, je hodný nasledovania, a keď viem takto prijať seba, že som zvládla tú neistú situáciu, tak viem mať aj láskavý vzťah k tým druhým. Kto toto nevie k sebe, seba prijať, nevie prijať ani druhého a druhého chyby.

Na to, aby sme boli vnútorne silní, musíme mať určite aj dobité baterky. Potrebujeme sa nabíjať, potrebujeme sa zdrojovať. Ako pracuješ v rámci svojej práce s tým zdrojovaním, ktorým sa myslí to dobíjanie bateriek?

Robíme si džbán energie, kam si každý zakresľuje, čiže venujem veľa času projektívnym technikám, metódam, čo to znamená. Nejde tu o nejakú teóriu, ide tu o to vystaviť ľudí nejakému zážitku. A z toho zážitku si reflektujú napríklad tou energiou, čo všetko im vstupuje do toho džbána, ako im narastá a čo by z toho mohli po kvapkách vypustiť. Teraz nejde o to, že všetko mám zmeniť. Neviem sa sústrediť na veľa vecí, takže musím si vybrať tri prioritné oblasti, ktoré by som z toho vedela vypustiť, a aby som sa dobila, zozdrojovala. Dôležité je uvedomiť si to poznanie, že nedobíjam baterky, keď už nemám žiadne zdroje, schopnosti, naštartovanie potom trvá veľmi dlho, čiže potrebujem si priebežne všímať, kedy sa tá kapacita uvoľňuje, a toto je veľmi dôležité, aby si všímali to svoje telo, to, koľko toho majú, ako sa cítia, pretože nie je umenie od všetkého odísť a ujsť, umenie je vedieť s tým pracovať.

Mnohí ľudia sú však zavalení svojimi rolami. Rola matky, rola partnerky, rola v práci, a keď príde na tému zdrojovania alebo dobíjania bateriek, tak povedia: Ale ja vlastne ani neviem ako. Ja vlastne ani neviem, čo mám robiť na to, aby som si dobila baterky, veď ja sa len starám. Buď sa starám o domácnosť, alebo chodím do práce, alebo sa nejako venujem tým vzťahom. Čo odporúčaš ľuďom, ktorí nevedia, ako začať dobíjať si baterky?

Je dôležité akoby byť v tom rozhovore sama so sebou. Niekomu sa to môže zdať ťažké, ale ide o to nájsť si ten čas, svoje miesto, kam si sadnem, odpoviem si vlastne, kto som, spísať si možno, aké sú všetky tie moje roly. Som kolegyňa? Som manželka? Som matka? Som vnučka? Hej, aké všetky roly máš. A môžeš si tam tak pre seba znázorniť, že cítim v nich napätie, zakresliť si takú striešku, potrebujem v nich dať zlepšenie, nakresliť si tam šípku alebo je to okej. Keď to dám na papier a tým, že si to pomenujem, sa začínam dostávať z takého odstupu, lebo keď je toho na nás veľa, sme zaplavení emóciami, nevnímame to svoje telo.,A keď si toto napíšem, tak zistím, že to možno nie je až také hrozné, a teraz si vyberiem tie priority. Toto by mohol byť prvý krok. Byť teda v kontakte so sebou a ktorú rolu môžem ako posunúť. A my sme v rôznych opatrovateľských rolách a tam potrebujem povedať aj to, koho môžem do toho zatiahnuť. Koho môžem poprosiť? Keď sme zaplavení tými emóciami, keď sme v tých opatrovateľských rolách, môžeme mať akékoľvek láskavé srdce a mať k sebe akokoľvek to dobro, výdrž a pevnú vôľu, tak môžeme pociťovať hnev a pocit takej nespravodlivosti, že je toho na nás veľa a okolie nám nepomáha. Ale potrebujeme si o to požiadať. Ak nepožiadame o pomoc, prídu na rad popoháňače, ktoré máme, také životné scenáre, že musím byť silná, musím byť rýchla, musím a usilovať, musím byť perfektná a musím vyhovieť tým druhým. A tu je dôležité sa identifikovať v tom, že keď mám tých rolí veľa, zažívam stres, lebo chcem byť tá úžasná matka, úžasná partnerka, úžasná kolegyňa. A keď v tom strese som v zajatí týchto popoháňačov, tých driverov, vlastne sa odpájam od seba. Neviem ani efektívne a konštruktívne komunikovať, takže toto potrebujem robiť, že tam mám slovíčko „až“, „keď“ a od koho to pochádza, kde sa mi to nabralo, a sama sebe si dať to povolenie, že som okej, keď budem myslieť na seba. Aj či sme na materskej, či pracujeme, je dobré si vytvoriť dlhodobý plán starostlivosti. Napísať si harmonogram, kedy sa začína môj deň a kedy sa končí, kde sú nejaké moje rituáliky starostlivosti, dobíjania bateriek, čo môže byť od päť minút do tej polhodiny. Toto je podstatné, myslím si.

Niečo, čo dokáže nabúrať tú našu vnútornú silu, sú aj očakávania. Zvykne sa hovoriť, že očakávanie verzus realita. Ako odporúčaš uchopiť očakávania? A treba vôbec nejaké mať?

Tak určite, tie očakávania si všetky stanovujeme, ale zase keď cítim, že mám nejaké očakávanie a niečo sa mi nenapĺňa, tak moje telo mi to povie. Veľmi dôležité teda je naučiť sa počúvať telo. Ako som už hovorila z tých predchádzajúcich príkladov, aj tak si ten mozog na to naučím, čiže ak cítim ten nepokoj, tak ísť k tomu telu: Čo cítim momentálne? Cítim nejaký nepokoj, pomenovať tú emóciu. Cítim nepokoj, som sklamaná, som frustrovaná, a teraz si povedať, prečo to je. Prepojiť to s aktivujúcou udalosťou: aha, je to preto, lebo tuto kolega mi sľúbil niečo dodať, manžel mal niečo zaobstarať, čiže pomenujem tú emóciu, prepojím s aktivujúcou udalosťou. Pozerám, že čo sa tam vlastne udialo, prečo to nenaplnilo tie očakávania, takto si to zreálňovať. Toto si treba vytvoriť, myslieť na to, najprv si v tom vytvoriť návyk, aby sme takéto veci praktikovali, potom nám to už pôjde samo.

Stres. Zažívame ho každý deň, niekedy naozaj malinký, niekedy je veľmi veľký. Aké sú tvoje odporúčania na to, ako stres zvládať?

Keď stres ešte len začíname pociťovať, je užitočné vedieť, že každý ho zvláda inak. Každý potrebuje objaviť svoje techniky, nástroje, ale dôležité je, či je to nejaký akútny stres. Keď som v akútnom strese, môžem si pustiť na zápästie studenú vodu, môžem sa osviežiť, môžem sa doma ešte osprchovať, striedať si teplú, studenú vodu, aby sa moje telo upokojilo. Keď sa neviem okamžite sústrediť, môžem počítať nejaké predmety, môžem si zvoliť ich ľubovoľný počet, lebo tá myseľ, hlava mi stále nejakým spôsobom pracuje, takže si môžempovedať, že si všimnem nejakých päť predmetov rovnakej farby, rovnakého tvaru, a tým sa môžem akoby upokojiť. Môžem zahryznúť do citróna, aj to niekomu môže pomôcť. Dýchanie je veľmi účinné a od úplne jednoduchých dýchacích techník – napríklad dýchanie do trojuholníka:, nádych, výdych, pauza – a medzitým si môžem do toho dať nejaké slovo, ktoré bude spojené s mojou vyššou hodnotou, niečím, čo ma presahuje. Možno ma čaká náročný rozhovor s niekým a som z toho vystresovaná, tak to slovo môže byť také, že sme pominuteľní. Keby tam narážalo, že to ego mi tam vyskočí, taká nejaká moja grandiozita a chcem si tam niečo dokazovať, tak do toho dýchania si môžem to podporujúce slovo povedať. Môže byť také dýchanie do štvorca: nádych, pauza, výdych a zase pauza, nádych a takto pokračujem. Alebo to môže byť hlboké dýchanie, pokiaľ stres zažívam dlhšie, tak môže to byť dýchanie podľa princípu štyri, sedem, osem, pri ktorom najprv ústami vydýchnem a potom sa ústami postupne nadýchnem do nejakých tých sedem a zase zadržím dych do sedem a vydýchnem, ústami alebo nosom, komu je ako príjemné. Používam dýchacie cvičenia. Ďalšou metódou, ktorú môžem použiť, je, že sa vzdialim. Keď viem, že nejaká situácia, nejaký moment ma stresuje, tak sa vzdialim, odídem z toho miesta, od toho stresora. Dám si čas, nebudem reagovať hneď. Je to normálne, môžem sa napiť vody. Takže všímať si, kedy sa to deje, v akých momentoch sa to deje, čo to spúšťa. Základnou vecou je sebapoznanie, kedy sa to deje, potom je to využívanie svojich zdrojov, schopností, to znamená, že ako reagujem v takých situáciách, a zároveň si to tak zregulovať týmito technikami, nástrojmi, ktoré som spomenula.

A čo sa týka stresu v práci a takýchto situácií, o akých sa akurát rozprávame, keď ich prenesieme do práce, má to zvládanie stresu v práci nejaké svoje špecifikum, špecifické metódy alebo nejaké tipy, ako to zvládnuť v práci, keď napríklad toto zažívam so svojím šéfom?

Keď máme nejaké náročné obdobie, je dobré, keď si robím harmonogram svojho dňa, ten začiatok, koniec. Tak vedieť, tak sa postarať o seba, myslieť na svoje pravidelné pauzy, dať si možno aj kávu s kolegom. Viem si chvíľku vydýchnuť, zastaviť sa, čiže ak je to náročnejšie obdobie, tak sa starám o seba vedome, aby som regulovala aj svoje emócie aj dokázala byť viacej v kontakte so sebou. A keď som už priamo v akcii, som s tým šéfom v rozhovore a niečo sa mi tam udeje, že sa cítim v strese, tak môžem pomaly dýchať, pozorujem svoj dych, to môže byť jedna vec. Môžem používať nejaké prvky z progresívnej svalovej relaxácie, teda také napínanie, ak som na porade a nechcem, aby to bolo vidno, tak si môžem stláčať prsty k sebe v topánkach, napnem lýtkovú časť a povolím, napínam, nikto to nevidí, napínam, uvoľňujem. Môžem tak zatlačiť aj päsť, napnem predlaktie, celé rameno a držím a povoľujem, a môžem takto napínať, môžem stiahnuť sedacie svaly. Vlastne ten adrenalín sa mi dostal do krvi a do svalov, takže takto môžem akoby uvoľňovať svoje telo. Môžem teda to dýchanie praktikovať a môžem to aj akoby regulovane povedať. To závisí od otvorenosti vzťahov a môžem buď povedať, že teraz potrebujem pauzu, alebo môžem povedať aj niečo v zmysle: „Keď o tom hovoríš, vyvolalo to vo mne takéto emócie, pocity. Prosím ťa, aký máš na to dôvod, že mi to hovoríš? A neviem, ako sa ty v tom cítiš.“ Alebo ja môžem regulárne povedať, že teraz mám taký dojem, že niečo sa tu medzi nami deje. Ja sa cítim takto, neviem, ako to vidíš ty, ja to vnímam takto. Čiže ja len tak akoby reflektujem, čo sa tam deje.

Vždy je to o tom, aký máme vzťah a čo chceme pustiť a nechceme pustiť. Ja si myslím, že doba sa otvára v tom, že vedieť to aj pomenovávať, vedieť to povedať. Ono to vždy závisí kultúry, v ktorej sme s človekom, s ktorým sme, ako si dôverujeme, ako bezpečne sa cítime v prostredí s tým človekom. Keď sa cítim bezpečne, tak nemám problém to povedať, ale neobviňujem toho druhého, čiže má to nejakú kultúru prejavu, ako to poviem.

Čiže veľmi dôležitá je tu komunikácia, otvorená komunikácia, komunikácia v „ja“ jazyku, neobviňovacia, ale čo keď súčasťou toho stresu je tréma? Mnohých ľudí dokáže prepadnúť veľká tréma v komunikácii, napríklad so svojím nadriadeným. Ako pracovať s ňou?

Pokojne ju môžem legalizovať a povedať, že teraz, keď to mám povedať, mám normálne trému, až sa mi trasie hlas. Môžem aj toto povedať, ale povedať to tak, že priznať to normálne, prijať to. Je dôležité prijať a to robí aj tá psychicky silná osobnosť, odolná osobnosť, že viem povedať: Vieš čo, mám teraz normálne z toho obavu a stres, strach, ako to poviem. Či to bude dobré, či nevyzniem… môžem tam aj tie svoje obavy povedať a legalizovať. Záleží zase na tom, aký je ten môj vzťah, koľko toho poviem.

A ako nevyhorieť v práci? Ide tu len o to, že naozaj budem robiť osem hodín a nevyhorím, alebo sú tam aj nejaké iné elementy, ktoré s tým vyhorením, respektíve nevyhorením súvisia?

Ako sa hovorí, kto nehorí, nevyhorí. Ľudia majú zase tie popoháňače, tie drivery: musím byť silný, musím byť rýchly, musím sa usilovať, musím byť perfektný. Tie sú niekde na pozadí za tým, že ja som okej a som v poriadku, keď som hodnotný, rýchly, keď som usilovný. A nie vždy máme všetky okolnosti také, že dokážeme byť rýchli, perfektní. Takže tak ako mámvedieť vypnúť svoj popoháňač, mám mať schopnosť zapnúť dovoľovač: teraz nebudem perfektný, mám málo času. Rád by som to nejako detailne urobil, tak to budem nejako optimalizovať. Čiže som v kontakte s tým svojím telom a všímam si, či sú podmienky na to, aby som bol rýchly, silný, perfektný. Potrebujem byť v kontakte so sebou, s tým prostredím, v ktorom som, a zároveň aj s kontextom tej úlohy, ktorú robím. Zreálňujem si teda aj očakávania nadriadeného: niekto odo mňa niečo potrebuje, požaduje, a ja sa pozerám na svoj kalendár, na svoje možnosti, či to viem, tak si zreálňujem jeho, ale aj svoje očakávania. Zároveň niekedy dávame do toho veľmi veľa nadšenia a teraz zase potrebujem vnímať to nadšenie, ktoré tam mám.

Niekedy by sme chceli stavať vzdušné zámky a zase si povedať, či to moje nadšenie nie je priveľké na to, aké mám zdroje, aké sú možnosti, aké sú tie okolnosti. Takže si zase to nadšenie, ktoré tam je, ten zápal, do ktorého s tým idem, nejako korigujem, : Lebo niekedy mám ten zápal príliš veľký a potom tak až vyfučím. Takže toto je veľmi dôležité. A vedieť aj, koho môžem požiadať o tú podporu.

Takou špecifickou dočasnou prácou je, keď je žena na materskej dovolenke - hovorí sa tomu dovolenka. No vieme, že to dovolenka nie je, a súvisí s tým mnoho stresu a nerovnováhy. Ako zvládať stres? Ako si v rámci možností nastaviť tú čo najväčšiu rovnováhu, keď je žena na materskej?

Je to o tom vytvoriť si harmonogram. Ja mám takú skúsenosť, že keď sa aj venujem výberom, že ženy, ktoré sú na materskej, sú veľmi dobré v tom time managemente, zvládajú to výborne. Čiže stanovujem si plus-mínus ten deň, záleží na tom, v akom veku je to dieťa, kedy sa musím postarať už o seba. Čo pre seba môžem urobiť v akých momentoch? Kedy sa mi končí ten deň? Je dobré nebyť stále len s tým dieťatkom, ale myslieť aj na seba trošku v rámci toho dňa, že kedy mám ten oddych. Čo urobím pre seba? Keď to bude aj polhodinka, čiže vnímať, že je to teraz moje poslanie, moja rola, nebyť tým znervóznená, že na okolí ten chodí tak, každý má iné podmienky, iné okolnosti. Je to teda zase o dohode aj s tým partnerom. Ja som tam doma, čo môžem urobiť, a keď príde domov alebo je cez víkend, v čom mi môže pomôcť on. Toto je o tých rituáloch, o tom vedieť komunikovať svoje hranice, ale vnímať, že aj ten partner chodí do práce, má svoje povinnosti, je to o deľbe práce.

Keď je pocit nespokojnosti, je veľmi dobré zase ísť k tomu svojmu telu, keď hovorí, že sa necíti v pohode. Čiže sprítomňovať sa. A zase to môžu byť krátke momenty. Ako sa cíti to moje telo? Je to normálne, že cítim nejaký nepokoj? Je to preto, že by som potrebovala pomôcť? Dobre, tak chvíľku som k sebe akoby vľúdna, áno, je to normálne. A zase uvažujem, kto mi môže pomôcť, ako mi môže pomôcť. A toto je dobré robiť, aby som potom neobviňovala okolie z nevďačnosti., A dôležité je, aby mamičky nechávali detičky v nejakých momentoch aj samy, aj tie deti sa to musia učiť, lebo aj v živote budeme mať momenty, keď sme samy, aby ich to potom neskôr nezúzkostňovalo. Takže toto je dôležité. No a ešte mi napadá, že si možno písať alebo tak, je dobré si písať denníček, čo sa mi podarilo v tom dni. Budovať si pocit sebahodnoty, čo sa mi podarilo v tom dni a prečo sa mi to podarilo. Za čo som vďačná a prečo som vďačná. Vtedy vlastne ovplyvňujem tú svoju emóciu. A tešiť sa z toho, že je to pekné obdobie nášho života, a môžem ho aj takto… dať tomu okamihu zmysel. Čo to dáva mne? A vôbec ten zmysel života, prečo toto obdobie teraz mám, a tak si ho užiť. Nenechať sa strhnúť, čo kto navôkol hovorí, vytvoriť si svoj harmonogram.

Zmena. Mnoho ľudí sa jej bojí, je to pre nich strašiak, pre niekoho je to zase výzva. Ako nám zmena môže pomôcť v tom našom well-beingu?

Potrebujem si pozrieť, možno aj zreflektovať, že keď som zažívala nejaké minulé zmeny, tak akým eóciám som tam čelila, čo som tam zvládala, ako som to zvládala, kto mi tam bol podporou, čo som sa vďaka tej zmene naučila. Aj toto potrebujeme robiť, že vďaka čomu sme zvládli tie minulé zmeny. Pokiaľ v tej zmene nevidím zmysel, tak neviem vykročiť, potrebujem si dať k tomu nejaký zmysel prečo, a vždy je to rozhodnutie sa, že čo potrebujem robiť, keď sa pre niečo rozhodujem. Niečo vždy zanechávam a niečomu novému sa otváram. Dôležité je pohrať sa s tým možno, ako keď si predstavujeme váhy: aha, tu je tá zmena, tak keď toto prestanem robiť, čo tým získavam? A keď púšťam to pôvodné, čo tým získavam? Čo strácam? Toto si pomenovať, aby som si tam našla nejaký svoj zmysel, a potrebujem sa pozrieť, ako by tá zmena mala vyzerať. Možno predstaviť si, že už sa tá zmena deje, a ako to vlastne vyzerá, keď sa udiala. Čo tam vlastne vidím? Zároveň sa pozrieť, čo na to hovoria druhí. Kto som vtedy, keď sa táto zmena už udiala? A môžem si to akoby približovať, ako by to malo vyzerať, čo z toho v rámci tej zmeny možno robím už teraz. Čiže vždy, ako to vyzerá, keď to už je, a čo z toho už robím, niečo sa už určite udialo. Čo by umožnilo tú zmenu, aby sa diala? Niečím k tomu môžem prispieť, nejakými svojimi vnútornými schopnosťami, zdrojmi. To je to reflektovanie minulých zmien, ale zároveň otázka, kto ešte môže napomôcť tej zmene.

No a potom by tam už mohlo byť pozretie sa do toho, kto vlastne budem, keď tú zmenu dosiahnem. Ako bude na to reagovať okolie? Aký zmysel mi tá zmena dá? Čo by mohol byť ten najmenší krok, ktorý by som mohla k tej zmene urobiť? Čiže nerobím si päťročnicu, ale sa akoby fokusujem, sústreďujem na zmysel tej zmeny, na tie myšlienky, čo to dá mne.

Čo ťa na tvojej práci – či už tej individuálnej, alebo skupinovej – baví najviac?

Je to práve to, keď sa tá zmena udeje. Zároveň je to o tom, že tie zmeny sa nedejú hneď, rýchlo, ja nie som tým vyznávačom, že sa to musí udiať hneď. Som v tom trpezlivá, a keď sa oči toho človeka rozžiaria a vníma aj povie, čo mu fungovalo, ako sa mu to darilo, baví ma práca aj s jednotlivcom a baví ma práca aj s tímom.

A čo iné ťa v živote okrem práce baví, zdrojuje a nabíja energiou?

Som vášnivý turista :), vôbec tá túra, ja sa tak zastavujem v tých výškových táboroch, nie som vyznávač toho, že hneď rýchlo vyliezť na kopec. Ja si tam ostanem a pozorujem prírodu. Vyslovene vnímanie toho, čo cítim, ten kontakt s tou zemou. Toto je pre mňa dôležité. A odmalička aranžujem, čiže zberám rôzne kvetinky, trávičky a doma si aranžujem a robím si, som taký malý mičurin aj na záhradke. :) To je pre mňa dôležité a, samozrejme, počúvanie nejakej hudby, keď som sama, vypeckovať to a nenechať sa v tom obmedzovať, že to hučí. :) A pracujem takisto na svojom rozvoji, ale zároveň si to tak aj privieram, tých oblastí je veľmi veľa a nedá sa venovať úplne všetkému.

Náš dm podcast je o inšpirácii. Čo v živote inšpiruje teba?

Samozrejme, sú to inšpiratívni ľudia. Vždy to mám tak, že sa pozerám na toho človeka, čím ma môže obohatiť, čo zažil a čo mu pomohlo zvládať nejaké situácie, takže ľudia sú pre mňa zdrojom inšpirácie. Som rada aj sama so sebou a odmala sa viem aj tak potúlať sama so sebou niekde a naberám inšpirácie z toho prostredia, z toho okolia. Myslím si, že som ten typ, ktorý rád vymýšľa a potom to treba aj realizovať. :)

A ideš aj do tej realizácie? :)

Áno, idem. :) Vždy si tak poviem, trebárs tie kresbičky, ktoré robím, sú to veci, ktorým sa venujem, mám tam zadefinované tie svoje oblasti a chcela by som toho stihnúť veľa, ale zase zároveň si poviem, čo je reálne a čo nie je reálne, lebo nechcem byť pohltená tým všetkým. Rada som len tak akoby sama so sebou vonku, na tráve, s nejakou dobrou knihou alebo so svojou rodinou. :)

Je leto. V lete je všetko veselšie, pohodovejšie, sme viac zrelaxovaní. Ako si túto emóciu a taký ten set up z toho leta, tú ľahkosť a radosť, preniesť potom aj do tých náročnejších mesiacov, keď sa začnú v septembri?

Keď chodíme na dovolenky, tak fotíme, fotíme, fotíme. My si vlastne neukotvujeme zážitky. Takže možno si dať taký ten záväzok, že urobím si jeden, pár záberov a ostanem pri tej emócii. Odfotím si ten pekný obraz, ktorý sa mi páči, nejaký moment, a teraz ho aj akoby precítim, že aké farby tam vidím, tak si ho tak v mysli orámujem. Teraz idem k tomu svojmu telu a zapojím všetky zmysly, čo vidím, nadýchnem sa, aké vône tam mám, a tento obraz si potom uchovám vo svojom srdci, tele, a keď mám ťažšie chvíľky, tak nielenže vidím ten obraz, tú fotku, ale si ho aj spojím, to je tá kotvička. A keď som na náročných stretnutiach, čelím náročným situáciám, tak si to ako keby privolám, predstavím si túto spomienku. Toto je dôležité. A vedieť sa aj tak odpojiť. Fakt sme pohltení, zahltení a potrebujeme vnímať, keď niekde sme, tak si všímať tú prírodu a len byť. Všímať si to, čo je okolo nás. Ono sa nedá tie myšlienky úplne vypnúť, ony nám tam stále budú. Pre toto cestička je, učiť sa to, ten mozog je vlastne neuroplastický, on si na to zvykne. Čiže najprv musím vykonať vedomú snahu, rozhodnúť sa, takto to robiť, a potom, keď sa tak budem aj odpájať, aby som bola sama so sebou cez tieto zmysly, tak si na to vytvorím takýto návyk.

Čiže vytlačiť si nejakú jednu peknú fotku z leta, dať si ju do nejakého kalendára, peňaženky, mať ju stále pri sebe a mať ju, používať ju ako pomôcku v tých náročných situáciách, to je tvoj tip. Máš ešte nejaký ďalší?

Samozrejme, aj tie zdroje podpory si vytvárať, že jednak to môžu byť tí moji priatelia, s nimi sa nejako stretávať, tam si vytvárať tie pozitívne zážitky a potom myslieť aj na svoj vzťah. Ak cez tie pracovné dni nestíham tak, neznamená to, že sa mu venujem len v lete, ale aby sme stále nemobilovali, možno ešte na dovolenke nepracovali. Musím si povedať, kedy, ktorý čas to bude, lebo niekto musí byť aj na tom maile alebo odpovedať. Ale musím si aj povedať, že nevenujem sa tej práci, venujem sa sebe, svojej rodine, svojim záujmom. Byť tu a teraz prítomní a počúvať toho druhého, čo hovorí.

Čo by si ešte chcela takto na záver nášho podcastu odkázať našim poslucháčom a poslucháčkam?

Vedieť byť sám sebou, to je dôležité. Byť autentický neznamená, že hneď poviem všetko to, čo si myslím, ale byť autentický je byť v kontakte so svojimi hodnotami, so svojimi potrebami, vedieť ich komunikovať, a keď vnímam, že ten druhý momentálne nie je na príjme, nebudem to doňho hustiť, nebudem to doňho tlačiť, počkám, keď budem môcť povedať o svojich potrebách. A keď ten druhý ich nevie akceptovať, netreba sa vzdávať, treba mať tú svoju vnútornú silu a spomenúť si môžno aj v iných situáciách, ako som to zvládla, ako som to povedala. Nemusím kopírovať nikoho, ale potrebujem ísť do toho, čo mne fungovalo, čo sa mne darilo, lebo to sú tie prvé veci, ktoré mne dávajú tú vnútornú silu, dávajú mi tú vnútornú pohodu a som v tom aj autentická. Takže toto prajem všetkým, aby sa im darilo.

Zuzi, ďakujem ti za to, že si k nám prišla. Želám ti veľa radosti, ľahkosti, veľa well-beingu, spokojných klientov, ktorí postupne robia zmeny, ktoré robia radosť tak im, ako aj tebe, a prajem ti ešte krásny zvyšok leta.

Ďakujem pekne aj ja.