Zuzana Vačková: Nezabúdajme na seba

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budem rozprávať s herečkou a influencerkou Zuzanou Vačkovou. Zuzi, vitajte!
Ďakujem, dobrý deň. Všetkých pozdravujem.

Hoci sa teraz venujete už aj iným činnostiam, do povedomia ľudí ste sa dostali ako herečka. Vaša cesta sa začala od gramatického krúžku, keď ste sa nejakým zázrakom ocitli na tom dramatickom. :) Čo v tom dramatickom krúžku vás zaujalo, že ste sa rozhodli v ňom zotrvať a pokračovať v tomto poli aj ďalej?
Najkrajšie na tom bolo, že som mala obrovské šťastie. Pán režisér Štefan Uher hľadal pubertiačku do svojho filmu Kosenie jastrabej lúky a vybral si ma a ukázal mi čaro tej tvorby, čaro natáčania, čaro tvorenia filmu. A aj pani Dobruška Nováková, ktorá ma na tom dramatickom krúžku viedla, mi ukázala tú krásnu hravosť, ktorá je pri herectve neoddeliteľnou súčasťou, a tak som si povedala, že toto by mohlo byť veľmi fajn. Priznám sa, že v tom čase mi ešte nenapadlo, že by som sa niečím takým vôbec mohla živiť. Brala som to ako príjemnú zábavu. A potom to so mnou tak nejako zostalo, už som pri tom vyrástla. Mojou túžbou potom, samozrejme, bolo dostať sa na VŠMU, čo sa mi aj podarilo. Moji ročníkový vedúci, režisérsky pán Vajdička, herecký pán Martin Huba, to boli dvaja velikáni, ktorí mi už len potvrdili to, že môcť pracovať ako herec, môcť tvoriť rolu a prostredníctvom roly či už v divadle, alebo v televízii, alebo vo filme prerozprávať príbeh, emóciu alebo nejakú myšlienku, je naozaj krásne poslanie.

Tá prvá rola bola Anička, tvrdohlavé, namyslené, afektované a matkou rozmaznané dievčatko. Ako si spomínate na tú úplne prvú úlohu, ktorou bola práve táto Anička?
Anička mi veľmi sadla, lebo v tomto čase som bola naozaj zduté, rozmaznané decko, ktorému sa nechce pomáhať rodičom na chalupe, kam sme chodievali každý víkend. :) A tuná som tiež hrala pubertiačku, ktorú zoberie mama niekam na dedinu, a teda ona tam fakt nezapadá. Má tam aj hrabať trávu alebo seno, celé to bolo veľmi milé, také, že som nemusela naozaj vôbec nič hrať. :)

A ktorú divadelnú alebo televíznu rolu ste hrávali najradšej?
Každá rola má niečo svoje. To je, ako keby ste sa matky pýtali, ktoré dieťa má radšej. Jasné, že niektorá si získala väčšiu povedzme popularitu alebo viac zarezonovala medzi divákmi. Ja si myslím, že nezabudnuteľná zostáva moja Alica z Paneláku, na tú do dnešného dňa ľudia s úsmevom spomínajú, a ja tiež. :) Čo sa týka divadelných rolí, to závisí od obdobia, v ktorom sa práve nachádzam. Ešte stále hráme muzikál Mamma Mia! na Novej scéne, poskladaný z piesní skupiny ABBA, ktorú ja milujem a na ktorej som vyrastala. Toto je muzikál, ktorý mám veľmi rada, hoci v ňom nehrám hlavnú rolu. Je množstvo iných divadelných predstavení, ktoré sú mojimi srdcovkami, či už je to komédia Zajačik v Štúdiu L+S, ktorú napísala aj režírovala Evička Borušovičová. Hlavnú rolu hrá Zuzka Fialová a spolu s Majom Mitašom a Kristínkou Svarinskou a Noëlom Czuczorom sme tam na javisku a je to nádherná, láskavá komédia o rodine, vzťahoch, o mužoch, ženách a o týchto našich svetoch, ktoré niekedy nie sú úplne kompatibilné, ale jeden bez druhého nevedia existovať.

Z tohto divadelného predstavenia mám aj niekoľko replík, ktoré veľmi rada spomínam a ktoré si vo svojom živote rada pripomínam. Jednou z nich je napríklad veta: „Mienka o sebe je vysoko nákazlivá.“ Takže často, keď vidím niekoho, ako sa k sebe neúctivo správa, ma z toho tak bolí srdce, lebo je mi jasné, že si to potom nesie a tvorí si to vo svojom živote aj on sám. Nemôžem však nespomenúť komédiu Klimaktérium, s ktorou žneme obrovský úspech po celom Slovensku. Urobili sme komédiu Klimaktérium… a čo?, ale keďže bola neskutočne úspešná, vzniklo aj pokračovanie v Poľsku, kde toto predstavenie napísala pani Jodłowska a kde má tiež obrovský úspech. Dokonca získali aj Cenu ministra zdravotníctva za to, že prinášajú túto tému a popularizujú ju a odtabuizovávajú ju. No a keďže to malo obrovský úspech, urobili sme už aj komédiu Klimaktérium 2 alebo ošiaľ menopauzy, čiže pokračovanie. S týmito dvoma predstaveniami cestujeme po celom Slovensku a užívame si neskutočne krásny úspech, nádherné zážitky, obrovské salvy smiechu, ale po predstavení aj slová vďaky. Je naozaj úžasné, že môžem byť súčasťou takýchto krásnych projektov.

Pri tejto hre sa pristavím, lebo dm sa okrem iného venuje aj ženskému zdraviu. Táto hra je v podstate inscenácia o ženskom starnutí a v istej forme, ako ste spomínali, robí osvetu. O čom podľa vás treba v tejto téme hovoriť?
Klimaktérium je obdobie, ktoré ženy nie tak rady spomínajú, lebo je spojené s tým, že si musíme definitívne uvedomiť, že mladosť odchádza a že naše telo naozaj dáva jedno veľké rozlúčkové goodbye a fyzicky sa nám trošku mení. Nastávajú teda hormonálne zmeny, ktoré so sebou prinášajú aj rôzne fyzické prejavy a tie nie sú úplne najpríjemnejšie. A aj psychické stavy, ktoré nám niekedy dokážu veľmi znepríjemniť a strpčiť život. Pani Jodłowska ako autorka divadelnej hry Klimaktérium sa na túto tému pozrela s neskutočným nadhľadom a s humorom a nebojí sa hovoriť o čomkoľvek, čo vás v súvislosti s témou klimaktérium napadne, či už je to zabúdanie, či je to suchá pokožka, či to je nechuť na sexuálny život, či to je problém s udržaním moču… Toto všetko sú témy, ktoré tam pertraktujeme tak, že sa dievčatá v hľadisku idú pocikať od smiechu.

Vždy po predstavení mávame autogramiádu a bolo pre mňa nesmierne dojemné, keď sme s týmto predstavením začali cestovať po Slovensku, že okrem toho, ako nám ľudia hovoria, že sa veľmi dobre zabavili, som bola milo prekvapená tým, koľko tých dojatím zvlhnutých očí sme videli medzi ženami, ktoré za nami prišli. A koľko vďačných mužov sme tam stretli, ktorí po tom predstavení povedali, že hoc je to čisto ženská téma, pre nich ako mužov bolo neskutočne dôležité to vidieť, lebo teraz rozumejú svojej žene. Teraz zrazu chápu, čo sa to v našej domácnosti už niekoľko rokov deje, že to nie je nervózna iba moja žena, ale že to je skrátka určitý fyzický stav, ktorý so sebou toto ženské obdobie jednoducho prináša. A z toho máme neskutočnú radosť.

My sme tam veľmi dobrý babinec, hrám tam napríklad s Gizkou Oňovou alebo so Zuzkou Tlučkovou, s Dankou Kuffelovou, Katkou Brychtovou, Jankou Valockou a takto sa tam striedame. No a v tom zájazdovom aute je vždy neskutočne dobrá nálada, a teda musím povedať, že tým, čo na tom javisku hráme, sme si všetky prešli. Keď sme začali toto divadelné predstavenie skúšať, ja som bola práve na počiatku tohto obdobia, takže vlastne to, o čom sme tam hrali a spievali a smiali sa na tom, som ešte úplne nepoznala. Dnes to už mám všetko zažité, takže moja rola bola naplnená.

A pomohla vám táto rola aj k prežívaniu toho obdobia?
Jasné. Ten nadhľad a humor, ktorý som si osvojila, bol veľmi oslobodzujúci aj pre mňa, keď prišli návaly a podobné veci, ktoré s týmto súvisia.

Čiže by ste odporúčali mužom, aby navštívili obe tieto divadelné predstavenia?
Ja by som odporúčala mužom aj ženám, aby medzi sebou komunikovali veľmi otvorene, ak niekto s niekým žije dvadsať, tridsaťpäť, pätnásť rokov, aby sa nebáli hovoriť aj o veciach, ktoré možno nie sú úplne príjemné alebo sa o nich nehovorí ľahko. A ak si to chcú uľahčiť, tak nech prídu do divadla, lebo tam to za nich povieme, tam to celé naškrtneme, tam to celé tak nejako vybubleme na ten povrch a už potom je jednoduchšie o tom doma hovoriť.

Hlavne to tam odľahčíte.
Samozrejme. Dobre sa na tom zabavíte a myslím, že tým aj niečo získate, okrem toho zábavného večera určite taký nejaký pocit uvoľnenia a porozumenia.

A ako vnímate oblasť starostlivosti o ženské zdravie? Už ste spomínali klimaktérium, menopauzu… Je ešte niečo, o čom podľa vás treba v tejto téme hovoriť?
Myslím si, že celkovo zdravie by nemalo byť tabuizovanou témou. Jasné, že človek nechce, aby o tom, čo prežíva alebo aké má choroby, alebo čo ho bolí, vedel celý svet, ale napriek tomu si myslím, že netreba skrývať, že sú isté bolesti, ktoré prežívame. Spomeniem napríklad hemoroidy. Je to tiež téma, ktorá nie je úplne instagramová, nie je to úplne na plagát, ale veľmi veľa ľudí to prežíva. Ja zo svojej skúsenosti môžem povedať, že som s tým začala mať problémy ako mladé dievča a trvalo mi dvadsať rokov, kým som vyhľadala lekársku pomoc, lebo som sa za to hanbila. A je podľa mňa škoda trpieť a hanbiť sa a nevyhľadať lekára, keď si môžem pomôcť.

To isté sa týka napríklad aj duševného zdravia a všetkého ostatného, aj sexuality. Myslím si, že by sme sa nemali tváriť, že svoje telo nemáme, ale že by sme ho mali viac počúvať. A že ak naše telo alebo duša má niekde nejakú boliestku, mali by sme vyhľadať niekoho, kto nám s tou boliestkou dokáže pomôcť, lebo lekári sú tu na to, aby nám pomáhali. Či sa to už týka povedzme aj sexuality, možno aj v tomto zrelom veku, keď si ľudia myslia, že už všetkému rozumejú a už všetko zažili. Potom sa zrazu telo začne meniť a prichádzajú otázky, na ktoré nemajú odpovede. Alebo si tie odpovede domyslia namiesto toho, aby išli za odborníkom a dostali pomoc.

Už niekoľko rokov sa venujete okrem herectva aj sociálnym sieťam a práve tam odkrývate aj rôzne tabuizované témy. Ktorá bola úplne prvá platforma, kde ste začali?
Sociálne siete neboli pre mňa na začiatku miestom, kde som videla nejaký spôsob svojej realizácie. Facebook som si založila iba preto, lebo mi Kristína Tormová po nejakom našom treťom stretnutí povedala, že mi pošle fotky na Facebook. A keď som jej tretíkrát povedala, že Facebook nemám, tak som si povedala, že namiesto toho, aby som od Kristíny chcela, nech mi to posiela poštou, by som si možno mohla túto sociálnu sieť založiť, aby som mohla komunikovať, a teda prijímať správy od ľudí, ktorí s ňou pracujú. Tak som si založila Facebook.

Začala som tam občas dávať nejaké fotografie, odpozerala som to od ľudí, ktorí tam už boli zbehlí, a zistila som, že existuje sociálna sieť, kde sa dajú fotografie pekne upravovať. V tom čase naozaj ešte neboli dotykové telefóny, bolo to trošku komplikovanejšie, tak som si založila Instagram, na ktorom som začala upravovať fotografie. Nie preto, že by som chcela na Instagrame pôsobiť, ale preto, že som chcela pekné fotky. A potom som raz uvidela svoju dcéru, ako púšťa všelijakú dobrú hudbu a ako do toho tancuje, hýbe sa. Všimla som si, že existuje sociálna sieť Tik Tok, tak som zbystrila pozornosť. Povedala som si, že by bolo super robiť reklamu na divadlo a upútavky na naše divadelné predstavenia trošku interaktívne a s takouto muzikou a odľahčene. Tak som si založila Tik Tok. No a ako som si takto omylom založila tieto sociálne siete, zrazu postupne začali narastať aj followeri, lebo samozrejme, že som tam občas niečo dala. A potom to tak nejako zrazu vyplynulo z toho celého a zistila som, že sa tam dá krásne komunikovať s ľuďmi, zistila som, že tam môžem ľuďom odkryť to, čo si myslím, ako sa pozerám na niektoré problémy, že to tých ľudí baví. Tak sme si to, dá sa povedať, že spoločne založili, lebo bez tých ľudí, ktorí ma sledujú, by táto moja tvorba nemohla byť.

Čiže ja som to nevykreovala a nevytvorila úplne celé, stvorili sme to tak nejako spolu aj podľa toho, na čo ľudia reagovali, čo ich bavilo. Napríklad moje celodenné jedálničky, ktoré som začala robiť počas korony, keď sme všetci doma začali priberať, ako sme sedeli na tých gaučoch, vystrašení, čo z toho covidu bude. Vtedy som začala robiť celodenné jedálničky na tri týždne alebo na mesiac, aby sme sa spamätali a aby sme mysleli na zdravú stravu, na pohyb a dali pozor na to, aby sme nepribrali priveľa kíl. A to sa mojim followerkám a followerom nesmierne páčilo, a tak mi tam narástol ich počet. Vďaka tomu som vedela, že táto téma môjho bežného života a zdravého životného štýlu je niečím, v čom ich môžem inšpirovať a čomu aj ja verím.

Myslím si, že osobná zodpovednosť za svoje zdravie a za svoj život je veľmi dôležitá. Je veľa ľudí, ktorí prídu k lekárovi s nejakým problémom a lekár im povie: Prestaňte fajčiť, nepite alkohol alebo ho pite podstatne menej, denne si dajte aspoň tridsaťminútovú prechádzku, skúste sa úplne nerozčuľovať, a môžete si zobrať tieto lieky dvakrát denne… A čo urobí ten človek? To, čo povedal lekár pred liekmi, škrtne, ďalej pije, ďalej fajčí, nechodí na prechádzky, užíva lieky a myslí si, že robí pre seba maximum. A ja si práve myslím, že je dôležité tie lieky, samozrejme, zobrať, ale to všetko, čo povedal lekár predtým, zobrať ako tú najväčšiu radu. To, kde mám život vo svojich rukách, je hashtag, ktorý veľmi rada používam. „Svoj život mám vo svojich rukách.“ Lebo tomu naozaj verím, a keď ja dokážem zmeniť svoj život, tak mi lekár môže pomôcť nejakou tabletkou, ale ja sa musím cítiť ako zodpovedný človek, ja musím pre seba niečo robiť.

A aké publikum oslovujete? Lebo na Tik Toku je predsa len asi to mladšie publikum a smerom cez Instagram až k tomu Facebooku to rastie…
V mojom živote sú okolo mňa ľudia od štyroch rokov až po osemdesiatjeden, toľko má teraz môj ocko, a toto sú ľudia, s ktorými dennodenne prichádzam do kontaktu, a teda s nimi komunikujem. Mám malého vnuka, ktorý má štyri roky, dcéru, ktorá teraz maturuje, syna, ktorý je už dospelý, a ocka, ktorý je naozaj v seniorskom veku. A kopec kamarátok, ktoré sú v mojom, čiže v tom najlepšom veku. Veľmi rada komunikujem s mládežou na Tik Toku, pretože mám mladých ľudí nesmierne rada. A vždy ma veľmi zabolí, keď vidím niekde na ulici, ako nejaký dospelý človek, zrejme rodič alebo kto, mladých ľudí ponižuje. Že ich neberie ako rovnocenných partnerov. Som presvedčená o tom, že aj malé deti sú rovnocennými partnermi k dospelým ľuďom, len ešte nemajú toľko rokov, ešte nemajú toľko skúseností, ale duše sú to také, ktoré si nezaslúžia, aby sa nad ne niekto povyšoval.

Čiže preto veľmi rada na Tik Toku s mladými ľuďmi komunikujem a bavím sa s nimi na rôzne témy a reagujem na to, čo mi napíšu. Rada tam, samozrejme, zdieľam svoje zážitky – či už cestovateľské, alebo kulinárske, alebo také nejaké osobné. Mám prosto rada publikum, som herečka. V roku pred pandémiou som odohrala za rok zhruba stošesťdesiatosem predstavení. Cez koronu, keď sme mali zakázané hrať a divadlá takmer dva roky nefungovali, som odohrala štyri ročne. Čiže to je obrovský prepad a mne to publikum nesmierne chýbalo, tak som si ho tak nejako pritiahla cez sociálne siete – či už mladšie, staršie, mužské, ženské… Hlavne, aby to boli ľudia, ktorí sú vnímaví a ktorí sú ochotní pozerať, počúvať a komunikovať aj touto cestou.

Máte aj svoj kanál na YouTube. To je niečo, čo vzniklo práve počas tej pandémie, alebo to vzniklo s nejakým zámerom šíriť, komunikovať a otvárať napríklad aj tabuizované témy?
Môj kanál na YouTube… :))) Nikdy som si nemyslela, že niečo také budem mať, ale keď som zistila, aké je jednoduché založiť si na YouTube kanál, tak som to vyskúšala, dala som tam prvé video. Bol to môj hovoriaci papagáj, ktorý nemal veľký úspech. :) Ale potom počas pandémie som sa začala učiť strihať veci, mala som na to veľa času, tak som natočila nejaké video o tom, ako zbierame lipu. :) V podstate to bola taká moja youtubová škôlka, ale prečo by som ju nezverejnila. :) Ja som v tomto taký veľmi autentický a odvážny človek, nebojím sa ukázať aj svoje chyby, to, že sa niečo učím a že v tom nie som ešte úplne perfektná. A potom počas pandémie som začala na YouTube dávať svoje zúfalé počiny, ako napríklad ten, že som čítala poviedky. Prosto som potrebovala niečo tvoriť, tak som čítala krásne poviedky, hladiace dušu, ktoré napísala Evka Borušovičová, alebo som skrátka čítala rozprávky. A hovorila som si, že ak si to niekto bude chcieť pozrieť, nech si to pozrie, keď si to nikto nepozrie, nevadí, ja som ten svoj počin urobila. :)

Potom som začala robiť recepty a to sa ľuďom už začalo páčiť viac a začali mi rásť aj tí odberatelia. Zistila som, že je to veľmi príjemný spôsob na nejakú sebarealizáciu, kým mám sedieť doma zavretá a nesmiem chodiť do práce. No a potom, keď sme mali po pandémii, keďže som od asi šestnástich rokov moderovala rôzne relácie v slovenskej televízii, tak som si povedala, že by som chcela spoznávať ľudí viac, aj ľudí, ktorých poznám, ale neviem o nich všetko. Lebo keď sa s niekým stretnete, poznáte možno jeho názory na veci, o ktorých sa momentálne bavíte, ale, povedzme, aký je jeho názor na výchovu detí alebo na to, ako sa správať k starším ľuďom, alebo na módu, niekedy to proste nepreberiete. Ja som si povedala, že by bolo veľmi fajn ľudí, ktorí sa mne zdajú zaujímaví, spovedať a zistiť, aký je ten ich život, ktorý nepoznám. A tak som si vymyslela Zvedavú Zuzu a tam si pozývam ľudí, ktorých považujem za zaujímavých alebo ktorých osud by som chcela spoznať viac aj s ich názormi. A už som sa dostala do toho štádia, že si začínam pozývať aj odborníkov a bavím sa aj o rôznych odborných témach, napríklad medzi posledné videá patrí rozhovor s pánom Harbulákom o asistovanej reprodukcii a podobne. Čiže už prechádzam aj k odbornejším témam, z čoho sa veľmi teším.

Máte nesmierne veľa publika, nejaké je na Tik Toku, na Instagrame, na Facebooku, na YouTube. Vnímate aj nejakú formu zodpovednosti za to, čo cez tieto kanály šírite?
Vnímam obrovskú slobodu a, samozrejme, s tou slobodou a s tým množstvom ľudí, ktorí si klikajú na tieto moje sociálne siete, cítim aj obrovskú zodpovednosť. Ale ja som zodpovedná k sebe a svojim blízkym, voči svojmu životu celkovo a do toho môjho života patria aj tí ľudia, ktorí ma sledujú. Takže áno, cítim veľkú zodpovednosť za to, čo vypustím na svoju sociálnu sieť.

Čo sa týka povedzme nejakých spoluprác, ktoré mi prichádzajú, lebo sú firmy, ktoré si všímajú, že používam nejaké ich produkty, alebo služby, a tak a chcú, aby ľudia vedeli, čo to je, kto za tým stojí, tak tam si veľmi starostlivo vyberám, čo zdieľam so svojimi followermi, lebo ja za všetko musím dať ruku do ohňa. :) Aj za ľudí, s ktorými zdieľam nejaké chvíle, tých chcem mať takých, aby to boli ľudia, za ktorých môžem dať ruku do ohňa, a aj všetky veci, ktoré na mojej sociálnej sieti nájdete, sú niečím, za čím si naozaj stojím. Či sa to už týka nejakých produktov, osobností, zážitkov alebo miest.

Niekto nemá rád označenie influencer alebo tiktoker, niekto to považuje dokonca za urážku. Mám taký pocit, môžem sa mýliť, že vy to máte inak, že s týmito označeniami ste stotožnená. Vnímam to správne?
Označenie influencerka je pre mňa v mojom prípade veľmi príjemné, pretože môj vplyv, čo vlastne slovo influence znamená – vplyv, vplývať – je taký ozajstný. Myslím tým, že je úprimný. Nesnažím sa naháňať followerov, v mojom veku by už ani nebolo slušné, ale v časoch, keď som začínala, možno nejakými sporo odetými fotografiami alebo nejakými senzáciami, alebo niečím šokantným, ako by povedala Gizka Oňová. :) Všetky veci, ktoré zdieľam, sú z môjho života a to, že to niekoho zaujíma, je pre mňa príjemným zistením.

Čiže ak mi budete hovoriť, že som influencerka, je to úplne perfektné. Pred rokom som bola lyžovať a na kopci ma zastavili také deti. :) A začali, že ježiš, vy ste tá tiktokerka, môžem sa s vami odfotiť? Ľudia, ktorí boli so mnou, sa na mňa pozerali, že čo si? Čo je tiktokerka? Hovorím, že vy ste starí, vy tomu nerozumiete, nechajte tak. :)) Mám rada aj toto mladé publikum, že som tiktokerka, youtuberka, instagramerka a facebooková neviem čo, mám z toho radosť. Teším sa, že tých ľudí zaujíma, čo tvorím a čo na sociálne siete dávam. Priznám sa, aj som uvažovala o tom, že by som zmenila názov svojho youtubového kanála, lebo zatiaľ sa volá normálne, Zuzana Vačková, ale premýšľala som, že by som to zmenila na Babka youtuberka. Uvidíme. :)

A Susan Pocket (@susan.pocket)? Ako vzniklo toto tiktokové označenie? :)
Zase náhodou. :) Lebo keď mi dcéra išla zakladať Tik Tok, tak mi hovorí: No, čo ti tam dám, aký nickname? Ja hovorím: To musím mať nickname? Ona hovorí: No jasné, to si musíš niečo dať, tak čo ti tam napíšem? Tak ja neviem, napíš mi tam, čo ja viem … a ja, keďže som Zuzana Vačková a pocket je po anglicky vrecko, som si povedala, že okej, budem Susan Pocket. Že dobre, tak Susan Pocket. A budeš Tik Tok čo? Ja hovorím, že Tik Tok, no queen nemôžem byť, lebo je instagramová queen Zuzana Plačková, tak toto som považovala už za obsadené. :) Ona mi hovorí: Tak čo budeš, princess? Ja hovorím, dobre, však koho by to zaujímalo. :) Kto by sa na to pozeral? Ja si tam urobím zopár videí, ktoré si postrihám a dám ich na jednu platformu. Vôbec som tomu nevenovala pozornosť, ako ani väčšine sociálnych sietí, keď som ich zakladala. No a že Susan Pocket má dnes nejakých stošesťdesiattisíc followerov, je pre mňa, že wau. Vyznamenanie.

Práca to asi nie je jednoduchá a zaberá celkom veľa času aj energie vrátane tej mentálnej. A dokáže aj vytvoriť akýsi tlak na kontinuálnu tvorbu obsahu. Ako sa vyrovnávate s tým pomyselným, možno aj existujúcim tlakom na plnenie obsahu týchto sociálnych sietí?
Sociálne siete sú stále mojím voľnočasovým koníčkom. Som herečka, skúšam v divadle, po večeroch hrám. Ešte donedávna som učila na konzervatóriu, čiže sociálne siete sú pre mňa ešte stále zábava a to, že občas urobím niečo aj v rámci dohody s nejakým klientom, je síce fajn, ale stále je sociálna sieť pre mňa zábavou.

A to je ideálny stav. :)
Áno. :) Hovorí sa, že milujte to, čo robíte, a urobte si z toho potom zamestnanie. Tak mne sa to darilo už aj pri herectve, naozaj som ho vždy milovala a milujem, aj keď je to niekedy ťažká práca. Naskúšať predstavenie, ten tvorivý proces, ktorý ľudia nikdy nevidia, je naozaj náročný, aj keď sa to tak potom nezdá, lebo na javisku ide všetko tak ľahučko. Tam sa proste ľudia tri hodiny zabávajú a my tam spievame, tancujeme a robíme to úplne akože ľavou zadnou, a ľudia si myslia, že byť hercom dreamjob, lebo sa proste zabávate a ešte za to aj beriete peniaze. Takto to má vyzerať, a ak si to takto ľudia myslia, tak to robíme dobre, lebo je za tým naozaj kus tvrdej práce.

Viete, sme teraz v dm podcaste. Ľudia prídu do dm, vidia krásnu predajňu, kde sú milé predavačky, nádherne poukladaný tovar, po ktorom siahnu. Ten tovar je ešte aj za veľmi dobrú cenu a majú pocit, že proste predávať kozmetiku alebo mať takýto obchod musí byť zábava, veď to je perfektné, že ľudia k vám radi chodia a odchádzajú spokojní. Ale čo za tým je práce, hľadania tovaru, testovania, dopravy, objednávania, skladovania, potom exportovania do jednotlivých prevádzok, robenia inventúry, hľadania ľudí, ktorí sa vyznajú… To nikto nevidí a koho to zaujíma? Nikoho, každý si chce kúpiť svoj rúž alebo obľúbený čaj, alebo zubnú pastu a ísť usmiaty preč. Čiže každý máme ten svoj backstage, každý máme to, čo je za tým a čomu málokto rozumie, a tak je to asi aj dobre, veď sú veci, ktoré by mali zostať proste „pod pokličkou“.

Už ste spomínali dm. Vy príležitostne s dm spolupracujete. Čo sa vám na dm páči alebo v čom vás napĺňa, inšpiruje spolupráca práve s dm?
Som žena a mám dcéru a myslím si, že tu by som tú odpoveď pokojne mohla aj ukončiť, lebo všetky ženy mi porozumejú. :) Samozrejme, že je to predajňa, kam chodievam veľmi rada nielen preto, že je tam všetko, čo potrebujem, čo sa týka drogérie alebo starostlivosti o domácnosť, ale mne sa veľmi páčia a aj rada u vás nakupujem potraviny. U vás totiž nájdem väčšinou to, čo inde nenájdem alebo čo inde musím hľadať veľmi prácne. U vás je to všetko na jednej poličke.

A ktoré sú najobľúbenejšie?
Prechádzam cez oriešky a rôzne múky, čaje a maslá, myslím také tie orieškové a podobne. Toto u vás nakupujem veľmi rada. A ešte aj cestoviny. :)

dm je, samozrejme, o kráse – aj o tej ženskej, aj o tej mužskej. Ako vnímate krásu? Čo je podľa vás krásne?
Antoine de Saint-Exupéry v Malom princovi hovorí, že to, čo je najkrajšie na človeku, je očiam neviditeľné. Pre mňa naozaj to najkrajšie je to, čo z človeka vyžaruje zvnútra. Samozrejme, že sa o seba starám a mám aj rada ľudí, ktorí si dajú záležať na tom, ako vyzerajú, pretože to, ako vyzerám navonok, ako sa o seba starám, nemusím byť nejako vytunovaná alebo najmodernejšie oblečená, ale aspoň som čistá, krásne upravená, tak to je podľa mňa odrazom toho, ako sa k sebe správam, nejakej tej sebaúcty alebo toho, ako chcem samu seba prezentovať. Ako chcem, aby ma ľudia vnímali.

Krásu, samozrejme, vnímam aj tú fyzickú a viem oceniť a vždy sa poteším, keď vidím niekoho, kto je krásny. Veľmi rada dávam komplimenty aj ľuďom, ktorých stretnem niekde a niečím ma zaujmú, tak im to rada poviem. A aj mne dobre padne, keď ma niekto niekedy stretne a povie mi nejaký príjemný kompliment. Komplimenty sú celkovo veľmi fajn. :) Ale aj tak si myslím, že najdôležitejšia je krása duše. Možno to bude znieť ako klišé, ale sú ľudia, pri ktorých sa skrátka cítite dobre a je vám jedno, ako vyzerajú.

Už ste spomínali, že žijete podľa toho, že svoj život máte vo svojich rukách. Ako sa o to svoje vnútro, o tú svoju vnútornú krásu staráte vy?
Veľmi pracne a dennodenne. Psychohygiena a sebapoznávanie je veľmi intenzívnou súčasťou môjho života, či už je to čítanie rôznych kníh, alebo skrátka len upratovanie si v hlave, alebo venovanie energie zmysluplným veciam, filtrovanie informácií, ktoré ku mne prichádzajú, a filtrovanie ľudí, s ktorými trávim čas.

Napríklad nepozerám správy, lebo sú pre mňa neskutočne stresujúce a toxické, radšej si prečítam noviny a informácie si vyberám. Nechcem dostávať odniekiaľ nepretržitý tok do hlavy, čiže u nás napríklad televízor zapnutý asi nenájdete. Keď si chceme pozrieť niečo v televízii, vyberieme si konkrétny film, ktorý si pustíme, ale to, čo v niektorých domácnostiach je, že od rána do večera tam niečo bzučí, hučí a sype sa na vás všetko bez toho, aby ste si to vy vyberali, tak toto u nás nenájdete. A myslím si, že aj toto je niečo, čo mi naozaj pomáha k tomu, aby som mohla mať tie svoje myšlienky. Aby som nepreberala myšlienky od iných, aby mi nevsádzali do hlavy, čo si mám myslieť a akú mám mať náladu.

Niekedy ma tak mrzí, že keď si ráno pustím rádio, začnú spíkri hovoriť, ó, bože, zas je pondelok, zase musíme ísť do práce… Ja si hovorím: Ale veď ja sa teším, že je pondelok, veď ja sa teším, že idem medzi ľudí, ktorých mám rada, s ktorými niečo tvorím. Veď nie každý má nevôľu k práci, a keď toto počúvate z rádia každý pondelok alebo každé ráno, och, zase sme museli vstať, zase musím ísť do roboty… Tak aj vy potom dostanete taký pocit, že vlastne tá robota je niečo ťažké, niečo, čo ma nebaví, niečo, čo chcem mať rýchlo z krku, lebo už aby bol piatočeeeek. :) Aby sme mohli neviem čo. A toto sú veci, ktorým sa chcem vyhnúť. Čiže si radšej púšťam svoju hudbu, aby som nebola obťažovaná takýmito nezručnými moderátormi.

A o tú fyzickú krásu?
Mám dcéru, ktorá miluje kozmetiku, pozná všetky kozmetické výdobytky, všetko to kupuje a testuje a potom mi to odporúča a učí ma s tým narábať. :) Keďže som zrelá žena, tak už mám svoje obľúbené a osvedčené značky a mám aj svoje osvedčené a obľúbené rituály. Nikdy v živote nejdem spať neodlíčená, naozaj, o svoju pleť sa starám. Viac by som sa mala starať o ruky, viete, koľko ja mám nakúpených krémov na ruky? Asi dvadsať. A viete, prečo ich mám tak veľa? Lebo žiadny nepoužívam. :) Vždy na to zabudnem a vždy, keď si kúpim nový a dám ho na policu, tak si poviem – ježiš, zase ďalší, už si to daj do kabelky, používaj to. Toto je niečo, čo by som sa ešte mala naučiť.

Trošku športujem, kedysi som veľmi rada chodievala na všelijaké aerobiky a behávala som, teraz, po operácii kolena, je to skôr už nejaká joga a domáce posilňovanie. Mám, samozrejme, svoj tím, ktorý sa o mňa stará, sú to dámy, kam chodím pravidelne na kozmetiku, pravidelne do kaderníctva. Milujem masáže, čiže pre mňa je dôležité aj to, aby moje telo bolo spokojné a vymasírované. :)

Prezradíte nám aj nejaké svoje kozmetické rutiny alebo rituály? Možno nejaký ranný alebo večerný.
Rada používam guashu alebo masáž prstami a aj ráno, aj večer, keď si krémujem tvár, venujem jej dve, tri, štyri minútky naozaj príjemnej masáže. A myslím si, že tá pozornosť, ktorú pleti venujem, sa mi naozaj vypláca, lebo je mi za to vďačná.

Je vám blízka aj dekoratívna kozmetika? Určite vo vašej práci vám veľmi blízka je, lebo tam je líčiť sa asi potrebné.
Áno, v mojej práci je líčiť sa potrebné, ale väčšinou to nechávam na odborníkov. Keď idem do práce, mám tam nejakého vizážistu alebo maskérku, ktorá zo mňa vyčarí tú neodolateľnú sexy ženu, čiže toto mňa nestojí žiadnu námahu. :) A je pravda, že pri práci môžem okukávať a pozerať sa, čím ma líčia, keď sa mi niečo páči, tak si napísať, čo to bolo, od koho, a potom si to idem kúpiť. Takže áno, takto občas prichádzam k nejakým vychytávkam, ale aj tak som sa nejakým spôsobom ustálila na tom, že používam v podstate tri alebo štyri produkty.

Mám jeden mejkap, ktorý používam, jednu lícenku a jednu kontúru. Som „Husákovo dieťa“, prvé šminky som si kupovala v osemdesiatych rokoch, keď existoval jeden perleťový rúž a jedna kontúra. :) Perleťový rúž sa mi nikdy nepáčil, takže pre mňa bola iba kontúra, som žena, ktorá používa na svoje pery kontúru do dnešného dňa. :) Samozrejme, že mám aj nejaké rúže, ale väčšinou ich nepoužívam. Väčšinou mi musí stačiť len tak, ako som spomenula, mejkap, líčka, kontúra, a keď idem niekam, ale fakt si dávam, veľmi záležať, tak použijem aj špirálu, ale to už je vrchol. :) To už musím ísť niečo točiť.

U mnohých ľudí sa to začína tou špirálou, že „bez špirály von nejdem“. :)
Ja som lenivá sa večer odličovať. Keď použijem špirálu nahrubo, tak, aby naozaj splnila svoj účel, že keď zaklipkám očami, tak ľudia padnú na zadok, lebo ja mám krásne, dlhé mihalnice, to som dostala od mojich rodičov ako dar pri narodení, a keď si tie mihalnice poriadne namaľujem, tak potom večer ich odlíčiť je komplikované. A mne sa ani nechce tie moje oči drhnúť každý večer. Chcela by som im nechať slobodu.

Celkovo si myslím, že čo sa týka nejakej úpravy vonkajška, tak to netreba to úplne preháňať, treba len tak trošku doťuknúť, ak máme pocit, že napríklad zjednotiť pleť, ale nejaké veľké denné maľovanie u mňa určite nenájdete, lebo sa chcem poznať. Chcem vedieť, kto som, aj keď sa na seba dívam do zrkadla, a aj by som chcela, aby ľudia vedeli, keď ma stretnú, že to je tá, ktorú sledujeme na sociálnych sieťach. Mnohé ženy používajú milión päťsto všelijakých filtrov a vyhládzajú si vrásky a dofarbujú si pery a zväčšujú si niečo, zmenšujú si niečo, neviem, ako to celé funguje. Včera sme sa zabávali, s priateľom sme si pozerali, aké všetky filtre sú na Instagrame, a veľmi dobre sme sa na tom smiali. Čiže toto ja úplne nepoužívam, a preto som aj veľmi rada, keď som taká vlastne prirodzená, keď to iba tak trošičku naťuknem. :)

Máte rada svoje vrásky?
Moje vrásky sú odrazom tých krásnych rokov, ktoré mám za sebou. Ako žena musím povedať, že keby sa dala vymyslieť nejaká tabletka, že by nám naša pleť nestarla, keby sme mohli len vnútorne zrieť a múdrieť, tak by som ju brala. :) Ale keďže neexistuje, tak moje vrásky sú mojou súčasťou, nebránim sa im. Samozrejme, že robím všetko pre to, aby som ich nástup spomaľovala, ale že by som sa preto nemala rada alebo že by prvá myšlienka, keď sa na seba pozriem do zrkadla, bola, že och, ty máš ale vrásky, ty už máš toľko rokov, ach, ako je to na tebe vidieť – toto vôbec nie. Ja sa možno až nekriticky obdivujem, že sa na seba pozriem a poviem si: Och, bože, aká si dnes pekná. :)

To je to, čomu sa hovorí starnutie s gráciou? :)
Neviem či s gráciou. :))) Kiežby sme to dokázali všetky, lebo na tých sociálnych sieťach, keď sme ich už spomínali, je veľmi veľa ľudí, ktorí neustále poukazujú na môj vek, ktorí sa snažia nejako zneistiť mňa alebo proste povýšiť seba nado mňa tým, že mi píšu, aká som stará, aká som vráskavá a že vlastne na sociálne siete už nepatrím, alebo teda už tie fotky v plavkách veľmi nedávam. :)

A občas ma tak zamrzí, keď mi nejaké hanlivé komentáre, väčšinou sa týkajú môjho veku, napíše nejaká žena. To ma vždy tak zabolí pri srdci, lebo by som si veľmi priala, aby sa ženy navzájom dokázali podporovať, ak je na mne nejaká chyba, aby ku mne žena prišla a pošepkala mi: Nemáte zapnutý zips. A nie aby pošepkala svojmu mužovi alebo svojej kamoške, pozri, hen, nemá zapnutý zips, chudera. Takto by som si predstavovala, keby ženy vedeli so sebou komunikovať aj keby sa vedeli navzájom podporovať viac, ako sa to deje dnes.

Ale napriek tomu musím povedať, že je veľmi veľa žien, ktoré sa rady nechajú inšpirovať a ktoré podporujú seba navzájom a aj mňa v mojich aktivitách. Musím povedať, že keď zoberiem tie sociálne siete, tak mám 99,9 % komentárov naozaj veľmi príjemných, pozitívnych a podporných, čiže ak hovorím o tom, že ženy nepodporujú ženy, tak na sociálnych sieťach je to naozaj minimum, ale aj tak si to všimnem, aj tak si poviem, že škoda. Lebo to nevypovedá o nejakej mojej chybe, na ktorú tá pani upozorňuje, lebo viem, že vek nezmením a ani ona to nezmení, a viem, že to poukazuje iba na nejakú jej vnútornú neistotu a že sa snaží dvíhať svoje sebavedomie tým, že bude niekoho iného urážať. A toto nie je dobré ani pre mňa, ktorá som toho príjemcom, ani pre ňu, ktorá to vysiela, ale koniec koncov ani pre celý svet, lebo takéto naozaj nepotrebujeme.

Chcem sa ešte spýtať jednu vec, skočím naspäť k mentálnemu zdraviu. Mňa vždy u hercov a herečiek veľmi zaujímalo akési vystupovanie z roly, lebo sama ste povedali, že ste mali nejakých stošesťdesiat predstavení za rok, čiže veľa rôznych charakterov. Učili ste sa alebo máte nejaký špeciálny rituál na to, ako nechávate tieto roly v šatni, aby ste si ich potom neniesli ďalej do života?
Sú na to rôzne cvičenia, áno. Existujú takéto veci, ale ja si skôr myslím, že pre hercov alebo pre ľudí, ktorí sú veľmi na očiach, ani tak nie je najdôležitejšie vedieť za sebou nechať tú rolu, ktorú som práve prežil – aj keď ja mám to šťastie, že hrám v komédiách. Čiže nehrám nejaké ženy, ktoré si siahnu na život alebo sa udeje niečo veľmi dramatické v ich okolí a ony to musia na tom javisku prežiť. Ja naozaj ľudí poväčšine zabávam.

Ale myslím si, že najťažšie je zvládnuť ten svoj vnútorný tlak na seba, že potrebujem byť minimálne taká dobrá, ako som bola včera, a že nechcem sklamať diváka. Nie vždy máme svoje dni najlepšie, tak si myslím, že skôr vedieť ustáť to, že niekedy je ten deň lepší, ale niekedy je horší. Čiže niekedy sa darí, niekedy sa nedarí. Viete, ja neviem, ako sa darí v práci vám, ale keď sa pozriete na internet, tak viete, ako sa darí v práci mne. A novinári sú často k nám hercom veľmi krutí, že keď povedzme nejde herec alebo herečka zo seriálu do seriálu alebo z filmu do filmu a keď napríklad má obdobie pol roka, rok, keď nepracuje, tak idú titulky Už po nej ani pes neštekne, Už patrí do starého železa a podobne.

To sú veci, že môžem byť akokoľvek psychicky zdatná a silná, ale keď toto o sebe čítate, tak po prvé vám to nepríde úplne okej, vie to zraniť, ale po druhé čítajú to všetci okolo vás a potom sa tak na vás celý svet pozerá, alebo aspoň teda tí, ktorí čítajú tieto bulvárne skvosty. Čiže potom sa dostáva herec alebo človek, ktorý je na očiach verejnosti, do väčšieho tlaku a je pod drobnohľadom. A niekedy dokáže byť bulvár aj veľmi krutý a toto ustáť je občas náročné. Možno náročnejšie, ako keď skúšame nejakú naozaj veľmi ťažkú rolu.

Ako sa s tým vyrovnávate? Napríklad nečítate komentáre alebo nečítate bulvár?
Tu ani tak nejde o to, či to čítam, nečítam, lebo niekde sa to ku mne dostane. Zavolá mi kamoška: „Preboha, čítala si to? Videla si to? Mňa to tak mrzí, čo o tebe napísali…“ To sa k nám dostane vždy. Ja teda nečítam komentáre, ktoré sú v týchto bulvárnych aplikáciách, kde napíšu, čo ja viem: Videli ste, ako prišla oblečená na premiéru filmu? Ohodnoťte to. Tak hovorím si, načo hodnotiť? Veď hádam to je tak jedno, nie? Čo ich budeme známkovať? A kto určil, čo je pekné, čo je škaredé? Kto určil škálu toho hodnotenia? Čiže toto sú z môjho pohľadu zbytočné veci.

Vaša práca – či už tá herecká, alebo na sociálnych sieťach – si vyžaduje veľké množstvo energie. Ako si dobíjate „baterky“?
Myslím si, že som celkom pokojný človek, možno sa mýlim, neviem. :) Rada sedím na terase a pozerám sa, ako rastie tráva, rada sa hrám so svojím kocúrom, rada sa rozprávam so svojím papagájom, rada sedím na detskom ihrisku a pozerám sa, ako sa hrá môj vnuk. To sú veci, ktoré mi dobíjajú energiu. Rada leňoším, nemám toho času na leňošenie veľa, ale rada sedím a debatujem s ľuďmi, ktorí sú mi blízki, a v podstate nerobíme nič.

A rada cestujete?
Áno. Cestujem veľmi rada a všade. :) Ale pre mňa je vždy dôležitejšie, s kým cestujem, ako to, kam cestujem. No, samozrejme, keď sa tak obzriem späť, prešli sme naozaj kus sveta. A je to úžasné, keď spoznávate seba a ľudí, s ktorými cestujete, na cestách a ešte k tomu máte aj ten bonus, že spoznáte kultúru nejakej inej krajiny a dozviete sa niečo viac aj o meste, o krajine, kde ste, ale aj o sebe. Lebo cestovanie nie je len o tom, že vidíme rôzne chrámy a galérie a ochutnáme nejaké nové jedlo. Pre mňa je cestovanie o tom, že spoznávam seba, ako na to reagujem, ako som schopná akceptovať tieto rozdiely, čo mi to dalo, v čom s nimi nesúhlasím, v čom by som chcela, aby sme sa od nich niečo naučili a preniesli si to aj do našej krajiny, čo by som ja im tu, v tejto krajine chcela odovzdať z toho, čo je u nás. O tomto je pre mňa cestovanie.

A máte ešte nejaký herecký, pracovný alebo aj nejaký osobný sen?
Mojím snom je, aby sa ľudia začali viac starať sami o seba ako o tých druhých. Myslím to v takom zmysle slova nejakej túžby riadiť niekomu inému život. Samozrejme, že musíme byť empatickí, a keď vidím niekoho, že prechádza nejakou ťažkou situáciou, samozrejme, že mu rada pomôžem. Ale mám pocit, že v našej kultúre, v našej krajine alebo v našej spoločnosti nastáva okamih, že všetci majú pocit, že vedia lepšie, čo by tí iní mali robiť, a nestarajú sa o to, aby oni sami robili to najlepšie, čo by robiť mohli a mali. Toto je mojím takým ľudským snom, že keby sa ľudia trošku obracali do seba, keby chceli spoznať sami seba, keby chceli rozumieť sebe. Lebo keď budú viac rozumieť sebe, bude menej nedorozumení vonku.

Náš podcast je o inšpirácii. Plno inšpirácií nájdeme aj vo vašej práci, či už cez divadelné, alebo nejaké filmové roly, takisto cez sociálne siete. Čo v živote inšpiruje vás a akú inšpiráciu v tom nachádzate?
Mňa inšpirujú ľudia od rána do večera. Milujem ľudí, milujem pozerať sa na ľudí, ako reagujú, ako sa tvária. Kedysi som sa zabávala tým, že som sedela v aute a vždy som sa pozerala na autá, ktoré pri mne zastavili na križovatke a vymýšľala som si príbehy, kto to asi tak môže byť, čo práve teraz hovorí, čím si prechádza… a takisto ma baví sledovať ľudí na ulici. Toto je inšpirácia. Taký ten obyčajný život. Pekný. :)

Náš podcast sa dostal k svojmu záveru. Čo by ste chceli našim poslucháčom a poslucháčkam odkázať?
Ak by som mala niečo odkázať alebo povedať nejakú myšlienku, ktorou sa zapodievam veľmi často, tak je to práve myšlienka na seba. Nezabúdajme na seba. Nezabúdajme sa starať ani o svoje telá, ktorým treba venovať čas, pozornosť, treba ich zobrať na prechádzku, treba ich občas hýčkať, treba im dať dobré jedlo, netreba ich otravovať nejakými toxickými vecami. A nielen toxickými vecami, ale aj toxickými ľuďmi. Skrátka, robiť si také welness pre seba a pre svoju dušu každý deň.

Zuzka, ďakujem veľmi pekne, že ste k nám prišli. Želám vám veľa radosti, spokojnosti a veľa krásna v živote.
Ďakujem veľmi pekne.